Hodvábnou cestou k pekelnej bráne 1/3

Prvá časť: K čínskym hraniciam a potom pár dní popri Afganistane

14. 8. 2017 - 15 deň ...do Samarkandu

Brieždi sa, zima, ako v novembri. Rozliepame oči, kukáme, kde sme si to vlastne v noci ustlali. Štyri hodinky spánku v Uzbeckej šipine musí vraj stačiť, aspoň nič nemusíme baliť a vlastne ani obliekať. Cukríkové raňajky a už si to šviháme po Uzbeckej diaľnici, ktorá každou minútou začína viac a viac ožívať. Už som asi spomínal cestné kontroly medzi jednotlivými „okresmi“, kde načim zastať. Miestny policajti sú z nás trochu mimo, na privítanie v Uzbekistane nám dávajú veľký žltý asi 7 kilový melón, Miro ho mece pod sieťku, hádam mu nespadne. Stojíme po viac ako 100 km pri benzínke, hoci tu v Uzbekistane by sa dalo skôr povedať pri plynovej benzínke. Všade majú pútače, že aj benzín je v ponuke, ale okrem nafty a zemného plynu tam o benzíne už dlho nepočuli. Varíme si vifony a čaj na zahriatie, lebo hoci je už skoro 8 hodín je ešte stále dosť chladno. V kufri sa mi rozlial olej, našťastie nie veľa, len asi decko, bodrel tam mám parádny, ale aspoň sa nedrali veci v kufri bo to dobre mazalo, polosyntetika :). Občas sa pristavia domáci, vyzvedajú skadiaľ sme, híkajú čo to máme za mašiny a slovkom "Čekoslovakia" ich vyvádzame z omylu, že nie sme Slovinsko z Yugoslávie. Kým nám vychladne horúci to čínsky produkt, obdivujeme bavlnu. Je neuveriteľne biela, jemná ako vata. Sú tu ňou vysadené veľké lány zavlažuvanie miestnou sieťou vodných kanálov, ktoré občas zapáchajú ako stoka.

O asi 1000 ševroletov neskôr sme pred bránami Samarkandu. Iné auto ako ševrolet tu nenájdete tak ako aj benzínku, kde by mali benzín. Máme ešte mierne zásoby tadžickej 95ky, ale zo Samarkandu sa už ďaleko nedostaneme. Keďže všetci jazdia na zemný plyn je sieť plynových „benzínok“ veľkých ako autobusové nástupište fakt veľká. Sme unavení, začína byť už aj dosť teplo, mám pocit, že zaspím, ale miestny zhon a premávka nás rýchlo prebrala z letargie.

Sme v Samarkande, nič nemáme dohodnuté, ale v centre by to problém nemal byť. Pri honbe za nejakým hotelom si to tu šibeme po chodníkoch a pomedzi kričiacich obchodníkov. Všetci tam ponúkajú cesnak a cibuľu, ktoré trčia z malých bielych dodávok. Neviem ako, ale kúsok od centrálneho bazáru sa nám darí nájsť fajnový hotelík Caravan Serail. Recepcia s anglicky hovoriacou obsluhou, v chladničke akási napodobenina veľmi chutného Plzeňského prazdroja je akoby z iného sveta, vraj aj prádlo nám operú. O pár pív neskôr máme vypísanie pohľadnice a hoci je iba krátko po obede, ustieľame si na zaslúžený oddych.

Podvečer sa s Janom vyberáme zameniť $ za miestne Somoni. Miloš s Mirom ešte drichmú. V banke je kurz sotva prekračujúci 400 000 somoni za 100$, ale vraj všetci menia love na miestnom bazáre, kam to máme z hotela na skok. Dnešný kurz je vraj 680 000 somoni za 100$. Miestny vypekač kureniec nám mení peňaze celkom ochotne, hoci nás skúša trochu ojekabátiť. Vidí však, že západniari z Európy si začínajú sliniť prsty, chystajú sa to všetko prerátavať a tak nám do našej kôpky postupne prikladá sumu presne tak ako sme sa dohodli. Máme celkom tlstú kopu peňazí a hlad ako Magátove deti, takže hneď pýtame aj celé kurča, po ktorom tam za pár minút ostávajú len koštiale.

Chalani sa konečne prebrali. Máme lóve bude bašável a vyberáme sa teda poobzerať jeden s drahokamov hodvábnej cesty. Neuveriteľne krásne zdobené mozaikové fasády a kupoly miestnych stavieb, ktoré sú samozrejme tak, ako celé mesto zaradené v svetovom dedičstve UNESCO sú naozaj monumentálne. Mešity, hrobky či miestne vysoké školy islamskej viery medresy sú ako z rozprávky. Prepracované farebné mozaiky s dominantnou tyrkysovou farbou sa pri zapadajúcom slnku ligotajú, ako drahokamy, ktoré tú chodia obdivovať ľudia z celého sveta, je to tu ako z rozprávky tisíc a jedna noc. Prechádzať sa mestom, ktoré dobil Alexander Veľký, či mongolský dobyvateľ Čingischán je niečo načo určite nezabudnete.

Večerná prechádzka mestom ešte nekončí, zase sme lačný. Pešo sa mi nechce, nahováram chalanov na taxi, ale vraj tuto „kúsok“ niečo určite nájdeme. V meste s viac než polmiliónovou aglomeráciou nie je problém, nájsť reštiku s jedálnym lístkom a skvelou obsluhou. Čo si dáme nám radia mladí pomocníci, ktorý tu nadháňajú turistov. Dať za večeru 300 000 sa zdá byť veľa, ale veľa sme aj zjedli a vypili takže je to také primerané a určite nie drahé, šak sme pracháči. Krása stavieb ešte akoby viac vyniká pri návrate do hotela. Sú krásne nasvietené, udržiavané a človek nemá pocit, že je to tu všetko orientované na turistov. Fakt pecka, kto sa sem vyberiete, oplatí sa tu obetovať deň, dva, alebo aj viac aby ste ho lepšie spoznali.

15.8.2017-16 deň ...do Buchary

To ako pulzuje bazár ráno zisťujeme s Jančim keď sme sa podujali zameniť ešte ďalšie peňáze. Je to tu samí autobus, taxi a pokrikujúci ľudia, ktorí sa snažia predať svoj tovar. Dnes je kurz ešte lepší a za 100$ dostávame 720 000 somoni, takže máme niečo viac ako milion v miestnej mene. Peňazomenci tu behajú doslova s taškámi plných peňazí a núkajú vám svoje služby. Vymotať sa zo Samarkandu nie je sranda, hlavne ak je vášou hlavnou úlohou vykšeftovať benzín, ktorý tu v benzínkach nie je dostať absolútne vôbec. Ľudia nás posielajú hore dole, z jednej ulice do druhej až si ktosi všíma pet fľašu na podstavci trčiacu do ulice. Stojíme a vyzvedáme čo to tam ponúkajú a veru benzín. Zase máme benzínový stres, ale nič inšie tu nemajú. Miro má z nás srandu stresujeme vraj zbytočne, opäť má pravdu hoci v nízkych otáčkach klepú ventily na motorke dosť nepríjemnú zvonkohru.

Kyzylkum, alebo aj červená púšť je čo sa týka veľkosti len šestnásta v rebríčku podľa rozlohy, ale v porovnaní s ostanými jej nič nechýba. Pisok, teplo a nudáá. Vraj teda aspoň kúsok obídeme kopcami. Smerujeme teda južnejšie a vyhýbame sa „diaľnici“. Nie som veľmi nadšený touto možnosťou, beriem to ako zbytočnú komplikáciu už aj bez tak komplikovaného presunu. Púšť nemá konca kraja. Cesty rovné až nekonečné, akoby bez života, ktorý tu zastupuje iba suchá vegetácia, ani nie je kde zastať, aby ste sa ochladili. Nakoniec stojíme pri kamiónoch dvoch kurdov tvoriacich tieň kde sa dá na chvíľu oddýchnuť. Kurdi nám spravili parádny čierny čaj za čo im patrí „spas tekum“ v kurdštine ďakujem pekne a po asi polhodke driapeme do ďalšej z perál hodvábnej cesty z názvom Buchara Buxoro.

V meste už máme čeknutý hotel s celkom solídnym rankingom kam triafame ešte celkom za vidna. Motorky sú za bránou, dávame pivko po ktorom ma, ale trochu začína pobolievať v bruchu. Asi budem grcať, ako bačove šteňa hovorím chalanom a už bežím za miestnym sváčkom, že nech ukáže kde máme izbu a WC. Sváko sa mi to snaží ukiezovať pomaly a s hrdosťou na kvalitu hotela, ale keď vidí, že sa mi začínajú líca plniť ako škrečkovi zrýchli a veru ešte pár sekúnd tak neviem kde by to skončilo.

Ležím na posteli, zrejme som sa prehrial pri našom dnešnom presune púšťou, ale Miro ma na večer prehovára na prechádzku mestom. Je tu krásne, uličky sú plné obchodníkov vysvietených čínskími žiarovkámi, ale až nechutne plné turistov, ktorých sa tu hemžia stovky. Po veľmi dlhom čase si dávame poriadne kafíčko a veľmi dobrú večeru v jednej z miestnych reštaurácií, ktoré doslova praskajú vo švíkoch.

16.8.2017 - 17 deň Khiva

Spal som ako zarezaný a ráno vstávam trochu skôr. Žalúdok ešte nieje celkom fit, ale dá sa prežiť. Dokonca ideme s Mirom do centra na rannú prechádzku obzrieť miestne stavebné skvôsty, ktorých je tu neúrekom. Ani sa mi veriť nechce, že niektoré zo stavieb majú už pár dlhých a horúcich storočí za sebou. Jednoducho nádhera o ktorej si v tom období u nás mohli niektorí panovníci iba zdať.

Kam ideme dnes ? Do Khivi čo je celkom slušná štreka púšťami, polopúšťami a stepami, kde o stromoch ani nepočuli. Najprv však treba opäť zohnať benzín. Ten sa nám darí zohnať v servise pri ceste. V podstate, keď už nám načim benzín tak nám ho treba aspoň 80 litrov čo síce nejaký čas zohnať trvá, ale miestnym stačilo pár telefonátov a vybavené. Benzinový stres ma začína opúšťať. Sme radi, že vôbec môžeme ísť ďalej. Hlavný servisman ešte preráta niečo okolo 320 000 Somoni čo tu však majú šeci v rukách, peňáze mu svištia pomedzi prsty ako v bankovej mašine na rátanie peňazí.

Dokupujeme nejaké zásoby, ktorých časť na schodoch miestnej predajne likvidujeme a hurá do Khivi. Nebyť vodných kanálov, ktoré sa tu vinú pomedzi mestečká a dedinky tak tu neuvidíte ani trochu zelene. Aj napriek tomu má krajina svoje čaro, hlavne pretože ste niečo podobné videli možno tak v dokumentárnom filme. Život v dedinách či mestečkách tu nie je určite ľahký, ale ľudia sú veľmi zhovorčiví, hlavne starší ktorí vedia dobre pa Rusky. Mnohí spomínajú na vojenskú službu v čekoslovakii, vraj tam bolo krásne a všetko zelené. Mladé ročníky po rusky už nevedia, alebo len čut, čut, teda skoro vôbec. Cestou stojíme na krátke osvieženie v malom mestečku, kde ma miestny podľa už aj celkom veľkej čiernej brady berú za svojho. Všetkých zdravia podaním ruky a helou, iba ku mne sa ešte skláňajú so slovami „salám alejkum“, na čo si už normálne zvykám. Vyzerám, ako džihádista možno sa ma aj trochu boja.

Sme asi 40 km pred Khivou. Je jasné, že tam prídeme za tmy, ale to je na tohoročnom tripe už úplná normálka. Teším sa na posteľ a sprchu, ako malé decko. Hotelík je priamo v starobylej časti mesta, ktorá si už veru čo to pamätá. Recepcia je síce v inej budove, ale plná ladnička pivka, wifi a možnosť zameniť peňáze sú celkom fajn. Vyrážame do starobylých uličiek, ktoré sa o desiatej večer takmer úplne prázdne. Dávame si kebab, vykšeftuval som si cigaretle a potom šup na kute.

17.8.2017 - 18 deň ...do Moynaku k brehom Aralu

Ráno sa mi nič nechce, ale nakoniec sa predsa len premáham a vydávam sa na obhliadku starého mesta, ktoré už brázdi aj Miro. Celé je obohnaté vysokými mestskými hradbami, ktoré takmer úplne izolujú modernú časť mesta od tej aj niekoľko stáročí starej historickej časti. Opäť žasnem nad stavebnými zručnosťami staviteľov, ktorí v tej dobe dokázali niečo takéto postaviť.

Raňajkové švédske stoly na uzbecký spôsob sú síce strohejšie, ale keď je človek lačný zje čo mu dajú a ak sa dá tak aj susedove :). Recepčný nám včera vysvetľoval, ako je to s benzínom. Jeho kvalitu určuje vraj farba, zelený je vraj drahší, ale kvalitnejší od toho žltého. Cenový rozdiel nie je veľmi veľký a tak teda berieme zelený aj tak máme pocit, že je to iba marketingový ťah. Dnešný plán je dostať sa do Moynaku čo bolo kedysi rybárske mestečko na pobreží Aralského jazera. Netušíme aké cesty nás tam budú sprevádzať, takže si veľké ilúzie o tom či sa tam dnes dostaneme ani nerobíme, ale plán je jasný, prespať tam.

Vymotali sme sa z mestečka a jeho prímestských častí. Cesta je až na pár dier celkom fajn, no aj napriek tomu sa darí Milošovi trafiť kameň ležiaci na ceste. Nevšimol som si to, ale len kúsok ďalej na kruhovom objazde mi miestny blikajú a ukazujú, že sa za mnou niečo deje. Vyľakane otáčam hatatilu a vraciam sa späť k Milošovi, ktorý hromží nad prednou sfučanou gumou. Zvykneme si rukou naznačiť prekážku na ceste, ale na to už Miloš nestihol zareagovať a trafil ho predným kolesom. Píšem chalanom, kde sú a že Miloš má defekt, ale dlhšiu dobu sa chalani neozývajú. Neostávalo nič iné ako sa pustiť do opravy. Miloš bol skvele pripravený, ale aj tak nám trvá skoro dve hodiny defekt opraviť. Chalani píšu, že sú už ďaleko, vraj idú ďalej a stretneme sa teda až v Moynaku.

Hotovo, defekt opravený a koleso nepúšťa takže sa konečne púšťame ďalej. Teda aspoň kým máme benzín, ktorý by sme mali mať minimálne do mestečka Nukus. V Nukus máme benzínu síce ešte dosť, ale chalani písali, že v Khoayli nám kúpili 20 litrov benzínu takže sa tam máme poň staviť.
Stojíme v mestečku a podľa toho čo písali chalani stojíme na správnom mieste, pri nejakej bráničke za ktorou je kopa meĺónov. Pýtame sa na náš benzín, ale akoby nikto o ničom nevedel. Píšeme chalanom a upresňujeme naše koordináty, ale aj tak sa nám nedarí nikoho, kto by nám náš benzín dal. Pýtame sa teda kde ešte inde sa dá benzín zohnať, ale len za doláre, lebo miestnej meny akosi nazvyš nemáme. Bank drží tuším Janči a hoci mi dal ráno pár desiatok tisíc tak na toľko benzínu nebude. S Milošom teda kujeme plán ako najprv natankujeme a potom povieme, že máme len doláre. Tak aj bolo, natankovali sme a potom im vravíme, že máme len doláre. Asi dvanásť ročný biznismen nepohol ani brvou, zobral kalkulačku a všetko bolo vybavené. Od rána disponujem balíkom peňazí, ktorý bol na benzín síce malý, ale na niečo pod zub sa hádam ešte čosi nájde. Kupujeme ryby, chlieb, kolu. Cenovky nie sú, takže za poslednie dengi skúšam ešte kúpiť váženie kekse. Nezdalo sa, že mi ostalo veľa peňazí tak tete vravím, že nach mi za ne teda naváži z tých keksov. Keď sa teta chytala druhej tašky na kekse tak ju haltujem, bo vlečku som nechal doma.
Za Nukusom je diaľnica, celkom rýchla, ale tu v nížinách aj fajn horúca. Ešte malá navigačná debata v mestečku Kungirot, odkiaľ je to do Moynaku už ani nie 100 km. Obávame sa však cesty, ktorá nás tam smeruje, ale nakoniec bola cesta do Moynaku kam sa dostávame ešte pred západom slnka fakt dobrá. Miro s Janom píšu, že sú v mestečku kúsok od pobrežia v nejakej čajkane.

Konečne celá partia spolu. Chalani už stihli vylúskať polkilo slnečnicových semiačok a veru už aj nejaký ten gram vodečky koštuvali. Kúsok od čajkany je cintorín rybárskych lodí a vlastne aj niekdajšie pobrežie jazera. Ak by ste dnes chceli vidieť modrastú hladinu jazera musíte absolvovať 200 km cestu do vnútrozemia po dne Aralu. Takže si viete predstaviť koľko vody tam dodnes ubudlo. Zhrdzavené lode sú už iba tichá spomienka na slávne rybárske časy. Mestečko, je dnes už menej obývané, ale stále je to široko ďaleko najviac civilizovaná oblasť. Kde budeme spať sa nevie a po večeri a fakt dôkladnej dezinfekcii to ani neriešime. Vyriešilo sa to viac menej samo keď nám dežurnaja vraví, že môžeme prespať u nich, hneď kúsok od čajkany, ktorú vlastní tiež.

Miro si ustieľa na dvore v posteli, ktorá je obvešaná záclonami proti komárom a my sa ukladáme na vyvýšenú podlahu veľkej miestnosti.