Ako sme pokorili rumunské Karpaty

Celé to začalo odvážnym rozhodnutím piatich endurákov zo Slovenska, ktorých offroadové Rumunsko nezlákalo prvý krát. Plán? 3000km v časovom rozsahu cca jedného týždňa. “Tento výletík začal dávnejšie… z potápača Tolana sa stal v roku 2010 motorkár. Zistil, že potápanie v jaskyniach nie je vôbec také adrenalínové, ako by potreboval.“ (Demko) “Za všetko môže Rado Demko. Ja som sa rozhodol pre neistý a neplánovaný trip z vidinou lacnej opice s neistou partiou s rôznym zložením motoriek a tak celkovo som to nechal napospas osudu. A lepšie to vypáliť asi ani nemohlo.” (Tolan) August, perfektné počasie, dovolenková nálada, ideálny čas na výlet.

Jazyková bariéra? Žiaden problém

Prvý z partie, Bery, prichádza na svojej Yamahe FZ (dosť odvaha na tak dlhú trasu) v piatok z Nemecka do Hlohovca, odkiaľ oficiálne odštartovala výprava. Zo zvyškom partie – Tolan na Strome K9, Miro s nesmrteľným (a to myslím doslova) Dominatorom NX650, Demko (Throll) v sedle Afriky, Miloš na Tenerke 660ke a Rado za riadidlami Stroma K7, prechádzajú, po menších-väčších zdravotných komplikáciách (ktoré sa ozvali už na Slovensku) a turistických zastávkach, rumunské hranice. Prenocujú a do tímu priberajú ďalšieho člena ženského zastúpenia, v sobotu – v neskorých nočných hodinách dochádzajú do destinácie Breaza v Transylvánii a upíšu sa tým skupinke motorkárov - Rumunov, ktorí im veselo a s veľkou radosťou robia nasledujúce dni akýchsi pseudo-sprievodcov. Jazykovú bariéru čoskoro láme kvalitný alkohol a spoločná jednostopová diagnóza – najvyšší čas naplánovať trasu. A ak to má byť offroad, tak nech to stojí za to!

Keď offroad, tak offroad!

Pondelok, plánovaný deň oddychu a relaxovania, ponímame v trochu inom smere a na odporúčania domáceho, Dragosa, ktorý sa s nami výletu zúčastní, vyrážame vpred. Jogurta a naháča nechávame doma, no offroad si nechceme nechať ujsť, tak to riskneme vo vystuženej Toyote s profesionálnym šoférom (to ešte netušíme, že chlapec jazdí závodne). Sadáme do auta, chlapci sedlajú motorky. Pohľad zo zadného sedadla na 5 endurákov vyvoláva viac než závisť, no predsa… jogurt patrí na asfalt. Vychádzame z mesta, zopár zákrut, menšie stúpanie, no krok za krokom sa cesta mení na offroad toho najhrubšieho zrna. Trávu strieda štrk a piesok, z kameňov sú balvany, a čo je najhoršie – náš sprievodca, šofér extrémista, ani náhodou nespomaľuje. Chlapci sa však v sedle držia ako profesionáli a plechovkou sa nenechajú zastrašiť. “Superfantastický offroad výjazd, snáď všetky povrchy okrem snehu, neuveriteľné, fantastické, všetci sme ako v tranze, dokonca aj Rado, ktorý mal na začiatku z toho evidentné obavy a rešpekt.” (Miro). “Odstreľujúce kamene od predného kolesa bolia aj cez topánky, úseky rozorané od lesných traktorov, kráterovité úseky. Prvý raz na motorke využívam na jazdu okrem kolies aj spodný kryt.” (Rado) Zopár pádov, sem tam neplánované akrobatické kúsky a pozohýnané plechy.

Šofér to tlačí stále vyššie, mám pocit, že chýbajú milimetre a skončíme na streche. Po nervydrásajúcom výstupe a škriekaní ženského osadenstva automobilu dochádzame na vrchol. Paráda. O to väčšie prekvapenie nastane, keď sa z hustej hmly vynoria aj nezadržateľní motorkári a víťazoslávne parkujú motorky tesne ku kraju svahu. Totálna eufória, 2495 m.n.m., cca 4 stupne nad nulou a pohľad, na ktorý sa nezabúda. Pocit, ktorý máme zo zvládnutej trasy a extrémnej výšky (do ktorej sme sa dostali tak trocha nelegálne, našťastie v sprievode šoféra – záchranára horskej služby, ako neskôr vysvitlo), sa slovami opísať nedá. Každých pár sekúnd sa mení počasie, výhľad na pamätný kríž Crucia Caraiman je stále iný, fotoaparáty cvakajú odušu. Toto mi doma neuveria – prebieha, hádam, všetkým hlavou. Užívame si každú sekundu toho vzácneho okamihu a pocitu, že sme sa dostali tam, kam sa to bežnému smrteľníkovi len tak ľahko nepodarí, a už vôbec nie v sedle enduro motocyklov a na palube tereňáku. Šialené. “Vyzeralo že by som mal mať z toho nadhľadu kyslíkový deficit , ale prišla aj cigaretka spokojnosti. Mojžišovi to prišlo na Sinaji, mne nad Sinaia - jedenáste by bolo, "nemaj preveľké nároky, ale uspokoj sa s tým najlepším" - a to z rangu Endurance bolo.” (Miloš) Začína nás tlačiť čas, tak zbierame švestky a plný energie sa vraciame dole (podaktorí z nás úspešne míňajú naplánovanú trasu a do cieľa dorážajú s niekoľkohodinovým meškaním). Vynikajúci zážitok. Nedeľný večer sa nesie v duchu prezentácie pocitov, pri ktorej by nezainteresovaný nemal šancu pochopiť.

Bez nehody by to nešlo?

Utorok ráno, štandardný problém so zbytkovým alkoholom, po agresívnej trase by to chcelo niečo light. Miloš nás opúšťa a smeruje naspäť do rodnej zeme za rodinou. Pred sebou má 900km. Vyrážame teda, tento krát už v plnej moto-zostave (6 strojov) na výlet k Draculovmu zámku, navštívime historické centrum mesta Brašov, neodoláme serpentínam na Poiane a po chutnej večeri sa za daždivej noci vraciame do duchien. Nevyhneme sa návšteve nemocnice – mokrá vozovka sa postará o nešťastný pád, no so šťastným koncom. O 4 v noci dorážame k Dragosovi. Vraj oddychový deň za nami.

Ako sa jazdí v Rumunsku

Streda sa nesie v mene presunu z Breazy na Fagaras. Zdanlivo ležérna jazda sa mení na preteky Moto GP, keď kolónu vedie Rumun a prezentuje cudzincom, ako sa šoféruje v krajine neobmedzených možností. “Nudný deň, okrem okamihu, kedy Miro získal oprávnenie hovoriť si ghostrider.” (Rado) Miro testuje výdrž Dominatora, o vlások sa vyhýba kamiónu a zvyšok cesty predycháva svoje druhé narodenie. Nemusíme dlho hľadať, ubytovanie na každom kroku. Po úspešnom dni si doprajeme grilovačku v rumunskom duchu, prípitok v duchu slovenskom a po stanovení cieľa na nasledujúci deň líhame do perín.

Transfagarasan - Transalpina

Štvrtok štartujeme v športovom duchu, Slováci zabezpečia budíček, Rumuni zisťujú, že ešte sa majú čo učiť, čo sa ponocovania týka. Štartujeme. Serpentíny cez Transfagarasan, smerom hore k jazeru Balea Lac a na druhú stranu – k vodnej priehrade Vidraru, napĺňajú všetky naše očakávania okrem spoľahlivého asfaltu. V polovici trasy sa výlet mení na nočnú moru a jogurt s naháčom opäť dostávajú zabrať. Enduráci sú znovu vo svojom živle. Pár fotografií do rodinného albumu pri priehrade a naše cesty sa rozchádzajú. My (ja a rumunská časť výpravy) sa vraciame na chatu a Slováci pokračujú ďalej, zdolávajú Transalpinu. “Cartisoara – Transfagarasan – Vidraru – Curtea De Arges- po 73C a 67 na západ do Novaci - po 67C na sever, offroad skratka z dedinky Dobra na 106E a po ceste č. 1 cez Sibiu späť do Cartisoary. Celkovo cca 450km.” (Tolan) “Prdel mi horí, v serpentínach, ktoré sú v oblakoch a vlhké, mi šmýka zadné koleso, Mitas E-07 nie je stavaný na klopenie mokrých zákrut... je to drina. Celá Transalpina v oblakoch, ešte že nevidím čo je pod zatáčkami, ktoré prechádzame.” (Miro) S menším časovým sklzom sa chlapci závratnou rýchlosťou rútia na chatu. Táto cesta ani náhodou nie je stavaná na presun v noci. “Podľa GPS máme dojazd na ubytovanie po 22:00, hrozí nám, že nestihneme v obchode kúpiť pivo. Nevedel som, že V- Strom dokáže íst 190km/h. Pivo sme kúpiť stihli, ale nevládzeme ho vypiť. Po 30 minútach posedenia ideme spať. No party.” (Rado) Rumuni nocujú každý vo vlastnom (pri rumunsko-maďarských hraniciach), Slovákov čaká ďalšia noc pod Transfagarasom.

To najlepšie na záver

Keďže nám ani po spoločne strávenom týždni uprostred Rumunskej prírody nie je dosť, opäť sa s chlapcami stretávame v piatok – tento krát na motozraze v Satu Mare. “Dlhodobá absencia spánku a jedlo nahrádzané redbullmi sa prejavilo na nevyhnutnom blackoute. Až do nedele rána...” (Tolan) Prekvapivé? Ani náhodou.

Vynikajúci týždeň zaklincujeme žúrkou v tom najväčšom štýle a plný neopakovateľných zážitkov, nových priateľstiev a perfektných spomienok sa v nedeľu lúčime. Strašná melanchólia.

A zhrnutie

“Celkovo najazdené 3100km. Množstvo benzínu, piva, tvrdého, cigár a peňazí nikto neevidoval. Jednoznačne najlepší doplnok na dlhé cesty – BT intekom.” (Tolan) “Dominátor nie je stavaný na dlhé, rýchle presuny po asfalte. Prichádzam totálne vyčerpaný, s rozbitou prdelou, ale šťastný! Ďakujem všetkým zúčastneným, bolo to výborné. Zvláštna vďaka patrí Dragosovi (Rumun, ktorý nám v Breazi poskytol ubytovanie) a jeho rodičom, ktorí bandu motorkárov niekoľko dní zadarmo ubytovali, kŕmili a nadájali rôznymi druhmi miestnych nápojov.” (Miro) “Pochopil som, že V- Strom je enduro. Zistil som, že pneumatika sa má využívať po celej šírke behúňa. Najkrajší pohľad na svet je zo sedla motorky.” (Rado)

Myslím, že hovorím za všetkých, ak poviem, že minuloročný výlet po cestách Transylvánie prekonal mnohé očakávania, pokoril individuálne rekordy, príjemne prekvapil, utužil staré a priniesol nové - úžasné priateľstvá a motivoval každého z nás k ešte náročnejším trasám, neobjaveným miestam a v neposlednom rade k dosiahnutiu ďalších cieľov z nášho nekonečného zoznamu. A možno práve motivoval tých, ktorí ešte nevedia, kam cez leto. Hocijak, stálo to za to!