Moja cesta na Yuki Matrix 125 cez Alpy

Už dlhšie ma to ťahalo von. Slovensko som kedysi precestoval na bicykli, no nemal som nijaké približovadlo, ktorým by som nejaký ten výlet uskutočnil. S obmedzenými financiami voľba padla na nového Číňana – skúter YUKI Matrix 125. Doteraz som s moto nemal žiadne skúsenosti, akurát s JAWOU na vodičáku pred 16-timi rokmi, preto voľba radšej menšieho objemu. Po menších výletoch po Slovensku som sa rozhodol pre Taliansko. Lákali ma Dolomity, no mal som v pláne aj Toskánsko so všetkým čo k tomuto kraju patrí. Nemal som teda presný plán, nechal som to na náhodu, podľa počasia a iných okolností.

19.6

Prišiel teda jún, dovolenka, nachystal som všetko potrebné aj na prespávanie v kempe. No odchod som s každým dňom odkladal, mal som ešte nejakú robotu. Až prišlo 19-teho, taktiež po celodennej robote, rýchlo pobaliť a o pol šiestej snáď so všetkým čo treba som vyrazil. Mal som zhruba pred sebou 200 km na presun kúsok za Viedeň k sestre. Cestu cez Mor. Sv. Ján, Hohenau, Hainburg, Bruck a.d. Leitha, Leobersdorf do Berndorfu poznám, nebolo teda treba pozerať do atlasu a pred zotmením som dorazil. Večer nejaké to pivečko, pozrieť do atlasu a po polnoci zalíham.

204 km, 17:30-21:00

20.6

Ráno sa mi samozrejme nechce vstávať, čiže na cestu vyrážam okolo obeda. Ešte predtým dotankovať, pobaliť a už hneď za Pottensteinom sa objavujú prvé kopčeky. Nakoľko cestujem bez GPS, iba s atlasom, počas celej cesty musím častokrát zastavovať a do tohto atlasu nakúkať. Nasleduje Pernitz, Ternitz, Semmering. Pekný zalesnený kraj, sedielka sú tu teda bez výhľadov po krajine. Za Semmeringom to skrúcam doľava cez Pfaffen Sattel nadol po 72-ke na Wiez. Tu si urobím krátku obchádzku po Steiermark Apfelstrasse s bohatými jabloňovými sadmi a cez Gleisdorf po 68-ke idem na Slovinsko. V mape hľadám nejakú ideálnu trasu smer Deutschlandsberg, kde býva sestrenica. Skúsim, či bude doma. Odbočujem doľava na nejakú okresku cez Kirchbach na Leibnitz. No keď v diaľke vidím tú čierňavu veľmi sa mi tam nechce. Očami tlačím pred sebou mraky a vida, vychádza to. Búrku míňam zľava, cesta je však mokrá, no našťastie neprší, takže po 74-ke pokračujem na Deutschlandberg. Hurá, sesternica je doma, tak mám kde bez veľkého vybaľovania prespať. Ešte si pozriem futbal, mapu a zaspávam.

268 km, 11:30-19:00

21.6

Zobúdzam sa do krásneho rána, resp. už skoro obeda. Tak ako aj Včera, vyrážam o pol dvanástej, smer Eibiswald, ďalej na sedlo Soboth. Pekná široká cesta ideálna na rýchlu jazdu, no nie na mojom skútri, keďže idem max. 50. Míňam Soboth, ďalej Lavamund, Bleiburg a Ferlach. Dostávam sa do blízkosti Faaker See, kde sa premávka zhusťuje krásnymi americkými strojmi. No nemám veľa času, je neskoré popoludnie a predo mnou hŕba km, jazero si teda nechávam na inokedy. Dúfam, že sa sem ešte niekedy dostanem. Za Villachom sa rozhodujem kadiaľ ďalej, či na Hermagor, či dolu na Slovinsko a Taliansko. Voľba padne na Wurzenpass. To som si teda dal, priesmyk nie je výškovo veľmi vysoký, no je tam na krátkom úseku pre môjho tátoša prudké stúpanie 18 perc. Už som myslel, že zo skútra zosadnem a pôjdem vedľa neho peši – na viac ako 20km/h sa nezmohol. Ale hurá, stúpanie skončilo a hneď je to lepšie. Prechod do Slovinska, zakrátko je tu Taliansko. Vyberám si cestu doľava na Sella Nevea. Už tu tento pass niekto opísal, dodám, že je to pekná štreka s krátkymi točenými tunelmi a ostrými zákrutami. No radosť skončila, je tu Raccolana s hlavnou cestou. Vedie tadiaľto aj diaľnica, takže cesta na Tolmezzo nie je preplnená, skôr prázdna. Prichádza prvé veľké rozhodnutie. Či ísť smerom na juh a skúsiť Toskánsko, alebo doprava na Dolomity. No pre krátkosť času a neistotu s počasím zvolím kratšiu trasu, čiže hneď na Dolomity. Cestička ako vymaľovaná, no v tých pekných alpských dedinkách aj pomerne úzka – tak na jedno auto. Pomaličky sa blíži večer, treba sa poobzerať po nocľahu. V atlase vidím značku camp pri Forni di Sopra, aj ho tu nachádzam. Prvý nocľah pod stanom. Rozložím sa, umyjem sa, dám si večeru, po večeri pivečko alebo dve, domácu k tomu a chcem zaspať. No do polnoci sa mi akosi nedá a aj keď som trochu unavený, nemôžem zaspať. No potom už nejako zaspávam.

313 km, 11:30-20:30

22.6

Ráno vstanem, hlava bolí, ale veď som toho včera veľa nevypil. Utvrdzujem sa v tom, že je to tou nadmorskou výškou. Jedna ružová pilulka to spraví. Dám si raňajky, kávičku spravenú na variči a rozmýšľam, čo ďalej. V pláne som mal chuť len tak naľahko zdolať Dolomity a znovu prespať tu, no opodiaľ sa spakovala skupinka motorkárov a zmenil som názor aj ja, v priebehu trištvrte hodinky som pobalený na odchod s tým, že nocľah bude inde. Na oblohe ani obláčik, hor sa do boja s passmi Dolomitov. Najbližší po hlavnej je nevýrazná p. Mauria, preto pokračujem ďalej. Zachvíľu doľava na Pieve di Cadore, potom doprava a zas doľava na p. Cibiana. Táto cesta je s podstatne krajšou scenériou. Pekné výhľady, krajšie dedinky. Vo Forni di Zoldo doprava na P. Staulanza, ktorému po pravej strane dominuje Monte Pelmo, vzdialene pripomínajúci ihlan Materhornu. Pár foto, chvíľu oddych a ďalej na p. di Giau. Cestička ako z rozprávkovej knižky a pri tej mojej šialenej rýchlosti mám aspoň čas sledovať tú krásu okolo. Z vrcholu sedla je dovidieť široko ďaleko na všetky strany – je to jedno z najkrajších sediel počas celého výletu. Po krátkej pauze je čas ísť ďalej. Schádzam dolu, do Cortiny a pokračujem doľava na p. Falzarego a ďalej na p. Fedaia, pri ktorom sa nachádza jazero s rovnomenným názvom, nad ktorým sa týči masív Marmolady. Samotné sedlo, aj keď neponúka výhľady na jazero alebo nádrž, predsa len ujde. Passo di Sella – skalný masív nad ním mi pripomína stolovú horu, zvrchu rovná, z bokov tiež. Chvíľkovou jazdou neveľkým prevýšením prichádzam k poslednému dnešnému sedlu passo di Gardena, cestu vinúcu sa dolu do doliny ako stužka zvládam pomerne rýchlo a testujem brzdy. Nakoľko terén za zákrutami neponúka strmé zrázy, skúšam to na rovinkách naplno, potom brzdy a takto až do doliny. Môžem ich len oceniť, ani dolu v doline som nemal pocit slabšej účinnosti, či prehriatia. No takéto šantenie som si pri niektorých dnešných klesaniach nedovolil, nechcel by som za niektorou zákrutou skončiť behom pár sekúnd o 500m nižšie. Tankujem v Alto Badia, pozriem do mapy nejaký kemp a skúsim ten v S. Vigilio. Kemp je tu, takmer na konci dedinky, pekný, takže nemá cenu hľadať ďalej. Po vybalení vybavím telefonát ohľadom počasia na zajtra, no nevyzerá to dobre – som pesimista. Dám si pivečko, poldeci, spravím nejaké poznámky a šup do spacáku. Veci ďalej neriešim a nechávam na zajtra.

232 km

23.6

Hlava ráno nebolí, asi som sa dostal do nižších polôh. Vykuknem zo spacáku a vonku je pekne. Asi sa nabudúce vykašlem na celú predpoveď. Akosi im to nevychádza. Pre mňa tým lepšie. Dnes mám na pláne menej sediel a presuniem sa ešte viac na západ. Vzďaľujem sa od Dolomitov, cez Brunico, Vipiteno, Jaufenpas prechádzam husto obývanou dolinou s jabloňovými sadmi k Meranu. Tu po vedľajších uličkách (spolovice naslepo) preštrikujem na výpadovku smer Bormio. Je to taktiež husto obývaná oblasť - dedinka, jabloňové sady a takto dookola. A je tu strašne teplo, už neviem ako sa mám chladiť. Určite cez 30 stupňov. Konečne ale prichádza najvyššia výzva výletu – p. di Stelvio. Stúpanie nie až také prudké, a po chvílí jazdy cez les sa predo mnou otvorí niečo úžasné, séria desiatok zákrut vytesaných do skál, tuším ani nedovidím na samý koniec stúpania. Nie sú to Dolomity so skalnými útvarmi, no toto je niečo veľké. Po ľavej strane vidím dva roztápajúce sa ľadovce, neslávna to česť našej otepľujúcej doby, za pár rokov už tu asi nebudú. Po ceste jazdím len tak opatrne, nezachádzam ku kraju a aj keď sú tu betónové zvodidlá, ľahko by bolo cez ne prepadnúť. Zo sedla si urobím zopár foto, kávička z termosky, pochváliť sa domov, že som vyššie ako celé Slovensko a aj keď nerád, musím pokračovať. (Napodiv aj keď je pomerne teplo, je tu ešte stále dosť snehu. Na sebe mám len tričko, motobundu bez podšívky, tenké gate, bez rukavíc. No asi to bude aj tou mojou šialenou rýchlosťou, že ma tak neprefúkne.) Po krátkom klesaní na Umbrailpass som už vo Švajčiarsku, ďalej idem na Zernez a Ofenpass – nezaujímavý, mohol som si ho odpustiť. Zo Zernezu sa púšťam späť na Rakúsko popri riečke-rieke Inn s tyrkysovo bielo farbou. Cesta skoro dokonalá, čo i len náznak nejakej trhlinky, už to opravujú. Takýchto zdržaní na semaforoch bolo viac ako dosť, blížim sa k večeru a pomaly sa dostávam do Rakúska nájsť ubytovanie. Začína popŕchať, dnes si spacák odpustím a skúsim nájsť ubytovanie v súkromí v teplej posteli. Ale treba ešte zaobstarať večeru, no po týchto kopaniciach už majú všade zatvorené. Posledná nádej sa zdá už len Prutz, podľa mapy taká väčšia dedinka. Som zachránený, v hodine dvanástej, 10 min. pred záverečnou ma zachraňuje Hoffer. Spokojný sa vraciam späť k Steinbrucku, kde som si vyhliadol zimmer frei. Staršia pani vo dvore mi oznámi cenu, 16 eur za dvojposteľ aj s raňajkami. Už ma veru odtiaľto nedostane, rýchlo letím do izby obsadiť miesto. Osprchujem sa, plechovkové pivečko, slivovica k tomu, poznámky a pomaly zaspávam. Vonku prší, uvidím ako bude zajtra.

326 km, 09:30-19:30

24.6

Ráno, napriek včerajšiemu dažďu a zlej predpovedi, je krásne – bezvetrie. Bohaté raňajky, pobaliť a už som na ceste na Landeck, Imst, Hahntenjoch. Neveľké stúpanie, no svah z ľavej strany neveští nič dobré, je to samý kameň. Nechcel by som niektorým, ktorý sa rozhodne len tak sa skotúľať, dostať do tela. S malou dušičkou sa dostanem k sedlu, pokračujem na Klimm, Reutte, Fussen k zámku Neuschwanstein. Zhadzujem zo seba všetko nepotrebné, a po výstupe k zámku som celý spotený, tak je teplo. Prezriem si nádvorie, dobre že som si nekúpil lístok na prehliadku, lebo do zámku by som sa dostal asi až večer. Pekný udržiavaný zámok, no moje predstavy o úžasnej stavbe to nenaplnilo. Je tu podobnosť s našimi Bojnicami, no Bojnice sa mi zdajú väčšie. Schádzam na parkovisko ku skútru, moji väčsí motobratia ma strážia, dám si kávičku, keksík a späť cez Reutte pokračujem cez Ammerský les (ani som nevedel že náš doktor Ammer si tu kúpil taký malý lesík aj so sedielkom. Ha-ha.) Cesta ma privádza aj do GAPA, známemu to lyžiarskemu stredisku. Cestujem si len tak po Nemecku po Alpskej štreke, spadne pár kvapiek, no našťastie to ustáva. Míňam Achensee, cestou-necestou cez Zillertal, smerom ku Krimmlerským vodopádom. Ku koncu stúpania ma tuším začína predbiehať nejaký vytunovaný stroj, ktorý však nikde nevidím. Asi to bude ten môj stroj. Na malom odpočívadle zosadám, a pozerám, čo sa deje. Uvoľnený výfuk od motora. Pozerám odspodu, jedna matica uvoľnená, po druhej ani stopy. Nechávam motor trochu vychladnúť, vybaľujem náhradné haraburdy v ktorých nachádzam tú správnu matku. Doťahujem a hneď to má lepší zvuk. Zhruba po polhodinke pokračujem k mýtnici, zaplatím a o chvíľu už obdivujem vodopády. No blíži sa večer a ja hľadám miesto na nocľah. Odbočím a krátkym stúpaním sa dostávam k peknému gasthofu. Cena skoro 30 eur, rozmýšľam, ale beriem, veď to bude asi posledná platená noc. Vyštverám sa na druhé poschodie, umyjem sa, zbehnem ešte dolu na terasu na čapáka. A potom ešte hore na plechovku. Zo stola sa na mňa usmieva poloplná domáca (nie pani domáca) a tiež salámová večera. Zapínam telku, robím si nejaké poznámky, ale veď nič čomu by som rozumel nedávajú. Nachádzam však akýsi taliansky kanál – dávajú tuším miss. Ale kombinácia pivka, už poloprázdnej domácej, tých miss, kozatej moderátorky s veľkým výstrihom a s tou úžasne rýchlou taliančinou u mňa bez garde neveští nič dobré. Radšej vypínam a idem spať.

324 km, 09:30-20:00

25.6

Pekné slnečné ráno, raňajky, dnes ma čaká najdlhšia etapa, ale všetko bude záležať od počasia a ostatných okolností. Ešte znovu pozriem na výfuk, dávam na správne miesto tesnenie, dotiahnem a už spotený rýchlo pobalím, aby som sa aspoň trochu schladil náporom vzduchu. Pri Mittersille opravujú cestu, ja stojím asi 20 min v kolóne, spotený ako kôň, siahnem do vrecka a s hrôzou zisťujem, že som neodovzdal kľúč od izby. Asi som ho zabudol odovzdať, pri platení ho nikto nepýtal, tak ostal v nohaviciach. Dúfam, že majú náhradný. Vracať sa mi už nechcelo, a aj keď som si zobral prospekty s t. č., moja nemčina na vysvetlenie veru nestačí. No nevadí, myslím si, prídem večer k segre, tá tam zavolá, dáme kľúč do obálky a pošleme ho späť. Veru takto to urobím. Púšťam to z hlavy, púšťajú aj kolónu, načo sa zaťažovať v tomto krásnom dni zbytočnosťami. Tunelom míňam Zell am See, idem severne na Saalfelden, doprava popod Salzburské Studené Alpy na Filzensattel a Dientner Sattel. Tieto dve sedielka som poriadne ani nezaregistroval. Po 163-ke nasleduje Radstadt. Mám na výber, vrchom popod Dachstein alebo sa hneď napojiť na 146-ku a v plnej premávke smer Liezen. Vyberám si prvú možnosť, trochu si nadchádzam ale nebanujem. V slabej premávke si bez veľkých stúpaní vychutnávam prírodu navôkol. No ale koniec snenia, tej hlavnej sa nevyhnem. Nechcem zdržiavať premávku, tak to valím asi 85-kou, nech ju mám z krku. Máličko spomaľujem premávku, ale čo ja za to môžem? No táto šialená rýchlosť sa mi za Liezenom stáva osudnou. V Liezene si hovorím, že dotankujem v Admonte, snáď šťava vydrží. Ale nevydžala. Zhruba 5km od Admontu došla. Majsterko, a čo teraz? S mojou nemčinou typu bír, bite... Dostal som sa do zapeklitej situácie. Našťastie benzín došiel pri akomsi malom odpočívadle, tak som to odstavil, vypil posledné kvapky malinovky, zhodil zo seba všetko nepotrebné, nahádzal na skútra, zamkol a idem stopovať. Netrvalo dlho a čuduj sa svete, aj mi niekto zastavil, taký mladý pár. No neviem čo sa ma pýtali, moja prosba typu: benzín kaput, bite nekste tankštele ma s úsmevom na tvári zviezli na najbližšiu tankštele. Tam som za smiechu obsluhy do fľaše natankoval za 1 euro a naspäť stopol hneď prvé auto. Spokojný som tú trochu benzínu nalial kam patrí, obliekol sa a vyrazil. Obyčajne na plnú nádrž som prešiel aj 220km, no dnes som skútru trochu pridal, asi preto mal vyššiu spotrebu a nádrž nevydržala ani 200km. Úsmevná príhoda, na ktorú budem dlho spomínať. Ale vráťme sa k ceste. Z Admontu to už bolo po takých mierne zvlnených cestách a kopčekoch a cez St. Gallen, Vildalpen, Gusswerk, Mariazell, ďalej po 21-ke na Ochsattel. Kúsok za ním idem doľava na Reinfeld. Predbiehajú ma dve veľké motorky, ktoré sa v zákrutách rýchlo predo mnou strácajú. No mal by som si švihnúť aj ja, bo sa to na severe škaredo mračí. Je tu Reinfeld, rýchlo doprava unikám búrke. V Berndorfe odstavujem, rýchlo odstrojím, zakryjem skútra a len čo vojdem dovnútra už aj prší.

441 km, 10:00-20:00

26.6

Dnes večer som sa chcel už len presunúť domov, no čakal som asi dlho a keď som chcel vyraziť, začalo pršať. Nechal som to teda na zajtra a aj keby pršalo, pôjdem radšej skôr a do večera to snáď stihnem.

27.6

Vyrážam k obedu, dnes by pršať nemalo. Cestou cez Hainburg na sever, kompou do Záhorskej Novej Vsi, cez Malacky, Studienku, Senicu som už konečne doma. Trochu z tej cesty vytrasený, ale spokojný.

200 km

.

Čo dodať na záver? Prešiel som zhruba 2300km za 8 dní. Navštívené alpské krajiny? Okrem Francúzska a Lichtenštajnska som aspoň na chvíľu zavítal do všetkých – Rakúsko, Slovinsko, Taliansko, Švajčiarsko a Nemecko. Prešiel 30 sediel a sedielok a vrátil som sa s hŕbou skúseností, zážitkov a povzbudením do zdolávania ďalších km. Čínsky skúter túto záťaž, až na ten výfuk vydržal a aj ten sa dal rýchlo opraviť. Uvidím ďalej, ako sa táto záťaž prejaví neskôr na životnosti a opotrebení. Na niečom som začať musel a zvolil som čínsku cestu. Nie som žiadny Hviezdoslav, cestu som opísal tak ako som dokázal a nakoniec to proste vyšlo takto. Aspoň budete mať čo čítať, poprípade sa aj zasmiať. Čo by som chcel na skútri najviac oceniť sú asi brzdy. Aj keď som niektoré priesmyky schádzal na jeden krát, nikdy som nemal dojem, že by slabla ich účinnosť, alebo sa niečo prehrievalo. A čo mi najviac vadilo? Asi obutie s hrubým dezénom, ktorý pri vyššej rýchlosti trochu trasie. Ale trochu wellness zdarma nezaškodí. Cestu som si plánoval vždy večer a aj to iba v hrubých rysoch a vždy podľa nálady. Cestoval som iba s atlasom, bez navigácie, takže som mal dosť krátkych prestávok – vždy som ho musel vyberať z kufra, čo znižovalo moju priemerku. A aj keď bola moja cest. rýchlosť iba 65-70, do kopcov 40-50, mal som aspoň čas sledovať dianie a prírodu okolo seba. Treba mať toho správneho cestovateľského ducha a potom to ide aj na takomto malom objeme. Toť vsjo.