Anketa:
Alpská serenáda 2010
ZdieľaťPridané: 23.07.2010 Autor: MilanJa
Čitatelia: 7369 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Keď o niečom snívam príliš dlho, nezostane mi nič iné, ako premeniť sen na skutočnosť.
Presne toto sa stalo v súvislosti s Alpami.
Ak máte ťažkú motodiagnózu ako ja, iste to poznáte. Len čo sa vrátite po 12-14 dňových potulkách svetom, opäť vám začne preskakovať a už plánujete nasledujúcu akciu.
Patrím medzi tých, ktorý sa v tejto oblasti radi vytešujú a žijú prípravami na ďalšie leto. Kombinovať trasy na zdolanie alpských republík som začal už koncom sezóny 2009.
Dohodli sme si deň odchodu na 24.6.2010, teda na Jána, aby sa to ľahko pamätalo. V tom čase je už pomerne teplo, ale dovolenkári sa ešte nezačali baliť, čo je zvyčajne vidieť na poloprázdnych cestách, penziónoch, kempoch a možno trochu aj na cenách.
Pôvodne zareagovali osádky 4 motoriek so 6 ľudmi. Neskôr sa pridali 3 autá a ďalších 8 ľudí. Od začiatku mi bolo jasné, že počet sa v konečnom dôsledku prudko zredukuje, nakoľko som mal skúsenosti s „prihlásením sa” motorkárov po minulé roky. Do Chorvátska v roku 2007 sa hlásil počet ľudí vhodný na vytvorenie futbalového mužstva, ale skončilo to pri počte na ping-pong. Korzika v roku 2008 bola zdolaná tromi statočnými a Čierna Hora s Bosnou minulý rok opäť ako Chorvátsko dva roky predtým. Nuž kríza sa tu tiež podpísala a aj nad motorkármi sa asi zatiahol americký hospodársky mrak.
Trasa bola vyberaná humánne, to znamená s cieľom maximálne sa vyhnúť diaľniciam a vychutnať si Alpy v plnej miere. Hlavné body záujmu okrem samotnej cesty v Alpách boli Švajciarsky Matterhorn a Francúzsky Mont Blanc. Vo Francúzsku sme okrem toho plánovali "skočiť" do dvoch známych kaňonov de Louis a Verdon a prípadne sa okúpať niekde v okolí Monaka, aby sme rozmrzli z alpských ciest. Cesta späť bola plánovaná cez severné Taliansko a po trase domov sme ešte chceli zvládnuť aj Dolomity. Pomocou Google maps som teda "vyguglil" trasu, ktorá vyšla na pohodových 3300 km a na 12 dní. Ako to teda celé dopadlo?
Motoskupina nakoniec pozostávala z dvoch jazdcov na choproch značky Suzuki Intruder 1400 (Peter) a Kawasaki VN 900 Classic (ja-Milan). Stretli sme sa 24.6.2010 o 9.30 na Bergu. Prvá zastávka bola v Bádene pri Viedni. Pozreli sme si komplex kúpalísk “Strandbad”, kde som kedysi pracoval ako plavčík. Doporučujem ako jednodňovú akciu. Je to príjemné kupeľné mestečko. Z BA je to 90 km.
Odtiaľ sme si to namierili na známy Mariazell. Bol pracovný deň, tak tam nebolo veľa áut ani návštevníkov. Tu už sa kopce začínajú “alpovatieť ”. Deň sme ukončili v známom lyžiarskom stredisku Schladming. V kempe rekonštruovali budovu, tak sme mali zvukový doprovod ako na stavenisku. Večer sme sa vybrali na pivečko, kde som sa spýtal miestneho Hanza - barmana ako dopadol náš futbal v Južnej Afrike. Tu sme sa dozvedeli, že sme vyhrali nad Talianskom. Myslel som si, že žartuje, ale našťastie opak bol pravdou. Celý zbytok cesty som mal pri rôznych rozhovoroch s domorodcami pocit, že “odrazu” všetci vedia, kde je Slovensko. Iba vo Švajčiarsku sa nás raz pumpár opýtal, či “SK” znamená Škandinávia. Povinná ranná káva niekde v kaviarni a práca s hrubým črevom predchádzali každému rannému odchodu, lebo Peter vyhlásil, že bez kávy a vyprázdnenia sa nemôže začať deň. “Kam by sme leceli”? - pýtal sa vždy ráno ľúbozvučnou záhoráčtinou a mal pravdu. “Šak sme na dovolenke”. Napriek tomu som mal niekedy chuť pomôcť mu s tým črevom presne miereným nakopnutím, najmä keď som sa nevedel dočkať ďalšej jazdy do dlho očakávanej destinácie.
Celkovo musím povedať, že po denných 10-tich hodinách jazdy som mal vždy pocit, že som si ani poriadne nezajazdil. Tento pocit ma sprevádzal po celý čas. Uznávam, je to diagnóza, ale viem, že väčšina motorkárov tento pocit dôverne pozná. Ďalší deň sme si to namierili cez Zell am See, pekné mesto na kraji veľkého jazera do Insbrucku.
Jazero pri Zell am See |
Vysoké alpské priesmyky sa striedali s majestátnymi údoliami. Pri jednom stupáku v zátačke skoro na vrchole hory som si všimol tabuľku “predaj syrov”. To sme už dávno chceli otestovať, tak sme prišli k stolu pri ceste, kde boli kempingové chladničky plné nasáčkovaných a odvážených syrov s cenovkami. Vedľa bola položená pokladnička, kde bolo potrebné vložiť požadovanú sumu. Nikde nikoho. Konštatovali sme, že sme tam dnes asi prví z ostbloku. Odhadli sme náš apetít, zaplatili a padali ďalej.
Na odpočívadle sme si dali obed. Okolo sa občas mihla motorka, prípadne cyklista. Keď sa jeden horko-tažko prepádloval okolo nás, Peter kričí len tak z prče “ahoj”. Cyklista odpovedá “ahoj”. “Poď k nám”, pokračuje Peter s plnou poľnou v ústach. Bol to brat z Česka, ktorý sa sám vydal na 90-dňovú cestu Európou s cieľom niekde v Portugalsku. Žilky na sluchách a “miss mokré tričko” napovedali, koľko energie musel vydať na zdolanie hory, z ktorej by ste sa pozerali na naše Tatry zhora. Sympaťák je sekuriťákom v banke a nie je isté, či ho budú čakať 3 mesiace, z čoho si ťažkú hlavu evidentne nerobil. Bola to len jeho príprava, budúci rok takto zdolá Mongolsko.
Nezničiteľný cyklista |
Po krátkej prestávke na vrchole priesmyku sme začali klesať do údolia, keď zrazu v diaľke vidíme stádo dobytka pochodujúce cez krajinu, vačšina priamo po asfaltke. Nakoniec sme museli zastaviť, nakoľko kravičky ignorovali fakt, ze nás zdržujú a tým nám bránia vidieť vytúžený Matterhorn. Peter predo mnou sa začal strácať v dobytčom dave a ja som stačil urobiť posledný fotozáber a už sa začal manévrovací priestor neadekvátne zužovať. Zrazu som bol v centre diania. Desiatky ton hovädzieho mäsa sa chovali akoby boli v Indii. Postavil som sa teda a snažil sa držať motorku v rovnováhe, avšak na to sa kravy začali okolo mňa tlačiť tak, že som sa prevrátil aj s motorkou do línie horizontu. Toľko dobytčích nôh som pokope nevidel ani na bytúnku. Zrazu sa objavili ľudské nohy a ja som vedel, že sa ku mne pretancoval nejaký pohonič. Obkolesení švajčiarskymi Milkami sme spoločne zdvihli moju plne naloženú motorku. Nezazlieval som mu, že nerozumie anglicky ani nemecky, lebo v tomto prípade to bolo lepšie. Myslím, že v princípe vytušil tému môjho príhovoru, ale tváril sa, že nemá tušenie o čom hovorím.
Prítulné kravičky |
Peter vpravo, ja vľavo, Alpy všade |
No ale späť do Francúzska. Už sa zmrákalo, ale napriek "vlčej tme" sme nakoniec našli civilizovaný kemp aj s bazénom, takže majú odpustené. Ráno klasika ako balenie stanov, káva a hrubé črevo. Keď sa Peter obúval, odrazu vypleštil oči a s intenzívnym krikom informoval celý kemp, že má v topánke slimáka. Prepožičal mu aj niekoľko neuverejniteľných mien. Slimák letel priestorom. Inak počasie bolo fantastické, skoro stále okolo 32 az 34 stupňov a to aj v horských priesmykoch. Iba dvakrát zapršalo, ale o tom neskôr.
Cieľ dňa – Mont Blanc (4 810 m n. m.). Do mestečka pod horou - Chamonix sme prišli okolo obeda. Nadherný výhľad na celý hrebeň hôr, obloha skoro bez mráčika, len na jednej časti horskej panorámy sa držal húževnatý oblak. Tušenie neomylného zákona schválnosti mi potvrdil časník na promenáde. Mont Blanc bol ten v oblaku. Po hodine sedenia pod slnečníkom, viacerých kávach a kolách sme sa dočkali. Je to vec vkusu, ale Matterhorn bol majestátnejši a zaujímavejší. Nezdržali sme sa dlho a nasadli sme na kone.
Kaňon de Louis je známy svojimi červenými skalami. Povedal by som, že ďaleko prekročil moje očakávania. Unikát s neuveriteľnou scenériou, 16-timi tunelmi a skutočne zvláštnym zafarbením hornín.
Kaňon de Louis |
Do Verdonu sme prišli už keď sa zmrákalo. Peter sa pasoval s vlčou tmou a ja s hľadaním kempu. Kemp na okraji malebného mesta Moustiers-Sainte-Marie bol po neskutočnom lejaku plný vody. S konštatovaním “aspoň sa nebude prášiť” sme rozložili stany na “plávajúcej podlahe”. Ráno zase úpek nad 30 stupňov a po daždi ani náznak. Verdon sme zdolali druhou stranou späť. Už sa nám ani nechcelo zosadať z motoriek a fotiť, lebo by sme nikam nedorazili a mali sme už dva dni sklz z pôvodného programu.
Kaňon Verdon |
Mesto Nice sme videli len z diaľky, ale Monako sme si vychutnali celé až k moru. Zaparkovať motorku v Monaku sa dá asi iba na stojáka na zadnom kolese. Po povinnej návšteve Kasína sme si všimli, že hneď vedľa pri luxusnom hotely čakajú nejakú vzácnu návštevu, lebo policajti obmedzili turistom prístup a všade boli TV prenosové vozy. Bolo nepravdepodobné, že by to bolo kvôli nám a tak sme opustili Monako. Menton je skoro tak zaujímavé mesto ako Monako, ale má veľkú pláž na kúpanie a dá sa tam jazdiť bez perspektívy utrhnutia bočných brašní.
Francúzska riviéra |
Keď sme tankovali na prázdnej benzínovej pumpe, zrazu z neznáma “dokvitla” útla a pekná francúzka na mopede. Iste bola mladšia ako jej Vespa. Peter pohotovo nadviazal gentlemanský rozhovor po slovensky: “nevymeníš”? Pohľadom pritom skĺzol z jej motorky na svoju. Jej pohľad vyjadroval niečo ako: “dedko, nepreháňaš to”? Na otázku, či nepozná v okolí kemp sa milo usmiala. "Veľmi pekný" žmurkla na nás a kývla hlavou, aby sme ju nasledovali. Reč jej tela vyjadrovala "chlapci teraz niečo zažijete". Vtedy som pochopil, prečo by svoju motorku nemenila. Minimálne 20 km letela pred nami na svojom úzkom žihadle stvorenom na kľučkovanie a ja som len čakal, kedy sa odlepí od asfaltu a vzlietne. Mužská hrdosť nám nedovolila zaostať. Farby semaforov začali mať iba informatívny charakter. Akoby zázrakom sa žiadni chodci nemotali po uliciach Mentonu. Keby moja motorka mohla vtedy hovoriť, iste by povedala niečo ako "okamžite ma tu zaparkuj a odpáľ ty necitlivé hovädo".
Nad mestom bol kemp, pri ktorom sme sa s mladou Karolínkou rozlúčili. Nechcel som veriť, že som za jazdy neprišiel o bočné brašne. Motorka chladla veľmi, veľmi pomaly. Lapiduch pri brane nám ukázal, kde si máme postaviť stany. Samozrejme hneď pri vchode, kde všetci prechádzali mopedmi a autami pri vstupe a výstupe z kempu. Vyjadril sa, že majiteľka mu nakázala nových navštevníkov umiestniť tam napriek tomu, že kemp bol poloprázdny. Po výmene názorov a uistení, že tak stupídny kemp sme v Európe ešte nevideli zavolal majiteľku. Matka pluku prichádzala v rytme bojového pochodu so zavretými päsťami. Tušil som fyzický útok, ale čierne oblečenie v plnej zbroji a fyzicky veľké motorky nám asi pridali na svaloch. Keď nás takto zbadala, zaiste získala schopnosť čítať myšlienky z tváre, lebo bez reči nám umožnila nájsť si prijateľnejšie miesto. Tu sme strávili jednu noc pri stane, kde sa do noci bavili holanďania. Keď skončili, čoskoro holanďan, pôvodom japonec začal chrápať na celý kemp. Nebol som si istý, či sme nemali zostať pri vstupe do kempu. Lepší je do otáčiek vytočený motor z malej Vespi ako ťažko spiaci samuraj.
Po rannej rozcvičke so skladaním stanu a plnej poľnej sme sa spustili do mesta s myšlienkou kúpania sa na pláži. Pri vode nám rozjatrila naše estetické cítenie čierna Vestonická Venuša hore bez. Neviem, kde končia čísla dámskych plaviek, ale ona ich s jej pľúcami ďaleko prevyšovala. Po povinných nákupoch suvenírov štartujeme a vzhľadom na časový sklz meníme pôvodne určenú trasu a platíme prvé poplatky za diaľnice v Taliansku. Smer Bolzano a Dolomity.
Taliani nás s ich obednou siestou a neschopnosťou hovoriť inak ako rodnou rečou dovádzajú často k slzám. Ale Dolomity stoja za to. Je to z pohľadu unikátnosti najzaujímavejšia časť Álp. Párkrát sme sa zamotali a hľadali správny smer, nakoľko mi navigácia vypovedala službu vždy, ked bolo nad 30 stupňov, čo bolo často.
V neoznačenom kempe, ktorý sme náhodne našli bol večer dosť silný vietor. V noci som sa zobudil so zlomenou stanovou tyčkou na líci. Najskôr som ju držal s vystretou rukou a odhodlaním vydržať takto a nevstať až do rána. Po 20 minutách som pochopil nezmyselnosť takého počínania a vyšiel som zo stanu s odhodlaním vyriešiť to. [obr7 Dolomity] Bosý, vo vetre a daždi som vytiahol pár stanových kolíkov a dal dole vrchnú časť stanu, aby som sa dostal ku konštrukcii. Laminátová tyčka bola zlomená. Všade tma a hukot vetra. Celý stan sa trepal jak vlajka zaoceánskej lode. Spojil som nakoniec oba zlomené konce páskou vhodnou na takéto účely. Po hodine nacvičovania rozkladania, montáže a skladania stanu som si ľahol s vedomím, že dospím noc spravodlivým spánkom. Situácia sa ale čoskoro vyhrotila, lebo tyč pri mojom oku bola opäť neklamným znamením neúspešnej akcie. To isté sa opakovalo s tým rozdielom, že som tyč vystužil stanovým kolíkom a až potom som to zafixoval páskou. Vtedy som bol rád, že nikto nerozumie našej reči. Už svitalo, keď som zaľahol s pocitom dobre vykonanej práce. Ráno bolo opäť krásne počasie. Pred cestou sa chcel Peter nakrémovať, nakoľko sme už jazdili len v tričkách. Zistil, že sa mu krém vylial do toaletnej taštičky. Jeho slovná zásoba bola neskutočne bohatá a nejeden gynekológ by žasol nad jeho výrazovými prostriedkami.
Keď sa výdatne ponatieral, zrazu stuhol. Vyzeral ako Avatar a vtedy to už nemalo ďaleko od srdcového kolapsu. Došlo mu, že miesto krému sa mu vylial šampón… Po Dolomitoch sme sa ocitli opäť v Rakúsku. Komáre a muchy na prednom štíte motorky jasne signalizujú, že sa blížime k našej domovine. Ešte posledná noc v rakúskom kempe, absolvovanie motorkársky zaujímavej lokality od Rechnitzu do Lockenhausu pri maďarských hraniciach a hurá domov. Celkovo sme teda zdolali hornaté alpské časti krajín Rakúska, Švajčiarska, Francúzska a Talianska, kde sú ideálne podmienky pre turistiku.
Všade sa správajú k motorkárom slušne a gentlemansky. Trasa mala nakoniec 3500 km a strávili sme na nej 13 dní. Priemerná cena benzínu bola asi 1.3 EUR. Finančná spotreba pod 1000 EUR. Celkový dojem: fantázia na zemi.