Potulky Slovinskom 1/2

My, teda ja Maja a on Peťo, sme sa niesli cestou na tátošovi Honda CB 450S a rozhodli sme sa, že vám milí čitatelia posunieme naše skúsenosti z jazdy po Slovinsku v auguste 2006, aby ste vedeli, kde hľadať informácie, čo určite cestou nevynechať a nakoniec aby ste mali prehľad aj o cenách (i keď dnes už majú Slovinci euro a neviem nakoľko to ceny zmenilo).

Náš pôvodný plán bol prejsť cez Slovinsko a skončiť v Taliansku. Nakoniec pod nátlakom sme sa „dohodli“, že si poriadne obzrieme Slovinsko, stanovať budeme kde sa kde sa tráva na nás usmeje a v posledný deň skončíme v Plitviciach v Chorvátsku. Stihli sme však cestou navštíviť všetkých slovinských susedov – Maďarsko, Taliansko, Rakúsko a Chorvátsko.

Čo môžem o Slovinsku v zhrnutí povedať? Oplatí sa vidieť, je veľmi rozmanité, nájdete tu horské prostredie s krásnou prírodou, prímorské prostredie a mnoho prírodných úkazov. Ústretové alebo nerozvážne je, že sa motorkou a autom dá dostať takmer všade, až do hôr. Slovinci sú veľmi milí a dá sa dorozumieť aj po slovensky. Musíme pochváliť výborné infocentrá, v ktorých nájdete zadarmo mapu a brožúry o celom Slovinsku v rôznych jazykoch.

Prípravy

Začali sme ako každý iný, kúpili sme si automapu Slovinsko – Chorvátsko (inak v infocentrách bola k dispozícií mapa Slovinska). Tiež sme doslova vyhodili 200 Sk za Sprievodcu po Slovinsku, ktorého sme vôbec nepoužili. Zoznam miest, ktoré sme sa rozhodli navštíviť, sme si vybrali podľa fotiek na internete (www.slovenia.info – photo album) O všetkom čo sme navštívili nájdete nižšie. Nakoniec sme si naplánovali jediný konkrétny cieľ na prvý deň - Balaton, zvyšok cesty sme plánovali počas jazdy podľa počasia. Okrem iného sme si urobili aj zoznam kempov s adresami.

Mapa a zoznamy neboli postačujúce, veľmi nás zaujímalo aké počasie nás čaká začiatkom augusta. „Každý deň zatiahnuté, každý druhý deň dážď a 50% nádej, že jeden deň v týždni vykukne slnko“, nešetrila nás predpoveď (www.accuweather.com – world weather). Zvažovali sme iný termín odchodu, no september neprichádzal do úvahy, blížili sa mi štátnice (dnes už úspešne za mnou). Rozhodli sme sa. Ideme teraz. Veď koniec koncov bolo počasie príčinou zvýšeného adrenalínu a vďaka nemu na jazdu nezabudneme.

Naše balenie spĺňalo všetky predpoklady, že to nestihneme do odchodu, pretože sme sa dobalili o druhej ráno. Ledva sme do tašiek napchali sáčkové rýchlojedlo, ktoré bolo zbytočné kupovať ako sme zistili neskôr. V Slovinsku boli totiž ceny rovnaké ako na Slovensku, maximálne o 2 koruny drahšie. Výsledok: 40 kg len tašky, dokopy celá váha aj s pasažiermi a plnou nádržou 200 kg. Keď som začala žartovať, že zostaneme stáť na mieste, Peťo ma zahriakol slovami „naša Beruška to zvládne“. No vo mne vyvstala otázka, ktorú si určite kládol aj Peťo v duchu, zníži sa Beruškyn výkon?

Deň odchodu 6. 8.

Cieľ: Balaton
Cesta: Bratislava – Mosonmagyaróvár – Pápa – Veszprém - Balaton
Počasie: slnečno a teplo od poobedia dážď

A vstávame po dlhej noci balenia, sadám si znechutene k diplomovej práci. Peťo čaká. Prichádzam k Peťovi s kopou papierov od diplomky. „Toto je potrebné ešte pribaliť“ s prosebným pohľadom oznamujem. Peťo na mňa pozerá, či som kompletná a chytá sa za hlavu. Kam to napcháme? Napchali sme. Priviazali sme tašky, kufor a počas sa nám nenápadne začali schádzať čierne mraky nad hlavami.

Rozhodli sme sa ich vyzvať na preteky, nasadili helmy (Peťo na svoju rozbitú hlavičku, čo si stihol vyrobiť deň pred odchodom) a rýchlo vyrazili. Najprv však ešte do obchodu, pretože potrebujeme reťaz na upínanie heliem a sprej na reťaz.

Reálny odchod z Bratislavy o 16:00 s mrakmi za zadkom. Vzhľadom na náš „malinký“ časový sklz asi 8 hodín, sme sa rozhodli doraziť na Balaton bez dlhšej prestávky. Nútenú prestávku máme na benzínke pri kruhovom objazde v meste Pápa v Maďarsku. Potrebujeme zistiť ako von z mesta želaným smerom. Značenie bolo desné. Maďari nerozumeli po anglicky (toto mi trhalo srdce aj na Balatone, kde by to človek naozaj nečakal) a vysvetľovanie pozostávalo z ukazovania prstom na mape.

Počas exkurzie prstom na mape začalo poprchať, nasadli sme na tátoša, že padáme. Ale aj dážď sa v ten istý moment rozhodol padať. Lialo ako z krhly. Plán kvôli tomu nemeníme, hodnú chvíľu jazdíme po daždi. Pre mňa „ten krát poprvé“ v daždi a bolo to zábavné, až kým mi nezačala byť zima. Stalo sa, že sme záhadne skončili v suchu medzi dvoma búrkami. No dlho sme sa netešili pretože nakoniec sme aj tak museli do dažďa. Neodradil nás, boli sme blízko Balatonu.

Zaparkovali sme v Caravan kempe o 20:30. Za tmy staviame stan. Spoločnými silami nafukujeme nafukovačku kompresorom. Takto sme si to vymysleli, aby nám nebola odspodu zima. Ja som ešte navarila pomyje - cestoviny s omáčkou a išli sme spať. Sprchu sme dali až ráno, pretože som našla upozornenie v kúpelni, že „večerný pohyb detí po kempe na zodpovednosť rodičov“, ktorých sme so sebou nemali.

Náklady
Kemp: Caravan camp 12 EUR/ 2 osoby, motorka, stan
Jedlo: 424 FT (124 FT nebublinková voda)

Deň dva, 7. 8.

Cieľ: Slovinsko (nezrealizované) Počasie: prší celý deň

Celú noc nám o stan klopal dážď. Prekvapil nás až ráno, lebo chcel naznačiť, že neprestane. Ani sa nám po raňajky nechcelo zbehnúť. Papier, kameň, nožnice to istili. Peťo vyhral, pre tento krát a išla som na nákup ja. Stálo ma to v obchode, hneď pri kempe, trošku sebaovládania, pretože predavačky nerozumeli ani po anglicky ani po nemecky. Nechápali moju biednu situáciu (škvŕkalo mi už v bruchu), že si potrebujem kúpiť jedlo za eurá. Nakoniec sme sa „dohodli“, avšak ani srnka netuší aký kurz si tety vymysleli. Po raňajkách Peťo v asistencii mapy vymyslel náš cieľ na zajtra - mestečko Ptuj a Maribor. Oci, mami neklamem, ja som vtedy riešila diplomku. :) Ani o 16:00hod neprestávalo pršať a ako správne vodné zanemenia ryba a rak, sme sa vybrali na prechádzku v daždi. Vďaka mojim „vizionárskym schopnostiam“ som zbalila „akože pršiplášte“.

Prechádzali sme sa peši popri železničnej trati, ktorá nás priviedla až k nepekne rozzúrenému Balatonu. Najhorší bol pohľad na šedé zhluknuté mraky, ktoré sa netvárili, že sú na odchode. Povzbudili sme teda aspoň naše brušká a dopriali sme si miestnu pizzu. Veľmi smutní ulíhame na nafukovačku, zdržali sme sa o jeden deň.

Náklady
Kemp: Caravan camp 12 EUR/ 2 osoby, motorka, stan
Jedlo: 3520 FT (v tom večera v reštaurácii)

Deň tri, 8. 8.

Cieľ: Ptuj, Maribor v Slovinsku
Cesta: Balaton – Készthely – Rédics – Lendava – Ljutomer – Ptuj - Maribor
Počasie: ranný dážď, potom slnečno a potom zase dážď

Ranný dážď nás čuduj sa svete neprekvapil, ale ani nepotešil. Peťo sa ma so sklamaným tónom pýta „Čo myslíš“? A ja rázne odpovedám „Poďme do Slovinska, mraky necháme tu!“ Takticky sme za najväčšieho dažďa pobalili všetko okrem plachty stanu a čakali, kým dážď nestíchne. Keď sa len trošinku utíšil, zbalili sme zvyšok a už sme sa viezli po mokrej ceste za naším cieľom - Slovinskom. Suché cesty z Készthely nás nesmierne potešili. Vízia sa naplnila, mraky sme nechali za chrbtom všetkým balatónskym nadšencom. Smer hraničný priechod Rédics. Hranice prechádzame s nesmiernou radosťou a očakávaním v očiach. Plnými dúškami sme hltali upravené slovinské dedinky, bolo vidieť že sa o ne starajú. Od mestečka Nova nám začalo svietiť slnko a Peťo po chvíľke naznačil, že síce mal dažďu po krk, ale ako riešenie si nepredstavoval takéto horúce peklo. Na najbližšej benzínke stojíme. Vyzliekame spodné vrstvy, desiatujeme. Pokúsili sme aj mobil nabiť autonabíjačkou, ktorá nám však úplne „nechtiac“ vybila všetky poistky. Našťastie my sme mali plán B a mobil sme celou cestou nabíjali v kúpeľniach kempov. Keď na nás aj hlad prišiel, zastavili sme na školskom ihrisku v dedinke Sv. jurijovi ob ščavnici neďaleko Starej Bistrice. Problém? Chýba nám voda. Papier, kameň nožnice- to už poznáme, áno išla som po vodu ja. Ďaleko som nezašla, ihrisko bolo fullservisové a hneď vedľa je domček s pultom a vodovodom, ktorý domáci používajú ako bufet počas zápasov. Po obedíku sme si trošinku pospali. Ešte jedna odbočka pred Ptuj a zamávali sme Bratislavcom.

K večeru sme dorazili do mestečka Ptuj, prešli sme cez most smerom von z historického centra, zabočili doprava a zaparkovali v kempe Therme Ptuj. Jeden z najkomfortnejších kempov, v ktorom sme za celú jazdu boli. Peťo nadával len, keď zapichával kolíky stanu, pretože zemina je tu kamenistá. Večer sme sa trošku prechádzali mestom pripomínajúcim naše stredoveké. „Parkujeme“ v reštaurácii a dopĺňame „palivo“ – papáme domácu pizzu. V kempe stretáme partiu štyroch milých čechov. Hneď ako sme sa prihovorili, pozvali nás, aby sme si prisadli, ponúkli nás vínkom a prekecali sme hodnú chvíľu. Aj keď sa nám nechcelo, museli sme sa rozlúčiť, pretože ráno vyrážame opačným smerom ako susedia.

Náklady
Kemp: Therme Ptuj 12 EUR /1 osoba (povinnosť do 9tej zaplatiť, do 12tej odísť)
Jedlo: 1683 SIT (nebublinkové minerálky stáli od 89 – 35 SIT, 900 SIT stála jedna domáca pizza, 114 SIT chlebík)

Deň štyri, 9. 8.

Cieľ: Maribor, Luče
Cesta: Maribor – Dravograd – Ravne na Koroškem – Črna na Koroškem – Solčava – Luče
Počasie: poloslnečno

náš cieľ: Maribor, ubytko Luča
kemp: Šmica v Luča 13 EUR/ 2 osoby

Svieži vyrážame o 11:00hod. Figliarsky parkujeme pred bankou vedľa Stolnice (katedrály), ale nie som si úplne istá. Úmyslom je, mať veci postrážené, pretože si sebou neberieme na prechádzku ani helmy, ani bundy. Prvá zastávka infocentrum pri Frančiškanskej cerkve. Tetu prosíme, aby nám naplánovala historický rýchlokurz, pretože sa neplánujeme zdržať dlhšie ako 2 hodinky. Našim cieľom nie je pobudnúť v mestách do noci, ale spoznať čo najviac okolia zo Slovinska. Ešte pri Frančiškanskej cerkve som sa rozhodla. Chcem fotku z nadhľadu. Ako strategické miesto sa nám zdalo byť múzeum skla s balkónmi. Milej tetuš uvádzačky sa pýtam, či sa dá ísť aj na poschodie. Prikývla a ochotne nám predala 2 lístky za cenu jedného. Prednášala nám v slovinštine o výrobe skla. Maximálne sme jej rozumeli, keď sa opýtala „Rozumieš?“ Tak sme len hlavou prikyvovali a čakali sme na to, kedy pôjdeme o poschodie vyššie. Po prednáške nám len s úsmevom zamávala pri východe. Výhľad sa nekonal a Peťo sa mi ešte dlho dlho smial. S plánikom pokračujeme ďalej, zliezli sme zo Starého mosta, obdivujeme miestne umenie.

Popri rieke sme sa prešli až k Vodnému stolpu. To je tá sľúbená romantika.

A potom už cesta naspäť k motorečke, ktorá stojí na svojom mieste. Cestu von z mesta sme absolvovali v doprovode za ochotnými Slovincami, pretože sa ťažko hľadala.

Nasledovala úžasná jazda popri rieke Drava. Cestu plnú zákrut a pekného výhľadu sme si s Peťom pekne užívali. Potom to prišlo. Našim cieľom je kemp v Luče a najrýchlejšia cesta išla cez Solčavu. Prvá neistota nás prepadla, keď asfaltová cesta zabočila do lesa, druhá, keď sa nám asfaltka stratila a ostala lesná kamenistá cesta. Na vrchole som sa začala strašne smiať.

Peťovi do smiechu nebolo, večer sa nenápadne začal prikrádať a my sme netušili, ako bude cesta pokračovať. No jednoducho turistika na motorke.

Len chcem podotknúť, že šedú cestu označenú na mape odporúčame skôr endurám. Prekvapujúce bolo, že sme nestretli žiaden zákaz vjazdu, aj autá okolo nás prešli cestou dolu z Črny na Koroškem. Slovinci všeobecne nechali prístup motorovým vozidlám takmer všade. Asi si to môžu dovoliť vďaka veľkej ploche zelene.

Stmieva sa a na asfalt sme natrafili, až keď bola tma. Obávali sme sa, že keď začne pršať ani do rána neprídeme do dediny, takže sme sa rozhodli ubytovať aj na priváte kdekoľvek cestou. Avšak všetky boli obsadené, tak sme predsa len dorazili do kempu Šmica v Luče o 20hod, kedy už bola úplná tma. Potom ako sme roztiahli stan a začalo pršať. Pršalo do rána.

Náklady
Kemp: Šmica 13 EUR/ 2 osoby, motorka, stan

Deň päť, 10. 8.

Cieľ: slovinske hory, Kamnik
Cesta: Luče- Logarská dolina – Luče – Podvolovljek – Stahovica - Kamnik
Počasie: pekne slnečno

Po výdatnom spánku, do ktorého nám hrala rieka Savinja, sme sa naraňajkovali. Recepčnej sme sa popýtali, čo by sme si mohli v okolí obzrieť. Odporučila nám vodopád Rinka. Nasadli sme na motorku a uháňali do Logarskej doliny. Motorkou sme sa dostali takmer priamo k vodopádu, veď Slovinci. Išli sme peši len cca 10 min. Vodopád nás nijako zvlášť nezaujal, ale oplatilo by sa k nemu ísť peši, príroda v okolí je naozaj krásna. Počas siesty pri bufete sa na naše hlavy zniesli prvé kvapky. Je čas odísť. Smer Kamnik.

Keďže sme na Slovinsku už nejaký ten deň, okrem angličtiny sme si dovolili aj slovensky hovoriť a na naše počudovanie sme si so slovincami rozumeli v základných pojmoch. Taktika: začneme hovoriť v kempe Resnik na recepčného po slovensky. Cieľ, aby si nemyslel, že sme prachatí nemci (máme totiž nemeckú značku odkiaľ motorčeka pochádza). Vyšlo to. Získali sme všetky možné zľavy. Opýtali sme sa samozrejme na teplú vodu. Tú majú. Avšak ja som si zažila šok. Opíšem sprchu: Zelená plachta natiahnutá okolo, zamknúť sa nedá, žiadna strecha, drevená podlaha a sprchám bolo vidieť všetky trubice, a vyzerali, že nezvládnu tlak vody. „Nevadí, za tú cenu“ pomyslela som si. Vbehla som do sprchy v plavkách a potočila kohútikom. Studená. Skúsila som druhý. Studená. Nahnevala som sa. No ako neskôr vysvitlo, že sprchy kempu boli o kus ďalej, tieto používajú návštevníci bazéna. Úprimne, kemp nebol nejak komfortný, nebol oplotený, bol hneď vedľa tenisových kurtov a teda cez večer behali okolo športovci. No personál bol ústretový a milý. Nakoniec sme tu spali ešte jednu noc.

Večer sme si v miestnom obchodíku kúpili domácu čokoládu Gorenjka s rozinami. Nestála zato. Sranda bola, keď sme do obchodu vbehli a ja som iniciatívne pozdravila „Hvala“, čo v preklade znamená „Ďakujem“....došlo mi neskôr. Dopriali sme si romantiku a prešli sme sa nočným mestom okolo kostolíku. Aj tu na nás štekala taká malá „mačka“ prezlečená za psa, ktorá zdrhá pri prvom dupnutí.

Večeru sme si kúpili v nákupnom centre a fajne sme si navarili kuracie mäsko s broskyňami. Aj nám brušká opuchli, tak sme sa najedli. No a ja si po takom dobrom jedle štrgnem s Peťom s lyžičkou gutalaxu. Odo dňa čo sme vyrazili som nebola na veľkej potrebe.... Načo sa človek snaží tak dobre navariť, keď to potom aj tak vyserie? Problém s vyprázdňovaním sa somnou ťahal celou cestou, aspoň mal Peťo o zábavu postarané a mal si z koho uťahovať, keď na to mal čas.

Náklady
Kemp: Resnik 7 EUR/ 2 osoby (po zľave študentskej a EURO 26)
Jedlo: 998 SIT
Iné: Logarská dolina parkovné pre motorky 700 SIT

Deň šesť, 11. 8.

Cieľ: Ljubljana, Kamnik
Cesta: Kamnik – Ljubljana (vlak)
Počasie: ranný dážď, večer na chvíľu slnečno

Ranný dážď zase neprekvapil. A mňa ani to, že gutalax nezabral vtedy kedy mal. Počkali sme si, dočkali sme sa a potom sme sa rozhodli pre prechádzku Ljubljanou. Zvolili sme miestnu dopravu, nech je sranda. Síce sme autobusovú stanicu našli hneď, ale pre nedostatok informácií sme si nechali odísť autobus pred nosom. Ešte že Slovinci majú všade infocentrá. Chalan nám odporučil vlak. Super. Zástavka sa nijako nevymykala štýlu alá Slovakia s podpisovými vzormi grafiťákov a pachom močky. Do hodinky sme boli na vlakovej stanici v Ljubljane (lístky sme kupovali vo vlaku), kde sme sa najskôr zastavili v infocentre. Pobrali sme si všetky možné prospekty a mapu mesta. Pustili sme sa v pršipláštikoch do rýchlokurzu č. 2 (prvý bol Maribor).

Dážď nám prechádzku skrátil a my končíme zmoknutí a hladní v infocentre na druhej strane Ljubljany. Majlujeme domov za 250 SIT/30 min. a nabíjame mobil. Vybavené a teraz niekde cikať. Uľavili sme si po menších obštrukciách v nemenovanom fastfoode, ktorý mal podľa mňa dômyselný vynález - záchody sú na kód, ktorý je uvedený účtenke.....my sme si počkali, kým niekto nevychádzal a šup ho dnu. Ešte sme si dopriali kebab, zdalo sa nám drahé papať v reštike, veď hlavné mesto. Cestou späť vlakom začalo slnko svietiť....a ja sa pýtam „Prečo až teraz?“ Ale možno to značí, že začnú pekné dni...... V kempe sme stretli milého Francúza, tak sme pokecali. Peťko trénoval rozhadzovanie nožičkami a ručičkami (jazyk mal smerom k angličtine trošku meravý). Pred spaním sme si urobili plán, keď bude pekne ideme do Bledu a keď bude škaredo navštívime jaskyne.

Náklady
Kemp: Resnik 7 EUR/ 2 osoby
Jedlo: 1672 SIT (kebab 600 SIT/1 kus)
Iné: internet – 250 SIT/ 30 min
Vlak Kamnik – Ljubljana 958 SIT/ 2 osoby
Vlak Ljubljana – Kamnik 718 SIT/ 2 osoby

Deň sedem, 12. 8.

Cieľ: Škocjanská a Postojnská jaskyňa (nezrealizované)
Cesta: Kamnik – Domžale – okraj Ljubljany – Brezovica – Logatec - Planina Počasie:

Spokojná noc to teda nebola, bola mi strašná zima odspodu. Nepomohla ani nafukovačka ani spacák. Dážď nás presvedčil, že dnes chceme vidieť jaskyne. Balíme sa za dažďa, cestujeme za dažďa a núdzovo pristávame za dažďa o 18:30 na priváte v Planine. Bolo to moje rozhodnutie. Bola mi už strašná zima, celý deň jazdiť v daždi nie je sranda. Teta domáca s nami chcela vybabrať a ponúkla cenu 17 Eur na osobu s raňajkami. Raňajky som zamietla a mali sme to za 15 Eur na osobu. Vybrali sme sa ešte do nonstop obchodu „Noc in dan“ (všade sa volal rovnako), kúpiť si večeru (mali aj pečené kuriatka) pretože na izbe bol prísny zákaz varenia. Dopriali sme si teplú sprchu, poprali sme si všetko, čo by sme v najbližšej dobe mohli potrebovať a roztiahli po celej izbe. Keď si Peťo uľavoval na záchode, začal mu vybuchávať Talian z vedľajšej izby, nech vypadne, že je to ich kúpeľka. Keď Peťo vyšiel, už bol preč, srab. Po večeri nás pozval párik z Izraela na čaj k sebe na izbu. Dlho do noci sme sa rozprávali a bolo nám s nimi veľmi príjemne.

Náklady
Privat: Planina 30 EUR/ 2 osoby
Jedlo: 2461 SIT

Deň osem, 13. 8.

Cieľ: jaskyne a Predjamský grad
Cesta: Planina – Postojnske jame – Predjamski grad – Škocjanske jame – Divača – Sežana – Štanjel – Branik – Nova Gorica
Počasie: prší doobeda

Budím sa o 7:30 v teplej postieľke, po výdatnom spánku. Kukám z okna a vidím dobre, „prší prší, len sa leje“........... ideme do jaskýň. Sme zvedaví v čom sú iné ako tie naše. Izrealčania majú rovnaký smer jaskyne, možno sa ešte uvidíme.

Prvá zastávka Postojnske jame. Zaplatili sme parkovné (cestou späť sme videli aj neplatené parkovisko) Čakali sme pri vstupných dverách na vláčik, tu vnútri odporúčame čakať, pretože hala sa zaplní priebojnými talianskými typmi a starenkami, ktoré majú pocit, že si nesadnú, keď sa na vás nebudú tlačiť. Všetci sme sa zmestili nakoniec. Jazda bola veľmi zábavná, kričali sme, natáčali, kývali si... no jednoducho zážitok. Ale jaskyňa nebola o nič inšia ako naše na Slovensku, okrem vláčika.

Druhý cieľ Predjamský grad. Parkujeme skoro pri hrade, ale autá to majú trošku ťažšie a krúžia dokola, kým nespadnú na vola.....Počasie sa usmieva. Vstupné sa nám platiť nechce, tak si hrad vložený do skaly obzeráme zvonka, aj to však stojí zato.

Pri Škocjanskej jame parkujeme na neplatenom parkovisku a keďže je pekne, rozkladáme nedosušené spoďáre na motorku. Smútili sme, že sme predsa len nešli na Bled, ale snáď nie je všetkým slnečným dňom koniec. V jaskyni sa teda hrozitánsky zývalo, myslela som, že zaspím od nuda. Potom to prišlo! Úder do hrude, zatajený dych. Pred očami sa nám rozprestrela velikánska priepasť s divoko hučiacou riekou. Prechádzali sme ponad ňu po mostíku a verím tomu, že to všetkým nemuselo byť príjemné. Mňa obaril pocit, ktorý sa nedá nazvať ani strachom ani radosťou, skôr niečo ako obdiv a údiv, že niečo takéto existuje.

Cestou do nezadefinovaného kempu sme si urobili cez Kras. Je to úžasná vinohradnícka oblasť preplnená kamenistými mestečkami s nádychom prímorských miest, ale more tu nenájdete. Počasie a prostredie ma dostali do úplnej pohody a Peťo navrhol „Dajme si pravú talianskú pizzu v Taliansku“......no jasne, to mi ani nenapadlo. Ideme. Preskočili sme hranice :) a ocitli sme sa v talianskom meste Gorica. Prihovoril sa mi mladý čašník, ale ako uvidel, že za mnou ide Peťo a nie som sama, vykašľal sa na obsluhu. Prišiel druhý čašník, no to nebola výhra. S láskou v očiach a prihlúplym úsmevom nám totiž po taliansky vysvetľoval, že po anglicky nevie. Tak to sme sa „tešili“ keďže menu bolo iba po taliansky. Nakoniec sa prihovorila zákazníčka z vedľajšieho stola a čašníkovi vysvetlila, čo chceme. Dobre sme si pochutnali a mňa prešla dobrá nálada, keď nám priniesli účet 18 Eur! Stihli si prirátať okrem pizze aj cesto na pizzu. Nebudem ďalej o talianoch, pretože celú cestu sme s nimi mali len nepríjemnosti.

Začína sa stmievať, ponáhľame sa do kempu. Najbližší sa zdá byť Lijak v Šempas pri Novej Gorici. Keď sme dorazili obzrel si nás prevádzkar, ale pasy si nevypýtal (všade inde si u nás pýtali dopredu pasy) možno aj preto, že už bolo neskoro. Stan sme postavili vedľa stromu. Peťo špekuloval, že by sme teda mohli ráno zdrhnúť bez platenia. Ja poctivka som takúto možnosť zamietla. Ale kemp vrele doporučujeme ľuďom, ktorí milujú vôňe prírody ako napríklad pach prasačinca.

Náklady
Kemp: Lijak 14 EUR/ 2 osoby, motorka, stan
Jedlo: 927 SIT
Iné: Postojnske jame 3180 SIT/ 1 osoba študent, parkovné 600 SIT,
Škocjanske jame 1800 SIT/ 1 osoba študent

Deň deväť, 14. 8.

Cieľ: Most na Soči, Tolminské korytá, Javorca, Bohinjsko jezero (až sem sme neprišli)
Cesta: Nova Gorica – Deskle – Kanal – Most na Soči – Tolmin – niekde v horách vraj
Soriška

To že sa vyčasilo sa nám zdalo cez deň. V noci sa rozpršalo teda poriadne. Skúste si však dať stan pod strom, keď všade vôkol šľahajú blesky... Bol to teda riadny adrenalín. Mňa zakaždým myklo, keď nám na stan spadlo nejaké to jablko (okrem iného na ňom skončilo aj hovno od dajakého vtáka). Do zvuku krúp kvíkali prasatá, mačka vrešťala akoby ju z kože drali... no proste noc plná melódie. A to mi bola taká zima, že som si myslela, že si aj motorkársku bundu oblečiem. Práve preto nás ranné slniečko veľmi tešilo. S Peťom sme mali za chvíľu Berušku obriadenú, pridali sme jej všetok rezervný olej. A teraz tá otázka „Zdrháme?“ „Nie, rázne zakročím.“ Potom ma to však mrzí, pretože teta nám nedala žiadnu zľavu, už sa sem nevrátime.

Keď sme už tu, en ten tyčky a ideme si obzrieť Novú Goricu. Nepáči sa nám a tak teda meníme plán a beháme po obchodoch a hľadáme pre Peťa podrukavice. Ale nikto nič ani v značkových predajniach nechýrovali o tomto druhu rukavíc. Asi sme z Marsu. Tolminské korytá volajú. Dokonalá Soča tyrkysovej farby harmonizovala našu jazdu zákrutami.

Prechádzame cez Deskle popri Kanal a odpočinok si doprajeme na pár minút v mestečku Most na Soči.

Vrátila by som sa sem, mestečko bolo krásne útulné s výhľadom na Soču. Teraz išlo do tuhého. Smrtiaca jazda ku kostolu Javorca (odporúčame keď tak pre endurá). S plne naloženou motorkou sme sa vybrali úzkou kamenistou cestou, kde nám kolesá odstreľovali na šotoline.

Fučíme my, fučí aj motorka, Peťo už cíti spojku. Ja mám smrť v očiach. Myslím, že sme došli aj ku kritickému bodu a rozmýšľame, že sa vrátime. No nevzdávame sa a pokúšame šťastie ďalej. Do cesty sa nám postavili drevená vrátka. Zosadli sme a zvyšok sme vyšlapali. Ale dalo sa vyjsť až úplne hore. Zamknutý kostolík nás nevytočil. Nie vôbec nie.......veď sme už boli takí vynervovaní, že aj príchod sem pre nás bolo ako dosiahnuť vrchol.

A potom dolu. Zase tak dlho to trvalo, človek by si aj myslel, že sa to ten Peťo po ceste hore už naučil. Ďalšia zastávka Tolminske korytá.

Vstup sme len tak tak stihli. Takmer všetky stanovištia sme prebehli, pretože už slnko zachádzalo. Korytá sa určite najviac oplatia za slnka, kedy má voda prekrásne tyrkysovú farbu. Cesta od Tolminu smer Bohinjsko jezero si vraj Peťo veľmi dobre zajazdil. Ja som si nevšimla, pretože som sa spamätávala z jazdy na Javorcu. Peťo sa dlho netešil, zastihol nás dážď. Kto by to bol čakal takto večer v Slovinských horách? Peťa oziabali ruky (pre tie jeho dokonalé rukavice) a ako sa priznal nemal až taký dobrý výhľad cez rosiace sa plexi na helme. Chcel to vyriešiť tak, že si helmu pootvoril, ale keď sa mu nerosilo plexi, tak sa mu rosili okuliare. Búrka bola silná, blískalo sa, hrmelo, na ceste takmer žiadne pouličné lampy. Čoraz viac sme zachádzali do hôr... V Zali log sme sa rozhodli núdzovo pristáť. Čašník ma arogantne odpísal, že nič nemajú. Prečkali sme na parkovisku pod strechou to najhoršie šli ďalej. Ešte v jednej dedinke sme sa zastavili, ale ani tam nám nepomohli s ubytkom.

Začali sme sa cítiť celkom zúfalo. Dorazili sme na rázcestie. Doprava zákaz vjazdu (mimochodom smer, ktorým sme mali ísť) a doprava pravdepodobne obchádzka. Neváhali sme dlho a porušili sme predpisy, vbehli do zákazu. Netušili sme čo nás čaká, či sa nebudeme musieť vrátiť, lebo cesta bude končiť nikde. Adrenalínový šport – jazda po Slovinských horách. Uzavretú cestu sme zvládli, ale stále smerujeme hore do hôr.....Kedy to konečne pôjde dolu kopcom? Nakoniec sme vyšli na rovinke v horách a nevedeli čo teraz. Kade? No o kúsok Ďalej sme natrafili na horskú chatu. Dosť zúbožene som vyzerala taká zmoknutá, s mlákou vody pod sebou a teda domáci nám prichystali izbu. ALELUJA, už bolo dosť hodín okolo polnoci. Cena nás nezaujímala, ale účtenka bola mastná. Rozhodli sme sa plne využiť služby. Sprchovali sme sa 30 min., naplno sme pustili radiátory a poprali sme si všetky veci. Zaspali sme ako po výstrele.

Náklady
Vysokohorská chata Soriška: 54 Eur/ 2 osoby + polievka na večeru a raňajky
Iné: Vstupné na Tolminské korytá 2 EUR/ 1 osoba