Nordkapp Route 2010

Nordkapp Route 2010

SK - PL - LV - LT - EST - RUS - NOR - FIN - SWE - FIN - EST - LT - LV - PL - SK

Trvanie:

24.06.2010 - 06.07.2010

Jazdec / typ motorky:

J.K. "SLAVO" UKsLaVo / Suzuki V-strom 650 K07

P.Š. "BAJKER" Bajker / Suzuki V-strom 650 K09

Celkový počet km:

Slavo - 7634km (Senec)

Bajker - 7660km (Bratislava)

---

1. DEŇ - SK/PL

Vyrážame okolo 6-tej ráno smer Warszawa. Cez SK to ide rýchlo po Žilinu, potom krásny úsek po Orave a Kysuciach a sme na rozbitých PL cestách. V PL som bol niekoľko krát na motorke takže viem do čoho idem a nebude to nič príjemné. Okolo mesta Radomsko chytáme prvé kvapky a vo Warszawe už husto prší a je totálna zápcha. Naviac tu robia cesty, na ceste niesu pruhy, každý sa pchá s autom kde je nejaké voľné miesto na ceste. Totálny horor. Nakoniec sa nám podarí prejsť hlavné mesto Poľska za hodinu a pol v totálnom daždi. Celým Poľskom samé 70-ky, ktoré nik nedodržuje ani my. Pár kamier pri cestách ale GPS nás na ne svedomito upozorňuje. Nakoniec unavení volíme nocľah v moteli vedľa hlavnej cesty pri meste Radzymin. Poliaci volajú motel "Zajazd" a je to značené pri cestách. Nocľah nás stojí 42 Eur obidvoch takže 21 Eur/osoba nieje zlé. Teplá sprcha a výdatný spánok bolo to po čom sme práve túžili.

2. DEŇ - PL/LV/LT

Ráno vyrážame a obloha je ešte stále zatiahnutá ale neprší. Tesne pred LV hranicami za mestom Suwalki(PL) sme našli veľké parkovisko s free-wifi, sprchou a reštikou. Stojíme a posielame prvé info z cesty cez notebook. LITVA - cesty strašne rovné, len sem-tam zákruta. Pokračujeme spodnou trasou Kaunas(LV) na Vilnius(LV) smer Daugavpils(LT). Posledných 200km robili cesty, šlo sa po šotoline. Stretli sme pár motorkárov, asi do 10. Konečne sme dosiahli hranicu LV/LT teda hranica tu žiadna nieje len tabuľa oznamujúca, že už ste v Lotyšsku. Prešli sme pár kilometrov do vnútrozemia a odbočili do lesa na šotolinovú cestičku v domienke nájsť miesto na nocľah. Po pár sto metroch sme dorazili k rodinnému domu a pýtam sa mojou habkajúcou ruštinoua, pána domáceho či môžeme prespať. Trochu sme ho asi aj vystrašili na takej samote ale neodmietol nás. Postavili sme stany a do noci s ním ešte pokecali. Začínajú prvé nálety komárov. Varím si večeru a zároveň ťukám údaje do GPS na ďalší deň jazdy.

3. DEŇ - LT/EST

LOTYŠSKO - ráno je tu už poriadne vlhké - hmla a úplne cítiť ako dýcha les. Neprší ani nefúka a je podľa mňa len okolo 8 stupňov Celzia. Takže pekne prituhlo túto noc. Všade okolo nás je borovicový les. Zrazu z lesa vyšla babka na "ukrajina" bicykli a celkom svižne to valila smerom na hlavnú cestu po výmoľoch a šotoline a ja som ostal stáť v nemom úžase a zmohol som sa len na "dobré ráno" a babka ma s úsmevom odzdravila a valila ďalej. Pán domáci vyťahuje z garáže celkom porobenú jawku 350 s veľkým predným štítom a obutými drapákmi a ukáže nám menší offroad okolo domu. Pri ponuke ju vyskúšať radšej odmietam ale klobúk dole, vie to naozaj dobre. Preháňal sa po šotoline ako Jaro Katriňák. Lúčime sa s domácimi a opäť vyrážame na cesty. Smer Estónsko niekde k mestu Narva(EST) čo je už len na skok od ruských hraníc. Cesta nám ubieha celkom fajn a stojíme v krásnom a veľmi na úrovni, mestom Tartu(EST). V obrovskom nákupnom komplexe zamieňame ruble, Palo chytá free-wifi a posiela správy, ja čumím mladým krasokorčuliarkam na nohy, ktoré práve na klzisku v tom nákupnom centre predvádzali spoločné vystúpenie. Stojím tam cca pol hodinu a všade vidím len krásne a upravené ženy či dievčatá čo svedčí naozaj už o vyššej životnej úrovni. Teda nielen ženy, celkovo všetci mi tam pripadali takí menej uponáhľaní, upravení a celkovo v pohode ľudia. Ale proste baby číslo 1, zatiaľ. Vyrážame ďalej a cestou sme mali celkom slušný offroad t.j. žlté cesty v Estónsku. Cesta cez borovicový les bola zmes šotoliny a asfaltu. Asi tak nejak. Stojíme pri Čudskom jazere a vychutnávame si to tu. Na druhej strane jazera je už Matka Rus. Jazero je obrovské, vlny ako na mori. Okolo v domoch ponúkajú rybie špeciality či ubytovanie. Je to raj na zemi. Valíme ďalej a cestou pri jazere je značené kempovanie tak tam odbočujeme a ideme šotolinou po lese. Je to tu ako v rozprávke. Stanuje sa v borovicovom lese zadarmo. Rozhodli sme sa zostať a prenocovať tu. Stan som rozložil v úplnom psychickom rozpoložení, lebo komáre útočili v 100 násobnej presile. Neuveriteľne veľa sa ich vrhlo na nás hneď ako sme zastali. Ale vydržali sme to a stany stoja a my sa rýchlo snažíme najesť. Inak v hore sú postavené povedzme každých 50 metrov odpočívadlá a aj veľké železné krby na opekanie čo je super. Pred spaním som ešte vliezol do jazera a poumýval sa. Bolo dosť studené. Zajtra je deň "D", pokračujeme do Ruska. Ja len dúfam, že to zvládneme na hraniciach aspoň ako tak v normálnom čase.

4. DEŇ - EST/RUS

Je nedeľa ráno. Vstávalo sa pohodovo a asi okolo 9 hod. miestneho času (+1hod) sme vyrazili smer mesto Narva - hranica s RUS. Cesta bola pekná a pomerne dobrá, Narvu sme dosiahli okolo 11-tej hodiny. Hranica je na konci mesta ale ľahko sme ju našli. Vchádzame na EST colnicu a celý proces odbavenia trval cca 15 minút. Colníci boli veľmi milí, srandovali sme s colníčkou, ktorá nám na požiadanie dala pečiatky do pasov na pamiatku a prehodili pár viet s colníkom, ktorý plynule hovoril anglicky, o našej ceste a celkovo o motorkách. Potom nasledoval dlhánsky most do Ruska kde na začiatku je semafór tak ako pre nákladné tak aj pre osobné autá. Stále svieti červená a po pol hodine a možno aj viac konečne sa rozsvieti zelená. Autá púšťali po 5-tich a zas červená na semafóre. Konečne sme dostali zelenú a prešli sme most a stojíme pri prvej colnej búdke. Colníčka žiada pasy a niečo sa pýta po rusky ale nerozumiem. Vracia nám pasy aj s nejakými formulármi. Ideme ďalej a po 100 metroch ďalšia kontrola tentokrát vojenská. Vojačik pozrel pasy a vpustil nás do colného pásma. Tam ďalší vojak, ktorý nás má priamo na muške a posiela nás späť o 3 metre lebo sme prekročili nejakú nakreslenú čiaru na ceste. Ďalšia kontrola, colník niečo od nás chce. Lámanou ruštinou sa dozvedám, že dokumenty ktoré sme dostali pri prvej kontrole treba vypísať. Je to v ruštine a aj na mňa je to už moc a nerozumiem tomu. Prichádza pani colníčka a dáva nám dokumenty v angličtine, ktoré vypíšeme a konečne odovzdáme hrdí, že sme to zvládli, colníčke. Následne sa dozvedáme, že sme to zle vypísali takže to opakovane vypisujeme a znovu zle. A znovu zle a mne už začínajú tiecť nervy ale držím sa na uzde lebo Ivan je blízko s kalašníkovom na pleci. Asi na 4x sa nám podarí vypísať tie ich pri**bané dokumenty a colníčka ich skontroluje. Následne ich odovzdávame pri okienku ďalšej colníčke, ktorá z tých dokumentov číta a klepoce do klávesnice. Posiela nás do ďalšieho okienka a na dokumenty nám dala razítko. V ďalšom okienku si žiadajú od nás adresy, papiere od motoriek a účel cesty. Konečne aj toto okienko sme zvládli a nasledovala prehliadka batožín. Až potom sme sa mohli presunúť za čiaru, ktorú Ivan tak hrdo strážil s kalašníkovom. Neuveriteľné! Otvorili nám závoru a my sme mohli konečne vstúpiť na matku Rus. Ani nie po 100 metroch bola ešte posledná colná kontrola pri vstupe do Ruska. Pani colníčka vyšla z búdky a pozrela nám či máme viza a vpustila nás do Ruska. Stojíme pár metrov za hranicami lebo sme uvideli unimobunku kde sa vybavuje zelená karta pre Rusko, tzv. "Strachovka". Je poriadne teplo a idem to vybaviť. Majiteľ ma ochotne posiela do vnútra a pokračuje ďalej v natieraní dverí hnedou farbou. Za sklom je teta v strednom veku a ja cítim jej pot až cez okno. Je mi nechutne ale musím to vydržať. Teta sa mi posťažovala, že jej dcére nedali víza na Slovensko a to chcela u nás študovať. Ja len pritakávam "Da" "Da" "Da". Strachovky som vybavil pre obidve motorky, zaplatil za obidve 1170 Rubľov. Prejdeme ďalej a tankujeme na miestnej pumpe veľmi podobnej našej ale benzín tam smrdí 20x viac ako u nás. Liter stojí okolo 60 centov (Paľo rátal, ja ani neviem koľko bol kurz.). Majú tu dokonca aj benzin98. Je tu už o +2 hod. voči nášmu času. Vychádzame z mesta a hneď chytáme prvú kontrolu. Policajt žiada strachovky, tak mu ich ukazujeme a púšťa nás ďalej. Po pár sto metrov sa cesta mení na totálny tankodrom. Hrôza. Ani nie po 5km mi vytriaslo z motorky (uchytené "pavúkmi" a vydržalo to celou Európou až sem) deku ako aj veľkú nepremokavú plachtu pod stan, ktoré odleteli ako šarkan. Ani som o tom nevedel ale našťastie Paľo, ktorý šiel za mnou, to pozbieral a ja som radšej aj plachtu a deku už nosil v Luisáckom "valci". Po 50km konečne začala pekná cesta, tak predbiehame staré smradľavé Lady a Žiguláky a Moskviče a zaradíme sa asi meter cez plnú. Na kopci bol odstavený veľký náklaďák a za ním skrytý policajt, ktorý nás hneď stopol. Boli dvaja. Ten čo nás stopol zisťuje či viem rusky a je to na prvý pohľad úplný debil. Prichádza druhý poliš, supy zacítili turistov. Ten je už zhovorčivejší a takzvaný "podnikateľ" ako ich ja volám. Ťahá nás medzi kríky ďalej od cesty k policajnému autu kde prebieha prekonávanie námietok a zjednávanie ceny pokuty. Keď z policajta vypadli slová, že 150 Eur, nechávam mu doklady a hovorím mu, že maximum 30 Eur za obidvoch alebo mi to je jedno a odchádzam. A naozaj som začal odchádzať tak policajt prikývol, ja som vyložil na kufor policajného auta 30 Eur a vrátil nám pasy. Pokračujeme ďalej a hladina nasratého pocitu mi rýchlo stúpa. Hreším v prilbe na Lenina, na Gorbačova, na Stalina, na Ivana Hrozného, na smrad a smog na cestách a po 5 minútach sa mi ustálila hladina nervozity na normále. Stojíme v miestnom smiešnom motoreste a jeme. Predavačka nás oslovuje "Rybjáta" čo mi celkom lychotí pri mojom veku 34 rokov. Doplnili sme sily a pokračovali smer Sankt Peterburg. Úprimne som sa bál tejto metropoly a ani nie po pár sto kilometroch sa mi to začalo potvrdzovať a mne stúpa opäť hladina adrenalínu a už vzduchom hromžím vodičom a päsťujem do vzduchu. Na predmestí je jedna cesta ale autá idú v dvoch pruhoch. Keď tam už nieje vozovka na krajnici, autá idú po hline, štrku, kameňoch či šotoline. Je im to jedno hlavne že sú 2 pruhy. Vodiči úplný debily. Chaos vzniká pri zužovaní vozovky kde sa už 2 autá nezmestia vedľa seba. Ale vydržali sme to a dosiahli sme obchvat okolo mesta. Mesto je to gigantické, z diaľky vyzerá ako New York. Obrovské vysoké dominantné budovy, a spústa panelákov podobným tým v Petržalke ale ešte vyššie. Úplná džungľa. Vedľa ciest na každom parkovisku či odpočívadle sú väčšinou betónové nadjazdy tzv. "jamy" pre opravy podvozku a kolies áut. Stojíme na parkovisku a vedľa nás je fronta na takúto jamu a okolo áut behá pánko v monterkách a opravuje autá. Je to neuveriteľné, žiadny servis, proste na parkovisku pod holým nebom. Obchvat je obrovská 4-prúdovka a výpadovka je značená smer Murmansk takže neblúdime a nemáme problém trafiť sa na legendárnu M18. S mestom sme sa rozlúčili pohľadom a radšej sme ho nešli pozrieť. Za Sankt Peterburgom nás na rozbitej ceste predbieha cisterna pri rýchlosti asi 130km/h. Opäť tankodrom ale sme šťastní lebo už ideme po M18 ceste. Na tretí pokus sme konečne našli vhodné miesto na spanie na lúke za stromami asi 100 metrov od cesty. Cestou za tie stromy sme videli varovanie na tabuli, že tade vedie plynovod v zemi. Sme na lúke, úplná divočina. Komáre opäť útočia ako besné. Pobehoval som vo vetrovke s kapucňou. Uvaril som si tortelini a ešte aj v jedle nachádzam uvarených komárov a napína ma. Urobili sme krátke video a slávnostne si pripili ruskou vodkou na to, že sme v Rusku. Ideme spať. Je okolo 23:30 miestneho času a poriadne sa ochladilo. Do rána bude poriadna kosa.

5. DEŇ - RUS (Karélia)

Cesty rozbité kombinované s úsekmi kde práve cestári robili cestu. Jazda v jednom pruhu obojsmerne po šutroch veľkosti päste. Autá pred nami šli pomaly takže nie vždy sme mali dostatočnú rýchlosť na prejdenie takéhoto terénu a motorky mierne tancovali ale všetko sme zvládli. Obzvlášť nebezpečný úsek bol pri prechode mosta cez jazero niekde za mestom Medvežerock kde boli obrovské jamy, povrch veľké šutre ako granáty a sem tam vykukol pokrivený hrboľatý asfalt. Most vyzeral, že každú chvíľu má spadnúť. Prechádzame niekoľkými dedinami a neveríme vlastným očiam. Domčeky alebo skôr chatky, v ktorých tam ľudia žijú sú celé z dreva, ktorého je všade navôkol plno. Rozbité cesty, bordel okolo cesty, metrová burina a v strede dediny obchodík tzv. "pradukty". Valíme ďalej na sever, smer Sereža. Stromy začínajú byť nižšie. Počasie nám praje, je krásne slnečno. Sem tam jazero a cesta sa ohýba hore-dole ale stále rovno na sever. Skoro žiadna zákruta. Okolo cesty máme možnosť vidieť buď celé kolesá aj s diskami alebo pneumatiky. Po dlhých desiatkách kilometrov konečne zákruta a v nej v protismere stojí kamión, do ktorého prekladajú tovar z havarovaného kamióna, ktorý vyletel práve v tej zákrute do garádu asi 10 metrov pod cestou takže poriadny skok. Vodič musel zaspať a vyletel z cesty. Ktovie koľko kilometrov šiel v spánku keďže niekoľko desiatok kilometrov nebola zákruta. Okolo obeda tankujeme na pumpe a spoznávame sa s dvoma Rusmi (BMW R 1200GS, Honda Transalp). Paviel nám hneď dáva vizitku "keby niečo volať". Na BMW GS 1200 má miesto bočných kufrov upevnené dve bandasky na benzín. Vyzerá to naozaj dobre na tom GS-ku, taká pravá adventure motorka. Honda Transalp vyzerala podobne. Chalani valia z Moskvy do Murmansku. Chceli sme ísť spolu ale potom sme si uvedomili, že na tak rozbitých cestách ísť spolu 4 motorky je dosť riskantné. Takže Rusi vyrážajú, my v kľude dopíjame kávu a vyrážame po nich asi 10 minút. O pár hodín ich stretávame a trúbime si. Príroda sa postupne mení. Na každom kroku pribúdajú močiare a lesy sú nízke, stromy tak do 3 - 4 metrov (väčšinou borovice). Večer je už poriadne chladno. V tej nehostinnej krajine okolo 9-tej večer nachádzame malý motel s parkoviskom a čerpacou stanicou. Natešení s Palinom ideme do motela, že sa konečne vyspíme v teple a osprchujeme, ale situáciu nám rýchlo objasní taváriš predavač slovami, že všetky izby už majú obsadené. No, keďže je to prvý motel, ktorý sme v Rusku stretli za 1500km, tak sa ani nečudujem. Taváriš predavač ešte zo seba dostal toľko, že asi 30km vpravo je mestečko a že možno tam bude hotel. Otáčame teda motorky doprava z M18 cesty v nádeji, že nájdeme slušný nocľah. Prichádzame do mestečka Taboj Gorod. Hneď na začiatku nás mesto víta asi 3 metrovým symbolom kosák a kladivo. Hneď sa s Palinom fotíme pri tom monumente minulého režimu. Prichádzame do centra špinavého mestečka a nič dobré nevetríme. Recht socialistické mestečko je ako z hororu. Stovky zvedavých očí nás prepichuje, keď sme zastali. Za nami zastali 2 džípy "Milícia". Pred nami taxík Lada a oproti cez cestu stojí policajné auto. Hovorím Palinovi: "Smrdí to tu problémami" a radšej zdrháme naspäť na M18 v nádeji, že cestou snáď niečo nájdeme. Mne už bolo jasné, že nič nenájdeme ale ako sa hovorí, nádej umiera posledná. Asi okolo 10:30 večer prichádzame na veľkú čerpaciu stanicu "THK" kde dopĺňame benzín. Tu stretávame mladého chalana bez prilby na staručkom BMW motocykli z druhej svetovej vojny. Na zadnom kolese mal obuté špunty. Ten chlapec ani netušil akú hodnotu má ten motocykel. Bol to zaujímavý pohľad. Pri tankovaní sa opäť opakuje klasický scénar ako všade v Rusku na čerpačke. Najprv ďengy až potom benzín. Po natankovaní, keď mi vydáva pumpár zo zálohy, ktorú som mu dal, sa ho pýtam slušne lámanou ruštinou či tu je niekde v okolí "Gastínica". Pumpár s nevľúdnym pohľadom a kamennou tvárou mi stroho odpovedá, že tu nieje nikde žiadna gastinica. To ma hneď prebralo z utopistického sna, že nájdeme slušný nocľah v Rusku a bolo mi okamžite jasné, že opäť spíme na divoko. Osobne mám radšej spánok na divoko ale tu na 64 stupni severnej dĺžky to už nieje sranda. Je tu poriadna kosa a lesy sú poriadne husté. Cítim sa ako na Aljaške. Takže valíme ďalej po rozbitej M18 ceste a hľadáme vhodný pľac na rozloženie stanov. Po pol hodine nachádzame šotolinovú odbočku z M18 do nejakej malej dedinky. Na začiatku dediny je čerpacia stanica s jedným stojanom a unimobunkou kde sa nalievalo chlastom pár miestnych. S pohárikmi v rukách na nás pozerali ako na UFO. Skúšame cestu popri tej pumpe do lesa avšak to bola cesta do tej dedinky. Povrch šotolina. Domy opäť drevené, ošarpané, metrová burina. V strede dediny je skrachovaný obchodík. Našli sme peknú lúku (pľac) vedľa jedného z tých domov. Okamžite útočia komáre ale bohužiaľ miestny pes sa s tým nestotožnil a tak brechal do nás nonstop. Po 15 minútach brechania sme to vzdali a vrátili sa späť na M18 hľadať iný pľac na spanie. Asi kilometer od tej dedinky nachádzame konečne útočisko v pieskovni vedľa cesty. Prechádzame cez pieskovitý terén, ktorý je poriadne zrádny. Skoro som sa tam vygúľal keď som nabehol do sypkej vrstvy a predok motorky sa mi roztancoval na všetky strany ale podarilo sa mi to ustáť. Nad pieskovňou nachádzame poľnú cestu do lesa a aj kúsok rovného povrchu kde rozkladáme stany. 10 metrov od nás je jazero. Na okraji jazera je vyhodená veľká pneumatika a samozrejme odpadky. Burina dosahuje výšku miestami aj meter a pol. Stany staviame v moto-oblečku a v kuklách lebo útoky komárov sú už neznesiteľné. Konečne spíme, je niečo pred polnocou. Nad ránom sa prebúdzam na poriadny chlad a zimu. Zapálil som si a navliekol tretiu vrstvu ponožiek na nohy.

6. DEŇ - RUS (Karélia - Polárny kruh - Murmansk)

Vstávame, balíme a vyrážame okolo 9-tej ráno miestneho času. Smer mestečko Tedino, za ktorým by sme mali dosiahnúť polárny kruh. Cesta nám pekne ubieha. Je nádherný slnečný deň. Valíme stále kolmo hore na sever. Cesta je nekonečná. Dosahujeme mesto Kem a ťaháme konštantnou rýchlosťou 120km/h raz v sedle a raz v stúpačkách. Spoločnosť nám na ceste robia jamy a výmoly a po hodinách jazdy mám pocit, že lyžujem slalom. Polícia žiadna už stovky kilometrov. Pumpa nieje žiadna aj 200 kilometrov. Osídlenie alebo civilizácia žiadna. Autá stretávame zriedkavo, do 10 áut doobeda. Okolo vidno stovky jazier, bažín a močiarov. Pribúdajú husté lesy. Po hodinách a hodinách jazdy si už hovorím, že už-už musí byť polárny kruh a stále nič. A zrazu ma prepadne obrovská radosť lebo vidím veľkú dopravnú tabuľu "Polarnyj Krug 12km". Huráááá!!! V tej agónii odbočujeme z M18 doprava ako je to na tabuli na Polarnyj Krug. Cesta je šotolina alebo piesok a ideme lesom. Po niekoľkých kilometroch je to už pekný offroad a začínam si uvedomovať, že sme asi zle odbočili keďže ten monument Polárneho kruhu má byť vedľa asfaltovej cesty a toto je úplná divočina. Vyliezli sme pri nejakej železničnej trati a ja rozkladám mapu a hľadám kde sme. Tušenie sa mi naplnilo. Jednalo sa o nejakú malú dedinku, ktorá nesie názov Polárny kruh takže sme zle odbočili. Balím mapu s tým, že sa vraciame späť na M18. Zrazu z lesa vybehli 2 divé vlky. Prebehli cez železničnú trať, pozreli na nás a vbehli do ďalšieho lesa. Mali od nás veľký odstup. To bol zážitok! O 15:30 miestneho času sme konečne dosiahli 66 stupeň 33 minútu severnej dĺžky teda polárny kruh!!! Natešení zliezame z motoriek a vychutnávame prvú trofej na našom výlete - polárny kruh. Čakali sme nejakú turistickú atrakciu ale pravda je taká, že tam ani len parkovisko nieje. Vysoký cca 5 metrový kváder s nápisom "Polarnij Krug" namaľovaný na modro. Okolo neho po stromoch visia tisíce stužiek, handier, uterákov, trenírok či zbytkov košieľ. Na pomníku sú zhrdzavené mince kombinované s novými čo nedávno pribudli. Všade okolo je dosť odpadkov. Slávnostne som nalepil klubovú nálepku na pomník a zaviazal na vetvu stromu spotené ponožky čierne. Hľadali sme Awiovu gurtňu čo zaviazal minulý rok na tomto mieste ale nedalo sa to nájsť, bolo ich tam snáď 100 rôznych zbytkov gurtní. Fotíme sa, žartujeme, smejeme sa. Pokračujeme ďalej a po chvíli vchádzame do republiky Murmansk. Cesty sa menia na oveľa kvalitnejšie a jamy či výmole sú len sem-tam. Začína sa meniť aj príroda. Samé tundry a husté lesy a konečne na ceste aj zákruty. Okrajom lízneme mesto Kandalakša ďalej Polarnye Zori a mesto Mončerock. Príroda je tu nádherná. Samé jazerá, voda krásnej sýtej modrej farby, husté ihličnaté lesy. Popri ceste sú skalnaté bralá a na nich sú nasprejované mená či odkazy. V podstate na skoro každej väčšej skale či skalnom brale pri ceste je niečo nasprejované a takto to je niekoľko desiatok kilometrov ak nie aj sto. Začínajú už aj vojenské kontrolné stanoviská na ceste. Rýchlosť znížená na 30km/h a prejdete popri vojačikovi a je na ňom či Vás zastaví a popozerá Vám doklady. Nám dali pokoj. (Pozn.: toto bol poznatok z prvej prehliadky, na každej ďalšej vojenskej kontrole nám už kotrolovali pasy atď.) Cestou silnie severský vietor a tak pridávame vložky do moto-búnd. Obloha je pastelkovo modrá. Počasie ako u nás na jeseň v slnečný deň ale chladno. Príroda mi tu pripomína Kanadu, ktorú poznám len z filmov takže je to len môj odhad ale v skratke, je tu veľmi krásne. Pokračujeme ďalej smer Murmansk - Gorod Geroi. Postupne miznú stromy a lesy a horizont je viac odkrytý. Samé tundry, močiare a skaly obrastené machmi a aj nejaké tie čajky sa už objavujú na oblohe. Ďalšia vojenská kontrola. Ukázali sme pasy a pustili nás ďalej. V noci prichádzame konečne do Murmansku. Svetlo je u nás ako o 2 poobede. Mesto vyzerá ako Petržalka ale 5x horšie. Totálna betónová džungla. Samé činžiaky. Prechádzame mestom, ktoré je najväčšie za polárnym kruhom. GPS mi našlo 2 hotely "Arktika" a "Meridian". Arktiku sme rýchlo našli. Je to obrovská vysoká budova v tvare otvorenej knihy. Okolie hotela je ohradené plotom a na ceduli čítam, že hotel je zatvorený, nefunguje. Podľa toho čo sme videli, už nefunguje asi dlhšiu dobu. Brázdime po meste až sme prišli k prístavu. Samé žeriavy a dosť špinavé to tam bolo všade. Tak sa vraciame späť do mesta. Niesu tam stredové čiary na ceste takže je to o to ťažšie. V centre sú klasické budovy ako v centre Bratislavy plné reliéfov sem tam nejaká modernejšia stavba. Nachádzame druhý hotel Meridian, ktorý je v centre. Je to obrovská monumentálna budova. Vyzerá veľmi noblesne. Pred hotelom stoja 2 policajné autá a na parkovisku sú samé luxusné autá. Zjavne je to nejaká ochrana. Miestni vrátane polície si nás obzerajú. Vlastne každý kto ide okolo pozerá na nás. Idem do hotela. Sluha mi otvára dvere a všetci sú tam v sakách alebo v šatách a prichádzam na recepciu. Pani recepčná rozpráva plynulou angličtinou. Odpovedá mi, že sú úplne plný a že hotel Arktika je dlhodobo zatvorený. Dozvedám sa od nej, že v tom obrovskom meste je ešte jeden hotel. Pani je ochotá a volá tam či majú voľný pokoj. Hlási mi, že majú ešte voľné izby a zahlási mi aj cenu 2800 rubľov/osoba/noc a motorky nestrážené pred hotelom. Od údivu mi padla sánka. To je cca 75 Eur, taká cena pomaly ako v Carltone v centre Blavy! Poďakujem paničke za ochotu a Vychádzam von k Palinovi, ktorý strážil motorky. Po krátkej porade sme sa rozhodli opustiť mesto a nájsť nejaké miesto na nocľah na divoko, klasika. Bolo už po 11-tej večer. Jazda mestom bola dosť riskantná. Ruskí vodiči v Ladách a Moskvičoch alebo v amerických džípoch sú šialení, cesta bez stredových pruhov takže mi naozaj od strachu stískalo riť keď boli autá v dvoch pruhoch a zrazu boli v trochu pruhoch a pod. Nakoniec vychádzame z mesta po obrovskom moste ponad Koľskyi záliv ktorý už ústí do Barencovho mora. V prístave máme možnosť vidieť nákladné lode ozaj gigantických rozmerov. Z mesta vedú krásne serpentíny, ostré zákruty ale totálne studený vietor a hlavne únava nám nedovoľuje si ich vychutnať naplno. Vyhrievané rukoväte dávam na 75% ohrev. Asi po 20km nachádzame odbočku s nejakou budovou tak tam odbočujeme v nádeji, že nájdeme vhodné miesto na stany. Zrazu sa na tej bočnej asfaltovej cestičke zodvihlo cca 15 až 20 psích hláv. Pozerám, čo to je? A už tie psy s brechotom utekali na nás. Prekvapení a v šoku rýchlo štartujeme mašiny a vraciame sa späť na hlavnú cestu. Psy utekajú za nami s veľkým brechotom. Naštastie oproti nešli žiadne autá len v našom smere tak sme dokázali hneď odbočiť na hlavnú s plným plynom. Za nami autá museli brzdiť až flekovať kvôli tým psom, ktoré sa až potom rozutekali späť na tú bočnú uličku. Proste horor. Vysilení ťaháme ďalej a po pol hodine jazdy nachádzame nádherné jazero. Išli sme k nemu cez pieskovňu takže sme sa brodili pieskom až ku kríkom kde nás už nebolo vidno od cesty a vyzeralo to tam bezpečne. Konečne rozkladáme stany. To je základ. Ihneď postaviť stany nakoľko komáre útočia okamžite - celé stovky komárov. Už sú odolné aj na repelenty, aj na prípravok čo som kúpil v Lotyšsku aj na cigaretový dym. Proste ruský komár je ruský komár. Takže opäť staviame stany v moto-oblečku a naviac aj v prilbách. Inak sa to proste nedá. Na štíte prilby mi sedí aspoň 20 komárov a čaká kedy si ho otvorím. Po postavení stanov si varíme vo vnútri stanov večeru lebo von sa nedá vydržať kvôli tej hávedi. Pred spaním sa konečne umývame v tom chladnom jazere. Všade okolo jazera v kríkoch či na piesku sú odpadky. Je mi to nepochopiteľné akí sú ľudia. To sú 100-ky kíl odpadkov. Od konzerv, paierov, plastov, fliaš, pneumatík až po stavebný odpad. Konečne spíme. Je strašná zima.

7. DEŇ - RUS-NOR (Murmansk-Norsko)

Ráno o 6:00 sa zobúdzam na to ako mi drgoce sánka. Teplotu tipujem pod 5 stupňov. Varím si kávu. Hrniec s prevarenou vodou holými rukami chytám a zalievam kávu. Necítim pálenie na prstoch len konečne niečo teplé. Už chápem význam frázy "Zima ako v ruskom filme". K Nórskej hranici to máme už len 170km čo by kameňom dohodiť. Začíname baliť. Tak zisťujem tvrdú realitu. Večer po odstavení motorky som zabudol vypnúť vyhrievané rukoväte a do rána sa mi vybila baterka. Ach bože! Som ja ale *****!!! Začíname s Palinom rozmýšľať čo s tým. Skúšame natočiť motor pomocou káblikov ale nepomáha to. Zhodil som všetkú batožinu z motorky dole a spolu s Palinom ju tlačíme v pieskovni na menší kopček, jediný čo tam bol. Po poriadnej drine ju tam nejak horko ťažko dotlačíme. Predsa len to nieje sranda v sypkom piesku tlačiť 200 kilovú motorku. Palino nasadá na motorku a ja ho z celej sily tlačím čo najrýchlejšie. Po 20 metroch sa zadymilo z výfuku a motor naskočil. Haleluja! Som zachránený! Štartujeme! Konečne naša cieľová destinácia Nórsko! Cestou máme plno vojenských kontrol. Stojíme a tankujeme v meste Zapolarnij posledný lacný smradľavý benzín z Ruska. Pokračujeme ďalej a stojíme v nejakom malom mestečku kde je obrovská socha ruského vojaka natretá na bielo. V ruke má klasicky samopal. Nad ním je veľký pamätník obetiam druhej svetovej vojny a vedľa pamätníku obetiam stojí tank. Fotíme, obzeráme. Cestou k Nórskej hranici je ešte plno pamätníkov na druhú svetovú vojnu. Museli tu byť naozaj strašné boje. Prechádzame vojenskou zónou - samé základne. Na mape je to značené ako mestečko Sputnik ale je to obrovská vojenská základňa. Samá ťažká technika. Stojíme hneď pred vchodom a tajne fotíme a filmujeme aj napriek zákazu vojačika fotiť a filmovať, čo nám nariadil pri kontrole na vojenskom stanovišti. Valíme ďalej a máme možnosť vidieť vojenské ubytovne celé mestá. Všetky budovy rovnaké, také králikárne. Asi najväčší bonus bolo jedno z posledných ruských miest, mesto Nikeľ pri Nórskej hranici. Je tam obrovský závod gigantických rozmerov a obrovských komínov spracujúci nikel, ktorý tam ťažia. Hneď vedľa závodu sa nachádza mestečko. Príroda úplne mŕtva všade okolo, totálne šedočierny povrch všade vôkol. Prvé čo ma napadlo, že to je asi nejaký pracovný tábor a sú tam politickí väzni vo vyhnanstve lebo normálny človek by tam sotva žil. Ťažký vzduch plný otravných látok z komínov, proste sila. Zapínam kameru na prilbe a snažím sa to nafilmovať. K závodu resp. sídlisku vedie vyvalcovaná cesta po šedočiernej troske, žiadny asfalt. Vyzerá to tu ako na mŕtvej planéte. Konečne sme dorazili na poslednú vojenskú kontrolu na ceste. Vojačik hlási do vysielačky naše ŠPZ-ky, mená, čísla pasov. Taktiež vypisuje nejaké dokumenty čo je pre Rusko viac než typické. Pozreli nám pasy, spýtali sa na účel cesty a pustili nás. K hranici to máme 25km. Palimu hovorím: "uvidíš, že týchto posledných 25km nestretneme žiadne auto, max jedno". A tak aj bolo. Nestretli sme veru žiadne auto, ktoré by smerovalo do Ruska len jedno auto Fína, ktoré ako my, vychádzalo z Ruska do Nórska. Je to pekne prísne strážená oblasť. Ani nemáme šajnu koľko očí nás sleduje z rôznych okolitých kopcov. Máme možnosť vidieť na jednom z tých kopcov protiraketový systém. Konečne sme dorazili na hranicu. Bránu nám otvára pani vojačka. Poobzerá pasy a ŠPZ a hlási nás vysielačkou niekomu. Následne dostane pokyn, že nás môže vpustiť. Na pokyn mladého vojaka odstavujeme motorky tesne pri vchode do administratívnej budovy kde nás čaká preslávené vypisovanie samých dokumentov a papierov. Na hranici je autobus plný fínskych dôchodcov, ktorí boli na výlete v Murmansku, to jedno auto Fína čo sme stretli a my. Nálada je výborná. Fínski dôchodcovia sa hneď dávajú s nami do reči a rozprávame si nezabudnuteľné zážitky z Ruska. Sú to veľmi otvorení ľudia. Rad dôchodcov siaha až pred budovu. Každý musí prejsť tou procedúrou papierovačiek. Ale čas nám celkom príjemne letí lebo dôchodcovia sú naozaj veľmi milí a zhovorčiví a prahnúci po rozprávaní našich zážitkov. Veľa z nich sa mi príde pochváliť, že tiež mali motorky v 60-tich, 70-tich rokoch či neskôr a symbolicky nás ťapkajú po ramenách. Vidno vysoký stupeň discipíny. Nik sa nepredbieha, nik sa s nikým neháda. Všetci si navzájom pomáhajú vypisovať dokumenty a panuje skvelá nálada. Som očarení z takýchto ľudí a veľmi sa začínam tešiť na severské národy, ktoré spoznáme už onedlho. Na ruskej hranici boli aspoň slušné záchody. Čakal som osobne, že tam dajú aspoň stojan s pitnou vodou ale nič také tam nebolo. Po asi hodine - hodine a pol nás konečne colníci odbavili, vojaci skontrolovali batožinu a mohli sme pokračovať do Nórska. Cestou v bezcolnom pásme nakupujeme v duty free shope. Marlborky kartón za 14 Eur a ideme ďalej. Dosahujeme hranicu Nórskeho Kráľovstva. Na hranici je len jeden človek a to colník. Idem za ním k priehradke. Dvere sa mi samé otvoria. Podávam pas usmiatému colníkovi. "Slovakia?" Odpovedám "Yes" Colník nájde v zozname krajín EU Slovensko a so slovami želajúcimi príjemný pobyt ma púšťa ďalej. Ďalšie dvere sa mi otvorili samé. Vychádzam von k motorke a opúšťame hranice. Proces trval 5 minút. Konečne Nórsko! Dojatím stojíme pri prvom shope a Palino nakupuje nejaké suveníry. Ja si slávnostne zapaľujem cígo a rozjímam. Valíme ďalej. Cesty v Nórsku sú celkom fajn. Jediná vec čo je trochu zradná je stred vozovky, kde sú ryhy. Pravdepodobne to vzniká pluhmi čo odhŕňajú sneh. Niekedy to spôsobuje mierne zvlnenie motorky, keď nabehneme na ryhy ale dá sa to. Všímame si zmeny, napríklad pätníky pri ceste nie sú biele s oranžovým odrazovým sklom ale vysoké asi metrové ak nie meter a pol zelené pätníky na konci čierne. V ostrých zákrutách niesu červené šípky na bielom podklade ale čierne šípky na žltom podklade. Aj dopravné značky majú väčšinou žltý podklad. Všetko je to zjavne kvôli snehu, ktorý je biely a to by mohlo spôsobovať farebné splynutie resp. prehliadnutie. Aj ŠPZ na autách majú čierne písmená na zelenom podklade. Cestou prvý krát tankujeme v Nórsku samozrejme na samoobslužnej pumpe ESSO. Skoro sme ju prehliadli. Boli tam len 2 stojany (benzín, nafta) spojené vrchom takou červenou lištou s logom ESSO. Prešli sme až po mesto Nordkinn pri Ifjorde. Takže od rána už máme za sebou naozaj veľa kilometrov a rozkladáme stany v tundre asi 50 metrov od cesty. Tu dosahuje útok komárov úplne maximum čo sme mali možnosť zažiť. Stovky sa ich vrhá na nás a my opäť staviame stany v moto-oblečku a prilbách. Obloha je úplne šedomodrá oceľová a bojím sa, že bude zlé počasie. Na druhej strane si uvedomujem, že sme už v oblasti pri oceáne a počasie je tu už drsné. Poriadna zima, severský vietor, tundry a skaliská a sem tam nejaký strom. Zaspávam v moto-oblečku a modlím sa aby sme nezamrzli do rána. Nad ránom sa zobúdzam na zimu. Bolo určite pod nulou. Mám na sebe termo, 3 tričká s dlhým rukávom a v motobunde 2 vložky. Zuby mi drgocú. V stane je svetlo ako u nás poobede o druhej. Žiadna tma. Ale pocit, že spím len 250km od vysneného cieľa Nordkapp-u ma hreje na duši a nejak druhý krát zaspávam.

8. DEŇ - NOR (Nordkapp)

Ráno rýchlo balíme lebo zas ožili hnusné komáre a útočia. Dávame si len kávu a vyrážame. Večer sme si natankovali mašiny doplna takže sú pripravené. Cesta ubieha veľmi príjemne. Konečne prichádzame z vnútrozemia k oceánu a otvárajú sa nám prírodné scenérie. Kopce žlto-zeleno-hnedé z ktorých trčia obrovské skalnaté bralá sem tam so snehom a cesta kľukatá pomedzi je cukríkom na dušu každého motorkára. Prechádzame prvým poloostrovom, za nami Nordkinn, Ifjord. Je to niečo úžasné. Farebné domčeky, člny, rybári. Bohužiaľ akonáhle sme pri oceáne, spoznávame nový živel - severský vietor. Preniká cez všetko. Preniká aj cez 3 vrstvy tielka, 2 vrstvy vložiek v motooblečku. Ale našiel som na to zbraň a to nepremok. Cez vlákna nepremoku neprenikne vietor a tak si vychutnávame jazdu aj v silnom vetre. Ideme panenskou prírodou. Samé zákruty, skalnaté bralá, žiadny policajt takže si to pekne kalíme tou nádherou. Pribúdajú dopravné značky upozorňujúce na výskyt sobov. Ešte si hovorím v prilbe, samé značky so sobmi a žiadneho som nevidel a ani som to poriadne nedopovedal a už sa mi vyrútili hneď 3 na cestu z toho prvý bol už v polohe skoku vpred. V tej stotine sekundy mrknem na tacháč, naložených cez 120km/h, mrknem na soba, ktorý ako keby v spomalenom filme zastal v polohe skoro skoku vpred tak reflexne pridávam plný plyn čo to len dá a preletím mu popri chlpatej papuli. Následne tí dvaja soby sa zľaknú zvuku motorky a skáču naspäť do lesa. Ten prvý sob ich v zápätí tiež nasleduje. Palino za mnou tiež rýchlo gasuje. Bohu ďakujem v prilbe, že to takto šťastne dopadlo. Valíme ďalej. Po stovkách zákrut popri pobreži máme možnosť vidieť opäť nový fenomén čo som nikde nevidel a to značku, na ktorej je nakreslená ovca a okolo nej malé ovečky ako výstraha. Lustrujem v hlave čo to sakra je za značka. A zrazu už vidím na ceste biele kopy. Ovca si leží na krajnici a okolo nej malé ovečky. O pár sto metrov ďalšia biela kôpka ovečiek a ďalšia a ďalšia. Autá ich obchádzajú a ovce si kľudne chrápu na ceste. Nezisťoval som o čo tam vlastne šlo, ale jedine ma napadá, že sa ovce naučili odpočívať na asfalte a Nóri to vyriešili značkami aby upozornili na toto nebezpečie a nezasahovali do matky prírody. A mne sa to tak páči. Prichádzame na koniec pevniny k tunelu vedúcemu popod more na ostrov kde leží Nordkapp. Tunel je dlhý viac než 4km. Ten tunel je úplný zážitok. Steny tunela sú vytesané v skale takže žiadne hladké steny tunela ako u nás. Na stropoch boli lampy ako neónky, dosť slabé svetlo. Stále sme klesali. Napadlo ma, ešte pár kilometrov a dosiahneme zemské jadro. Na dne tunela som už poriadne cítil tlaky v hlave. Autá čo šli oproti nás preblikávali aby mali istotu, že nás vidia. Je tam strašne vlhko a chlad. Zvuk motoriek duní celým tunelom. Keď sme po večnom klesaní konečne dosiahli dno začali sme zas stúpať. Stále hore a hore až sme uvideli malinké svetlo slnečných lúčov a už sme vybehli von a vstúpili na ostrov Nordkapp. Hurááá! Ani nie po 200 metroch boli rampy na ceste s búdkou kde sme museli zaplatiť za prejazd tunelom 70NOK. Platili sme kartami. Po zaplatení odstavujeme motorky na blízkom parkovisku a beháme po stráni, po mäkučkom machu žlto-hnedo-zelenej farby. Fotíme sa a hreje nás perfektný pocit. Pridávajú sa k nám Španieli oblečení v rovnakých žltočiernych nepremokoch. Vyzerali ako logá Michelin. Dvaja majú skútre, tretí BMW GS 1200. Sú strašne srandovní a hneď sa zoznamujeme. Oni hovoria na nás španielsky, my anglicky a rehoceme sa spolu ako kone. Vyrážame ďalej po ostrove. Je to tu fascinujúce. Rybárske červené domčeky na pobreží, tá severská vegetácia, skalnaté bralá a popri ceste na pastvinách voľne behajú soby. Opäť ďalšie tunely pomerne slabo osvetlené, v jednom dokonca nafúkalo biele oblaky a viditeľnosť bola 50 metrov max. ale po pár sto metroch sa oblaky rozplynuli. Nordkapp je na úplnom konci ostrova cca 30km jazdy po ostrove. Keď sme už boli nejakých 10km pred vysneným cieľom našej výpravy, začala už totálna zima, hmla, silný vietor a vlhkosť od oceánu. Cestou sme stretli pár cyklistov oblečených ako kozmonauti z NASA. Ale vydržali sme drsné podnebie a dosahujeme dopravnú tabuľu Nordkapp. Zastavujeme a lepím klubovú nálepku na tabuľu. Fotíme sa pri tom. Následne zastavuje pri nás Francúz s rodinou a tiež sa fotia pri tabuli. Pokračujeme ďalej a z hmly sa vynorila rampa s búdkou. Ďalšie prachy! Tentokrát za vstup na Nordkapp. Platíme asi 250NOK. Konečne parkujeme mašiny medzi ostatnými motorkami čo tam už stáli a pred nami je slávny útes, koniec Európy. Nadšene rezkým krokom v silnom severskom vetre vstupujeme do budovy kde sa nachádza reštaurácia, obchod so suvenírmy a oblečením, thajské múzeum, kino a veľa informačných tabúľ zahrňujúcich históriu toto posvätného miesta. Je tu príjemné teplo a cítime sa veľmi príjemne. Po prejdení vestibulu prichádzame k studničke kde hádžeme pre šťastie mince. Následne sa nám otvorí pohľad na koniec útesu a vychádzame von na útes. Je to nádherné. Plošina na najsevernejšom brale kde je najprv farebný kamenný pomník a na konci brala je obrovský pamätník v tvare zemegule. Za ňou už hlbokánska priepasť a nekonečný tmavomodrý oceán. Pripomína mi obrovskú zamatovú látku vlniacu sa vo vetre. Natešení skáčeme okolo zemegule, fotíme sa, filmujeme. Slávnostne lepím klubovú nálepku na pomník zemegule a uvedomujem si, že sme to predsa dosiahli! Že sme tu! Na úplnom konci, tak ďaleko! Eufóriu nám začína kaziť silnejúci severský vetrisko a po chvíli sa s Palinom poriadne ani nevidíme lebo v priebehu pár minút celý Nordkapp zahalili totálne biele oblaky alebo hmla ťažké a plné vlhkosti. Vychutnávam Nordkapp plnými dúškami. Je tu niečo magické. Naozaj mám pocit ako keby som prišiel na koniec sveta. Počas druhej svetovej vojny tu bola najväčšia ponorková bitka v tejto desivej zime a chlade. Z totálnej zimy ideme naspäť do budovy kde v reštaurácii objednávam 2 čaje. Platím 8 Eur. To je môj najdrahší čaj čo som v živote pil, tak si ho pekelne dobre vychutnávam a ohrievam si ruky na ňom. Pre istotu pozriem na vitrínu kde sú torty či je ozaj všetko také drahé a keď vidím trojuholník torty za 15 Eur, je mi jasné, že čašník sa nepomýlil v cene za čaje. Inak, sú veľmi ochotní. Dovolia Palinovi si nabiť notebook. Popri čaji sa každý ozývame rodine, že sme dosiahli náš vysnený cieľ. Ja volám ocovi, ktorý mi nebral mobil. Vzdychol som smutne. Tak vytáčam brata. Ten mi oznamuje, že je u nás 33 až 35 stupňov, pekelné teplo. Na Nordkappe boli cca 2 stupne. Navštevujeme obchod so suvenírmi a nakupujem si nálepky losov na motorku, pohľadnice a tak. Vypisujem pohľadnicu svojej milovanej sesterničke a vhadzujem do schránky snáď najsevernejšej pošty. Nostalgicky si spomínam na blízkych ľudí a napadlo ma poslať aspoň sms-ku mojej bývalej priateľke keďže súčasná nieje. Natešenú správu, že som dosiahol vrchol Európy exka zjavne pochopila po svojom keďže mi len odpísala, že ona je na Miletičke a toť vsjo. Druhý krát som mutne vzdychol a už nemyslel na to. Vo vestibule je postavička nórskeho škriatka, ktorému som spontánne vyťahal nos. Posledný krát sme sa pokochali výhľadom na Nordkappe - cieľom našej výpravy a rozlúčili sa s ním. Do budovy stále prichádzali ďalší a ďalší turisti. Minimálne 10 autobusov dorazilo počas toho ako sme tam boli. Prichádzame k motorkám, ktoré sme ledva našli v tej hustej hmle. Boli celé mokré od vlhkej hmly a z prednej masky pod svetlami som si všimol malinke cencúle. Tak to je sila. Vravím Palinovi, že musíme čím skôr vyraziť lebo už to začína byť poriadne nebezpečné. Cesta dole z útesu bola veľmi náročná. Oblaky bielej hmly dovoľovali viditeľnosť 30 až 50 metrov maximálne. Štít na prilbe som mal úplne zarosený s tisíckami kvapôčiek vyzrážanej vody tak som sa rozhodol ho dať dole lebo som nič nevidel. Palino mi požičal slnečné okuliare cez ktoré som ako tak videl. V totálnej zime tesne nad nulou a do toho vetrisko mínusovej teploty bola skúška ohňom. Keď sme konečne prešli stovky zákrut totálne opatrne a dorazili k tunelu na pevninu, tvár som si ledva cítil. Už môžem kľudne povedať "ošlahaný severským vetrom". Na rampe od nás žiadajú zas zaplatiť za tunel. Rozčuľujem sa a vysvetľujem, že sme už raz platili. Nór mi kľudne odpovedá, "áno za vjazd do tunela". Platí sa rovnako za výjazd tunelom". Takže ďalších 70NOK žiada. Dávam kartu ale terminál nefunguje, zjavne kvôli tomu počasiu. Takže platím hotovosťou. Opäť prechádzame hororovým tunelom popod more a vychádzame na pevninu kde je už viditeľnosť rapídne lepšia. Biela hmla ustupuje a obloha je zatiahnutá ale neprší. Vyčerpaní ale šťastní hľadáme ubytko. Asi 30-40km jazdy po pevnine nachádzame prvý kemp. Stojimé a hneď berieme chatku. Platíme 60Eur za chatku takže 30 Eur na osobu/noc. Čo je bezva cena v tomto kraji. Vchádzame do červenej chatky. Vo vnútri je príjemne teplo. Chatka je maličká a útulná. Maličká obývačka s TV (ktoré aj tak nešlo) a maličkou kuchynkou a spálňou s poschodovou posteľou. Nevieme si vynachváliť obyčajné postele, ktoré vidíme prvýkrát po 8 dňoch. Panuje skvelá nálada. Palino sa ide osprchovať prvý. Keď sa vrátil, vysvetlil mi, že musím vhodiť 10NOK do automatu vedľa sprchy a pôjde mi aj teplá voda 6 minút. Otužilci si tu prídu na svoje hehehehe. Konečne po 8 dňoch horúca sprcha. To je pocit. Navarili sme si, poriadne sa najedli a len tak relaxovali pri káve a mašinách. Plánovali sme na mape ďalší deň aby sme videli čo najviac. Postupne sa kemp začal zaplňovať motorkarmi - všetci čo sa vracali z Nordkappu tu hľadajú útočisko plus noví motorkári, ktorí plánuju cestu na Nordkapp zajtra. Po chvíli vidíme rovnaké žlotčierne nepremoky, 2 skútre a GS-ko. Veď to sú tí Španieli! A už si kývame a zas sa rehoceme ako kone. Vedľa nás sa ubytovala skupinka rusov asi 4 motorky. Zajtra ráno vyrážaju na Nordkapp. Jediný z nich rozprával a to celkom slušne anglicky, 16-ročný motorkár. Prišli zo Sankt Peterburgu. Išli cez Fínsko. Mladý rus nám rozpráva pre neho nepochopiteľný zážitok z hraníc a nám padajú sánky od údivu. Vraj ho nechceli vpustiť do Fínska colníci lebo mal len 16 rokov a šoféroval mašinu kubatúry 1200cm3. Takže mu ju cez hranicu odšoféroval iný motorkár. Za hranicou zas on pokračoval až sem. Nuž Rusko je Rusko. Ja som im vysvetľoval načo si dávať pozor na ceste na Nordkapp a pod. Rusi večer zavŕšili klasicky vodkou, my výdatným spánkom. Konečne teplá posteľ a žiadny komár.

9. DEŇ - NOR-FIN-SWE (Gallivare)

Ráno vyrážame okolo 10tej z kempu. Fúka silný vietor. Je zamračené a začína mrholiť. Po pár kilometroch sme našli čerpaciu stanicu aj s obsluhou tak tankujeme a začína popŕchať. Poučený mám na sebe termo, tepláky, motogate s tepelnou vložkou. Hore som pridal ďalšie triko s dlhým rukávom takže dovedna 4 triká, termo, 2 tepelné vrstvy v motobunde a navrch ešte nepremok. Už som začínal pomaly dosahovať aj ja tvar znaku Michelin ale čo už. Vyhrievané rukoväte dávam na 75%. Cesta nám krásne ubieha pod kolesami. Nórsko je úplný motorkársky raj. Samé zákruty a dobrý asfalt. Vchádzame do Fínska. Sever Fínska ma úplne očaril. Ešte kvalitnejší asfalt a stále sú zákruty. Čím sme ďalej od Nórska tak oblaky ustupujú. Vo Fínsku konečne tankujeme za euráče. Pristavil sa pri nás motorkár z Alty (Nor) na Aprilii a pýta sa či ideme na zraz do Gallivare. Keď mu vravím, že nevieme o žiadnom zraze, už mi prstom ukazuje na mape kam ísť. Mali sme to cestou, mesto sa nachádzalo vo Švédsku, čo by kameňom dohodil tak súhlasíme a lúčime sa s ním, že sa večer vidíme. Cestou do mesta Gallivare, kde sa koná zraz, si to fakt užívame. Zákruty kosíme úplne bezchybne a okolo 5-tej pooobede s úsmevmi v prilbách nachádzame zraz Mindattssolsträffen za mestom Gallivare v borovicovom lese. Vchádzame do vnútra cez takú ozdobnú bránku s reliéfmi. Pri vstupe sa vypisuje papier kde sa píše meno, typ motorky a krajina z kade sme. Samozrejme hneď sme populárni, keď zisťujú, že sme zo Slovenska. Všetci nechápavo vrtia hlavami keď nám obzerajú ŠPZ-ky, že z akej ďialky sme prišli. Osobne nás privítal aj prezident klubu a podal ruku. Každý sa nám tu prihovára a nosia nám plechovkové pivá. Je to perfektné. Toľko skvelých ľudí s otvorenými srdciami. Rozprávajú nám históriu zrazu a dozvedáme sa, že ich prvý zraz bol v roku 1969 a odvtedy len 4x nebol zraz. Takže je to naozaj kultový zraz. Konečne sme postavili stany a obzeráme si okolie. Je tu veľká otvorená reštika s grilom a aj saunou, majú tu klubovňu, veľkú jedáleň. Pred reštikou je kamión s otvorenou korbou kde hrá rocková kapela. Visí tam veľký transparent "The Soul of Rock'n'Roll and That's All". Celý večer kapela odpaluje samé hity od Deep Purple, Zeppelinu až po Guns n Roses a pod. Motorkári tancujú pred pódiom. Neúprosné komáre nám tancujú okolo hláv tiež. Každých 5 minút sa niekto pri nás pristaví a prehodí s nami pár viet a donesie nám pivo. Ja neodolám a kupujem si porciu mäsa grilovaného s nejakým fantastickým zeleným šalátom a zeleninou a plackou chleba. Bez problémov platím eurami aj keď majú švédske koruny. Stálo ma to 5 Eur čo je fakt dobrá cena. Jeme, pijeme a debatíme s každým a kapela hrá bajkeri tancujú a je kopec srandy. Potom sme sa konečne stretli s tým Nórom, ktorý nám povedal o tomto zraze, keď sme sa stretli vo Fínsku na pumpe. Už bol síce značne opitý a jeho angličtina sa postupne nahrádzala nórštinou ale aj tak nám bolo s ním príjemne. Zo sauny vybehovali chlapy aj ženy len v uterákoch do reštiky. Ani sme sa nenazdali a už boli 2 hodiny ráno a zábava stále v plnom prúde. Veď to si človek ani nemá ako všimnúť, že je už dávno po polnoci keďže tam je stále svetlo. S Palinom sme ešte pobehali po borovicovom lese a poobzerali všetky motorky. Bola to fakt paráda. Inak mali taktiež skvelý program ale opisovať to by zabralo ďalšie tri strany v denníku. Na druhý deň mali program asi taký, že si objednali autobus, ktorý ich odvezie do Gallivare. Tam sa poriadne najedia a vypijú všetko a potom ich zas ten autobus dovezie späť na zraz. Takže nikto nešoféruje pod vplyvom alkoholu. Príde mi to celkom rozumné. Na zraze boli hlavne nóri, švédi a dáni a pár fínov. S Palinom sme sa dohadovali či ostať ešte ďalší deň na zraze alebo pokračovať ďalej ale nakoniec sme sa rozhodli pokračovať v našej ceste, smer Fínsko.

10. DEŇ - SWE - FIN

Z Gallivare, po výdatných raňajkách, vyrážame pred obedom. Ráno padli z oblohy 3 kvapky a je zatiahnuté tak snáď nás dážď neprekvapí. Čoskoro dosahujeme SWE/FIN hranice. Zastavujeme a fotíme sa pri tabuli Fínsko. Okolo nás prejde pán a pristaví sa pri nás. Obzrel na ŠPZ a pozdravil nás. Následne nám bezchybnou angličtinou vyrapotal najnovšie správy zo Slovenska. To, že máme novú vládu na čele so ženou, že hlavné mesto SR je Bratislava a ešte vymenoval všetkých známych futbalistov a hokejistov zo Slovenska. Nechápavo sme s Palinom krútili hlavami od úžasu. Pán nám hovorí, že pracuje ako vrátnik a často v práci počúva rádio takže z rádia sa veľa dozvedá. Zaželal nám šťastnú cestu a pokračoval ďalej. Bol to veľmi príjemný zážitok. Cestou opäť prekračujeme polárny kruh. Stojíme a fotíme sa. Je tu aj camping, reštaurácia, informačné tabule v niekoľkých jazykoch kde je vysvetlené čo je polárny kruh a pod. Prihovára sa nám talian, ktorý križuje sever na karaváne s rodinkou. Veselý pán. Lúčime sa a pokračujeme ďalej - smer mesto Jyväskyla. Večer nachádzame príjemné miesto na spanie v smrekovom lese asi 80km pred Jyväskyla. Je 11 hodín večer a stále je svetlo. Dnes sme spravili 620km a ideme spať.

11. DEŇ - FIN - EST (Jyväskyla-Helsinky-Tallinn)

Ráno vyrážame smer Helsinki, je to len 350km. Cesta je už trochu nudná, stále rovná a stále mám pocit, že ideme dole kopcom. Cestou stojíme na pumpe natankovať. Všetko samé samooblužné pumpy, ktoré neakceptujú ani visu, ani maestro. Našťastie po pár kilometroch sme našli pumpu kde bol aspoň jeden stojan, ktorý okrem kariet bol na hotovosť. Takže sme natankovali. Posledných 100km je diaľnica. Konečne sme sa dostali do Helsínk a bez problémov sme našli aj dock teda prístav. Orientovali sme sa informáciami, ktoré sme našli na internete ale na mieste zisťujeme, že v Helsinkách sú 3 terminály z kade sa plaví do Tallinu. My sme prišli zrovna na nákladný terminál takže sme pokračovali ďalej už bez GPS a našli sme pár kilometrov ďalej druhý terminál z kade plávali lode linky VIKING LINE. Bohužiaľ najbližšia loď mala odchod až o 20:00 ale pani na infromáciach nám dala mapku a poradila ten tretí terminál. Tak tam vyrážame. GPS to ľahko nachádza. Je to asi 3 km západne. Hneď sme si kúpili lístky. Moto + jazdec stálo 57 Eur. Trajekt nám išiel za pár minút takže dlho nečakáme. Trochu bola panika pred terminálom kde bolo takmer každé parkovacie miesto obsadené a vznikali zápchy ale s motorkami sme sa niekde pychli a bolo. Po chvíli už prechádzame kontrolou a mladý chalan nás presúva na C líniu, ktorá je úplne prázdna takže predbiehame všetky auta až dopredu pred bránu. Po chvíli bránu otvrárajú a púšťajú nás (teda najprv cyklistov potom nás a potom autá) na loď. V podpalubí nám rozdali gurtne a upli sme si motorky. Následne sme vyšli po schodoch niekoľko poschodí až na palubu a našli si príjemné miesto na terase lodi. Dávame si fajnovú kávu a plavíme sa cca 1,5 hodiny na starý kontinent. Tallinn je prekrásne staré prístavné mesto a cesta po centre a okoli Tallinnu bol krásny zážitok. Nakoniec sme na nejakom sídlisku našli veľký hypermarket kde sme skočili na nákup a doplnení stravy. Pri pohľade na ceny sa nám rozšíril úsmev od ucha k uchu. Konečne normálne ceny! Ťahám zo sebou snáď 3 tašky jedla a platil som do 20 eur. Pobalíme a ťaháme ďalej smer na mesto Pärnu kde asi 30km za mestom táboríme. Je niečo pred polnocou a konečne šero a stmieva sa. Veru veru, tmu sme už dávno nevideli.

12. DEŇ - EST - LT - LV - PL

Skoro ráno balíme a vyrážame. Túžba po domove sľubuje poriadnu porciu kilometrov dnes. Deň je krásny slnečný takže zhadzujeme všetky vložky z motobund, všetky tielka a pod. Naobed je mi už dosť teplo a cítim únavu ale dá sa to vydržať. Cesta ubieha rýchlo najmä vďaka disciplínovaným vodičom v Estónsku, Lotyšsku aj Litve, ktorí sa nám odstupujú takže bez problémov predbiehame autá vo svojom pruhu. Je to až neuveriteľné. Tu by som poslal 90% slovenských a 100% poľských vodičov aby sa naučili jazdiť. Stojíme pri Litva/Lotyšských hraniciach a je už poriadny hic. Slnko praží a my navyknutí na totálnu zimu máme trochu problém si navyknúť na nové podmienky. Ani neviem ako, a už bol večer a my sme dorazili na Poľské hranice. Dnes sme naozaj prešli kusisko cesty a cítiť únavu po takej dlhej trase. Nakoniec sme to dotiahli až k mestu Ostrow v Poľsku, ktoré je už len 80km od Warszavy. Neuveriteľný výkon. Prešli sme 780km. Keď mám hodnotiť spätne tak je to sakra rozdiel. Poľskí vodiči sú nedisciplínovaní, samé výmoly na cestách a zápchy. Po skúsenostiach z jazdy po Warszave sme sa rozhodli ju radšej obísť zprava po dedinách a tým eliminovať možné dopravné riziká a totálne zápchy, ktoré vo Warszave sú na dennom poriadku. A čo je najhoršie, obchvat rekonštrujú a stavajú takže stačilo nám zážitkov z Warszavy cestou tam. Cestou späť nemáme chuť na repete. Našli sme si super miesto na spanie v borovicovom lese. S Palinom sme si pripili estónskou vodkou na náš posledný nocľah na tomto výlete. Ideme spať.

13. DEŇ - PL - SK (Warszava-Senec-Bratislava)

Ráno vyrážame v krásnom počasí. Warszavu po zlých skúsenostiach obchádzame sprava cez dediny. Čo sa nám aj podarilo a ušetrili sme minimálne hodinu a pol. a samozrejme znížili riziko nebezpečia či ohrozenia našej bezpečnosti nakoľko doprava vo Warszave je čistý chaos obzvlášť keď tam práve robia cesty. Asi 100km pod Warszavou sa nebezpečne rýchlo zatiahla obloha a už chytáme prvé kvapky na prilby. Po chvíľke je to už stredný dážď. Ale dá sa ísť a pokračujeme ďalej. Je to paradox, že cestou tam nám pršalo len v Poľsku a práve v oblastiach kde som čakal najväčšie búrky tak nepršalo. V podstate celý výlet nám prialo počasie a cestou späť opäť Poľsko nesklamalo. Milujem túto krajinu krowiek! Damn it! Poľsko je nekonečné. Ani nekonečno snáď nieje také nekonečné ako je nekonečné Poľsko. Asi takéto nejaké motanice mi výrili v hlave cestou na Slovenské hranice. Nakoniec ich dosahujeme večer o šiestej pomaly od radosti bozkávam slovenskú zem, a som šťastný, že sme už v rodnej zemi. Orava je prekrásna, je tak krásna, že sa to ani opísať nedá. Následne sme to potiahli na Žilinu kde sme sa napojili na diaľnicu a mastili domov. Čo čert nechcel a aby sme to nemali také jednoduché, od Považskej Bystrici sme chytili poriadny lejak a niekde pri Dubnici totálnu prietrž mračien. Rýchlosť sme znížili na 80km/h a viditeľnosť bola len do 100 metrov. Nestačím utierať štít na prilbe, ktorý mám pokazený, takže mi tečie aj dovnútra prilby na tvár a ešte k tomu sa mi totálne rosí. Takže s mierne pootvoreným štítom pokračujem ďalej. Palino za mnou to tiež zvláda. Trápime sa kilometer za kilometrom ale stále bližšie a bližšie domov. A aby to nebolo také ľahké, pri Piešťanoch nás policajti odkláňajú z diaľnice na klasickú cestu do Piešťan lebo diaľnica bola uzavretá. Cestou sme videli 2 nehody takže predpokladám, že sa niečo stalo na diaľnici, nejaká škaredá nehoda a to je príčinou uzavretia. Pokračovali sme teda starou cestou na Trnavu kde sme sa vrátili späť na diaľnicu a rúbali domov. Nakoniec sa to predsa podarilo a ja odstavujem motorku vo svojej garáži. Tečie zo mňa voda po zosadnutí z mašiny, ktorú obímam a ďakujem jej, že ma na celom výlete podržala pevne na ceste a nič sa nestalo. Stav tachometra sa mi zastavil na čísle 7634km za 13 dní. Kráčam hore schodmi domov a jediné skvelé čo ma napadá je horúca vaňa. V hlave sa mi premieta celý výlet ako nejaký film a ja s úsmevom na tvári prekračujem konečne prach svojich dverí.

Na záver: Motorky šli bez problémov a nemali sme žiadne technické problémy (okrem zabudnutia vypnúť vyhriev.rukoväte, čo bola moja chyba).

Ďakujeme partnerom, ktorí nám pomohli zvládnuť túto cestu na najsevernejšie miesto o čosi lacnejšie.

Vďaka patrí firme:HP Moto, Matúškovo za prípravu motoriek, skvelý servis a ochota D-MOTO za zľavu pri predaji skvelej kamery Contour 1080HD, ktorou sme natáčali náš výlet a Palino ďakuje spoločnosti Garmin za poskytnutie GPS.

Ďakujeme chalanom a babám z nášho klubu V-STROM CLUB SLOVAKIA vstromclub.sk , ktorí nám fandili a držali palce a morálne podporili.

Tento výlet bude spracovaný aj v moto-dokumentárnom filme, ktorý sa pokúsime predstaviť v Ružomberku na festivale motorkárskych filmov.

Cestopis napísal: SLAVO

PS: Celý album z výletu nájdete na tejto adrese:

slavo1976.rajce.idnes.cz/Nordkapp/