S Pubom od Stredozemného mora po Atlantik

Malo ísť až deväť motoriek (+ jedno sprievodné vozilo) a vieme že nezodpovedný spolu-motorkár sa môže zmeniť na veľký problém. Ale na druhej strane zjazdiť Pyreneje je asi snom každého správneho moto-turistu.

Už samotné plánovanie bolo náročné, ale Pubo sa osvedčil ako výborný organizátor. Kvôli šetreniu energie a času sa väčšia časť našej výpravy dopravila do Španielska letecky a malá výsadková skupinka (Pubo, Peti a Sylia) sa tam trmácala 3 dni autami. Niekto predsa musel previezť všetky motorky :-).

Začiatky

Čas utiekol ako voda a zraz celej partie a opätovné stretnutie s našimi dvojkolesovými miláčikmi v Llorett de Mar sa stalo skutočnosťou. Čakalo nás ubytovanie, kúpanie na pláži a nemohol samozrejme chýbať zoznamovací večierok... Ranné slniečko nás vyhnalo z pelechov a vyrazili sme na cestu. Prvý deň cez Besalu – jedno z najkrajších miest v Európe.

Neskôr nasledoval Ripoll – stredoveké mesto s kláštorom: Monastir Santa Maria z roku 888. Večer sme skončili v romantickom Andora la Vella, kde sme prenocovali v motorkárskom hosteli.

Na druhý deň sa už začal každodenný rituál: budík, raňajky, pobaliť veci na moto a šup opäť na cestu. Tá sa po pár kilometroch zmenila z nudných rovín na krásne prírodné scenérie a my sme si jazdu neuveriteľne užívali.

Asfalt priam ukážkový, množstvo „vracačiek“ a scenéria ako z rozprávky. Striedali sa pastviny s dobytkom, skalnaté útesy s hustými lesmi a vodopádmi. V katalánskom priesmyku Port De la Bonaiqua je jedna z mála asfaltových ciest, ktorá sa nachádza vyššie ako 2000 m n.m. Tu sa nám predstavili zasnežené vrcholky hôr a ja musím priznať, že bola naozaj zima - vyhrievané rukoväte prišli vhod :-)

Prejazd bol turistický, každú chvíľu sa na ceste objavili divé kone, či dobytok. Na konci dňa sme dorazili do Castejon de Sos...

Trochu histórie

Na ďalší deň nás cesta mala zaviesť do mesta Broto, ktoré sa nachádza v národnom parku Ordesa y Monte Perdido. Z mesta Abiega sme si urobili malú zachádzku (asi 12 km) a navštívili sme mesto Alquezar, Je to bývala maurská dedina, ktorá sa nachádza na západ od kaňonu rieky Rio Vero v národnom parku Siera de Guara.

Očarilo ma kamenné štvorcové námestie s budovami zo 14. až 15. storočia. Nad dedinou sa týčil kláštor Santa Maria la Major. Po výstupe naň sa nám naskytol nádherný výhľad. Po chvíli kochania, fotenia a odfukovania, sme sa vybrali ďalej. Naše nádherné slnečné počasie po príchode do mesta Broto vystriedala letná búrka. No to už sme sedeli v hoteli na terase a popíjali miestne vínko.

Francúzsko a jeho vychytávky

Postupne ma to každodenné balenie a vybaľovanie začalo trocha unavovať, ale stále som bola nadšená. Čakalo nás totiž zdolanie troch horských priesmykov: Col du Pourtalet (1 709 m n. m.), ktorý delí Španielsko od Francúzska a ďalšie dva priesmyky, ktoré sú súčasťou Tour de France.

Pred priesmykom Col d Aubisque sme sa na chvíľku odpojili od zvyšku výpravy a išli sme napred. Chceli sme si trochu vychutnať jazdu: zákruty a stúpanie k priesmyku. Ľudia - to bola paráda! Ale len do chvíle, kým som nevletela do zákruty, kde sa pásli divé kone. Pri zvuku motorky sa splašili a rozbehli sa proti mne. Vymačkla som spojku, zadná brzda, predná, zavreté oči, zadržaný dych a v duchu mi len napadlo: prosím, nech ma obídu! Keď som otvorila oči, boli preč. Zaradila som jednotku a miernym tempom som pokračovala na vrchol, kde nás čakala hustá hmla.

Na vrchole sme počkali našu skupinu, nakúpili magnetky a pobrali sa ďalej, až do slávnych Lourdes.

Po návšteve kostolov a miesta zjavenia Panny Márie sme sa vybrali k Atlantickému oceánu. Priznám sa, že tých kruháčov bolo na mňa už priveľa. Napočítala som ich vyše dvesto na cca 60 km úseku! Neviete si predstaviť ten pocit šťastia, keď sme sa konečne ubytovali v letovisku Vieux- Boucau-les Baines. Čakal nás deň oddychu!

Hneď po raňajkách sme hodili na seba plavky, zobrali uteráky a šup k oceánu. Ten pohľad bol „wauuu“, ale pocit, keď som sa postavila do vody bol „aúúúú“. Trochu som sa musela prekonať, aby som do tej ľadovej vody vôbec vošla, ale Atlanticky oceán sa predsa nedá odmietnuť. Večer sme si urobili výlet do Biarritzu, ktorý v minulosti patril medzi najznámejšie kúpele na svete s prezývkou Paríž Atlantiku. No zdalo sa mi, že v súčasnosti prežíva len vďaka svojej zašlej sláve a tak na mňa veľký dojem neurobil... Všetko ale napravila výborná večera v kvalitnej rybárskej reštaurcií.

Cesta späť

Po odskúšaní vôd Atlantického oceánu na vlastnej koži sa náš výlet prehupol do druhej polovice a čakala nás spiatočná cesta. Opäť sme zavítali do mesta Broto, ale tentoraz nás čakalo ubytovanie, ktoré bolo nie len pre mňa najväčším zážitkom.

Tradičná aragónska kamenná stavba na kopci, obklopená starými neobývanými domčekmi. Iba dobytok a mačky behajúce po okolí. Tu sme si nenechali ujsť spoločnú grilovačku s výhľadom. Samotné grilovanie však muselo prebiehať v špeciálnej, na to určenej búdke asi kvôli častým požiarom. Následné stolovanie a popíjanie sme už absolvovali v nádhernej záhrade s krásnym výhľadom.

Ďalší deň nás čakal presun na francúzsku stranu a mesto St. Girons. Tu sme sa ubytovali v kempingových bungalovoch a pochutnali sme si na domácom chilli con carne (poďakovanie patrí Martinke so Sylviou). Výhodou toho skromného ubytovania bol plavecký bazén, kde sme si po motorkársky „zablbli“. Pri odchode zo St. Girons nás po prvýkrát sprevádzal dážď, ale našťastie len necelých 100 km. Po prechode ďalšieho priesmyku Col de Puymorens (1 929 m n. m.), nám na cestu opäť zasvietilo slnko. A tak sme bez väčších problémov dorazili do cieľa našej cesty – Loret de Mar. Naše motorečky mali najazdených o cca 2 200 km viac a my sme boli bohatší o množstvo zážitkov.