http://motoride.sk


Internetový magazín o motorkách, motorkároch a o všetkom okolo nich....
Šport, Novinky, História, Technika, Vaše Stroje, Video-Foto Galéria, Motoride Klub, Diskusia, Inzercia, MotoChat, Ankety... a a ešte o mnoho viac...

K čínskym hraniciam a potom pár dní popri Afganistane

[Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Pred rokom v januári, keď bola kosa, že aj kone mrzli na zákrute a väčšina z nás sa hriala pri televíznej žiare telkáča, mi volá Miro MaAT, že či nejdeme v auguste do Ázie, presnejšie do tej strednej. Okuknúť Pamír, kúsok pokolobežkovať hodvábnu cestu a možno aj nakuknúť do Číny. Keď som doma totok povedal, tak na mňa všetci vypúlili oči ako v kreslenom filme. Také tie veľké čo spadnú skoro na zem. To, že sa opäť vyberiem na vandrovku doma aj čakali, ale že väčšina štátov končí na stan ich tak trochu zaskočilo.

Plán tohoročnej cesty znie celkom jednoducho, motorky nám odvezie ADV Factory z Poľska až do Biškeku v Kirgizsku, my letecky za nimi a potom máme päť týždňov na návrat domov, do Obeckova :) Takže z Kirgizska do Tadžikistanu, Uzbekistanom do Turkménska ku Kaspickému moru cez ktoré by nás mala previezť veľká plťka do Azerbajdžanu. No a z Gruzínska do Obeckova som šiel už 2x takže hlava mapa, či? Kadiaľ sa pôjde z Kirgizska domov mal na starosti - MaAT. Mimochodom menuvaný aj ako veliteľ a navigátor „zájazdu“. Okrem toho zastával počas tripu aj iné funkcie, ako napríklad ten čo vie o ceste všetko, hlavný „choď sa opýtať“ vyjednávač a 2x v týždni ešte riaditeľ detašovaného pracoviska úradu pre zapeklité otázky, slušne řečeno. Funkciu toho čo vie všetko ostatné fasuje Miloš, naša opatrná wikipedia spod Zobora. Funkciu hlavný technik a ten čo si dáva šotolinu 150 preberá Janči - janoval, zver z východu. No a ja som asi za dokumentaristu, sem tam kamerujem a hádam aj dačo napíšem.

príprava na transport
príprava na transport

Možno krátke, ale určite intenzívne konzultácie o trase, čo sa berie a čo sa neberie so sebou sme prebrali v Poľsku na Izi meatingu, ale aj u mňa doma či na Karolovej 30tke. A tak v piatok večer 28. júla idem pre chalanov do Zvolena, aby sme ďalší deň mohli z Budapešti vyletieť na naše ázijské adventure.

29.7 – 30.7. 2017 Nultý dvoj deň – Welcome to Kyrgyzstan


To, že letím prvý krát je pre mňa trochu divočina, hlavne teda kým sa človek dostane do lietadla je to zverina, ale druhý let z Istanbulu do Biškeku beriem už, ako rutinu. Síce letíme viac ako štyri hodiny, ale čo narobím všakže. Pasová kontrola na letisku prebieha rýchlo, súbežne s kultúrnym šokom a štvorhodinovým posunom času, načim si prestaviť digitálky. Sim karty do kirgizských sietí rozdávajú na letisku, len tak, ako letáky z obchodu a tak kým sa dostaneme pred budovu máme každý aj dve. Zohnať taxík do Biškeku nie je problém. Chlapi Vás oslovia aj sami. Na to, že je ešte tma ich tu čaká veľa. Cenu sme zjednali na 10$ čo bolo za tých viac ako 30 km veľmi dobrá cena. Trochu sa snažíme oprášiť naše Ruské jazykové zručnosti, teda aspoň tí čo sme sa ju ešte učili a tak celú cestu kecáme s našim taxikárom. Vychádza slnko a nájsť hotel Salut sa spája aj s krátkym poznávacím výletom centrom Biškeka. Pred hotelom stojace motorky vravia, že sme správne. Je ich tu niekoľko desiatok a v podstate z celej Európy. Ubytovanie na jednu noc s raňajkami stojí 25$, čo je celkom dosť, ale potrebujeme sa trochu aklimatizovať, stotožniť sa s časovým posunom štyri hodiny a že sme vlastne od včera rána pospali iba niečo v lietadle.

Biškek
Biškek

Dnes sa určite nechystáme na motorky, ale ani spať sa nám akosi nechce. Prichádza Sambor s ADV Factory, ktorý nás víta a neformálne nám odovzdáva naše mašiny. Na privítanie si teda dávame nejedno dobre vychladené pivko a pomaly sa začíname motať popri motorkách. Dofukujeme gumy, dobíjame baterky a dolaďujeme batožinu na päť týždňovú cestu domov.

Pospali sme, ale akosi sa mi nezdá, že by som sa už aklimatizuval. Potrebujeme však vybehnúť do mesta kým sú obchody pootvárané, takže sa premáhame na menšiu obhliadku mesta. Meníme naše ťažko zarobenie doláre za Som-i (1$/80). Miloš si v miestnom mobilshope kupuje telefón a oživujeme si naše nové simkarty. Janči hlavný technik vykoumal, ako nato. Vieme si zavolať, máme internet a teda aké také spojenie s domovom. Rozmýšľame, že by bolo ešte fajn natankovať, ale hlbšie sme túto myšlienku už neprebrali. Mirovi a Milošovi sa ďalej už nechce, vracajú sa späť na hotel, aklimatizovať sa. Ja s Jančim ideme ešte obzrieť nejaké to námestie, ktoré som si všimol ráno z taxíka. Šťastnou náhodou triafame centrálne námestie Ala Too, v strede ktorého je okrem iného aj obrovská socha miestneho drtiča hôrneho na koni. Námestie žije rôznymi aktivitami, je tu veľa mladých ľudí, tak ako u nás polovica hľadí do mobilu. Ale sú tu aj celé rodiny, ktoré sa spoločne bavia, fotia pri fontánach, alebo sa len tak prechádzajú v rozľahlých parkoch, plných stromov s množstvom takmer neodmysliteľných súsoší. Cestu späť do hotela si krátime malými, trochu rozbitými, ale zeleňou prerastenými uličkami hlavného mesta, ktoré dokresľujú obraz toho ako sa žije v hlavnom meste najchudobnejšieho štátu centrálnej Ázie. Zdá sa mi to do hotela veľmej ďaleko, nahováram Jančiho na taxi, ale vraj je to už iba kúsok. Nebol to kúsok, moje biele hotelové šľapky zažívajú krst horúcim asfaltom a prachom. Nohy mám špinavé, ako sliepka čo poldeň hrabe na dvore.

Ala -Too
Ala -Too
Večeru na hoteli zaplatenú nemáme a tak sa podvečer opäť chystáme do centra. A zase vraj pešo. Cestu tmavými uličkami si krátime čítaním slovenskej literatúry, kerá s nami letela až z domu. Chalani si zo mňa robia srandu, ako môžem hrávať futbal, keď sa mi nechce chodiť pešo. Biškek žije skoro, ako každé iné európske mesto, len si misíte zvyknúť na trochu iný výzor ľudí, ktorý som doteraz poznal iba z telkáča. V jednej z uličiek v centre sa koná nejaká párty. Hlasná hudba, čapované pivko a celou ulicou rozvoniavajú rôzne dobroty. S prekvapením konštatujeme, že miestne devy sú naozaj krásne. Ich plné líca, tmavé vlasy a výrazné oči sú niečo úplne iné, ako to poznáme z domova. A to, že sme v moslimskom svete sa tu tiež akosi nenosí a dievčence určite nie sú zahalené až po uši. Koštovali sme plov, čo je v centrálnej Ázii niečo, ako bryndzové halušky u nás doma. Dosť mi pripomína naše rizoto a to ja ľúbim. Ani pivko tu nemajú zlé, pofajčili sme šišu a niečo po polnoci sa vyberáme späť na hotel. Vraciame sa taxíkom, ale vo všetkej počestnosti, pešo sa už nechcelo nikomu.

31.7.2017 - 1 deň - prvé trojtisícové prejazdy horami Tian Shan


Včerajšiu myšlienku natankovať riešime ihneď po raňajkách a tak skôr kým sa vyberieme spoznávať Kirgizsko hľadáme, kde napojiť naše mustange. Našli sme napájadlá Gazprom, ktoré sa vybavením takmer nijako nelíšia od tých našich, európskych. Ani platiť kartou nie je problém. Akurát je všetko v azbuke a benzín o viac než polovicu lacnejší, ako u nás doma. Tankovanie si treba užiť, cestou ďalej už veľa takých nenájdete.

aká čistá je ešte
aká čistá je ešte
Biškek, kedysi Frunze žije od rána a tak nám trvá nejaký ten čas vymotať sa z mesta, za ktorým premávka výrazne redne. Prekvapuje ma, že miestni Fitipaldiovci dávajú často prednosť chodcom čo ja osobne vidím v Ázii prvý krát. Smerujeme sa na západ k mestu Kara Balta odkiaľ sa ťaháme cez Sosnovku po M41 na juh v smere na mesto Kojomkul. Prejazd horami, pass, alebo aj pereval s názvom Too Ashuu je pre inostrancov spoplatnený. Platíme asi 5$ na motorku, rampa sa otvára a my začíname pomaly stúpať do kopcov. Asfalt je trochu deravý, plný pomalých kamiónov, ale zákrut je tu viac, ako na našom Šturci, takže si to užívame. Po prejazde tunelom sa, ako nič ocitáme 3150 m nad morom a teda hneď prvý deň len tak prekonávam môj rekord 2640 m najvyššie dosiahnutej nadmorskej výšky na motorke. Je to vlastne hlavný ťah do mesta Oš, druhého najväčšieho mesta Kirgizska, tzv. Pamírsky trakt, alebo aj tá slávna „Pamir Highway“, ktorá sa ďalej ťahá celým Tadžikistanom až do Afganistanu. Do Oš-u však poznáme skratku. Áno, klasická enduro skratka. Je síce len o pár dní dlhšia, ale o to namáhavejšia. Schádzame do údolia, odbáčame v dedinke Susamyr a postupujeme východne v smere na mestečko Kochkor. Z asfaltky je deravá asfaltka, časom už iba veľmi prašná šotolina, ktorá sa za prvými dedinkami mení na horskú cestu. Ide sa veľmi dobre, šotolina je, ako z katalógu a bez premávky. Teda jeden nákladiak vysmiatych Kirgizov sme obehli, ale potom dlhé hodiny nič.

kúsok pred sedlom Karakol Ashu pas
kúsok pred sedlom Karakol Ashu pas

Zeleným údolím nás sprevádzajú kone, kravy, ovce, občas dymiaca jurta v diaľke a riečka Karakol, ktorú na pár miestach brodíme. Okrem riečky nesie názov Karakol aj prejazd údolím - Karakol Ashuu pass naša ďalšia enduro skratka. Spoza zelených kopcov na nás po čase začínajú vykúkať prvé zasnežené kopčeky horského masívu Ťian Šan, ktorého doslovný preklad je nebeské hory. Je tak, ťahajú sa až k nebesiam čo už aj naše makovice vnímajú a už aj motorky cítia čo je to riedky vzduch, akosi sa im nechce ťahať tahor kopcom. Pocit riedkeho vzduchu je pre mňa novinkou, ani neviem čo mám od toho čakať. Zvláštny pocit v bruchu a slabé pobolievanie hlavy je vraj neklamným znakom nedostatku kyslíku. Sme hore v sedle a ešte výrazne vyššie, ako pred tromi hodinami. Opäť prekonávam výškový rekord, výšku 3500 m nad morom nám oznamuje snehový zával cez „cestu“. Miro vybieha na sňah, okuknúť situáciu. Je šmykľavo, skoro tam hádže papuliaka. Nikomu sa nechce sánkuvať tadov kopcom, ale Miloš čosi ukazuje hore do kopcov, vraj tam bola ešte jedna cesta. Obchádzame sňah po serpentínach z ktorých je výhľad na okolité kopce priam hypnotizujúci. Človek toho veľa pred cestou prečíta a aj vyobzerá, ale naživo je to teda absolútne iný level. Rozprávkovo krásne údolie nás pomaly unáša popri rieke, ktorá sa ako živé striebro kľukatí pod nami. Civilizácia už celé hodiny žiadna, míňame pár júrt a cestou stretávame výpravu na džípoch s ktorými prehodíme pár viet anglicky o Kegety pass, ktorým by sme sa dnes ešte pokúsili predrať.

Zbiehame dole z kopcov, medzi trochu menšie kopce. Hlava a brucho si už nedostatok kyslíka prestali všímať. Sme na rázcestí, Miro kuká do mapy a hovorí, že tu treba odbočiť. Kúsok pred nami si na zelenej lúke "svieti" biela dymiaca jurta. Okolo pobehujú deti, ideme sa teda pokúsiť aktualizovať trasu na Kegety. Miestny pastier nás zdraví a na uvítanie nás núka kumisom. Kvasené kobylie mlieko štipľavej chuti je teda trochu iná káva, ale nebolo to až tak strašné a čo je hlavné tak bez vedľajších behavých účinkov. Na oplátku vyberá Miloš cukríke, ktoré deti veru neodmietli. Domáci vravia, že od zimy cez Kegety pass (3700 m) nik nešiel čo potvrdzuje aj jeho sused žijúci iba pár km od nich, ale vraj ani oni sami už tadiaľ pár rokov nešli. Už z predošlých skúseností vieme, že tieto info. bývajú staršieho dáta a tak sa predsa len pokúšame cestu nájsť. Triafame v pohode, šak inakade sa aj tak nedá, ale hneď po pár km nás čaká snehová lavína, „aha tam vzadu je druhá“. Skúšame prejsť tú prvú. Nahovorili ma, že vraj mám drapáke.tož som vyváľal mašinu v sňahu a bolo vybavené. Tadiaľto teda nie, ale máme plán B. Otáčame to späť k jurte domácich a pokračujeme údolím ďalej na východ.

večer už taká čistá nie je :D
večer už taká čistá nie je :D

Slnko sa už chystá spať a my sa už dnes podľa mapy k civilizácii nedostaneme, začíname teda hľadať miesto pre naše vigvamy. Dačo čo so sebou vezieme sme zjedli i vypili a potom už sme iba kukali na hviezdami posiatu oblohu. Keby nebol mesiac v splne tak by to bolo ešte lepšejšie.

1.8.2017 - 2 deň - benzín bude asi problém


Ešte nie sme zvyknutý na časový posun a tak kým ráno vysyčia karimatke, pobalíme stany a všetko možné prigurtňujeme na motorky vyrážame dosť neskoro, ale nach. Z horského údolia do civilizácie je to na pár hodín a tak trochu dúfame, že sa nám v dedinkách pred nami podarí zohnať benzín. Pri pohľade na skromné obydlia mi to pripadalo trochu sci-fi, ale po konzultácií s domácimi sa v ďalšej dedinke podarilo. Tmavo opálení chlapi sú z našich motoriek unesení a veľmi ochotne nám s benzínom pomáhajú. Na záver ešte foto a už sa len tak za nami práši. A to doslova. V dedinách síce sú pásy asfaltu, ale za dedinou si to vždy šinieme po širokých, prašných šotolinkách, kde vetor a prach spolu vytvárajú prašný závoj dlhý aj niekoľko desiatok metrov. Načim si držať odstup, ináč vyzeráte, ako po dvanásť hodinovke v cementárni. Smerujeme na mestečko Kochkor, ale tam Miro pozná ďalšiu enduro skratku. Pár km pred mestom teda odbáčame na cestu A367 a otáčame to na západ. Stojíme pri asi 5itch maringotkách, podopretých na klátikoch. Okrem nás tu stojí aj kopec nákladných áut naložených uhlím, okolo ktorých pobehujú detváke a miestny všadeprítomný dobytok. Takto nejak vyzerá motorest na kirgizský spôsob. Z maringotiek vybiehajú žienke na tácke nesúc nejakú poživeň. Majú len ryby, ktoré vyzerajú, ako opekaný votrelec, ale vraj vyskúšame a tak sa si sadáme v jednej z maringotiek. Ryby vyzerajú naozaj všelijako len nie na jedenie, ale po prvej objednávame druhú, pri tretej si už teta mydlí ruky „šak títo sa lační“. Ba veru boli sme a tak aj piate rybacie čudo rozoberáme do posledného „šróbika“. Bol to pstruh, chuťovo, ako náš udenáč. Podávaný s octom, cibuľkou a chlebom. Zapíjame zeleným čajom v porceláne, tí čo majú francúzsku výchovu malíček hore :). Ako Miloš hovorí stálo to nula celá nula nič, brušká sme pomastili môžeme ísť ďalej.

od dedinky Kizart stúpame na Tuz Ashu pas
od dedinky Kizart stúpame na Tuz Ashu pas

Prašan bez asfaltu po dlhom čase strieda asfalt, ktorý opäť začína brázdiť viac áut. Som prvý a s pocitom ísť stále rovno si to šiniem dopredu. Po čase však začínam nervózne sledovať spätné zrkadlá, lebo chalanov akosi nikde a zase až taký rýchlik ja nie som. Chalani píšu, volajú, že kam sa to mecem, slušne řečeno, šak bolo načim vybočiť do dedinky Kizart. Počkajú ma ak vypijem večer pollitra kumisu a zapijem to pivom. V dedinke opravujú most takže si dávame krátky doslova offroad. Niežeby sa potom dačo zmenilo, lebo za dedinou pokračuje prašan vtesnaní v údolí z ktorého by sme sa mali dostať k jazeru Son kul.

kúsok od jazera Son Kul
kúsok od jazera Son Kul

Pereval Tuz Ašu nás teda pár hodín vedie hore po zelených kopcoch až kým ho vo výške 3400 m zdolávame. Posledný výjazd hore do kopca bola fajnovka. Jednotka, plný kotlík, spomínam aj Máriu Teréziu, ale potom hore už iba úsmev na celú tvár. Stretávame tu trojicu Švédov na koníkoch. Rozhodli sa absolvovať štvordenný trip okolo jazera. Do kopcov ich sprevádza miestny anglicky hovoriaci mladík a aj majiteľ koní, ktoré si zobrali od neho do prenájmu. Hore z kopca je vidieť krásne modré jazero Son kul, ležiace v údolí priamo pred nami. Okraj jazera lemujú špicaté kopčiská, ale i rozsiahle zelené pasienky posiate čriedami koňov a kráv, ktoré spolu s jurtami vytvárajú pravú atmosféru nomádskeho života Kirgizov. Stojíme pri jazere s neuveriteľne modrastou hladinou, ktorú aj pri brehoch okupujú malé či väčšie stáda dobytku. Niektoré akoby ani majiteľa nemali a niektoré sú naopak pod neustálym dohľadom pastierov. Smerujeme k východnej časti jazera. Šotolina hravo dovoľuje atakovať aj 100 kmh  takže veľký adventure úsmev na tvári. Cestou míňame množstvo júrt takže pri plánovaní ubytka pri jazera by problém nemal byť. Počasie máme parádne, je síce trochu chladnejšie, ale čo by sme vo výške cez 3000 metrov chceli. Dávame energetické tyčinke, trochu vody a čakáme Miloša našu wikipediu, ktorý za nami kúsok zaostáva.

kravičke a Son kul
kravičke a Son kul

Torpok ašu pass a jeho neuveriteľné zákruty tiahnuce sa údolím k mestečku Kochkor mi tak trochu pripomínajú Albánsky Vermosh, ale tu je tých serpentín podstatne viac a určite nie sú asfaltové. Krajina je síce bez stromov, ale tie obrovské rozmery zelených hrboľatých údolí ktorými sa tu človek derie na motorke Vás nenechávajú chladnými. Fotíme a so sánkou dolu šéfe, stojíme takmer stále. Nádhera.

Torpok Ashu pas
Torpok Ashu pas

Schádzame z kopcov a čuduj sa svete aj zo šotoliny, rozhodli sa kirgizskí plánuvači a tak sa napájame na novučičkú parádnu cukríkovú asfaltku do mestečka Kochkor. Je to, ako skok do iného sveta, ale teraz na večer príjemný skok. Dnešný presun by mal končiť na brehoch najväčšieho jazera Kirgizska Issyk kul kam sme dorazili pri zapadajúcom slnku. Intenzita slnečného svetla rýchlo upadá, ale na striedačku začína svietiť oranžové svetielko kontroliek stavu benzínu v našich nádržiach. Všetci ideme na rezervu. Ja dokonca už atakujem rekord spred dvoch rokov v Turecku, kde som dal na rezervu 128km. Pri plánovaní cesty sme zvažovali aj tento problém, takže sa nedeje nič s čím by sme nerátali, ale čakali sme to najskôr v Tadžikistane. Snažíme sa to vyriešiť odčerpaním 10 litrov benzínu od miestnych, ktorí berú svoju povinnosť pomôcť inostrancom, ako samozrejmosť. Sváčko má na takýto prípad aj nato určenú hadicu.

cestou do Kochkoru
cestou do Kochkoru

Flek na spanie chvíľu hľadáme, ale na celkom rovnom pobreží jazera sa nám to darí pomerne v pohode. So západom slnka vychádzajú húfy komárov. Stavať stan či variť v spoločnosti bzučiacich upírov bola divočina, ktorú občas prehlušilo pľasnutie sa po čele, či chrbte s prídavkom slovného, ale nepublikovateľného dohovoru.

2.8. 2017 - 3 deň - modrasté takmer more Issyk kul

Štípu aj ráno. Vôbec im nevadí vychádzajúce slnko či teplo. Takže rýchla ranná kúpačka. Zjapem, ako malé decko, voda je studená. Miro dolieva včera vykšeftuvaný benzín zrejme len 80 oktánový, vraj nás počká pri odbočke k soľnému jazeru, ktoré máme cestou. My čo máme ešte benzínový psycho blok to ideme skúsiť do pobrežného mestečka Balichcky, ktoré je od nás asi 20 km. Moja rezerva mala ešte fakt rezervu, dávam na nej 138 km, až kým sme v meste nenašli parádnu Gazprom pumpu dokonca sa dá platiť aj kartou. Kávička, sendvič, akoby sme vedeli, že to bude na dlho naša posledná pumpa tak ako ju poznáme z domova.

Yssik kul
Yssik kul

Akoby ste cestovali popri mori, keď vidíte krásnu azúrovú hladinu fakt baľšójeho jazera Issyk kul. Hory v pozadí sú pokryté snehom splývajú s bielymi oblakmi na obzore a vytvárajú dojem vodnej hladiny siahajúcej až za horizont. Dnes je v pláne len asfaltový presun takže máme celkom solídne tempo hoci nie je asfalt, ako asfalt. Ale Pán boh zaplať aj za ten čo jesto. Pri rannom dohovore kadiaľ sa dnes pôjde, spomínal Miro nejaké soľné jazero v tesnej blízkosti Yssik kul, kde nás vraj už čaká. Janči má GPS takže ho nasledujeme až k odbočke k jazeru za mestom Kara Koo na ktorú nás nakoniec navigujú domáci. Cesta k jazeru je totálne rozbitá, asi ju len včera buldozér vyhrnul, ale Mirova motorka na pobreží nás uisťuje, že ideme správne. K pobrežiu načim prejsť hlbokým pieskom. Jano si to tam raz aj ustlal, ale okoloidúci Miloš mu pomáha. Kúpačka v jazere je v mojom prípade intenzívna, ale veľmej krátka. Mladý kirgizskí šarvanci kúpajúci sa kúsok pri nás sa práve sušia na slnkom vyhriatej pláži. Neskôr tam prichádza aj chlapík na koni s dvomi menšími deťmi a bandaskou bieleho nápoja z ktorej nás ponúka. Smotanovo jogurtový nápoj naozaj dobrej chuti príjemne osviežil. Chlapík je veľmi príjemný a priateľský. Aby mu kôň neušiel, viaže mu predné nohy. Kôň si vie kade tade odskočiť, ale ďaleko by neodhopsal. Po kúpačke pivko a skvelý obed, kde sa fakt nemusíte pozerať na ceny jedál v jedálnom lístku. Teda ak by nejaký jedálny lístok bol. Aj slovo reštaurácia tu naberá trochu iný rozmer. Okrem toho, že ste v inom svete a na inom kontinente, akoby ste cestovali aj v čase a výrazne dozadu, ale možno aj práve preto sem ľudia chodia. Náš okresný hygienik by to tu asi nerozchodil, ale tu je to proste tak. Varia chutne, sme milo prekvapení, za málo peňazí veľa dobrej muziky.

Lagman
Lagman

Pokračujeme ďalej, popri jazere, ktoré akoby fakt nemalo konca kraja. Jeho hladinu však po svojom boku nemáte problém vidieť aj niekoľko desiatok km. Domáci sa snažia využiť krásne a teplé počasie na kúpačku pre mňa v ľadovej vode či návštevu okolitej prírody akoby namaľovanou červenou farbou. Tiež sme sa zastavili obzrieť jedno takéto údolíčko menom Skazka, kde erózia a príroda spolu vytvorili pjeknú prírodnú kulisu rôznych tvarov a farieb. Času dosť a tak podvečer ešte stojíme na večeru v dedinke Tamga. Jedálne lístky ninto, stačí zájsť do kuchyne. Teta Vám poodkrýva dekle na bublajúcich hrncoch po starej mamke a tam si už určite niečo vyberiete. Objednávame všetko možné a spoločne krížom krážom to ochutnávame. Opäť sme sa dobre najedli. Hneď vedľa je obchod, kde ešte dopĺňame zásoby všetkého druhu. Bonusom je žltý melón nevídanej sladkej a šťavnatej chuti.

soľné jazero
soľné jazero

Večer sa neúprosne blíži. Kúsok od reštiky tankujeme. Pri pohľade na benzínku mám ešte stále psychoblok. O tom čo tankujeme a koľko to má oktánov nevie nikto nič, ale postupom času tento problém ustáva a vynára sa až v Uzbekistane, ale o tom potom. Dnes predpríprava na zajtrajší pereval Tossor, ktorým by sme sa mali zajtra predrať. A to doslova :) videl som pár videí, ale naživo to bude určite poriadny zaberák. V dedinke Tossor odbáčame do údolia smerujúceho na juh. Hľadáme miesto pre stany a asi po 30 km stojíme pri kraji cesty. Rozloženie stanov, koštovka vodky, ktorej cena a hlavne kvalita je na naše pomery smiešna (0,90 centov / 0,5 l), no nekúp to.

3.8.2017 - 4 deň - Tosor pass 3900 m taká malá zverinka

Niekedy nad ránom prebehol okolo nášho provizórneho tábora UAZ. To ste mali vidieť, ako sme s Milošom prerušili náš ináč pokojný spánok. Miloš v ruke nožík, ako šabľa a v očiach odhodlanie použiť ho končí opätovným zalomením do polohy ležiaceho strelca. UAZ iba prešiel a mal trochu rozbitý výfuk.
Vstávať a cvičiť, ako hovorieval ráno Bob Bobekovi. Všetko zložiť, naložiť a šup šup na Tosor pass. Cesta je na začiatku celkom fajn, vedie údolím a je iba jedna takže navigačný problém odpadá, teda až do bodu, kde sa znenazdajky objavuje aj iná cesta, dokonca je aj v mape. Jasne, že sme ju vyskúšali. Neskôr však Miro velí na otočku, že je nesprávna, my musíme ísť po tej čo nie je v mape. Vraciame sa späť na rázcestie a tentoraz sa už vydávame správnym smerom. Po dlhej dobe stretávame prvé auto. Aj zastali a pýtali sa či vieme kam ideme a či sme sa nestratili, ale ak ideme skúsiť Tossor pass tak ideme správne.

navigátor nás vedie Tossor pasom
navigátor nás vedie Tossor pasom

Netrvá dlho a z celkom dobrej šotoliny sa dostávame na výrazne kamenitejšiu cestu. Hneď v prvej akože serpentíne si to ustieľam medzi kamene a odrazu kukám na „cestu“ z iného uhla. Mašina sa vzpriečila a ani adrenalínové opojenie mi nestačí na to aby som mašinu dvihol sám. Aby sa nám ľahšie šlo a viacej šmýkalo, začína pršať. Dávame nepremoky, zatiaľ len vrch, uvidíme čo bude ďalej. Ďalej začína pršať ešte viac a tak sa obliekame znovu. Stretávame manželov zo Švajčiarska idúcich oproti na terénnom aute. Prejazd sa im veľmi páčil, hlavne tá druhá strana je super, ale jedným dychom dodávajú, že je tam veľmi kamenisto. Keď obchádzam kamenný blok na ceste veľkosti dodávky začínam chápať čo je to kamenisto, ale to najlepšie nás vraj ešte čaká vyššie v kopcoch. Aby to bolo ešte zaujímavejšie vidím na jednej zo serpentín stáť Mira pri motorke. Kýva rukami, mašina hasla a bolo. Jano je vraj tam hore pod tými ľadovcami a Miloš niekde za nami. Sme 3700 m nad morom a za mierneho dažďa sa pokúšame vyšetriť Mirovu Afriku. Baterka je ok. Ale v spínacej skrinke sa zrejme vplyvom skvelých ciest odtrhol kontakt. Prepájame káble na priamo. Problém s elektrikou sa tým, ale vyriešil len tak na polovicu, lebo keď ste kľúč vybrali tak všetko svietilo. Vždy večer po jazde bude núžna eletriku vypnúť priamo na baterke.

Miro opravuje elektriku
Miro opravuje elektriku

No nič ideme ďalej a v domnení, že to najhoršie máme za sebou stúpame posledných 200 výškových m. Či je to po čom tájdeme tahor vhodné nazvať cestou mi pripadá trochu scestné šak kamene menšie, ako hlava sú ešte kamienky a tak si hore kde nás Janči čaká vykríknem do prilby všakovakie slovné spojenia o tom čo totok vlastne bola za haluz. Sme 3900 m nad morom a veru za tú nádheru na druhej strane to určite stálo.

Tossor pas 3900 m
Tossor pas 3900 m

Jednoduchú krásu prírody nám opäť narušuje dážď, ktorý nás s malými prestávkami prenasleduje až do večera. Údolie ohraničujú zasnežené vrcholky kopcov, sú až neuveriteľné gíčové, rozsiahle a krásne zelené. Rieka tečúca údolím sa rozdeľuje na niekoľko malých riečok, ktoré sa neustále spájajú a rozpájajú. Trochu mám hrôzu z brodov, Miro ich vždy síce dôkladne prezrie a určuje smer kadiaľ by to malo byť fajn, ale ukrývajú sa v nich veľké kamene a tie zbadáte až keď vám motorka poskočí. Na mojich krátkych labkách to nie je zábava. Nejde o to omočiť si labky, po každom brode mi tam aj tak žblnká, ale vykúpať celú mašinu by už problém mohol byť. Chalani sa však nebáli namočiť si nohy jeden za druhého a tak sa nám darí prebrodiť bez väčších problémov. Cesta údolím je len jedna a v celku dobre prejazdná, ale občas sa úplne vytráca a načim ju hľadať v spletí malých vodných riečok. Pri jednom hľadaní som sa znovu vyváľal, ale môj osobný zdvíhač moto Janči je zase pri mne. Nič vážne, len malá modrina. Je to tu ako na konci sveta a predsa tu stretávame nejakých turistov na bicykli s ktorými aktualizujeme trasu pred nami, čo, kde a ako. Smerujeme na mestečko Naryn. Vyzerá to nádejne teda aspoň podľa mapy nie sme už ďaleko, ale to čo doma dáte za hodinku tu môže trvať aj tri a viac, hlavne ak dostanete defekt. Oprava trvala skoro 2 hoďky, lebo sme mali trochu problém odlepiť plášť od ráfika. Janči našiel spôsob, ako na to. Okrem defektu sme zalátali aj diery v našich lačných žálúdkoch. Dnešné menu vifonka, bravčové vo vlastnej šťave a ako dezert gumené medvídky. Ide sa ďalej.

Tossor pas, pokračujeme ďalej :)
Tossor pas, pokračujeme ďalej :)

Civilizácia v týchto oblastiach je minimálna, občas vidieť dymiace jurty v okolí ktorých pobehujú stáda kráv, ale hlavne koní, neodmysliteľnej súčasti Kirgizskej kultúry. Nevedieť jazdiť na koni v Kirgizsku, je akoby ste u nás nemali vodičák a v garáži dve autá. Postupom času začíname stretávať autá. Nie je ich veľa, aj stolár s dlhoročnou praxou by ich porátal na jednej ruke, ale sú neklamným znakom blízkosti civilizovanejšieho sveta. Aj cesta je ďalej stále lepšie zjazdnejšia a neskôr sa kamenitá prímes úplne vytráca. Vytráca sa však aj slnko, ktoré sa pomaly chystá na odpočinok a tak opäť začíname hľadať miesto, kde budeme spať. Aby sme sa dobre a nerušene vyspali načim nájsť tiché a skryté miesto. Jedno také sme našli, neviem kto ho našiel, ale museli sme sa drbať cez asi 30 metrový brod síce takmer bez vody, ale s kameňmi, ako prenosný televízor.

4.8.2017 - 5 deň - Tash Rabat caravanserai a orlice

Ranná enduro rozcvička prebehla bez pádu a tak si to driapeme nekonečným údolím, ktorým nás sprevádzajú pískajúce svište. Rieky plné kalnej vody neidentifikovateľnej farby a mosty, ktoré by si veru už nejakú rekonštrukciu zaslúžili nás vedú stále bližšie k mestečku Naryn. Neuveriteľné, ale opäť sme na asfaltke čo sa hneď prejavilo vyššou teplotou a vyššou rýchlosťou presunu. To čo sme včera chceli stihnúť do večera stíhame dnes cca na obed, ale na to, že plán je len plán a realita niečo úplne iné sme si už zvykli. V Naryne dávame skvelý obed a za mierneho mrholenia hľadáme benzínku. Vypil som čaj s mliekom a môj tráviaci trakt má nejaké bublavé námietky, stíham to len ta tak. Okrem toho z hrôzou zisťujem, že máme s Mirom mäkké gumy, ale to po chvíľke rieši Jančiho šikovný kompresor, boli iba trochu sfučané.

údolíčko a aj stromy jesto
údolíčko a aj stromy jesto

Zbiehame na cestu A365 v smere na At –Bashi. Niežeby sme sa ponáhľali, ale to že je tu opäť parádna asfaltka a skoro žiadna premávka nás akosi veľmej rýchlo ženie dopredu. To sa však ne/páči policajtom mieriacich na nás radarovou pištoľou. Miro si to všíma včas spomaľuje čo robím inštinktívne aj ja. Miloš s Jančim majú od nás väčší odstup, sú ďaleko a tak si to na 50tke šibú 90 a to ešte dobrzďovali. Jasné, že ich zastavili. Janči tuší o čo ide :), ale sadá do auta na zadné sedadlo, žeby im lepšie rozumel. A to sa rusky ani neučil :). Chlapi v uniformách sa chytajú za hlavu, že skede sa tu tentoka zobral. Na prelomenie ľadov hádže Janči na sedadlo vedľa seba nejaké Somi, ktoré si páni s čapicami na pol auto všímajú a po chvíli konštatujú, že sa vlastne nič nestalo, „welcome to Kyrgyzstan“, môžete ísť ďalej. Za obidvoch vyplatil Janči v prepočte asi 10$.

Tash Rabat Caravanserai
Tash Rabat Caravanserai

Dnes máme v pláne ešte Tash Rabat caravanserai, kedysi kláštor, alebo aj akési oddychové miesto na jednej z bočných ciest hodvábnej cesty. Nie je to ďaleko od asfaltky, máme to po ceste a podľa info. tam vedie skvelá a rýchla šotolina. Bol by hriech neokuknúť to tam. Kúsok za At Bashi si všímame maličký obchodík pri ceste. Načim nám doplniť zásoby vody, ale tento obchodík je určený hlavne na doplnenie tej ohnivej. Aj tak dobre :). Cena zverská, pýtame hneď 4 butilky. Slečnu to vôbec neprekvapuje, nepohla ani brvou, značka Belynkaja ide asi na dračku. Odbočka ku kláštoru je neprehliadnuteľná a tak sa z asfaltky napájame do údolia. Žiadne stromy, iba široké údolie, ktorým tečie riečka a ktorým vedie dobre vyjazdená cesta. Pri kláštore hlási Janči defekt, jeho motorka má na to špeci display. Cesta bola plná malých ostrých kameňov no a jeden z nich skončil v zadnom kolese. Jeho tvar je, ako dobre opracovaný pazúrik neandertálca. Janči teda opravuje defekt a v spoločnosti miestnych chlapov preberáme život v Kirgizsku. Nie je to vraj ľahké, ale sú na svoju krajinu hrdý. Prišli sem na výlet, len tak vraj obzrieť kúsok histórie ich krajiny. Preberáme našu spoločnú rusko bratskú minulosť, ktorá naše štáty kedysi nepriamo spájala. Preberáme hokej, spomíname na naše hokejové legendy, ktorých mená miestny chlapi ovládajú parádne. Sú veľmi milí a priateľskí. Samozrejme ešte foto s Milošom, ktorý je pre miestnych malých zavalitých hobitov tak trochu obor. Kým sa Janči pasuje so svojou bezdušovou technológiou, ideme my ostatní obzrieť kamennú stavbu postavenú v 15. storočí a pomáhame mu už len telepaticky, ale intenzívne.

Kirgizsko švédsky stolček prestri sa
Kirgizsko švédsky stolček prestri sa
Jano vraví, že to zrobil a nefučí, šak vravím telepatia. Okrem toho si však všímame aj akosi veľa žien v priľahlom ubytovacom priestore. No a ešte aj na motorkách ?? ADV Factory ktorá nám doviezla motorky sem do Kirgizska organizuje doprovod pre baby na endurkách, orlice z Poľska. Je podvečer skoro 18,00. Miro chce ísť ďalej, podľa plánu, kým nám to umožňuje počasie. Sambor vraví, že orlice sa tadiaľ dnes vracali a zmokli do nitky, takže to tam bude trochu šmýkať, ale nič čoby sme nedali. Dnes už sme pár krát zmokli a púšťať sa na večer mimo civilizáciu sa, ale zvyšku posádky nepozdáva a tak ostávame. To že, je tu hárem báb na to vôbec, ale vôbec žiadny vplyv nemalo. Po štyroch nociach v stane sa mi vízia postele veľmi pozdáva. Berieme do prenájmu celú jurtu, kde nám hneď v piecke aj zakúrili. Jurta je veľká, ovešaná teplými kožušinami a kobercami. Štyri postele a naša batožina sa tam v podstate strácajú, sme milo prekvapený pohodlím, ktoré jurta ponúka. Okrem ubytovania máme v cene večeru a raňajky čo nás spolu stojí 10$ na osobu, proste paráda. Sme vo výške 3200 čo si uvedomujem pri žonglovaní s loptou, ktorú si tu kopali miestne deti. Zadychčal som sa, ako keby som odbehol 100 m šprint, čo sa veru už dávno nestalo, fučím ako stará nafukuvačka. Jediná murovaná budova je vlastne kuchyňa a jedáleň, kde sa večer schádzame. Večerná teplá polievka šorpo padla úplne vhod. Väčšinou v nej býva, ako päsť veľký kus mäsa a za lopatu zeleniny, proste vývar. Potom družba s vodkou. Sambor spoluzakladateľ a majiteľ ADV Factory z Poľska je Mirov kamarát s ktorým pred 7 rokmi precestovali spolu s IZIm Wakhanský koridor v Afganistane. Pýtame sa na Orlice, sú to skúsené jazdkyne, minulý rok sa lúštali po Himalájach, ale reku, ako sa mu pracuje v tak veľkej skupine žien. Sambor hovorí, že to musí vykrývať, ako Bruce Lee, ako voda, čo nám aj názorne ukazuje. Rehoceme sa tam a zbierame rozumy, nové nápady či vložky do nášho itineráru. Hlavne tie v Tadžikistane pri hraniciach s Čínou. Bol to fakt skvelý večer plný smiechu, dobrého jedla a gazirovanej mierálky značky Belynkaja.

5.8.2017 - 6 deň Baetov, Kazarman a neuveriteľné výhľady

Ráno nám nabieha systém akosi pomalšie, dlho do noci sme čítali kirgizskú literatúru, ale po rannej krupicovej kaši sa už celkom dobre kývame. A veru aj nás vonku trochu prebrali ranné -3°C stupne a biela srieň ligotajúca sa na zelenej tráve. Najviac prečítal Janči, ktorý už do jurty nabiehal v núdzovom režime, ale jeho východniarska nátura to rána zvláda klasicky východniarsky :). Tak ako my vyrážajú aj diovčence z Poľkej na ich ďalšie putovanie. Vyrážame severne na mestečko Baetov.

v jurte bolo teplúčko
v jurte bolo teplúčko

Po včerajšom daždi v ktorom Orlice zmokli do nitky nás dnes čaká zrejme trochu rozmočený terén a lepkavé červené blato. Spočiatku to tak aj bolo, ale slnko a vietor nám predsa len vyšli trochu v ústrety a cesta bola ďalej už relatívne lepšie preschnutá. Pár brodov, niekoľko domov po ceste a až na pár traktorov nestretáme celé hodiny na ceste nikoho. Stojíme v sedle z názvom MELS, vraj Marx, Engels, Lenin, Stalin, ale čo je na tom pravdy vedia len domáci, ktorí nám to takto presvetlili. Janči ešte trochu cíti Belynkaju, ale už o dve hoďky neskôr je úplne ok. Krajina s červeným odtieňom sa postupne mení na zelenú, neskôr na suchú stepovitú oblasť plnú kameňov, stále s minimálnou civilizáciou. Niežeby mi to chýbalo, ale načim doplniť zásoby pohonných hmôt všetkého druhu. Hlavne benzín, aby som zase nemal stres. Stres má, ale Miro lebo pri státí na benzínke v Baetov-e som si všimol, že má zadnú gumu zase mäkkú. Len to načim dať do tieňa lebo je akosi veľmej teplo. Detváke chodiace po vodu k miestnym pumpám s bandaskami nám radia, že iba kúsok pri ceste je vulkanizer. Miro sa teda púšťa do opravy defektu. Ja a Janči ideme do čajkany na teplé mäsom plnenie manty/buchty pripravuvanie v „tajnosti“ za veľkou kuchynskou plentou. Núkajú nám zelený čaj s mliekom, ale to už som skúšal včera v Naryne. Oprava defektu bola za asistencie rýchla a lacná záležitosť a tak po hoďke driapeme ďalej. O asfalte na ceste môžeme len snívať. K dispozícií máme, ale široké rovné šotolinové cesty na ktorých sa za vami práši, ako v cementárni. A hoci sú cesty rovnie a bez zákrut sú samá roleta. Akoby tam každé ráno prechádzal batalión tankov, možno aj viac. Ak znížite rýchlosť tak to z Vás ide vytriasť dušu a tak si plávame po cestách 80 a viac. Treba však dávať pozor na stred vozovky, kde sú vyjazdené kopčeky šotoliny vysoké aj 20 cm a tak keď idete niečo obiehať núžna riadne gazovať, lebo Vás to rozhádže po ceste. Krajina bez stromov plná kameňov a suchého porastu nie je nič čoby Vás vedelo nadchnúť, ale keď sa dostanete nad toto všetko do výšok presahujúce tri tisíc metrov nad morom ostávame v nemom úžase. Neskutočne nádherný výhľad aj niekoľko desiatok km, panoráma ktorú fotka priblíži iba čiastočne. Za zmienku stojí ešte príhoda s nákladným autom, ktoré stretávame hore v kopcoch. Pokazil sa im brzdový systém, zháňajú oceľovú trubku. Tu v strednej Ázii to funguje viac menej od vzájomnej pomoci a teda ak nemáte potrebnú súčiastku, čakáte či nepôjde okolo niekto, kto súčiastku má. Chlapi majú ruky až po lakte čierne, zaolejované, akoby si ich pravidelne máčali v olejovej vani takže nečinne určite nesedeli. Už tam vraj dve noci spali a stále sa im nepodarilo zohnať súčiastku od okoloidúcich áut.

Kazarman - Baetov
Kazarman - Baetov

Opäť sme tajne dúfali, že to dáme podľa plánu v ktorom dnes bolo dobiť mestečko Jalal Abad, respektíve sa dostať na dostrel od mesta Osh. Bez šance. Tie cesty sú fakt zverina prvého stupňa, kde prejsť 100 km môže trvať tri, alebo aj viac hodín. Za mestom Kazarman, kde sa cesta myslím trochu ešte viac zrolovatela nám neostáva nič iné ako opäť nájsť nejaké miesto pre stany. Našli sme pri potoku, kde sme rozložili niečo na spania, niečo na zjedenia a niečo na vypitia. Každovečerná dezinfekcia prebieha skoro do polnoci kým sme všetci nepospali, alebo nezdrhli sa ukryť do stanov pred komármi a hovoríme na seba už iba s poza sieťky, ktorá drží krvilačnie komáre na dištanc.

6.8.2017 - 7deň prvý pohľad na Pamír a základný tábor Peak Lenin

Ranné balenie je fuška a veru aj keď staneme skôr tak sa nám nedarí rýchlo to vybaviť a vybehnúť na cesty. Čaká nás pár zákrut do kopcov, ktoré nás niekoľko hodín vedú k mestečku Jalal Abad. Cesty sú už predsa len menej kamenisté aj viac áut sa na nich vyskytuje a domáci vravia, že potom neskôr bude aj asfalt čo by malo zvýšiť našu cestovnú rýchlosť. Do úrodného údolia Fergana nás vedú ešte prašné šotolinky, ale neskôr už fakt prichádza aj asfalt. Je teplejšie a výrazne stúpa počet áut. Jazdí sa tu dosť svojsky. Vidieť obrovský Zil ťahajúci staré žiguli asi tak 80tkou, bol teda fakt strhujúci zážitok. Do mesta Osh sme dorazili až poobede čo trochu narušilo náš plán prejsť sa po jednom z najväčších ešte tradičných trhovísk strednej Ázie. Dávame aspoň parádny obed a tankujeme benzín na benzínke, kde sa Mirovi darí platiť dokonca kartou. Z mesta teda zdrháme najedený, natankuvaný a ťaháme sa po Pamír Highway M41 do Tadžikistanu. Do Sary Tash čo je v podstate posledné obývané miesto pred hranicami s Tadžikistanom vedie dobrá a prehľadná asfaltka, ktorá sa ťahá cez priesmyk Taldyk Ashuu Pass vo výške opäť hravo presahujúci 3000m. Človek by ani nepovedal, že riedky vzduch tak upraví spotrebu, ktorá sa v mojom prípade držala okolo čísla 3,3 na 100 km. Pár km pred Sary Tash to prišlo :). Pamír a jeho zasnežené vrcholky, ktoré máte pred sebou, ako na dlani a ktoré tak neuveriteľne vyčnievajú nad okolitou krajinou. Neopísateľnú krásu vrcholov a náhorných pláni dokresľujú čriedy huňatých jakov, ktoré sa pasú popri ceste. Sú tak huňaté, že človek vlastne ani nevie určiť kde majú predok a kde zadok.

odtiaľto je to ešte asi 30 km
odtiaľto je to ešte asi 30 km

Máme dosť času takže v Sary Tash upravujeme plán a mierime asi 50 km na západ od mesta do horolezeckého základného tábora Peak Lenin. Peak Lenin má 7134 m a chalani čo tam už boli vraveli, že zo základného tábora je ho krásne vidieť. Kedysi sa tam bolo treba prebrodiť, ale už je to pár rokov čo sa spravil most, ktorý nás prenáša na druhú stranu cez totálne rozvodnenú riečku. Tam sú dve cesty. Ktože ho vie kerá je tá správna do tábora. Z info., ktoré sme mali ešte doma by to vraj už nemalo byť ďaleko, ale domáci vravia, že je to ešte dobrých 30km. Nestrácame čas veď slnko je už skoro za kopcáma a tak sa púšťame po ceste do tábora. Na začiatku ešte nejaké brodenie, hladina červeno sfarbenej vody je však nízka a hoci má brod šírku aj vyše 100 m voda preteká len malými potôčkami, ktoré dávame úplne v pohode. Cesta je ďalej už len jedna, niečo ako poľná cesta na ktorej sa veru tiež poriadne práši. Jurty, čriedy koňov a kývajúci ľudia nás sprevádzajú na ceste do tábora, ktorý sa nám pri západe slnka darí zdolať. Počasie nám praje. Mať tak blízko a krásne slnkom nasvietenú sedemtisícovku je niečo neuveriteľné a iba ťažko opísateľné. Je to vlastne po prvý krát čo vidím na vlastné oči horu vyššiu ako 7000 m a je to naozaj krásny zážitok.

občas aj po vode načim tájsť
občas aj po vode načim tájsť

Stretávame miestnych, ktorí nám vybehli oproti a pýtajú sa či nechceme spať v ich jurte. Vraj aj večeru a raňajky nám spravia a ak budeme chcieť tak aj vodu na kúpanie zohrejú. A veru tak aj bolo. Veliteľ základného tábora Sergej nám vybavil teplú vodu, kde sa šeci oblievame v plechovej búde, ako v rímskych kúpeľoch. Dve mladé kirgizskie diovčence na vydaj nám pripravujú parádnu večeru. Zelený čaj, čerstvý chlieb, domáce maslo, med a lekvár, ktoré pred nás prestierajú na dečku na podlahe. Potom slečny vybrali veľký vok Kena Hona v ktorom nám na piecke v našej jurte zrobili lagman. Lagman je vlastne niečo, ako perkelt z mäsa a zeleniny, ktorý sa servíruje spolu s čínskymi dlhýma nudľáma. Vodky ešte trochu jesto takže na roztiahnutie žíl a miernu dezinfekciu dávame po pár štamprliach a pri neskutočne hviezdami posiatej oblohe vykecávame o zajtrajšom pláne a o tom čo bude v Tadžikistane. Kirgizsko bolo naozaj nádherné.

krátke video z Kirgizska

Video: Kirgizsko - Slovensko 2017

7.8.2017 - 8 deň z Kirgizska do Tadžikistanu

V noci som sa zobudil, lebo sa mi ťažšie dýchalo. Vlastne som mal pocit, že toho vzduchu je akosi málo. Rozdýchaval som to skoro 20 minút až sa to akosi ustálilo na normále, zvyšok noci spím už, ako drevo. Ráno je to opäť paráda. Slnečno, bez vetra a s výhľadom na sedem kilometrov vysoký zasnežený kemeň priamo pred nami. Veliteľ Sergej nám prstom ukazuje Pik Lenina a len tak naokraj debaty hovorí, že sa ho práve pokúša zdolať anglický tím horolezcov. Pýtame sa ho či majú v tábore plynové karťuše, čo je akoby sme sa pýtali či majú v pekárni chleba. Benzín čo tu tankujeme náš varič veľmej neľúbi. Raňajkujeme, balíme a doslova prášime späť do dedinky Sary Tash. Načim nám minúť všetky Somi čo máme bo na obed by sme už mali byť v Tadžikistane. Tankujeme do plna a zvyšok míňame v miestnom magazíne. Veľká časť sa investovala do kirgizskej literatúry, niečo do kuchyne a za poslednie Somi každému nová zažigalka (zapaľovač).

tesne pred hranicou s Tadžikistanom 4200 m
tesne pred hranicou s Tadžikistanom 4200 m
Kúsok za dedinou sa púšťame po ceste vedúcej do kopcov pred nami. Z asfaltky nás vyprevádza vojenská základňa s delostreleckou technikou a radarom. Na trasľavú, rozbitú a miestami, ako švajčiarsky syr svišťami prevŕtanú cestu sme už zvykli. Je vidieť, že sa svedomito pripravujú na zimu, dole grúňom sa ledva gúľajú. Na hranicu to nebolo ďaleko, parkujeme naše kone na poslednom kirgizskom betóne a čakáme na kontrolu. Vraj nám chýba papier o prevoze našich motoriek do Kirgizska a to je samozrejme baľšoj problém. O nejakom papiere čo nám chýbal vieme, ale akože nevieme. Miloš hádže psie oči, ja západnie cigaretle s velbloudem, ale vraj sa nedá a posielajú nás do Biškeku po ne, čoby bola záležitosť minimálne dvoch dní. Cítime sa, ako v divale, kde sa práve čaká na rozuzlenie zápletky a príchod hlavného hrdinu na scénu, kerý dá šecko do porádku. Našim gerojom je americký karamát Benjamin Franklin, v miestnych kruhoch veľmi vážená osobnosť, ktorá láme ľady baľšojeho problému. Aký papier? Načo papier, vsio v pariadku. Pasová kontrola, obhliadka kalašnikova na pleci mladého vojaka, veľký úsmev, good bay a ide sa do Tadžikistanu.
jazero Karakol
jazero Karakol

Na tadžickú hranicu je to ešte, ale dobre cez dvadsať km, zrejme ide o akúsi zónu, ktorú strážia Kirgizský vojaci. Je tu dokonca aj asfaltka, ktorá sa po pár km úplne vytráca a ideme už iba po rozbitom makadame horskom Pamírskom. Že tu okrem vojakov môže ešte niekto žiť som fakt nečakal a predsa cestou nachádzame aj ľudské obydlie, kde stojíme. Miro tu odovzdáva fotky nejakého cestovateľa, ktorý tam fotil pár rokov dozadu celú rodinu miestneho doslova drtiča vysokohorského Pamírskeho.

dedinka Karakol
dedinka Karakol

Serpentíny nás po pár km vykopli do výšky 4200 m, tak vysoko je postavený aj hraničný prechod do Tadžikistanu. Kým sa otvorí prvá rampa chvíľočku čakáme. Žeby sme boli v strehu tak dolinou zahučal výstrel z pušky, kukáme po sebe, ako štamgast na posledné poldeci, ale to si len miestny vojaci skúšali svoju Dragunovku. No nič ideme tanu na kontrolu, kde zisťujem, že moje vytlačené a vyklikané internetovie víza sú doma. Prejsť bez nich nie je šanca. Sú tam tri čísielká, ktoré núžna zapísať do hrubej knihy. Stres, panika, už si vybavujem v hlave skede pôjdem domov a čo bude, keď mladý zapisuvač vraví, že či to nemám v mobile. Mám to na g-maili, lenže tu o signáli vedia len z počutia. Musím sa vrátiť naspäť na hranice s Kirgizskom, tam signál bol. Ja a moje mobilno internetové zručnosti sú však na veľmi nízkej úrovni a tak sa Janči podujal vybehnúť so mnou naspäť za signálom. Miloš s Mirom idú k jazeru Karakol, kde nás vraj počkajú. Ešte, že som si doma víza preposlal na svoj g-mail a tak keď sa mi načítali e-maili, bol môj tep už v hraniciach merateľnosti. Tak veru pozreli na mobil odpísali tie tri čísla, povolenie na vstup do autonómnej oblasti Gorny Badachšan a môžeme pokračovať v ďalšej kontrolnej perepúti. Človek nemá ani šajnu čo všetko vypisujú, ale vraj je nám to núžna. Za každý vypísaný papier platíme paušálnych 10$. Posledné je vybavuvanie dezinfekcie a niečo s hygienou. Mladí pohraničiari nám s Jančim vypisujú papiere, ktoré vraj budeme potrebovať pri výstupe z Tadžikistanu. Každému po 2kusy začo platíme spolu 40$. Chalanisko preberie ťažkú americkú menu, polovičku sebe do vačku, druhú kolegovi a s nefalšovaným úsmevom nás vítajú „welcome to Tajikistan“.

pri jazierku Karakol 3900 m
pri jazierku Karakol 3900 m

No tak papiere máme, rampa sa otvára a my sme teda oficiálne v Tadžikistane, presnejšie v autonómnej oblasti Gorny Badachšán. Prvých asi päť km tadou kopcom z hranice je teda solídne endurocountry, taká cestná všehochuť. Dali sme brod, lebo cesta odplávala, potom trochu piesok čo rozfúkal vetor a ako bonus vbiehame ešte do takej malej prašnej búrky. Takto nás teda vítajú prvé km tadžickej časti Pamír Highway. Lenže to kadiaľ tá cesta vedie je niečo načo nezabudnete do konca života, teda ak do toho neprehovorí ujo Alzhaimer. Chalani nás čakajú kúsok za super horským jazerom Karakol, ktoré si tu leží vo výške 3900 m. Je nádherne modré, pôsobí, ako odraz modrého neba nad nami. Mojej pravej šľapke sa tak zapáčilo, že tam niekde ostala. Chlapi robia čínsky bufet, ja trochu oplakávam moju šľapku. Dedinka Karakol značená skoro na každej mape je len kôpka domov, ale prechádzajúcim dobrodruhom poskytujúca aspoň trochu pohodlia a stravy, myslím, že aj benzín by sa tam dal zohnať. Nás dnes ešte čaká presun do mestečka Murghab, ktoré bude najbližších pár dni asi to najviac obývané miesto, teda aspoň podľa mapy a z počutia. Ale človek si musí zvyknúť na to, že mestečko u nás a tu majú úplne iný význam. Pred mestečkom Murghab stúpame stále vyššie a vyššie. Cesta je v týchto miestach extrémne roletavá. Mať sebou 10 litrov mlieka v bandaske tak hore na kopci máme hrču masla. Priesmyk s názvom Ak-Baital, kde dosahujeme najväčšiu nadmorskú výšku 4655 m je môj nový rekord, ktorý dokumentujeme na fotkách. Aj som si zapálil slávnostnú cigaretku, ale v tak riedkom vzduchu to veru nebolo ktoviečo a tak to v polke cigi hasím. Doteraz bolo počasie k nám priaznivo naklonené tak hádam tá čierňava pred nami nebude nejak moc zlobit. Obliekame nepremoky a až na mierny dáždik, ktorý neskôr pri západe slnka ustáva sa išlo celkom fajn. Janči idúci predo mnou občas bliká výstražnými smerovkami. Naozaj treba dávať pozor, jamy veľkosťou siahajúce cez celú cestu sa vyskytujú hojne a aj na to, že je cesta občas celkom ztrhnutá. Ak by ste hľadali nejaké značenie vo forme dopravných značiek, tak tu v strednej Ázii sú to na seba, ako snehuliak poukladané kamienke v ceste, nie sú v EU takže bez reflexných prvkov.

Ak- Baital 4655m
Ak- Baital 4655m

Je už tma keď prichádzame do Murghabu. Mám pocit akoby sme prišli do nejakej dedinky uprostred hôr, ale už s čítania vieme, že tu oddychovalo veľa výprav. Osvetlenie minimálne a nič nemáme dohodnuté, ale v podstate na prvý krát našiel Janči guesthouse. Klasických 10$ s večerou raňajkami a teplou sprchou na rímsky spôsob. Keď už bola teplá voda zapli sme aj práčku, niektoré ponožky majú už pancier.

8.8.2017 - 9 deň za hranice CCCP až k čínskej hranici

Jazdíme tu: Pamírske plató - Strecha sveta

Spali sme v izbe kobercámi vybitej od podlahy až po strop. Síce na zemi, ale stále pohodlnejšie, ako spať v stane, ktorý načim ráno ešte aj baliť. Takto z rána sa nám nič nechce, aj mesto akoby ešte spalo. Klasické dilema benzín, miestne lóve a aj nejaké internety sa pokúsime vylúskať v miestnom bazáre. Bývame na kopci z ktorého je vidieť takmer celé mestečko, ako na dlani. Schádzame do uličiek mesta, ktoré začína nesmelo ožívať. Domčeky pomedzi, ktoré si dávame rannú prechádzku sú nízke s plochou strechou, postavené z hlinených tehál čo je tu viac menej tradičná architektúra. Sú tu už aj novšie domy a najvyššou budovou nie je mešita, ale sídlo miestnej banky čo je trochu zvláštne. Ale už od začiatku tripu mám pocit, akoby sme ani neboli v moslimských krajinách. Obchodíky, ktoré tvoria vo väčšine prípadov lodné kontajnery sú ešte vo väčšine spútanie reťazou čoby ani sto jakov neroztrhalo. Otvorené sú len niektoré, asi sme prišli skoro. Miestny biznismeni aj napriek svojej strohosti ponúkajú celkom široké spektrum tovaru. Mäso, zelenina, elektronika a textil z Číny, našli sme aj kontajner, kde náš hlavný technik neskôr poriešil internet. Bazár ožíva, stále sem začína prúdiť viac a viac ľudí. Vytrácame sa popri hlavnej ceste, vyzvedáme, kde je benzínka.

ranný Murghab
ranný Murghab

Benzín v Tadžikistane mi opäť trochu naháňa hrôzu, lebo nikto netuší koľko oktánový benzín vlastne tankujeme. Avšak na to, že benzín je tu biedny a benzínky v našom ponímaní sú tu absolútne sci-fi nám neostáva nič iné, ako držať motorku a tankovať čo nám dajú. Inšie či lepšie aj tak nezoženieme. Sváko tankuvač má pripravené pet fľaše o všelijákých objemoch. Nám však treba skoro 80 litrov benzínu, takže dačo väčšie. Chlapisko nám to rozlieva z 25 litrovej bandasky. Bol to profík, majster svojho remesla, nerozlieval a nemá problém vykšeftiť benzín aj za doláre. Jeho kalkulačka ukazuje tie isté čísla, ako naša takže sa dohadujeme a meníme aj niečo navyše (1$/8).

ten stojan na tankuvanie je tam len tak pre okrasu
ten stojan na tankuvanie je tam len tak pre okrasu

Dnes ideme obzrieť jazerá Rank kul a Shor kul, ktoré sú iba pár desiatok km od Murghabu. Z mesta sa trochu vrátiť, neskôr zísť z M41 a ťahať sa na východ k Číne. O tom, že sme už veľmi blízko k Číne svedčí betonová spomienka na hranicu CCCP, ktorá bola kedysi určite veľmi dobre strážená. Uvidíme, ako ju strážia dnes. Jazerá nie sú veľké, ale v kontraste so suchou hornatou krajinou bez stromov a plnou kameňov je ich striebristý vzhľad veľmi zaujímavý. Počasie nám stále praje, je slnečno hoci tu vo výške cca 4000 m nad morom sa to môže zmeniť raz dva. V prvej a na dlho aj poslednej dedine Rangkul skúšame nájsť čajkanu, ale Miloš ktorý za nami trochu zaostával bol iného názoru a tak zvŕtame naše hatatitli za ním. Jednoducho si nás nevšimol a tak si to driape ďalej akoby nič. Ej veru aj tu majú riadne tučné svište. A veru aj diery v ceste či popri sú riadneho kalibru. Myslím, že keby niekto do jednej z nich švacol predným kolesom tak si asi nacvičí nejakú tu cirkusovú akrobaciu. Všetko ok, trochu sa obávame vojenskej hliadky, ktorá by nás stadiaľ určite vypoklonkovala. Neviem či blúdime, alebo teda hľadáme aj iné cesty k nášmu cieľu, ale tam kde sme prišli hovorí mapa, že ďalej už len pešo. Zbiehame späť do údolia, kde sa čakáme, ale Janči a Miloš nechodia. Miro sa ide pozrieť späť za nimi čo sa stalo. Ostávam a skúmam čo na jedenie mám vo vaku. Janči vyfasuval defekt, bezdušová technológia celkom rýchla záležitosť. Bravčové vo vlastnej šťave sa Aláhovi nepozdáva takže na nás posiela dáždik.

graníca Sovietsky sajuz
graníca Sovietsky sajuz

Pokračujeme ďalej, cesta len jedna o pár kilometrov neskôr vedúca cez nejakú väčšiu stavbu. Bola to vojenská základňa, našťastie prázdna a tak sa tadiaľ len tak jemne premelieme. Po ľavej ruke plot a každých 10m je na ňom červená plápolajúca zástavka a po milú Jarmilu kamier. Sme pri čínskej hranici, nie pri tej čo kedysi označoval veľký ostatný plot pripravený na drevených koloch tvaru T z čias CCCP, ale pekný nový a moderný, určite made in china. Aj pohraničiari na druhej strane trochu ožili a štartujú štvorkolku, keď nás vidia okolo prechádzať.

Shor kul
Shor kul

Cesta ktorá vedie ďalej popri plote sa zrazu na chvíľku vytráca. Je tu bežné, že keď sa topia ľady a kopy sňahu tak si voda hľadá svoje vlastné cesty a tak v úseku asi 40 m cesty niet. Je tam blato až po uši, ale predsa len sa dá prejsť bez vážnejších problémov. Gopro dávam dole, nerád by som vysvetľoval niekomu prečo točím hraničné pásmo. Po pár km sa opäť objavuje starý drevený plot, ale čo je horšie, že cesta „končí“ pred akousi bráničkou v tom plote. Je otvorená, ale ak chceme pokračovať ďalej načim prejsť za plot, síce z čias Sovetskeho sajúza, ale za plot!?

Miro s Janom sa po krátkej analýze púšťajú vpravo. Chcú ho obísť. Za plot vraj ee. Mne trvá analýza dlhšie, mám pocit, že kukám na rally Paríž Dakar a blúdiacich holanďanov v piesku a tak radšej čakám na výsledky od Miloša. Kukáme do mobilu, Miloš vraví „treba ísť za ten plot, po 500 m sa to vráti späť na tú správnu stranu.“ No veru nebolo mi šecko jedno, ale keď vidím a počujem revúce motory Mira a Jana, ako sa tam snažia prehovoriť svoje mašiny, aby cez ten piesok šli predsa len dávam na Milošovu intuíciu. Ideme za plot šak brána je otvorená a aj koľaje sú tadiaľ vyjazdené. V hlave si však pripravujem nejakú ucelenú vetu v angličtine a ruštine, že sme zablúdili za ten plot celkom náhodou, po čínsky viem len ping-pong. Po asi 500 m keď som sa v hlbokom piesku skoro tri krát vysypal zisťujem dve veci. Jano a Miro sa tadiaľ ďalej určite nedostanú a cesta za plot nejde späť po 500 m ani náhodou. Ideme pomedzi tak veľké pieskové duny, že je jasné, že ak sa chalani neotočia tak tam ostanú. Skúšam im volať, ale sme v takej prdeli, že tu ani signál nie je. Konečne sme sa vymotali z piesku, pokračujeme zjazdnejšou, ale roletavou vytras dušu šotolinou.

čínsky hraničný plot
čínsky hraničný plot

Postupne už aj strach, že nás tu niekto vymákne opadá veď okrem jedného splašeného čínskeho zajaca nestretáme absolútne nikoho. Po asi polhodke stojíme, fotíme a z ináč drahocenného toaletného papiera robím na cestu šípku pre chalanov, aby vedeli, že sme stadiaľ išli. Inakadiaľ sa aj tak nedalo a tak veru po chvíli vidíme na obzore dve motorky. Trochu začína poprchávať, ale nie je to nič vážne. Stále sme cca 1,5 km nad naším Gerlachom takže sa tu počasie mení rýchlo. Takže nie 500m, ale odhadom hodinka kým sa konečne dostávame späť za plot CCCP a veru hneď sa nám viacerým uľavilo. Aj cesty z ktorých si môžete vyberať je tu fúra. Každá zrejme vedie jedným smerom a tak trochu dúfame, že vedú do nejakej civilizácie. Každopádne sme sa dostali na planinu, veľkú a rovnú, človek má pocit, že tu chodia skúšať valce na asfaltovanie. Je to rovné, ako žehliaca doska. Porast takmer žiadny a rozhľad na neuveriteľne rovnú plošinu, proste paráda. Po veľmi dlhej dobe si to šibeme na mašinách aj okolo 100večky. Miro opäť zbieha z cesty. Skúšame to teda po panenskej rovine, kde nie je cesta, ale stále rovno mistře Spoku. Akoby z ničoho nič sa napájame na asfaltku. Pjekná, nová, čínska, Kulma pas do Číny. Ale z nej v okamihu zbiehame a vraciame sa do starých koľají. Teda do koľají, ktoré si tu domáci robia viac menej mimo oficiálnej cesty. Je v tak rozbitom stave, že domáci majú aj štyri ďalšie popri. Ideme po najviac vyjazdených, niekedy si hľadáme vlastnú cestu, každopádne to bola paráda. Prispieva k tomu hlavne slnko, ktoré pred nami nasvecuje neuveriteľné prírodné scenérie. V dedinke Tokthamysh neplánovaný navigačný loading. Nepokračujeme ďalej na Šaymak, takže za dedinou musíme odbočiť na západ. Most nie je za dedinou, ale z boku pri dedine, asi sme minuli „obchvat“. Nuž tak sme poobzerali tadžickú architektúru a buchotajúcim mostom sa vyberáme do jednej z Pamírskych dolín.

za sovietskym plotom
za sovietskym plotom

Vraj nás čaká ešte niečo viac ako 100 km. To dáme, šak na to máme skoro 5 hodín. Lenže ... Tá rozbitá cesta pokračovala ďalej ešte viac rozbitou cestou. No a tá rozbitá sa ďalej po zrejme intenzívnych dažďoch miestami úplne vytráca. V ďalšom údolí nedávno prehrmela búrka, lúštame sa po červenom mazľavom blate v ktorom na niektorých úsekoch cesty ani niet. Jednoducho ju voda zmyla a tak ju musíme hľadať. Ešteže je údolie široké iba pár km takže sa nám darí vystopovať stopy predošlých áut. Sme stále vo výške presahujúcej 4km nad morom a veru nie je to sranda. Stačí, že musíte použiť trochu fyzickej sily na udržanie motorky na ceste a ste zadychčaný, akoby ste rúbali drevo. Jasne, že sme sa tam pár krát vyváľali. Aj opatrný Miloš prišiel po chvíľke za nami s blatom takmer všade na pravej strane motorky. Kilometre však akosi neubúdajú a zo zapadajúcim slnkom už tušíme, že tu kdesi budeme aj spať. Keď už si myslíte, že z toho najhoršie ste už von príde ešte lepšia sranda. Cesta je ďalej síce už suchšia, ale vedie pomedzi veľkie kemene uzučkou cestičkou plnej vody a blata. Vody aj preto lebo si tadiaľ tečie riečka a tak máme čo robiť, aby sa nám mustange nesplašili. Miro spomína Jarte Gumbes, vraj by tam mali byť termálne pramene, čo by bolo na večer paráda, ale je jasné, že to dnes nedáme ani náhodou. Večer sa konečne dostávame k nejakým obydliam. Brodíme jeden brod za druhým. Pred jedným opäť kladiem motorku na zem. Pomaličky aby som jej neublížil, ale nohy mám krátkie takže by som ju aj tak neudržal. To, že je už tma, ako v rohu na pohode nepridáva a keď počujem, že teraz za tmy sa musíme vrátiť o pár brodov späť. Vydrbať sa tam v noci na motorke by sranda nebola. Ale poviem vám, že v noci sa jazdí lepšie akoby bez zábran, lebo človek toho aj tak veľa nevidí a keď už aj niečo zbadáte je väčšinou pozde na brzdenie, takže treba poriadne pridať a držať sa motorky a dúfať, že to nejak dopadne.

Tokthamysh
Tokthamysh

Tma už väčšia nebude a ďalej to už nemá zmysel, takže sa Miloš ujíma role vodcu a nachádza fajn flek na spanie. Sme 4200 m nad morom, rozbaliť a postaviť stan v takej výške je celkom fuška. Fučím ako stará nafukovačka a to sme sa ani nejak veľmi neponáhľali. Na večeru pár cukríkov, za dva poháre na roztiahnutie ciev a ide sa na kute.

9.8.217 - 10 deň Wakhan a Bibi Fatima

V noci opäť pociťujem nedostatok kyslíku a tak nad ránom skúšam lapať po dychu tavoka pred stanom. Lenže vonku fúka a je asi 5°C takže to ihneď obraciam späť do stanu. Po chvíli sa mi opäť darí zaspať a až do rána už kyslíkoví deficit nepociťujem a vlastne už ani neskôr takýto problém nemám. Každopádne dosť nepríjemná skúsenosť.

sme na dne sezónneho jazera, našťastie vody niet
sme na dne sezónneho jazera, našťastie vody niet

Ráno je všetko ok, len pri balení zvoľte redukuvanú jednotku ináč lapáte po vzduchu, ako náš vianočný kapor vo vani. O raňajky sa postaral Miloš, ktorý rozdáva sladké cukríke. Včera večer sme tu krúžili, ako lačnie kondory takže chvíľku hľadáme cestu odkiaľ sme prišli. Jarte Gumbes plánované včera sa dnes zmieta zo stola, lebo benzínu už veľa nemáme, takže sa pokúsime zdolať plánované údolie a napojiť sa na Pamír Highway. Riečka terazky široká pár metrov tú každú jar preteká riečiskom širokým niekoľko stoviek metrov. Po ústupe vysokej vody ich domáci ihneď využívajú, ako cestné spojnice. Cesta je opäť len jedna, ale na žiadnej mape ju nenájdete. Ideme proste širokým údolím v krajine, kde vládnu biele oblaky a špicaté končiare Pamíru, ktoré vytvárajú z oboch strán údolia prírodnú a nepriechodnú bariéru. Nádhera údolia, modrá obloha a suché cesty nás vedú niekoľko hodín až kým sa nedostávame na M41Pamír Highway. Myslím, že tento úsek bol určite jeden z najkrajších zážitkov v Tadžikistane.

Pamírske údolíčko
Pamírske údolíčko

Po asfaltke sa to rýchlosťou preháňať nedá, jamy sú tu veľké, desiatky metrov bez asfaltu, ale to hypnotizujúce okolie je naozaj paráda. Kamionisti tu musia mať nervy z titanu, lebo železo je málo, ale čo im ostáva všakže. Do Aličur prichádzajú Miro s Jančim, ako prví. Kým sme sa tam s Milošom dostali, zohnali strategické info kde natankovať a kde sa najesť. Tankujeme vo dvore chlapíka, ktorý hovorí, že má kvalitný kirgizský benzín. Psycho blok o tom čo tankujeme ešte neutíchol, ale mašina furt ide. Kvalitatívný rozdiel medzi reštikami v Kirgizsku a Tadžiku je minimálny. Cenovo je však Tadžik trochu drahší, ale stále je to oproti naším cenám iný svet. Každopádne sme si od včerajšej či dnešnej rannej bašty gumených medvídkov trochu polepšili. Je tu tlupa Taliánov a my takže také malé EU stretnutie. Sadáme si do tureckého sedu za stolík na vyvýšenú podlahu, ktorej tvrdosť odmäkčujú vankúše na sedenie. Sváko čo v reštike obsluhuje nám pár slovami vysvetľuje čo jesto, už sa predsa vyznáme. Mali aj pivo, úplný nadštandard.

M41 Pamir Highway
M41 Pamir Highway

Je tu dosť teplo, ale nie je to tak neznesiteľné. Pamír highway si užívame ešte asi hodinku, lebo do Khorogu ideme vraj enduro skratkou cez Kargush pass. Zbiehame z M41, ideme sa pozrieť južnejšie k hraniciam s Afganistanom. Hneď za odbočkou, zase vyčíňala enduro víla, totok prehnala. R-o-l-e-t-a, kde z vás ide dušu vytriasť. Okolité scenérie sú však krásne a chýri o Wakhanskom koridore nad ktorým svietia biele vrcholky Hindukúšu sú viac než pravdivé. Z cestovnej letargie nás vytrhá niečo, ako hraničná kontrola, ktorá sa objavila tak trochu nečakane. Vojaci a ich kalašnikov na ramene vzbudzujú rešpekt, ale všetko prebieha rýchlo a bez komplikácií aj čo sa týka mojich víz, ktoré im vždy ukazujem na mobile. Obdivujem tých vojakov, fungovať v takých podmienkach. Búdka kde sa všetko vpisuje do veľkej tučnej knihy, alebo aj lexikonu kúziel mladej čarodejnice Saxany je v tak brutálnom stave, že aj naši slovenský východní osadníci môžu o svojich chatrčiach hovoriť o luxuse. Stretávame tu mladých ľudí z Európy, ktorý sa sem vybrali siahnuť si na svoje limity a cestujú krajinou na bicykloch. Nezávidím im to ťahanie, ale oni nám možno nezávidia držať sa tak ťažkých strojov a kočírovať to touto takmer ľuďmi nedotknutou krajinou.

jazero Khargush
jazero Khargush

Rieka Pamír, ktorej sme sa pred chvíľou mohli takmer dotknúť sa teraz stráca v hlbokom kaňone, ktorý sa stúpaním do kopcov stále prehlbuje. Sme roztratení po celom údolí, ani neviem či som prvý a či posledný. Každopádne nie je kde zablúdiť cesta je len jedna. Dve hodiny sa tu meceme po úbočiach, ktoré nemajú konca kraja a potom odrazu zelená oáza v údolí. Trvá nám skoro do večera kým sa nám podarí zbehnúť do údolia, kde sa po dlhej dobe začíname pohybovať v civilizovanom svete a výškach pod 3000 m. Premávku tvoria naloženie oslíke, vracajúce sa kravy a početné čriedy oviec. Tak trochu, ako pop stár sa cítime prejazdom malými po dlhej dobe zeleňou prerastenými dedinkami, kde na nás všetci kývajú. Aktualizujeme cestu a podľa toho čo nám z výpočtov vyšlo je, že už by to nemalo byť ďaleko. Lenže ďaleko môže byť na týchto cestách aj 50 km. Kam to dnes vlastne ideme? Bibi Fatima sú ďalšie horúce pramene, ktoré budú vraj po ceste. Rýchlo sa dá ísť len miestami a aj to riskujete, že vbehnete do pieskovej vložky, ktorá môže na cestách dosahovať dĺžku aj niekoľko stoviek metrov.

jedno z mnoha údolí Wakhanu
jedno z mnoha údolí Wakhanu

Stojíme v dedinke Vrang. Všetci vravia, že kúsok za dedinou načim vybočiť doprava. Po šiestich km serpentín na úzkej ceste máme pocit, že nás niekto ojekabátil. Našťastie nie. Za tmy prichádzame k hotelom, alebo nazvime to k ubytovacím priestorom. Klasických 10$ za posteľ, večeru a raňajky je fajn, len si misíte zvyknúť, že to čo je u nás štandard je tu ešte v nedohľadne a to sa nepovažujeme za fajnovky, šak dnešné ponožky čo mám na nohách by už možno vystrašili nejaký ten detektor nebezpečných látok. Je tma, z kúpačky dnes už nič nebude, ale to poriešime ráno. Mladá teta kuchárka nám doniesla parádny plov pri ktorom občas prečítame z kirgizského večerníka Belynkaja. Dnešné adventure menom Wakhan, bolo naozaj krásne.

10.8.2017 - 11 deň - Do Khorogu

Spali sme, ako zarezaní. Hlavy a motorke ostali tam, kde sme ich ráno nechali, takže obzeráme čo bude na raňajky. Z terasy je vidieť prvých nedočkavcov pobehujúcich s uterákmi. A kde vlastne sú tie horúce pramene zisťujeme až po raňajkách. Sú kúsok pod nami a hneď z rána sa tam teda ideme pozrieť. Miestny vyberač vstupného je v pohode chlapík, musíme však počkať, lebo ja tam teraz veľa ľudí. Hovorí, že hore je ešte druhý bazén. Zdá sa mi to ďaleko, Jano s Mirom sa vraj idú pozrieť tam. My s Milošom ostávame. Vyberač je zhovorčivý, dokonca vraj slúžil v ČSSR. Ponúkam ho cigaretkou s velbloudem čo sa mu veľmi pozdáva. Vychvaľuje kvalitu tabaku a pľuvaním na svoje cigaretle naznačuje kvalitu ich cigariet. Ženy a muži sa tu kúpu samozrejme osobitne v malých kamenných bazénoch s veľmi horúcou vodou. Podľa toho, ako Miloš vrieska pri vstupe do vody je jasné, že voda je veľmi teplá. Má až 41°C, pre mňa paráda. Bazénik nie je veľký sotva 4x4 m, ale je prikrytý strechou a dokonca má aj šatňu. Kúpeme sa nadivoko tak ako ostatní, ale ako jediní neobrezanci široko ďaleko vzbudzujeme trochu pozornosť. Okrem toho Miloš má skoro 2 metre čo sa tu asi často nevidí. Ležíme tam, ako krokodíly čakajúce na migrujúce zebry a pakone. Skvelé na uvoľnenie svalstva.

výhľad z Bibi Fatima
výhľad z Bibi Fatima

Oddýchnutý, pobalený, ide sa ďalej. Až dnes ráno teda vidíme kadiaľ sme sa to sem včera večer šplhali a že domáci fakt neklamali, keď včera ukazovali hore do kopcov. Celé údolie pod nami nadobúda teraz absolútne iný rozmer, zvýraznený zelenou farbou malých terasovitých políčok, obklopených horami s nadmorskou výškou hravo presahujúcou 6000m, veď aj Páni Marx a Engels tú majú kúsok nad nami svoje kopčoke. Terasy ešte zelenej pšenice nás sprevádzajú dole do údolia, ktorým preteká veľká rozvodnená rieka Panj. Bude naším sprievodcom na ceste do mesta Khorogh, ktorá tvorí zástavku takmer všetkých cestovateľov tiahnucich Pamírom. Lenže tam to máme ešte na dlhé lakte. Okrem toho zase už nám začína dochádzať benzín. Dúfame, že v mestečku Iškašim je benzínka, teda aspoň z toho čo sme sa ešte doma dočítali. Šotolina sa po dlhšej dobe konečne zmení na asfalt, hovoria domáci núkajúci nás malými, ale veľmi chutnými marhuľami. Zo šotoliny fakt zbiehame na asfalt, hrboľatý, ale lepšie, ako drótom do oka. Niekoľko km pred mestom zastal Miro pri oceľovej tabuľke upevnenej na murovanom plote. Je to pamätná tabuľa na Roberta Galku IZI-ho, ktorý tu mal v lete 2010 smrteľnú nehodu. Bol to Mirov kamarát a spolucestovateľ, možno ste ho stretli v Haligovciach 2009. Bohužiaľ nie všetkým je dopriate vrátiť sa domov. Venujeme mu tichú spomienku a modlitbu s prosbou nech nás bezpečne sprevádza celou cestou až domov.

Hindukuš s vodou
Hindukuš s vodou

V Ishkashime na benzínke to vyzerá tak všelijako by som povedal. Niežeby nebolo benzínu, jesto ho dosť, ale to z čoho to tankujú má určite viac rokov, ako ja. Pri otázke koľko oktánov má benzín dostávame nejednoznačnú odpoveď, pokývaním ramenami a akoby z brucha hádže vraj asi 90.
Do Khorogu to máme niečo viac ako 100 km čo nie je extrémne veľa a ak sa nič vážne nestane tak sa tam dostaneme coby dub. Nebolo to celkom coby dub, ale poobede sa predsa len dostávame k mestu. Objavuje sa v údolí pod nami a konečne sa dá hovoriť o meste v tom pravom zmysle slova, lebo od mesta Osh sme v civilizovanejšom svete ani neboli. V meste je fajn ubytko s názvom Pamír Lodge. Je trochu akoby skryté, ale domáci to poznajú stačí sa opýtať. Tmavovlasá a veľmi príjemná babenka perfektne hovoriaca anglicky nám vysvetľuje, kde čo je a čo koľko stojí. Vykšeftuvali sme izbu pre troch, Janči sa vraj vyspí pred izbou na veľkej terase vyloženej kobercami. Po takmer dvoch týždňoch máme opäť k dispozícií európske WC, sprchu a free wifi. Babenka je fakt veľmi ústretová. Pozýva nás na čaj a skvelý plov, je veľmi zhovorčivá. Radí nám číslo maršrutky do mesta, koľko treba platiť a kde máme vystúpiť ak sa chceme staviť v miestnom bazáre či okuknúť centrum, prípadne načo si dávať pozor.

Pamiatka na Roberta IZI Galku
Pamiatka na Roberta IZI Galku

Do centra sa vezieme maršrutkou, čo je vlastne azíjská obdoba našej MHD. Jazdia tu malé úzke autíčka, ktoré vám na kývnutie ruky zastavia takmer určite. Stojíme v centre a naše prvé kroky vedú priamo do bazáru. Koreniny, ovocie, mäso, textil a všetko možné elektornickô made in china je tu pod jednou strechou a ak vám ani to nestačí tak v okolitých uličkách nájdete všetko ostatné. Sme lačný, smädný tak vraj ideme niečo nájsť. Našli sme Indickú reštiku v ktorej si idem odkrútiť svoju premiéru. Ešte som totižto nemal tú česť koštovať tú kari koriandrovú kuchyňu. To, že budem po prvý krát v indickej reštike práve v Tadžikistáne mi pripadá trochu zvláštne, ale máme so sebou Jančiho, ktorý v Indii už nejaký ten pátek pracuje takže aspoň približne vieme čo budeme jesť. Ja teda ani doteraz neviem čo sme jedli, ale jedno viem určite, že koriander nie je moja korenina. Kuchár má naň určite veľkú hliníkovú lopatu, ktorou to mece na pripravené jedlo, je ho riadne cítiť. Každopádne sme sa naláduvali parádne. Pri západe slnka ideme ešte okuknúť centrálny park plný sôch a búst tadžických drtičov hôrnych. Cestou vraj ešte dáme pivko a tak na jedno stojíme v miestnej čajkane. Je tam dosť plno, ale k stolu nás pozývajú dvaja mladí chalani. Američan pracujúci v Číne a nemec s ktorým sa náhodne stretli obdivujú naše odhodlanie cestovať Áziou na motorkách. Pivko majú parádne dávame ďalšie. Miestne devy sa začínajú zvŕtať na kvíliacu hudbu a neustále nás vyzývajú do tanca. Po veľa pivách a po veľa vodky sa im to aj darí a pridávame sa do tanca v kruhu miestnych, povzbudzujúcich nás tlieskaním a úškrnmi na tancujúcich Európanoch.

11.8.2017 - 12 deň – dnes ešte popri Afganistane

Ráno sa nám chce iba ležať, ale ani to sa nedá do nekonečna. Zapínam práčku, program ručné umývanie, lebo ešte pár dní a v kufri už budem voziť toxický odpad. Rozvešiavam prádlo, ako gazdinka a slintajúc obzerám raňajky na stole u susedov. Objednali sme si aj my, žeby sme potom neskôr vládali tlačiť motorky. A prečo tlačiť? Lebo po včerajšom indicko tadžickom večeri si Miro zabudol odpojiť baterku. A aby nebol sám tak aj Jančiho KTM sa pridáva a po štarte si ani neškrtla. Mal nastavenú palivovú mapu na 80 oktánový benzín čo mašina berie viacmenej, ako núdzový režim na ktorý upozorňuje blikaním vpredu aj vzadu čo baterku načisto vyšľahalo. Mirovu mašinu sa nám darí nakopnúť ako nič, ale tá Jančiho sa akosi nedá ani tadou kopcom rozkotúľať. Nuž tak sa ide za tmavovlasou slečnou a miestnym bosom v jednom, aby nám nejak pomohla. Našli sme káble, štartujeme auto a potom sa nám konečne darí naštartovať aj Janiho mašínu.

Afgánska dedinka
Afgánska dedinka

Hneď na prvej benzínke tankujeme, dalo sa aj za doláre. Smerujeme stále po M41 na Dushanbe. Hoci nás vedie krajinou jedno údolie a jedna rieka na každej strane iný štát. Našim sprievodcom je stále rieke Panj. Vlny, meandre a kalná voda majú svoje čaro do, ktorého ak by ste s autom či motorkou čľupli tak už Vám ani Harry Poter nepomôže. Míňame dedinku za dedinkou. Tie Afgánske sú o poznanie skromnejšie. Vidieť ich za riekou v terasovitých kopčekoch pod, ktorými sa vinie cesta mnoho krát doslova vyhlodaná v skalných masívoch. Kontrastná zelená farba sa prelína len občas a aj to iba pri ľudských obydliach, ktoré sú lemované vysokými rovnými topoľmi. Keď ninto zeleň je všetko lemované kamením, ktoré tú padá na cestu a tak to aj vyzerá, tankodrom. Obdivujem kamionistov, ktorí tadiaľto jazdia a prepravujú veľké množstvo tovaru. Jedného, ktorý skončil takmer v rieke míňame na úzkej ceste vytesanej v kamennom údolí .

skoro bolo čľup do vody :D
skoro bolo čľup do vody :D

Premávka nie je hustá a cesta sa v podstate až do večera akoby opakovala v slučke, ktorú prerušujme až večer na lúčke, kde si to rozostlalo asi 5 posádok Mongolian rally. Vyzerá to bezpečne, staviame vigvamy a poľnú kuchyňu. Miro s Jančim sa pokúšajú v susednej dedinke zohnať niečo na roztiahnutie ciev, ale sme v moslimskom svete a na konci sveta. Ostávame len pri polievke, cukríkoch a vode. O romantickosť večere sa stará hviezdami posiate nebo, ktoré dnes križujú padajúce úlomky meteoritov. Máme aj hudbu a hovorené slovo z minaretu afgánskej dedinky oproti v kopcoch.

12.8.2017 -13 deň - do Dushanbe

Janči nás ráno opúšťa. Pokúsi sa potiahnuť do Dushanbe sám. Jeho zadná pneu má tak drastický úbytok, že trochu panikári a vraj teda skúsi v hlavnom meste niečo nájsť. Neveríme tomu, ale Jančiho by nepresvedčilo ani sto koňov vraných takže to ide skúsiť. Dať viac ako 400 km tadžických bude teda fakt žúžo, ale dúfame, že cesta bude ďalej lepšia. Od mesta Kulob veru aj bola. Je síce o dosť teplešie, ako po iné dni, predsa len schádzame do nížin Tadžiku, ale km bežia.

Miro a Miloš
Miro a Miloš

V Daghare snikers pauza a neskôr aj žlté melónové opojenie. Predávajú tu fakt neskutočne parádne sladké a šťavnaté žlté melóny. Koštujeme aj hrozno a popri tom spovedáme miestneho mladíka. Vie dobre po rusky a je študovaný, syn miestneho politika. Pýtame sa na život, počasie, zvyky a aj na to či je stále pravidlom, že mu raz jeho rodičia vyberú budúcu manželku. Je to vraj tradícia a nemá s tým problém, berie to, ako povinnosť tak ako väčšina mladých.

priehrada Nurek
priehrada Nurek

Cesty sú dnes mimoriadne dobré a rýchle. Smerujeme k mestečku Nurek nad ktorým svieti modrá hladina vodnej nádrže. Sypaná priehrada so svojou výškou takmer 300 m patrí medzi najvyššie na svete, takže to nemôžeme nechať bez povšimnutia. Absolútnou atrakciou je okrem našich motoriek výpusť vody, ktorú tvorí akýsi tobogán. Voda sa ním ženie z kamennej steny rýchlo a dopadom na hladinu vytvára obrovskú vodnú hmlovinu, ktorá sa rozlieha desiatky metrov do všetkých strán. Krásne divadielko, ale slnko už začína zapadať za hory aj doly, takže ideme ďalej. Cesta je nateraz fakt parádna, človek by ani nepovedal, že je v Tadžikistane. Ale šak ideme do hlavného mesta takže hádam sa to už nezhorší. Všetko je ok, až na to, že ešte nevieme, kde je Janči a že do Dushanbe prichádzame už skoro za tmy. Melieme sa ulicámi a veru dosť svižne si to tu tadžický junáci rúbu. Ja už ani neviem ako, ale hneď kúsok za centrom stretávame Jančiho. Na pravej strane visí pneu a kým robíme nákup v miestnych potravinách vysvetľuje, aké čary musel použiť na jej získanie. Každopádne má náš obdiv, táto úloha bola takmer nereálna.

Nurek
Nurek

Kde budeme spať sa ešte nevie, ale snáď v tej tme popri ceste niečo nájdeme. Kúsok za Dušanbe je dedinka Varzob, kde Miloš štartuje svoj navigačný potenciál a vedie nás za žiarou reflektorov kúsok od cesty. Lúštame sa tmou a mám pocit, že ani Miloš netušil kam to vlastne po tej úzkej kamenistej ceste tájdeme. Stojíme, lebo fakt netušíme či tu niečo je. Z poza veľkej brány, ktorá sa otvára vychádza muž pýtajúci sa nesmelo čo hľadáme. A my reku niečo kde by sa dalo pospať a niečo pakušať. Maladci ste na správnom mieste, tu sa dá všetko čo vraj potrebujeme a veľká brána sa razom otvára. Stojíme na dvore pri autách kde načim parkuvať. Okolo nás sa zbehol takmer všetok personál, ktorí obzerá naše stroje. Ideme obzrieť izbu, ktorá ja na Tadžické pomery fakt top. Sme v nejakom oddychovom rezorte, dokonca je tu aj bazén. Je už niečo po 22,00 takže žiadna špekulácia. Pýtame si teplý šašlík pod zub, 500 gramov vodky, na zapitia teplý zelený čajík. Mali aj hnusné a sladké pivo, ale také ja neľúbim.

13.8.2017 -14 deň - Do Uzbekistanu

Ak pôjde dnes šecko tak ako si predstavujeme, tak večer by sme mali byť na hraniciach s Uzbekistanom, možno aj za hranicami. Je to len niečo okolo 350 km, ale čaká nás Anzob pass čo je asi 100 km dlhý horský prechod cestou M34 a tam sa veľmej rýchlo asi nebude dať. Na moje počudovanie sa, ale ide dobre, asi aj preto, že je komplet asfaltový. Je to ako ísť hore Šturcom za Bystricou. Akurát Vám netrvá vybehnúť hore na kopec 20 min, ale tak dve a pol hodiny po nekonečných serpentínach a zrázoch hlbokých asi aj niekoľko stoviek metrov. Sem tam vidieť aj padnuté auto, ktoré pomaly ale isto na dne priepasti hrdzavie. Hore v 3400 m Vám okrem áut prekrížia cestu aj miestne kravy, ktoré sa tu v húfoch premávajú po ceste. Tak ako bolo na začiatku cesty teplo je tu vyššie výrazne chladnejšie. Tunel s čínskym názvom na priečelí dlhý asi 5 km je bez odvetrania a osvetlenia preto tu premávku riadia muži zákona. Nákladné autá musia dodržiavať stanovený harmonogram presunu, ale my ostaní s prejazdom problém nemáme.

jazero Iskander
jazero Iskander

Sme pri dedinke Takfon, časú máme zdá sa celkom dosť a tak zamýšľame ešte obzrieť horské jazero Iskander. Miestny vravia, že to nie je ďaleko, síce trochu od ruky a načim urobiť 50 km navyše, ale určite sa oplatí. Klasická enduro zachádzka v polo rozbitom stave s občasnou prímesou asfaltu vedie niekoľkými prachom zapadnutými dedinámi. Netrvá dlho a jeho smaragdová hladina sa nám ukazuje na oči. Pred vstupom je rampa. Sváčko z maringotky hovorí, že sa platí vstupné. Nie sme vysoko, iba niečo viac ako 2000 m nad morom, ale hory vôkol jazera akoby vraveli niečo inšie. Jazero nie je veľké má len niečo viac ako 3 km², ale je naozaj krásne a vraj až 70 m hlboké. Obchádzame ho po ceste vedúcou jeho brehmi až k miestu odkiaľ sa z hôr malými prítokmi napĺňa. Načim dačo zjesť, lebo tu človek nikdy nevie či na niečo ešte narazí. Našli sme reštiku, veľa tadžických peňazí nemáme, ale máme $ takže snáď niečo na zjedenie vybavíme. Vybavili sme, akurát potom pri skúmaní kurzu miestnej meny narážame na problém. Oficiány kurz tu nie je až tak oficiálny, ale čo narobíme. Vyplácame teda trochu drahší účet, ale s lačným už terazky ta vydržíme.

Jazero Iskander
Jazero Iskander

Opäť sa teda napájame na cestu M34 v smere na mesto Istaravshan odkiaľ sa derieme ďalej do Khujandu, kde sa už vážne začína stmievať. Hneď do prvej veľkej predmestskej križovatky vbiehajú chalani do protismeru o čom ani netušia. Zaostávam a z druhej strany kukám čo sa to tam deje. Tlupa asi aj 8 policajtov s čapicámi širokými, ako dno kotla na guľáš si skoro pľúca vypľuli, tak silno pískali do píšťaliek. Okrem píšťaliek majú čiernobiele pruhované regulovčícke paličke, ktorými si klepú na hlavu a kývajú kam sa to meceme, slušne řečeno. Vidia, Európania, inostranci, ale jeden z nich na chalanov vytrvalo čosi kričal. Druhý zrejme trochu rozvážnejší policajt ho ťahal na kraj, nech ich vraj nechá na pokoji. Vidím, že čosi nie je s kostolným poriadkom a obzeriam sa kadiaľ vlastne načim tájsť. Všímam si nejaký kruhový objazd. Taký trochu väčší v priemere viac, ako 100 metrov, vložený do trojuholníkovej križovatky, ktorá bola samozrejme jednosmerná, ale kto sa tu má v tom vyznať. V meste stojíme a čistíme si s Mirom okuliare, máme pocit, že sme v kine a kukáme na hviezdne války. Svetlá áut a pouličného osvetlenia sú niečo, ako letka impéria, ktorou sa zatiaľ predierame. V meste je jasné, že ak tu nenatankujeme tak to bude neskôr kuva problém. Ja s Mirom stojíme na benzínke, parádnej, ale máme len doláre a kartou sa nedá, iba žeby ste mali kartu miestnej banky. Jano a Miloš sa nám stratili, išli sa povoziť do mesta. Píšeme im, voláme im, bez odozvy tak tam len posedávame a pofajčievame. Zastavili sa u nás miestny chalani aj sváko pumpovač prišiel na kus reči a hovorí, že koľkí sme a že ak treba za doláre tak zavolá šéfovi. Šéf je vraj v pohode a povolil nákup, len ešte načim nejak zohnať chalanov.

Chalani sa našli sami, natankované, môžeme ísť ďalej. Je už tma ako v rohu, keď sa z mesta dostávame von. Cestou do Bustonu sa výrazne ozimilo, ešteže to už na hranice nie je ďaleko. Sme na hraniciach. Na tej tadžickej ide všetko rýchlo a bez problémov. Uzbecká hranica bude asi iný level. Keď vidíme, že miestnym kontrolujú aj fotky v mobile tak sa ihneď šeci chytáme tých našich a vyberáme karty s nafotenými fotkámi. Zbytočne, lebo sa našich mobilov ani nedotkli, každopádne kým sme sa vybavili tak je už poldruhej ráno. Víta nás hviezdami posiate nebo a dierami posiaty asfalt. Kde budeme spať netušíme, ale hádam niečo nájdeme. Skúšame to na „benzínke“ ktorá je síce v noci zavretá, ale osvetlená. Stáli sme tam asi len minútku a rozhodujeme sa či to tam zakempíme. Ani nevieme skadiaľ, ale odrazu sa tam zjavila volga z ktorej vyhrávala hudba na ktorú si tam jačia miestny alkoholom potužení Uzbeci svoju pesničku. Zdrháme skôr ako sa im podarilo vystúpiť z auta a driapeme ďalej. Zima stále väčšia, tma už väčšia nemôže byť. Do Samarkandu je to skoro 300 km takže to nie je šanca dnes dať a tak skúšame nájsť niečo pri ceste. Popri tej ceste ideme už asi 30 km, jednoducho nie je kam sa zložiť. Miro nakoniec zastal kúsok pri nejakej ceste k poliam, odstavil motorku a bolo. Stan nie je kde postaviť a spacák sa nikomu nechce vyberať, takže ja, Miloš a Miro hľadáme trochu pohodlia v miestnej šipine. Janči skúša teplý asfalt na kraji cestičky.

krátke video z Tadžikistanu

Video: Pamír, Tadžikistan 2017


Pridané dňa: 05.05.2018 Autor: JOSE

Galéria ku článku:

Uprav galériu

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

<ďalšie obrázky...>

http://motoride.sk