Na Honde PCX 150 do Chorvátska

V piatok ráno isť tam, v sobotu močiť ubolené rite a v nedeľu ráno naspäť. Tak padlo prvoplánové rozhodnutie.

Cez voľno som začal plánovať. Cesta mala byť z Bratislavy čo najkratšie, čiže rovno dole cez Maďarsko, Chorvátsko, čo najkratšia a najjednoduchšia a najekonomickejšia, čiže vyhnúť sa plateným diaľniciam a mýtu. Ubytko som chcel na blind. Ešte musím spomenúť, že ja ani priateľka sme v živote neboli v Chorvátsku.

Kukám do mapy a vyhodnocujem ako najbližšie mesto Rijeka. Zisťujem čo je to za mestečko a známy mi poradí, že mam skúsiť Crikvenicu. Takže cieľ máme. Od kamoša kamionistu Riša zisťujem najlepšiu trasu dole cez Maďarsko. Vyhnúť sa Slovinsku bolo prvoradé, podľa mojej predstavy sú tam obrovské kopce plne uzučkých zákrut, na čo nemám odvahu a dostatok skúseností. No o tom ale neskôr. Vzdialenosť 550 km a čas 12 hodín na motorke predurčovalo obrovský výkon, keďže doteraz 200 km okolo „komína“ bolo naše maximum. Týždeň pred odchodom každý deň ťukám do navigácie a ukladám trasy. Počasie hlásia super, iba v nedeľu naspäť dážď cez Maďarsko.

V utorok pripravujeme základné oblečko, fľašu vody, sprej na defekty a začínam sa modliť, aby sa motorka nepokazila, keďže si neviem sám nič opraviť. Vo štvrtok po práci okolo polnoci mi priateľka dohovorila, že booknime ubytko, aby sme ešte po toľkej ceste nemuseli nič hľadať, tak sa podvolím, za čo jej ďakujem. Mala veľkúúú pravdu.

Piatok

Po par hodinách spánku okolo 6:00 budíček. Nespali sme veľa lebo adrenalín začal už večer prúdiť do celého tela a mysľou mi prebiehali rôzne scenáre čo sa môže stať. Raňajky, odchod do garáže, dobalenie sa. Sadáme na motorku smer Berg, zapnem navigačku a po pár metroch naskočí error a zamŕza. Zastavujeme. Asi to týždňové ťukanie jej nespravilo dobre. Vypnem-zapnem, naskakuje, ideme ďalej. Navigačka opäť niečo nahodila, mala problém s pamäťou, takže zastavujem. Vypnem-zapnem, ideme ďalej. Za rakúskym prechodom na kruháči tretíkrát zastavujeme. Tentokrát už frustrovaní, že hneď na začiatku sa všetko kazí a napádajú ma všemožné scenáre nášho výletu, navigačka zostala svietiť a ukazuje mi veľké mestá po trase, tak ideme ďalej. Podľa plánu pôjdeme polhoďku cez Rakúsko a za jazerom Neusiedl sme v Maďarsku.

Začínajú padať prvé dažďové kvapky, ktoré mali byť o dva dni neskôr, našťastie po pár minútach sme sa dostali spod oblaku a išli sme ďalej. Slniečko nás vysušilo, cesta začala ubiehať a zázračné naskočila navigačka, takže ďalej podľa plánu. No plán bol, že za chvíľu sme v Maďarsku a my po hodine jazdy stále v Rakúsku. Zastavujem a kukám kam to mierime. Navigačka nás posiela cez Slovinsko. Isť späť na Maďarsko bolo už neskoro, tak poďme ďalej. Prvá pumpa, tankovanie, krátky oddych, navigačka ukazuje 9 hodín do cieľa. Ešte neskutočne veľa.

Pumpove občerstvenie

Prichádzame do Slovinska. Ako som si to predstavoval: samé ostré, úzke zákruty cesty prvej a druhej triedy, asi 80 dedín po sebe s rozstupmi asi 500 metrov, takže po piatej už nedodržiavam rýchlosť, veď aj tak sú ľudoprázdne cesty. Niekde pri jednom stúpaní, kde nikoho vpredu ani vzadu, nás obieha motorka s ŠPZ BA (ja ZV) a mávaním nohami nás zdraví, čo dodáva skvelý pocit spolupatričnosti. Kopce si vyžadujú daň v podobe väčšej spotreby, takže druhé tankovanie a uľavenie pre naše ctené zadky. Rozbaľujeme pumpové bagety a unavení sa rozťahujeme hneď pred vchodom, kde domorodec kuká na ŠPZ a hovorím mu, že Slovensko. On nechápavo krúti hlavou ako sme sa tam ocitli na takom malom stroji a keď som mu povedal, že ráno sme sa vydali na cestu a kam ideme, tak iba hodil rukou, očividne nás považoval za bláznov.

Chorvatsko-slovinské hranice. Slovinec mávne rukou. Chorvát nás zastavil, takže zosadnúť, vypnúť motor, otvoriť podsedadlový priestor, nájsť OP, ktoré mal 2 sekundy v rukách, zatiaľ sme mu tam vytvorili frontu, pomaly sme ich uložili naspäť, zatvoriť kufor, nahodiť naše ubolené rite na sedačku a pohnúť sa ďalej.

Tretie tankovanie. Už sme si toho dosť prežili, naše polky vyzerajú ako čerstvo vyzretý prekrojený červený melón a každý pohyb je neskutočne boľavý. Cesta vedie skalnatou krajinou do kopca a z kopca neskutočne dlho a zrazu vidíme more. Neopísateľný pocit, že sme to dokázali, nás nabil poslednou dávkou adrenalínu. Prichádzame na ubytovanie. Pri bráne nechám zosadnúť moju polovičku z dôvodu krátkeho, zato veľmi strmého výjazdu na parkovisko. Zastavujem na maličkom parkovisku medzi nemeckými dôchodcami na výlete s jednostopovými nadupanými BMW s mojou PCX150 a cítim sa ako pán sveta po zvládnutej ceste. Ideme sa ubytovať, nakúpiť jedlo a pivo na oslavu zvládnutej cesty.

Odpadnutie pred cielom

Sobota

Ráno optická kontrola motorky. Všetko v poriadku, ide sa na pláž. Večer nastavujem cestu späť cez Maďarsko a dúfam, že to pôjde bez problémov.

Nedeľa

Odchod o 8:00. Navigačka si vyhľadáva najbližšiu cestu, občas mám pocit, že sme prebehli niekomu cez dvor. Cesta späť je lepšia, kontrolujem či mierime do Maďarska. Stojíme niekde uprostred prímorskej krajiny na pumpe a vidím vedľa odstavené Kymco 125 so slovenskou ŠPZ, tak som odtlačil k nemu a vedľa na zemi vyvalená babenka a kukám na ňu, či je v poriadku a hneď pribieha jej priateľ. Zoznamujeme sa a zisťujeme kto má kam namierene. Oni že sú na ceste 2 týždne a idú z Košíc smer Slovinsko, Taliansko, Chorvátsko, Maďarsko. No, tiež si dali „peknú“ cestu.

Ideme ďalej, smerujeme na Varaždín, jemne cez Slovinsko a smerom hore na Slovensko. Cesta ubieha pomerne rýchlejšie ako tam, stretávame slovenské autá rútiace sa z dovolenky, čo vo mne vzbudzuje pocit istoty, že keby niečo, snáď pomôžu. Počasie super, aj keď hlásili búrku, nič z toho nebolo. Tankovali sme styrikrát, keďže mám malú nádrž. Podvečer sme dorazili na slovenské hranice, kde sme sa vytešovali z takého obrovského výkonu.

Domov

Zhrnutie

Prešli sme 1 100 km. Cesta tam trvala 11,5 hodiny, naspäť 10,5, takže spolu 23,5 hodiny na zadku. A to spolu za 37 eur :)

Ďalší výlet je už v pláne...