Cesta na Slovensko

Chcem sa dostať do Čiech, tam niekde prespať a na ďalší deň pokračovať domov do Nitry. Doma chcem pobudnúť zo dva-tri dni (s kamarátmi do krčmy a tak), potom sa pomotať po Tatrách, obehnúť kempy, do ktorých sme ako mladší chodili stanovať a ešte navštíviť mojich priateľov (manželský párik) na severnej Morave, ktorých som spoznal v Londýne a ktorým som vlastne predal moju prvú lepšiu (aj obľúbenú) motorku - Yamahu Dragstar. Nakoniec nabaliť zopár kartónov cigariet, zobrať rezne od mamy a vrátiť sa tou istou cestou späť do Londýna.

V robote si vypisujem žiadosť na dovolenku na prvé dva augustové týždne, ktoré nedostávam, lebo máme veľa roboty a najbližší termín je až prvé dva septembrové, s čím nie som veľmi nadšený ale inšie mi nezostáva. Ale hovorím si ....september, babie leto, aspoň bude dobrý čas.

Rozhodujem sa, či mám kúpiť lístok na trajekt alebo cez tunel, ale uprednostňujem tunel, aj keď je drahší ale minimálne o jeden a pol hodiny rýchlejší.

Nakupujem náhradné žiarovky, lepiacu sadu na defekty a pre každý prípad aj nepremok (keď čítam cestopisy, tak chlapci ich vždy majú zo sebou). Blíži sa termín odchodu. V Londýne už tri dni v kuse prší a predpoveď v Európe nevyzerá o nič lepšie – jasno až polojasno, miestami dážď a búrky. Romantika. Ešteže mám ten nepremok. Tunel mám o ôsmej ráno.

Vstávam o piatej, vonku prší, vyrážam trochu skôr. Radšej počkám hodinu, ako keby som sa mal naháňať. Prichádzam do Folkestone, prejdem kontrolou a na rampách čakám, kým nás pustia do vlaku. Nikdy som nešiel tunelom, takže som zvedavý. Motorkári stoja osobitne v jednom pruhu. Okolo mňa stoja väčšinou BMW 1200 GS a RT – asi tak desať kúskov, nejaká väčšia cestovná Aprilia, ktorú nepoznám a jedna Honda Pan European. Zasvietila zelená, zdvihla sa závora a vyrážam spolu s ostatnými smerom k vlaku.

Pri vlaku stojí obsluha a riadi vjazd do vlaku. Vchádzam do vnútra a ideme dopredu, kde je ďalší chlap, ktorý nás zastavuje a parkujeme. Zatvárajú sa za nami akési dvere a potom vidím, ako v ďalšej časti za nami parkujú autá. Myslím si, že motorky necháme tam a pôjdeme si sadnúť do nejakého druhého vozňa, ale vlak sa dáva do pohybu a my stojíme len tak pri mašinách a za pol hodiny sme v Calais. Určite lepšie ako trmácať sa na trajekte.

Vo Francúzku neprší ale je zamračené a fúka dosť silný vietor. Nedávam si rukavice, chcem si ich navliecť na ďalšej kontrole, ale cesta z vlaku je vlastne už nejaký diaľničný privádzač, nechcem zastavovať na diaľnici, tak idem bez rukavíc a v diaľke vidím benzínovú pumpu, tak smerujem k nej. Tam si prestavujem hodiny a na navigačnom kilometre namiesto míľ, zapaľujem cigaretu a v tom nehostinnom počasí vyrážam smerom do Belgicka.

Je okolo desať hodín doobeda. Francúzko ubehne celkom rýchlo, veď je to len kúsok, míňam Brusel idem smerom na Nemecko. Tam ma stíha dážď ale veď čo! Pevne verím, že v Nemecku bude slnečno. Zastavujem sa takmer každú hodinu, buď na cigaretu, alebo tankovanie. Prestalo pršať. Vchádzam do Nemecka, kde sa zastavujem na dlhšiu prestávku. Už začínam cítiť zadok a som hladný. Mám za sebou niečo cez 500 km. Smerom do Belgicka vidím, ako sa pretrháva oblačnosť, dokonca aj kúsok modrej oblohy. Mám úsmev na tvári. Vyrážam ďalej. Zas začína pršať. K**va, z čoho? V zrkadlách vidím pretrhanú oblačnosť. Už to nie je dážď ale lejak. Mám pocit, že tou cestou, ktorou idem ja ide aj ten dažďový mrak. Zastavujem na ďalšom odpočívadle, mrak s dažďom odišiel a dokonca vykuklo aj slniečko.

Sadám na motorku a zase prší. Prší, prší, len sa leje. Míňam Kolín a smerujem do Frankfurtu nad Mohanom. Za ním už pomaly začínajú hory a lesy a diaľnicu opravujú na každom kúsku. Doteraz som išiel okolo 150-160 km/h ale v tých horách je búrka ako sviňa, blesky šľahajú okolo mňa už celkom blízko, tak spomaľujem a na najbližšej pumpe zostávam stáť. Hovorím si, že keď do mňa šľahne blesk, tak to asi tak ľahko nerozchodím. Hneď aj tankujem a pri platení mi dievča hovorí niečo po nemecky, anglicky odpovedám, že nerozumiem, ale podľa jej výzoru na tvári ma asi ľutuje, že sa trmácam v takom čase.

Keď sedím na motorke, ani necítim únavu, horšie je to, keď zosadnem a chcem sa trochu popreťahovať. Aj by som si ľahol na hodinku, ale v tom mokre sa to nedá. Takže vyrážam radšej ďalej. Míňam Norimberg a odbáčam smerom na Čechy. Hranice prekračujem okolo desiatej večer. Mám za sebou cca. 1100 km v lejaku. Na pumpe si dávam kávu a rozmýšľam, čo ďalej. Buď sa zložím niekde pri ceste, rozložím stan alebo skúsim ísť ďalej. Cítim únavu, zadok ma bolí ale vyberám druhú možnosť. Skúsim sa dostať za Prahu a tam uvidím.

V Prahe poblúdim – teda navigačný ma posiela tam, kde sa nedá – ale nachádzam cestu a som za Prahou. Už musím zastavovať častejšie. Som strašne unavený. Pred Brnom schádzam z diaľnice. Pred pár rokmi som v okolí pracoval, tak to tam trochu poznám, s úmyslom, že rozložím stan a idem spať. Sú okolo tri hodiny ráno a ako hľadám nejaké miesto, nič nenachádzam, čo by mi vyhovovalo. Všade je riadne napršané.

Vraciam sa späť na diaľnicu a pokračujem domov. Som na Slovensku. Volím cestu cez Babu. Je to tade kratšie ako cez Bratislavu. Znova prší, tak zastavujem na zastávke pod Babou (od Pezinku). Nechávam naštartovanú motorku a v tej tme vidím, ako mám žeravé výfukové potrubie. Tak to radšej vypínam, nech sa mi to zbytočne neprepaľuje. Ale pekný pohľad. O šiestej ráno prichádzam domov.

Mám za sebou okolo 1660 km za približne 24 hodín . Som mokrý, unavený ako pes, ale šťastný, že som to dokázal. Zadok ma bolí, ale dávam si proti tomu kvapky – fernet a idem konečne spať.