Grécko 16. - 28. 6. 2006

Píniové lesy, olivové háje, ospalý život Grékov počas siesty a hlavne tie zlatisté pláže, čistučké more a to slnko... Na to všetko sme sa tešili už od januára, kedy sa v nás prvýkrát zrodila myšlienka stráviť letnú dovolenku v Grécku. Po tej nekonečnej zime, ale naozaj nekonečnej sme sa nevedeli dočkať dňa odchodu. Cestovka nám zabezpečila ubytko a umožnila nám rozdeliť si celý pobyt na dve miesta, takže sme strávili 5 dní na Chalkidiki (oblasť Sarti) a 4 dni na Paralii. To znamenalo, že sme nepotrebovali trepať so sebou stany ani spacáky, čo znamenalo viac voľného miesta vo vakoch. A to sme my baby veľmi rýchlo pochopili a už sme si robili plány, aké šaty a sandálky si pribalíme, aby sme ten voľný priestor zaplnili. Však bola by ho škoda. Naše polovičky si po večeroch študovali mapy, mapy a zase tie mapy...

„Deň D“, teda len pre väčšinu z nás, konečne nastal. Pre pracovné povinnosti sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina odchádzala už v piatok o 7 ráno. Prvú noc prespali v Pančeve, a druhú v Sofii. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez pokút za rýchlosť. My ako druhá skupina, teda Andy, Michaela a Ľubo sme vyrážali v sobotu o 2 v noci, alebo teda o 2 ráno. Cestou sme sa posilňovali redbullmi (neberte to ako reklamu) a takto nadopovaní energiou a nedočkavosťou vykúpať si telo v mori sme uháňali jeden km za druhým, Rajka, Tatabánya, Budapešť, a zrazu tu bol Beograd, ešte pár km za Beograd a... Museli sme dať prvú technickú prestávku. Dôvod? Zlomená špica na Andyho moto. Slniečko príjemne hreje, ešte sa aj usmievame, zdvihák nám požičal jeden Srb, ktorý si od nás odniesol dve plechovkové pivá. Problém sme mali za chvíľku vyriešený, takže hybaj ho ďalej. Ale tu som musela opustiť svoje miestečko za mojou polovičkou a presadnúť si za Ľuba, to aby sme tie špice ďalej „neprovokovali“ a pekne poslúchali. Diaľnicou ďalej prechádzame cez Niš, Bela Palanku, keď nás zastavovali policajti pre „radar controle“. Ale to bol našťastie len jeden z policajných žartíkov a šlo len o obchádzku na smer na Sofiu. Inak túto cestu odporúčam všetkým enduristom. Cesta totálne rozbitá, ak sa to vôbec cestou dá nazvať. Ale tu sa už Andymu na svojej moto niečo nepozdávalo. Defekt na prednom kolese.

Dali sme si druhú technickú prestávku, ktorá nás obrala o takú dobrú hodinku. Tu už slniečko poriadne pripeká a do smiechu nám už nie je. Našťastie som si tie šaty, čo som si tak veľmi chcela zobrať nezobrala a mali sme miesto aj pre náhradné duše a minikompresor. Som rada, že moja polovička je taká šikovná a poradila si aj s týmto problémom. Len som musela obetovať polku mydla a fľašku, v ktorej si Andy zarobil takú kašičku na to, aby sa duša lepšie nasadila, či čo. Na najbližšej pumpe, sme si dali prestávku, ktorú sme fakt potrebovali, po tej mordovačke s kolesom. Keďže sa na pumpe akosi rýchlo začalo stmievať, príchod cigánov, tak ešte rýchlejší bol náš odchod. Tu už prichádzame na hranice s Bulharskom. Jasné, máme výhodu, že patríme do EU, lebo sme si takto mohli dlhšie vychutnať rýchlu prácu colníkov a čakať v rade o dačo dlhšie, ako ľudia z krajín, nie_EU. Inak Turci sa veľmi radi predbiehajú aj za cenu, že ťa prevalcujú. Ale žiadne strachy, stačí im len zanadávať, kľudne aj po slovensky, to pochopia a potom sú už pekne disciplinovaní. Iba daktoré colníčky sú nervózne a kážu vám vypnúť motor, aby ste sa už o 2 sekundy mohli pohnúť ďalej. Noc sme prespali v Sofii u mojej rodiny, ktorá nás nabalila stravou ešte aj na druhý deň. Ďakujem. Keďže asi nie všetci vedia, že v Bulharsku je naše kývnutie hlavou „áno“ pre nich „nie“ a naopak, tak sa Ľubo ráno nevedel rozhodnúť, či si dá aj čaj, alebo nie. Nakoniec si ho „pre istotu“ dal. Za tento deň sme prešli cca 1 100 km.

Ráno sme zistili, že si musíme dať tretiu technickú prestávku. Tentokrát si to odniesol zlomený nosič na Andyho moto. Ale aj tento problém môj šikulko vyriešil a konečne sme už frčali na grécke hranice a potom konečne príchod na Sarti.

Voda bola skvelá. Obehali sme aj pláže v okolí a ochutnali octopusa (chobotnicu). Navštívili sme aj Pomarančovú pláž, ktorú tak všetci ospevujú. Noooooo, príchod na ňu bol dych vyrážajúci. Všade samé smeti, smeti a bordel. Ale dáko sme si povedali, že sa aspoň na ňu pôjdeme pozrieť. Stálo to za to. Pláž je naozaj pekná a je tu najčistejšia voda z celých Chalkidík. A aby to tak nevyzeralo, že sme sa celú dovolenku len tak hrošili na pláži, šli sme trochu aj viac pocestovať po tom Grécku. Jeden z pekných výletov bol výlet na Thasos.

Thasos sa právom nazýva „zelený klenot Egejského mora“. Nalodili sme sa v Kavále, ktorá je najvýznamnejším prístavom východnej Makedonie. (pozn. Kavalskí hasiči sú naši kamoši. Zvarili nám aj zlomený nosič.) Náš trajekt sústavne prenasledovali čajky, ktoré so pochutnávali na vyskakujúcich rybách, po prechode nášho trajektu. Na Thasose sme si poriadne užili vlny, nič to, že nám sem tam sťahovali plavky, lebo naše mužnejšie polovičky sa tak bláznili vo vlnách, že im pár detailov ušlo. Ako dobre. A cestou späť zase tie čajky. No proste hrozné, všade okolo nás len samá vtáčia chrípka.

Opustili sme Sarti a presunuli sme sa do Parálie. Cestou tam sme šli cez Thessaloniki, z ktorých sme sa akosi nemohli vymotať. Mesto jedna katastrofa, čo sa týka dopravy. Prednosť mal ten, čo mal hlasnejšiu trúbu a chodilo sa v protismere, teda ako sa len dalo. Policajti nám tu tiež vyšli v ústrety a dovolili nás bez finančnej ujmy obehnúť do protismeru cez 2 plné. Do Parálie sme prišli o 3.

Naša delegátka bolo milá a oznámila nám, že majiteľ hotela spí a ubytuje nás až po sieste, takže o 6, ale že nám poskytne jednu miestnosť, kde sa môžeme zložiť. Ako sme sa blížili do našich apartmánov, tak všetci pekne jeden po druhom začali vytrubovať a pridávať plyn. Nezaobišlo sa to ani bez budenia ospalých Grékov počas siesty kričaním: „Vstávať. Tady siesta nebude!“ Ani nevieme prečo, ale zobudený majiteľ nás do 5 minút všetkých ubytoval.

Navštívili sme aj miesto, kde odpočívajú bohovia, Olymp, múzeum Dionisios s úctivými mníchmi a krížom cez Olymp sme sa presunuli na Meteory. Naša delegátka, Maďarka, nám prezradila, že „potiaľto bola more“. V preklade znamená Meteora „Medzi nebom a zemou“. (Odporúčam navštíviť. Toto miesto stojí určite za to.)

Cestou späť, nehnevajte sa, ale musím sa pochváliť, ma obdaroval grécky colník ružou. Asi bol milionár a ja postupujem do ďalšieho kola. Andy, neboj. Ten colník u mňa nemal šancu. Prespali sme v Srbsku, v Novom Sade. Pristavil sa pri nás jeden motorkár z Anglicka a poradil nám jedno ubytko u jeho kamaráta. Majiteľ bol fajn chlap a ponúkol nám svoju garáž na to, aby tam mohli prespať naše rozžeravené stroje. (I keď nám síce niekto párkrát v noci a potom ráno kontroloval kľučky na izbách.) A potom už len šťastný príchod domov.

Za celú dovolenku sme prešli cca 4 500 km. Celú dovolenku si dovolím za všetkých hodnotiť ako za veľmi dobrú. Takže „Jeden Řek mi řek…“