Video: Lombardia a Dolomity trip 2015

1. deň / Breitenbrun - Zell am See

Začal sa prvý deň nášho tripu. Ráno sme sa zobudili pri Neusiedler See - teda čo najbližšie k Alpám. Krásne ráno pri jazere nesklamalo a opäť máme úplne gýčový pohľad na vodu a modrú oblohu.
Cez Eisenstat sme to strelili do Wienerneustatu a už sme boli na starej známej ceste do Mariazellu. Samozrejme sme nemohli vynechať raňajky na Kaltekuchl.

Do Mariazellu to bola pre nás už dobre známa cesta a tak sme pridali plyn a preklápali motorky z ľava do prava. Do Admontu sme zvolili cestu cez Wildalpen – čo je asi najlepšia voľba pre tento smer. Už sme do Admontu išli tromi rôznymi cestami, ale táto je najlepšia. Navyše sme za Wildalpen našli perfektné miesto na zastavenie. Reštaurácia s terasou po pravej strane cesty, takže sme do obeda perfektne pojazdili, dobre sa najedli a spokojne poležali na záhradných lehátkach na terase. Úplná pohoda.

Cesta z BadAusee do Hallstattu, ktorá bola na jar rozkopaná je už hotová a je teda neeeeskutočnáááááá. Bolo by to krásne rýchle pojazdenie a potom pomalý zostup po 23 stupňovom klesaní, keby pred nami nešlo červené ferari, ktoré sa ale neskutočne vlieklo. Nádherný asfalt, biele čiary ako z katalógu a my ledva osemdesiat. Keby sme ho aspoň mohli obehnúť, ale tam kde sa dalo zase pridal. Obehli sme ho skoro až na konci takže táto cesta bude ešte eso v rukáve keď týmto smerom pôjdeme znova.

Z Hallstattu sme rýchlo prebehli do Bischofshofenu a tu sa začína cesta o ktorej som už pár krát písal. Cesta z Bischofshofenu do Saalfeldenu am Steiermarkt je pre nás jednoznačne najlepšie pojazdenie aké sme v rakúsku zažili. Išli sme to už aj opačným smerom, ale týmto smerom je to absolútna pecka. Dlhá, skoro 40 km cesta s krásnymi zákrutami bez vracakov. Svižné jazdenie v akurátnej rýchlosti kedy sme nestíhali prevracať motorky z jednej zákruty do druhej. Navyše cesta je taká dlhá, že sa nám zdalo, že to nebude mať koniec. Bolo to ako jazdiť hore Šturcom v kuse trištvrtehodinu.

Zbehli sme do Zell am See a v kempe rozložili stany vedľa dvoch Holanďanov. Stanovačka je neskutočná sloboda. Holanďania mali 80% Rum. Chutilo to strašne hnusne, ale dali sme sa neskutočne dole. Pekný – fakt pekný deň za nami.

2. deň / Zell am See – Vipiteno/Sterzing

GrossGlocknerhochalpenschtrasse ako prechodový bod? Tak tu ešte v rámci našej motorkárskej kariéry nebolo . Ale radosť a pocity sme mali, ako keď sme tu boli po prvý krát. Čo dodať. Neminuli sme Edelweissspitz, ale Franza Jozefa sme vynechali. Náš cieľ je Passo Stelvio a tak sme sa nechceli zdržiavať, keď to už poznáme.

Za Heiligenblut sme už mali trasu naplánovanú po (pre nás) nových passách. Do Talianska sme prešli cez Passo Stalle. Krásna cesta podľa môjho gusta. Na Rakúskej strane ešte obojsmerná, ale na talianskej strane ju riadi semafór, aby sme sa s niekým nestretli. Prečo? Šírka miestami max. 2metre. Krásna cesta. Akurát keď sme sa blížili sem, aj pršať prestalo, takže sme mali šťastie.

Dnes sme mysleli, že sa dostaneme čo najbližšie ku Stelviu, ale všetka sranda sa skončila, keď sa okolo Brunica strhla taká búrka, že som len rátal, ako ďaleko šľahajú blesky. Keď sme nenarátali medzi hromom a bleskom ani tri sekundy, tak sme motorky strhli do najbližšej otvorenej „garáže“. Pekný hotel s čašníčkou z Púchova. Keď sme ju videli, hneď nám bolo jasné, že je to Slovenska. Večer sme dali pri pive výrobnú poradu - zajtra sme konečne na Stelviu a odtiaľ rovno dole cez Umbraillpass do Švajčiarska.

3. deň / Vipiteno/Sterzing – St. Moritz

Ranný pohľad z okna a každému motorkárovi poskočí srdce. Dnes to bude krásna motorkovačka -a bolo to tak. Toto počasie nám vydržalo cez celé Taliansko. Žiadne zdržiavanie a rovno cez Jaufenpass do Merana a odtiaľ na Stelvio.

Medzi Meranom a Stelviom je vraj cesta vždy úplne zabitá kolónami, a navyše sa nedá obísť. Bola to úplná pravda a v kolónach sme strávili celú mladosť. Medzi autami to bolo úzke a len miestami sa dalo prejsť s kuframi. Radosť nám z tejto cesty urobil len spomínaný Jaufenpass. Na tomto tripe prekvapili passá, ktoré mali byť „povinné“, alebo len „prechodové body“. Nakoniec sa z nich stali prechody na ktoré sa nezabúda.

Juhozápadná časť Jaufenpass:

Pod Stelviom sme sa zastavili u jedného chlapa, ktorý tam má popri ceste „múzeum“. Zbiera kamene a rôzne železá – pokreslí ich podľa toho čo mu to práve pripomína a vystavuje. Keď ho človek zbadá, prvé čo mu napadne je, že tento človek žije mimo systém.

Začala sa cesta, ktorá nás doviedla k hlavnému cieľu našej cesty. Passo Stelvio. Bolo nám povedané, že „Passo Stelvio nie je o jazdení, ale o prežití“ – a na západnej strane to bola pravda. Zdola na hor to nebolo žiadne užívanie, žiadna sranda. Skoro sme sa zrazili s tromi motorkami, BMW X3, a jedným mikrobusom. Na fotky to moc nebolo ale čosi sa mi podarilo.

Bez komentára :-)

Hore bola snáď polka motorkárskej európy. Povinné foto pri ceduli, pivo, pizza a konečne - užívanie si atmosféry. Dokonca sme videli, ako sa po tej ceste dole spustil normálny veľký autobus. Nechápem, ako tadiaľ prejde.

Zo stelvia sme nechceli ísť až do Bormia, ale rovno cez Umbrailpass do Švajčiarska. Odbočka je ale hneď – možno 500 metrov za vrcholom – čo sme nevedeli a prebehli sme to. Zbadali sme sa až keď sme boli na konci Stelvia tesne nad Bormiom. Dobre sa stalo, lebo by sme nezažili tú „lepšiu stranu Stelvia“. Krásne pojazdenie, krásne tunely – hlavne úzke tunely, s kopou „vtipných úsekov“. Túto stranu sme teda dali hore aj dole. Vrátili sme sa a pustili na Umbrailpass do Švajčiarska. Napojili sme sa na cestu č. 28 až do Davosu a tu sa začalo motorkárske nebo cez Ofenpass a ďalej cez Fluelapass. Neskutočná cesta. Rýchle jazdenie ----- a ten asfalt. Pozreli sme sa na neho a človek vedel, že nech urobí čokoľvek motorka bude na ňom držať ako priklincovaná . Láska na prvý pohľad.

Švajčiarsko a Offenpass

V Davose sme si dali dve M A L É pizze a dve M A L É pivá za 55evri a zamierili cez Albullapass do St. Moritzu. Našli sme kemp a dali večernú poradu pri pive. Rozhodli sme sa vynechať niektoré Švajčiarske Passá a cez Berninu aLivigno sa vrátime do Talianska.

P.S. Ten Švajc je neskutočný. To ešte raz dáme.

4. deň / St. Moritz – Lago d´Idro (mestečko Anfo)

Z Kempu sme mali výhľad na celý St. Moritz. Lepší ako keby sme spali v Kempinsky :-). Vrazili sme na Berninapass a v jej polovici zamierili do Livigna. Už sa asi budem opakovať, ale Berninapass je neuveriteľná. Vo výške 2400m. n. m. si brázdime cestu a napravo od nás štvortisícovky a ľadovce. Pre nás jednoznačne jedna z TOP 3 tohto tripu. Bohužiaľ, plán bol, že odbočujeme do Livigna a tak sme to nedali celé. Na budúce.

Livigno a za ním Passo d´Eira a Passo del Foscagno boli prechodovky. Potom rovno cez Bormio na Passo di Gavia na ktorú sme sa tiež tešili už od Žiliny.

Pre mňa bola Gavia asi to najkrajšie passo, aké som kedy prešiel. Možno to bolo aj tým, že bolo pekne a svietilo slnko. Passo di Gavia je pre mňa TOP tohto tripu. Zo severnej strany cesta rozbitá, plná dier a jám. Južná strana bola úzka, že sme sa skoro s jedným autom nezmestili. Navyše strmá, bez zvodidiel. Boli teda aj vtipné a neskutočne vzdušné úseky.

Prekrásne scenérie pri Jazere na Gavii. Pre mňa TOP tohto tripu.

Po Gavii sme už mali rovno namierené na Lago d´Idro. Na tejto trase sme už nečakali žiadne klenoty talianskych Páás, ale opak bol pravdou. Passo Tonale a Passo Carlo Magno, ktoré sme brali ako prechodové body boli perly motorkárskeho umenia. Asfalt ako v Švajčiarsku, kľukaté cesty – nestíhali sme prevracať motorky z jednej strany na druhú. Šikany ako na veľkej cene MonteCarla. Škrábanie krytov motora, stupačiek a ja neviem čoho ešte. Tieto dve passá si pamätáme naspamäť.

Do Anfa sme dorazili okolo 16:00. Anfo sme zvolili kvôli tomu, že z neho začína výstup na neskutočné passá Spina, Baremone, Dosso Alto, Maniva a ďalej cez Golleto del Crocette a Giogo della Bala na Passo Crocedomini. Dočítal som sa o nich z cestopisu od Zeze-ho (Lombardia a Maniva). V kempe sme postavili stany, okúpali sa v bazéne, poležali na lehátkach a potom naľahko bez kufrov vyrazili na spomínanú trasu.

Kokos, to bolo ako stúpať po rebríku do neba. Hneď na začiatku Anfa (v smere zo severu) je odbočka doprava na túto cestu. A hneď strmo do hora. Pri Passo Baremone sme si dali kávu a pokračovali na passo Spina. Za Spinou sú dva krátke tunely a tam sa končí pevná cesta a začína sa jemný offroadík. O zvodidlách môžete len snívať – neskutočne exponované, neskutočné zrázy, vzduchu je tam toľko, že som si pripadal ako pilot v lietadle. Fakt to bolo postavené na morálke. Zvolili sme ten lepší smer tohto okruhu a stále sme išli popri stene a nie po strmom okraji.

Neskutočne exponovaný okruh nad Lago d´Idro.

Dorazili sme na Passo Maniva a celkom sme mali už aj dosť. Chceli sme ísť hneď dole na Bagolino, ale nenašli sme odbočku. Tá cesta nebola v našej mape a tak sme nakoniec predsa len urobili veľký okruh cez passá Golleto del Crocette a Giogo della Bala až na passo Crocedomini. Hore do výšky 2200m a po šotoline.

Dorazili sme na Crocedomini a potom hneď dole na Bagolino a späť do Anfa. Do Bagolina to bola krásna pomalá a hlavne kľukatá cesta.

Prenádherný okruh. Tak cca 3 hodiny. Z výšky 370 m.n.m. do 2200 m.n.m. To dáme ešte raz - nabudúce.

5. deň / Lago d´Idro – San Martino di Castrozza

Začal piaty deň nášho tripu a všetky nové cesty, ktoré sme mali naplánované už boli za nami. Cesta domov viedla cez dolomity, ktoré sme už poznali. Cestu na Dolomity sme zvolili zle okolo Lago di Garda. Mysleli sme si, že sa pokocháme, ale opak bol pravdou. Zabili sme v kolóne pozdĺž celej dĺžky Laga skoro dobrú hodinu a pol.

Do dolomitov sme dorazili okolo Cavalese a začalo sa jazdenie toho čo sme mali ešte živo v pamäti – na čo sa v podstate nedá nikdy zabudnúť. Passá Dolomitov.

Začali sme Passom di Valle, Passo Staulanza, Passo Duran a Passo Cereda. Passo di Valle opäť, ako pred dvomi rokmi. Asfalt ako z photoshopu.

Naproti tomu Passo Staulanzza osraté ako v Rumunsku. Fakt. Ale krásne scenérie.

Passo Duran – krásne, úzke, neskutočné zákruty presne podľa môjho gusta. Nie až také rýchle s krásnymi výhľadmi. Passo Cereda sme spoznávali, ako keby sme tam išli prvý krát. Vôbec som si na to nespomínal. Ale čo sa z toho vykľulo – posúďte sami.

Zostali sme hneď pod Passo Role v San Martino di Castrozza. Pekný hotel, č. dom 55 na Via Passo Role. Pekná izba, cena 35evri za noc. Večer bola klasická „výrobná porada“ na ďalší deň pri pive a grappe. Keďže sme si vo Švajčiarsku skrátili cestu a z Berniny išli rovno do Talianska máme ušetrený čas a domov pôjdeme cez Slovinsko. Dáme Triglav

6. deň / San Martino di Castrozza – Mangart

Passo di Rolle bolo asi také naše prvé PASSO, kde sme si v Dolomitoch pred dvomi rokmi svižne a hlavne vysoko pojazdili. Teraz z toho nebolo nič. Bola taká hmla, že sme nevideli jeden na druhého.

Pod ním sme sa už tešili na Sellarondu. Z Predazza sme vyrazili rovno tam. Keď sme tu boli naposledy tak bola úplne zabitá kolónami s Holanďanmi na karavanoch. Tentoraz nám to vyšlo a svižne sme to dali dokola cez Passo Pordoi, Passo di Campolongo, Passo Gardena a Passo Sella.

Zo Selly sme už mali namierené do Slovinska, ale samozrejme sme nemohli vynechať Passo Giau – diamant na motorkárskej korune Dolomitov. Dostali sme sa tam cez Passo Fedaia.

Keď píšem tento cestopis je už osem mesiacov po tripe, ale vždy keď na to príde reč spomíname na Passo Giau. Tak to už je inééé pojazdenie. Doškrábané stupačky, doškrábané bočné stojany, kryty pod motorom a bracho aj bočné kufre. Absolútny motorkársky raj na zemi. Neskutočne rýchle klopenia, neskutočná výška, neskutočný zážitok. Žiadne prehnané naháňanie sa niekam. Len jazdenie a jazdenie. Toto je proste Passo všetkých pááááás.

No a poďme cez Cortinu d´Ampezzo – rovnou cestou do Slovinska. Na to aké sú hory Tre Croci di Lavaredo krásne a slávne, Passo Tre Croci je úplný zhas a človek si ho ani nevšimne. Prejde okolo tabule ako keby to bol vjazd do obce.

Cez Sella Nevea sme prešli do Slovinska a vyrazili na Mangart. Minulý rok sme tu boli a cesta bola zasnežená - okruh hore sa nedal urobiť. Teraz sme to chceli dať celé.

Cesta hore uzunká, pomalá jazda v hmle miestami po celkom vzdušných zrázoch, ktoré útočili na morálku. Vyšli sme až hore k odbočke na chatu a tam zase zákaz vjazdu na okruh. Kvôli padajúcim kameňom. Samozrejme sme si povedali, že keď sme už tu tak to dáme kam to pôjde a uvidíme. V strede pod stenami bol desať metrový úsek s popadanými kameňmi. No keď sme už tu tak ideme. Hneď som si spomenul na našich bratov Čechov ako si určite toto isté hovoria v Tatrách.

Prešli sme okruhom a bol to pekný zážitok. Bolo už neskoro a tak sme vybehli do chaty a spýtali sa na ubytko. Že keď sme už tu, tak dáme zase iný zážitok a spať budeme na vysokohorskej chate vo výške 2050 m. n. m. (hovorím... "ako Téryho chata v Tatrách") Cena 8 eur na osobu za noc. Toto bolo jediný krát čo cena za ubytovanie bola menšia ako cena za alkohol. Na chate bola len mladá chatárka s frajerom a partia troch Čechov, ktorí tam prišli liezť ferraty.

Ožrali sme sa tam ako divé svine. Určite na nás budú ešte spomínať. Pozvali sme aj Slovincov a aj Čechov. Slovinci nám to vrátili a ulievali tiež no Česi nič :-(. Keď mali rozkázať išli jesť potme do auta paštéky a klobásky. Vypili sme dvaja jeden a pol litra Horca – alebo niečoho podobného nášmu Horcu (to sa nechválim, len chcem čo najvernejšie opísať ako sme vyzerali). Brácho okolo chaty ručal ako medveď. Schoval sa za skalu a ručal a ručal. Vyľakal ma k smrti.

7. deň / Mangart - Žilina

Zobudili sme sa „ráno“ o 13:30, rozbitý ako poštárske bicykle. Okamžite padlo rozhodnutie, že to potiahneme po diaľnici rovno domov. Od chaty sme vyrazili o 14:30 na dlhú cestu do domoviny. Bohužiaľ nám v ceste stál ešte Vršič, ktorý bol s ohľadom na náš stav najťažším horským prechodom aký sme počas tohto tripu dali. Boli sme tam už asi tretí krát, ale teda teraz to nemalo konca kraja. Ešte posledné passo Wurzenpass do Rakúska a potom už rovno do Žiliny. To bolo prvý krát čo sa mi išlo dobre po diaľnici – len pre boha živého nezatáčať.

Krátky záver:

Toto boli asi naše nejlepšie strávené dni na motorkách aké sme za tie skromné tri roky zažili. Cesty sme dobre naplánovali a vďaka perfektnému počasiu sme prešli všetko čo sme chceli. Boli to rýchle passá, kedy sme si fantasticky pojazdili (Passo Bernina, Tonale, Carlo Magno, Pordoi, Sella, Passo Giau atď.) aj pomalé, úzke prechody s neskutočnými vzdušnými úsekmi (Passo Gavia, Stelvio, Spina, Maniva, Dosso Alto, Duran, Mangart atď.). Obaja sme si prišli na svoje.

P. S. Fotiek mám viac než štyri :-)