Jechal Slovák na Balkán 1/2

Nad asfaltom sa drží príjemné teplo, čo sa počas dňa isto zmení. Zvuk motora ma uspáva, keďže vďaka cestovnej horúčke som sa v noci poriadne nevyspal, a tak si v duchu čosi spievam, to ma preberá k životu. V Prievoze vybehnem na obchvat a o chvíľu si to už švihám po diaľnici na Triblavinu, prvé odpočívadlo, na ktorom sa mám stretnúť s kamarátom. Dohodnutí sme na pol šiestu.

Trochu mešká, tak uvažujem nad jednou klobáskovou v nonstopke, ale nerád by som sa posral z majonézy. Netrvá dlho a už za sebou registrujem silnejúci rachot štartujúceho lietadla, rozumej vykuchané rúry 1500-ky Harley Davidson. Môj Intruder 800-ka sa tíško môže schovať. Prehadzujeme pár živočíšnych rečí o rannej potrebe a hneď aj vyrážame na cestu. Na cestu síce do Bulharska, ale cez Ukrajinu, Moldavsko a Rumunsko. Naspäť potom naprieč Balkánom, cez Bulharsko, Srbsko, Rumunsko a Maďarsko. A koho to bol nápad dať to takto netradične? Asi spoločný. Teda môj, ja som Maňo, a Osmijankov.

Plán je jasný, teraz sa len treba hlavným ťahom cez Zvolen čo najskôr dostať na Východ. To zvládame v dobrom čase a o jednej poobede už zamieňame v košickej zmenárni koruny za éčka. Ďalej Sečovce, Sobrance, dávame malý obedík a riešime poslednú telefonickú korešpondenciu bez roamingu. Na slovenskej strane hranice vo Vyšnom Nemeckom sme vybavení rýchlo a bez problémov, na ukrajinskej treba vypísať známe vstupné bumážky. Mladá oslnivá blondínka v uniforme nám ochotne pomáha, kým iná staršia neoslnivá teta chce vedieť, čo máme v brašniach a kam máme namierené. Po informácii, že možno až do Turecka, sa chytí za hlavu, kričí, že sme blázni, a obsah brašní ju už nezaujíma. Colnica komplet nám trvala asi pätnásť minút.

Kúsok za ňou zastavujem a dávam si do poriadku papiere. Pribieha vekslák, ukrajinský Cigán, a chce robiť biznis. Dáva snáď dvojnásobný kurz. Zasmejeme sa a ignorujeme ho. Prichádza ďalší, začnú sa handrkovať, medzi sebou zhadzovať cenu, pritom my sme od nich nič nechceli. Až keď je kurz prijateľný, zamieňam u jedného z nich pár hrivien, nech dajú pokoj. Ten odchádza, zatiaľ čo druhý sa tvári nešťastne, že u neho by to bolo výhodnejšie.

Všade je kopa prachu, nad asfaltom sa vlní rozpálený vzduch. Keďže som prešvihol obchvat, prechádzame plynule centrom Užhorodu smer Mukačeve a prvú zastávku si robíme až na pumpe kvôli palivu. Obaja chceme plné a pomocník, ktorý mi tankuje, na moju otázku ohľadne platby odpovedá, že berú. Aj euro, aj kartu. Fajn. Keď sa však chystám v kase platiť, neberú. Ani euro, ani kartu. Začínam teda počítať hrivny, ale to sa už za mnou objavuje pomocník, o niečo pokladníka prosí a niečo mu vysvetľuje. Ten prevracia oči, berie kalkulačku, urobí nám veľmi dobrý kurz a šťastný chlapík za mnou si hneď pchá eurá do vrecka.

Sú asi štyri hodiny poobede, teplo na skapanie. Novou štvorprúdovkou mierime k Mukačevu. Motory dostali iný zvuk, lepší výkon a nižšiu spotrebu a ja tak intenzívne spomínam na drahý slovenský benzín, až ma od jedu rozbolí brucho. Obrovský rozdiel v kvalite a to pri 18 korunách za liter. A vôbec všade na Ukrajine a v Moldavsku bol benzín vynikajúci, nemám s ním jedinú zlú skúsenosť.

Objavuje sa odbočka na Mukačeve a Chust. Točím a opäť sa, podobne ako v Užhorode, netriafame na obchvat. Tentoraz už ale prejazd plynulý nie je, jemne blúdime v okrajovej štvrti s rozmlátenými ulicami a ošarpanými domcami a hľadáme nejakú smerovú tabuľu. Keďže tá sa nekoná, som nútený sa na cestu opýtať staršieho chlapa na skútri. Kýva, aby sme ho nasledovali.

Do tretice sa už na nás usmialo šťastie, mestečku Chust sa vyhýbame širokým oblúkom. Okrem iného sa nám tam darí cez plnú čiaru predbehnúť kolónu na čele s policajným autom, našťastie kašlú na nás. Krajina je mierne zvlnená, polia a dediny, vpredu sa dvíha panoráma Karpát a cesta príjemne ubieha. Človek sa pozerá vôkol, akoby sa dostal o tridsať rokov späť. Niekedy po ceste pobehuje pes, inokedy sa tam motá statok alebo milícia. Plašíme konské povozy a blížime sa k Tise a rumunskej hranici, ktorú však nemienime prekračovať už tu.

Zatiaľ nie je veľa dôvodov zastavovať. Pauzu robíme len raz, keď sa pred nami predbiehajú dva nákladné Uraly snáď ešte z druhej svetovej. Lesácke klaničáky na benzín, obuté do jeden a pol metrových gúm, robia taký smrad, že nie je poriadne vidieť a nádych rovná sa smrť. Kým liečime pľúca jednou zdravotnou, pristavujú sa pri nás dve endurá s ruskými MPZ-kami. Či nepotrebujeme pomoc. Pýtam sa chlapcov, kam majú namierené. Vraj tiež Moldavia a potom okolo Čierneho mora do Kazachstanu. Lucky Bastards. My na to nemáme techniku.

Zvečerieva sa a múdre by bolo nájsť si už nejaké to miesto na prespanie. Po rozbitom asfalte popred paláce „nových Rusov“, resp. tu Ukrajincov a Rumunov, konečne pred deviatou večer dorážame do dediny Veľký Byčkiv oproti rumunskému Sighetu Marmatiei. Je tu dobrým zvykom mať obchody otvorené až do neskorých hodín, preto nie je problém nakúpiť si aj o takomto čase. Vchádzam do malých potravín a železom okované podrážky zarachotia na dlážke. Za pultom sedia dedko s babkou a bojazlivo si nás prezerajú. Obslúžime sa sami. Berieme si pár hlúpostí, niečo na pitie – dva litre kvasu, a pri platení sa ma ujo pýta, odkiaľže to sme. Keď počuje, že sme bratia Slovania, začne sa usmievať: „Nie, nemusíte spať v lese,“ vraví. „Aby náhodou neboli nejaké problémy, poďte ku mne na záhradu.“ Radi prijímame, keďže už je skoro tma. Sadá do auta a vedie nás hore dedinou, úplne na jej kraj k oplotenej záhradke s altánkom a jazierkom. Vraví, že všetko je naše, sme predsa hostia. Môžeme si ryby nachytať, v záhrade natrhať čo a koľko chceme a kľúče stačí, keď vrátime ráno v obchode. Želá nám dobrú noc a odchádza. Škodu mu ale robiť nechceme, tak len niečo malé do brucha a spať. Spíme bez stanu, len tak na tráve, rosy veľa nepadá. Ľudia z dediny chodia ešte cez plot obzerať motorky, mne už je to ale jedno. Dobrý vzduch, jemne zmiešaný s dymom, kŕkanie žiab a búrka niekde v diaľke na západe ma uspávajú. A keď sa pridajú zvonce oviec z košiara odvedľa, vzdialené pískanie vlaku v údolí na rumunskej strane a húkanie sovy, zaspávam s hašišáckym úsmevom, môžete ma aj zabiť.

Ráno mám problém so vstávaním. Do uší si dávam štuple a okolo hlavy omotávam ladviňák, lebo Osmijanko už pobehuje a ja chcem ešte spať. Definitívne ma budí až sám pán majiteľ, ktorý sa prišiel rozlúčiť. Naťahujem prepotené kožené gate, prehadzujem pár slov, poldeci a cigaretku s partiou drevorubačov o tom, že my si jazdíme po svete a oni musia robiť (teda to vraveli oni) a vyrážame. Zas nás čaká horúci deň, aj keď v údolí pri Tise je zatiaľ príjemne.

Cesta vedie donekonečna popri rieke, ale nám to nevadí. Príroda sa podobá slovenskej, len kraj je viditeľne chudobnejší. Prechádzame turistické stredisko Rachiv, Jasiňu a Jablonické sedlo nad nimi, čím opúšťame Zakarpatie, povodie Tisy a načas aj Dunaja. Znova nás predbiehajú tí dvaja Rusi na endurách, zdravia a trúbia. Tu už je viac ihličnanov, krajina má horský ráz a vidieť tu peniaze z turizmu. Kvalita asfaltu je obstojná až po obec Diljatyn a našu odbočku na vedľajšiu cestu na Kolomyju. Tam sa povrch pre zmenu okamžite mení na extrémne extrémny. V Kolomyji potom znovu po napojení na hlavný ťah od Ľviva zastavujeme na malej pumpe, síce bez zákazníkov, zato s piatimi nudiacimi sa zamestnancami. Sú veľmi milí a chcú sa s motorkami odfotiť. Jeden z nich mi vraví, že predal akémusi Nemcovi svoj motocykel Mercedes ešte z vojny za 10 tisíc USD.

Hory ostávajú za nami a pred sebou máme rovnú dosku až niekam po Ural. Ďalšie vyššie kopce nás čakajú až cestou späť v Bulharsku, ak teda nerátam občasné vyjazdené koľaje úctyhodných rozmerov. Inak ale asfalt na ukrajinských hlavných ťahoch nie je žiadna veľká tragédia. Stovka bez problémov. V Bulharsku chceme byť v utorok ráno, máme tam zaplatené apartmány a zvyšok partie, idúci autom priamo, nás tam má čakať. Preto mesto Černivci, zvané aj Paríž Ukrajiny, len obchádzame. Polia, polia a zas polia sa žiaľ obísť nedajú. Raz darmo, Ukrajina je bývalá obilnica Sovietskeho Zväzu.

V jednej z dedín stojí chrbtom k nám milicionár a so sci-fi pištoľou meria do protismeru rýchlosť. Keď prechádzam okolo neho, otočí sa za zvukom a padne mu sánka. S otvorenými ústami vyvaľuje oči, chce radar namieriť na mňa, ale už tam má zamerané iné auto. Chvíľu sa s ním, stále so strašným výzorom v tvári, pasuje, keď ho vtom znova prekvapí hrozný hluk a objavuje sa za ním ďalší malý mužík na veľkom stroji. Milicionár zmätene vzdáva boj, pištoľou mieri už len kamsi do neurčita, navyše je fuč aj to auto, ktoré zameral pôvodne. Ostáva stáť vedľa cesty nasucho, strápnený a aj cez hluk motorov musí byť počuť, ako sa z neho rehoceme.

Na ďalšej pumpe berú doláre, čo je fajn. O jednu menu menej. Ešte sa niekde zbaviť nórskych a švédskych peniažkov. Posledné hrivny míňame pred moldavskou hranicou v malých, ale luxusných potravinách, drahších ako na Slovensku. Kupujem si Limonadnyj Džo. Z fľaše sa zubí kovboj, ale s Kolalokou to má spoločné pramálo. Chutí ako zubná pasta s Redbullom.

A teraz si predstavte našu dedinskú Jednotu, v ktorej pracuje asi desať mladých slečien okolo dvadsiatky, jedna krajšia ako druhá. A predstavte si nás, nasadajúcich na motorky a všetky tieto slečny v červenobielych rovnošatách, jednu vedľa druhej, nalepené zvnútra na veľké výkladné sklo. Slzy mi tentoraz tiekli nie kvôli vetru. A ešte kus cesty som v duchu s tými bielymi čelenkami, červenými sukničkami a ich smutnokrásnymi pohľadmi bojoval asi tak, ako ten milicionár so svojím sci-fi delom.

V krajinách bývalého CCCP to na colniciach funguje tak, že pred vstupom do colného pásma sa zapíše váš vstup a za ním zasa váš výstup. Funguje to tak na hranici so Slovenskom, ako aj na tej moldavskej. Okrem toho majú ešte svoje stále prihraničné posty, na ktorých sedáva vojak. Je to taká normálna búdka s rampou cez cestu, ale keď som tam pribrzdil, vojak sa len spýtal, či máme problém. Ak nie, tak môžeme pokračovať. Iní rovno mávli.

Vstupujeme teda do colného pásma, kde stojí celkom slušná kolóna, asi tak na dve hoďky. Vypínam motor a idem sa zapísať Ukrajincovi do búdky. On si poznačí ŠPZ a vraví, že treba zaplatiť cestný poplatok. Pýtam sa koľko. Ťahá čosi z päty, ale toľko hrivien už ani nemáme. Ponúkam mu eurá, koruny, rumunské lei, ale tie nechce. Nakoniec, keď naškrabeme po vreckách nejakých 18 hrivien, teda asi 80 Sk, mávne rukou, vezme a vraví, že kamaráti si za to dajú na naše zdravie pivko. Smejem sa a hovorím, že to mal povedať hneď. Smeje sa tiež. Za osemdesiat korún najlepší kamaráti. Ukazuje mi, aby sme kolónu áut predbehli a zaradili sa do VIP pruhu. Urobíme teda, ako nám radí, aj keď z jedného auta cestou počuť rozhorčený výkrik, či sme snáď nejaká delegácia. Vpredu na čiare vychádza z búdky, pred ktorou stojí asi desaťmetrový rad ľudí s pasmi, namrzený colník. Pýta sa, či vezieme drogy, zbrane alebo dievčatá. Medzitým vysielačkou kontroluje, či sme zaplatili cestný poplatok a po kladnej odpovedi sa upokojí. Pasy podám do búdky aj s výstupnými časťami imigračných kartičiek, ktoré sme dostali ešte v Užhorode. Predbiehame tak celý ten desaťmetrový rad, ale nikto sa neodváži nič povedať. Pánom je tu totiž colník a ten by to už dotyčnému vysvetlil. Podľa nášho vzoru sa vzápätí tlačí dopredu aj nejaký chlap na skútri. Otázka do vysielačky a už sa aj vracia tam, odkiaľ prišiel. Holt, cestné poplatky treba platiť.

„Koľko máš peňazí?“ pýta sa ma colník. Nerozumiem otázke a keďže sa pýta znova, odpovedám, že peniaze už som dal jeho kolegovi. Vypleští oči a zasyčí, že o tom ticho. Už je to ale vonku a v rade to začína šumieť. Pýta sa teda ináč, či máme kartičky a dosť peňazí na pobyt v krajine. V krajine, kde je všetko odpoly zdarma. Keď kývnem, že áno, rýchlo nás posiela preč. Moldavská strana tiež nezdržuje a očakávané dve či tri hodiny na colnici, skrátené na dvadsaťpäť minút, považujem za úspech.

Hľadáme zmenáreň, ale žiadna tu nie je, tak ostávame bez lei. Cesty sú chvíľami dosť rozbité, no krajinka je pekná, mierne zvlnená, s poľami, jazerami a ovocnými sadmi. A tiež s dedinkami plnými bledomodrých domov za bledomodrými bránami. V Brinceni sa napájame na hlavný ťah, trojprúdovú rýchlostnú cestu smer Balti a Kišinev. Predbiehať sa dá cez všetky pruhy, áut je však málo a vozovka tak rozmlátená, až by jeden zaplakal. Posledného cestára tu ulovili zrejme ešte za Brežneva. V miernom klesaní nabieham na takú roletu, že ledva udržím riadenie a spodok riadne otrieskavam o asfaltové vlny.

Všade sú policajti a všade merajú, nám však dávajú pokoj. Obchádzame mesto Edinet a tankujeme. Pumpár berie eurá, urobí nám skvelý kurz, za liter snáď neplatíme ani desať korún, ináč by vyšiel na dvanásť. Je zhovorčivý, milý a pri týchto ľuďoch v týchto krajoch si vždy uvedomím, s kým ja to na Slovensku žijem.

Cesta sa mení na súvislý tankodrom, takže upúšťame od plánu ísť dolu na Kišinev, v Balti to stočíme na vedľajšiu cestu cez Falesti smerom k Rumunsku a rozbitý asfalt meníme za kostrbatý betón. Ďaleko pred nami nad rumunskými horami sa kopia majestátne búrkové mraky.

Netrvá dlho a hrmieť to nebezpečne začína aj za naším chrbtom. Krátka porada a po poľnej ceste zbiehame do jabloňového sadu, čo je síce zásadná chyba, ale to v tejto chvíli ešte netušíme. Pod košatými orechmi staviame stan a čakáme, kým to príde.

Prišlo to a bolo to mocné. Blesky a hromy trvali niekoľko hodín, triasla sa zem, triasol som sa ja a pripomenulo mi to noc na mongolsko-ruskej hranici, keď sa nám poniže stanu spustila kamenná lavína tak, že niektoré nárazy skál vytvárali tlakové vlny. Aj tak som ale časom zaspal.

Ráno nás budí slniečko a smrad v stane. Čižmy a ostatné veci sme totiž mali dnu. Dávame chlebík, paštét a nasilu dopíjam Limonádneho Džoa. Ku hlavnej ceste je to odtiaľto asi 150 metrov, nemal by byť problém.

---

„Němčoury zmákneme levou zadní.“

„Nevěř tomu. Němec má techniku.“

„Němec má techniku, my máme bláto. Tahle válka potrvá do prvního deště.“

(Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina.)

---

Osmijanko ide prvý, rozbieha sa do kopečka, po pár metroch koniec. Hrabe a blato má skoro všade. Tráva s bahnom sa mu dostala pod predný blatník, zalepila koleso a to sa celkom prestalo točiť. Pokúšame sa to vyšpárať, no už po ďalších dvoch metroch je tam zas. A akoby toho nebolo dosť, jeho HD nám ešte aj padá. Blato je tak klzké, že sa na ňom nedá ani stáť. Snažím sa potlačiť, padám aj ja. Zadné koleso na mňa hádže to svinstvo, predné sa netočí. Dusno je ako v práčovni a ja prestávam vládať. Jediné, čo sme dokázali, že sme dostali motorku z cesty do obilia. Vraciam sa späť, odhadzujem bundu a snažím sa nabrať duševnú energiu. Následne naštartujem Intruder a s motorom na jednotke vyrážam do toho obilného poľa. V obilí sa blato až tak nelepí, ako-tak sa dá postupovať. Klasy sú vysoké ako motorka, ovíjajú sa mi okolo nôh a strhávajú mi ich pod brašne. Snažím sa mať nohy na stupačkách, staviam sa na ne, čím vytrhávam obilie zo zeme a mám z neho pekné slamené papučky. S jednou prestávkou sa napokon dostanem na cestu, vraciam sa po Harley a aj ten, síce ťažšie, ale predsa dostávam ku hlavnej ceste. Keby nás tak videli kolchozníci, tí by nám poďakovali. Ostali po nás v poli dve brázdy ako za traktorom a ja som prekonal infarktový stav.

V Moldavsku je našťastie dobrým zvykom mať každých pár kilometrov popri ceste studňu aj s vedrom, preto nie je až taký problém sa po tomto excese umyť. Oproti tej „našej“ studni je benzínka, kde pri jednom zo stojanov zastavuje koník s rebrinákom a ja s prekvapením sledujem, ako do tejto limuzíny začína kočiš tankovať. V skutočnosti to tam lial do veľkého kanistra, ale ten z diaľky nebolo vôbec vidieť.

Za mestom Falesti sa končí civilizácia. Autá tam nejazdia, len konské povozy a kde niet áut, tam pripevňujú evidenčné čísla aj na voz. Smerové cedule chýbajú tiež, preto ideme naslepo, dúfajúc, že správne. Cesta je úzka, s dobrým povrchom. Tuším, že sme už mali dávno odbočiť k rumunskej hranici, akurát netuším kde. Viem len, že sa máme držať rieky Prut a nesmieme sa dostať do mesta Ungheni. To už je ale pred nami, takže brzdím pri akomsi cyklistovi a pýtam sa na cestu. Občan, odchovaný zrejme na amerických béčkových filmoch, sa nás evidentne veľmi bojí a rozpráva dosť nesúvislo. A možno má len zlé skúsenosti s pašeráckymi bandami, je to najchudobnejšia krajina Európy a hodne sa tu obchoduje načierno. Ujko nás každopádne otáča späť. Pre istotu sa na cestu pýtam aj ďalšej skupinky, všetci hovoria rusky, nie je problém sa dorozumieť. Títo sú fajn, dobre poradia a prajú veľa šťastia. Odbočiť treba teda v dedine Sculeni. Priamo v obci sa ešte do tretice na cestu pýtam dôchodcu, ktorý je ale riadne opitý a ako bonus ma medzi rečou objíma a bozkáva.

Cesta na hranicu je cestička pre jedno auto. Tenká lesná popri rieke. Evidentne tadiaľ do EU veľa ľudí nechodieva. Colníci nám vezmú pasy a nechávajú nás čakať asi polhodinku. Dobre aj tak, lebo auto vedľa prehádzali a poslali späť. Aj tu platíme poplatok za cesty, tentokrát ale legálne priamo v banke v budove colnice. Beriem si tam hneď aj rumunské lei. To všetko na moldavskej strane. Vyzerá to tam ako servis traktorov v Revúcej. Na rumunskej strane je to iné. Budova je veľká a moderná, z fondov EU, s colníkmi sa dá rozprávať rusky aj anglicky. Zaujíma ich všetko možné, ale v batožine sa príliš neprehrabávajú.

Vysmiaty colník nechce dať Osmijankovi pokoj: „Koľko stojí motorka?“ Ten mu odpovedá, že 10000€. Chlap vystrúha neopísateľný výraz a zvolá: „Čo ja by som s tým urobil na trhu v Kišineve!“

Pred nami je nová asfaltka, ktorá je bohužiaľ len krátka a nasleduje ďalšie natriasanie až do mesta Iasi. Tam trochu kufrujeme, takmer sme vbehli do nejakej továrne, ale strýčko na zastávke nás odnaviguje správne, a tak o pár minút už v páliacom slnku ukrajujeme prvé kilometre nezáživnej krajiny bez stromov cez Vaslui do Tecuci, kde zastavujeme na pumpe. Natešený poľský kamionista si aspoň chvíľu má s kým pokecať: „Ja Polak, ty Slovak...“

Je nedeľa poobede, rumunské cesty sú plné áut a ja mám pocit, že v krajine práve prebieha celonárodná grilovačka. Za každým mestečkom, keď sa nájde aspoň pár stromov, už je tam kopa ľudí. A ak je ten les čo len trochu väčší, tak pripomína jedno veľké ohnisko medzi hromadami odpadkov. A policajti majú asi celonárodný deň boja proti vysokej rýchlosti, lebo tí sú tiež všetci vonku, merajú a zastavujú. Ešte nikdy som nezažil stáť hliadku v každej dedine, niekde dokonca aj dve. A tiež som ešte nikdy nevidel dedinu, ktorá má cez štyridsať kilometrov. Ísť tak dlho päťdesiatkou je o nervy, takže samozrejme nevydržím a postupne zrýchlim. Nestopol nás ale našťastie nik.

Keď tak nad tým uvažujem, je zaujímavé, že napriek tomu, že Východoeurópania často jazdia ako retardovaní, po celú dobu sme nevideli jedinú búračku. Snáď to bude tým, že sa tu pravidlá cestnej premávky dodržujú len približne, a tak sú vodiči navyknutí mať oči všade, očakávať aj neočakávané a v zlomku sekundy to potom účinne riešiť.

Blížiac sa k delte Dunaja a mestu Galati, zle odbočujem na zdemolovanú cestu, po ktorej miestami vedú aj koľajnice. Ruština ako dorozumievací jazyk však funguje úspešne stále. Zastavujeme potom až pri meste Braila, kde by sme kompou chceli preplávať Dunaj. Keďže neuznávam navigačné systémy, stojím na krajnici a študujem mapu. Z diaľky sa približuje akýsi zvuk motora, ale nevenujeme mu pozornosť až do chvíle, kým sa ten zvuk pri nás nezastaví.

Je to čierny HD, majiteľ nás zdraví kývnutím. Pýtam sa, či hovorí rusky, anglicky alebo nemecky, odpovedá peknou angličtinou. Perfektná angličtina, švédska ŠPZ, na bunde nápis Jönköping a vraj je miestny. Smeje sa, keď mu neverím. Vysvetľujem mu náš úmysel prejsť tu cez Dunaj, okolo delty pokračovať na Konstancu a pozrieť si cestou rímske vykopávky v Cetatea Histria. Odhovára nás, že kompa je príliš malá a môžeme tam vraj čakať aj niekoľko hodín. Ak chceme na Konstancu, lepšie je nám ísť na dedinku Viziru, tam odbočiť na malú vidiecku cestu s dobrým asfaltom a po nej potom na hlavný ťah a na most, ktorý ja na mape vôbec nemám. Ponúka sa, že cez Brailu nás prevedie on.

Míňa nás policajt na Dácii a trúbi, že nebezpečne stojíme. Rumunský Švéd mu ukazuje známe gesto a kričí niečo ako Malá Fatra. Policajt následne odchádza preč.

Jazda cez mesto má podobu stotridsiatky cez plné čiary. V plnej premávke je to na mňa hodne drsné. Previedol nás ale neomylne a ešte nás pozýva do miestneho motorkárskeho klubu, ktorý mu patrí, že si tam spolu vypijeme a môžeme tam aj prespať. No my budeme radšej pokračovať.

Krajina je rovná doska plná polí, niet veľmi na čo pozerať. Vo Viziru odbočujeme a ako Švéd správne vravel, cesta je bez jám, no dve autá sa vedľa seba míňajú len tak-tak.

Slnko zapadá, horúčava ostáva. Všade sú predavači melónov. Jedno cigánske decko teraz pre zmenu ukazuje vztýčený prst mne. Do týchto chvíľ sme diskriminovaných príliš nevideli, zato tu sa ich rojí ako v nestráženej fabrike. Som unavený a potrebujem sa dobre vyspať. Motely ani reštaurácie tu ale nepoznajú, aj stromy sú tu veľkou výnimkou. Okrem pár špinavých dedín všade iba obilie a prach. O chvíľu bude tma a stále nie je kde zbehnúť z cesty. Nakoniec nachádzame jednu poľnú a ja som rozhodnutý ostať tam, aj keby kombajny padali. Prach je tu taký úžasný, že Osmijanko musí chvíľu počkať, kým sa za mnou usadia kúdoly, aby ma mohol nasledovať.

Záchranou je jeden neobrobený lán. Vybalíme spacáky, niečo zjeme, chvíľu kecáme, vetráme spotené zadky a akonáhle zaľahneme, hneď aj spíme. Zaprášená burina je dnes tá najkrajšia posteľ. Ešteže je bezvetrie.

Trvá to ale len pár minút. Jemný šuchot a zo spánku ma priamo na nohy stavia jeden z povestných rumunských psov, ktorý mi oňucháva tvár. Jasne som videl jeho hlavu tesne vedľa svojej. Teraz kúsok odbehol a niekde neďaleko v tme zavýja. Hajzlík. Krátky moment si v spacáku hľadám srdce, následne sa mi nedarí zaspať. Keď už je konečne spánok znova na krajíčku, do bodky sa napĺňa moje večerné odhodlanie ostať na poli, aj keby kombajny padali. Na susedné pole totiž jeden prichádza, zapína reflektory a poďho žať. Kosí niekoľko hodín. Konečne skončil a odchádza - sláva! Vzápätí prichádza ďalšia mašina, zberá to, čo tá prvá pokosila a dáva si tú istú trasu. Pomaly bude svitať. Aby nás tu ráno niekto z poľnohospodárov zbytočne nevymákol, nastavujem budík radšej na piatu. Už krátko po štvrtej ma z driemot preberá hluk. Štyri metre od nášho hniezda idú cigánske vozy, ťahané koňmi, jeden za druhým víria prach a všetci čumia. Postarší chlap zdvíha ruku a kričí: „Nazdar!“ Ten bude asi Róm.

O šiestej ráno sa drží nad krajinou príjemná hmla a chládok. Mne ale, teraz už na hlavnej ceste do Konstance, hučí v hlave ako v úli. Most ponad Dunaj je nový a krásny. Dochádza mi, prečo som ho nemal na mape. Rumuni totiž stavajú a opravujú ako besní. A tiež je dlhý, veď Dunarea už v týchto miestach nie je žiadna riečka. Na jeho konci sa potom za prejazd platí v búdke poplatok. Kraj je tu viac zvlnený, zelenší a začína byť cítiť morský vzduch. Pár krát zastavujeme, lebo domáci si začiatok týždňa spríjemňujú veselou hrou Vytlač motorkára do jarku.

Konstanca nás víta rannou pondelňajšou špičkou. Obrovské mesto s rozbitými ulicami a nefunkčnými semaformi. Treba ním prejsť naprieč, ale všetko je totálne upchaté. Stále stojíme a slnko neznesiteľne pečie na naše čierne kožené oblečenie. Náhodou nachádzame nejaký obchvat pre kamióny, ale sú to iba panely ledabolo vedľa seba, a aj tak nás po chvíli vracajú späť do mesta. Na jednej upchatej križovatke sa spod auta predo mnou vynorí snáď meter hlboká diera a na jej dne je vidieť kanálový poklop. Osmijanko sa hlasno smeje, ale ja ju obchádzam na centimetre. Vedľa nej je totiž ešte jedna, asi polovičná.

Z Konstance vedie po pobreží štvorprúdová široká cesta prímorskými letoviskami až po lodiarske doky, kde obchádzame jednu rozostavanú loď, veľkú ako malé sídlisko. Od nej je to po bulharskú hranicu už len na skok.

Na colnici je rad asi na štyridsať minút. Ísť dopredu sme sa ani nepokúšali. Colník behá od okienka, hromadne zberá pasy a zas ich roznáša. Pokiaľ autá prehľadávajú, nás púšťajú bez slova. Rozmýšľame, či to tu do zajtra niekde pri mori neodstavíme. Prišli sme neplánovane o deň skôr, keďže na cestách medzi poľami nie je veľa dôvodov zastavovať. Ale polia sú aj tu a asfalt predsa len o niečo lepší, tak sa rozhodujeme ísť ďalej. Cestu do Varny nám miestami spestrujú prostitútky, niektoré fakt krásne. Medzi Varnou a Burgasom je zas krásna príroda. Mierne, dubom porastené kopce sú po predošlých dňoch obrovskou zmenou a vlastne prvým lesom od ukrajinských Karpát.

Počas krátkej zastávky vylieza z lesa podivné indivíduum a pýta cigaretu. Tričko s lebkou a marihuanou a asi tri zuby v ináč bezzubej papuli. Môže mať tak do tridsať rokov. „Ja rocker, aj ty rocker,“ hovorí mi a plieska ma po ramenách. Vraj jeho brat má super diskotéku Ufo, kam musíme určite zájsť. Inokedy.

Burgas ako Varna. Chvíľu cez mesto, potom pomedzi rozostavané hotely a aquaparky, výpadovka a sme vonku. Zas dubové lesy, príjemná klíma a široká cesta. Tá sa ale letoviskami končí, a keď schádzame z hlavného ťahu na Turecko, máme pod sebou už len úzku cestičku do posledných troch či štyroch prihraničných rybárskych dedín.

To, že sme prišli do cieľa o deň skôr, nebol problém. Všetko sa vybavilo a nás čaká krásna pláž bez turistov, príjemná lacná reštaurácia a nehorázna pohoda. Sinemorec.