Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1179 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk MOTOQUAD

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 5352
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (3237)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (2115)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Predĺžený víkend v Chorvátsku 2021

 Zdieľať

Pridané: 29.07.2021 Autor: Ivan Sádecký - Massacre
Čitatelia: 2243 [Mototuristika - Európa - Výlet]

S kamarátom sme chceli využiť predĺžený víkend cez sviatok Cyrila a Metoda, a tak sme sa rozhodli ísť do Chorvátska s primárnym cieľom navštíviť Plitvické jazerá, letisko Željava a potom podľa chuti ďalej k moru.

Nebolo to úplne bez problémov, keďže moja motorka sa z výletu vrátila na nákladnom aute :D Ale o tom až ďalej v článku. Na motorkárskych skupinách sme vyzvali trochu vtipným inzerátom, či by sa nepridali aj dve ženy na svojich strojoch alebo ako ľadvinky, nech je veselšie a nech má výlet aj trochu viac heterosexuálny nádych, ale žiadne sa nepridali, i keď nám to všetky priali. Nuž tak nevadí, baby-nebaby, my sa neposerieme a dáme to aj bez vás, veď to nie je prvýkrát :D

1. deň, 174 km

Aby sme sa nemuseli naháňať, tak sme si zobrali dovolenku aj na piatok. Vo štvrtok sme ešte museli obaja pracovať, ale rozhodli sme sa, že po práci potiahneme koľko sa dá a prespíme niekde v Maďarsku, nech to máme v piatok kratšie. Stretko máme o pol štvrtej na Slovnaftke v Komárne, keďže ja som šiel rovno z práce v Štúrove a Mišo z NZ. Som tam o 15 minút skôr a Mišova nádejná partnerka mi píše, aby som ospravedlnil Miška, že bude meškať, lebo sa ešte lúčia :D No nevadí, od nudy som medzitým zožral dve bagety a po štvrtej hodine prichádza môj súputník.

Vyrážame smer Maďarsko s tým, že sa vyhýbame diaľniciam a hlavnej ceste popod Balaton, kde je cez leto stále hustá premávka. Cesta ubieha fajn, ideme vrchom cez Pápu, premávka skoro žiadna. Cestou nás z miery trochu vyhodila jedna pravotočivá zákruta s pásom asfaltu bez priľnavosti, kde nás oboch tak jemne pošmýkalo a mali sme pocit ako na námraze. Okomentoval som to tým, že tú zákrutu by mali vylúčiť z EÚ.

Stále sledujeme po očku ťažké mraky pred nami a dúfame, že cesta sa bude postupne stáčať na slnko po pravej strane, ale bohužiaľ nás to točí stále do búrky. Dávame pauzu v jednom altánku pri futbalovom ihrisku v nejakej dedinke a pozeráme radar na SHMU. Trasa vedie cez búrku, ale ak počkáme 15 minút, tak by to malo odísť preč. Teda cíga, vyprázdnenie sa a ide sa ďalej. Bolo to dobré rozhodnutie, všade ďalej sú mokré cesty od prietrže, ale už svieti slnko. V pár zákrutách stúpa z cesty hmlový opar a je to fakt krásne, avšak slnko svieti v takom uhle, že niektoré zákruty sme išli pár sekúnd v podstate naslepo. Nepomáha ani tmavý štít. Sem tam je aj štrk.

Ale prežili sme a prichádzame na miesto určenia a to jest Zalakaros s možnosťou stanovania bezplatne. Vyzerá to tam pekne. Sme tam sami, je tam altánok, ručná pumpa na vodu, stromy a ticho. Rozložíme stan, najeme sa v altánku pod baterkou. Oheň nezakladáme, po daždi je drevo vlhké, a aj tak nechceme dlho rumázgať, lebo ráno chceme čo najskôr vyraziť. Celú noc bola jasná obloha, ale na náš stan dopadali kvapky zo stromov kvôli vyzrážanej vlhkosti, takže sme mali pocit že celú noc mrholí. Nevadí, aspoň sa lepšie spalo.

2. deň, 400 km

Ráno vstávame zavčasu a rýchlo sa pobalíme. Ešte včera sme pozerali Mišovu zadnú gumu a som mu hovoril, že do nedele bude na drôtoch, čo je dosť blbé, lebo v nedeľu zháňať gumu bude prúser. Dal na moje rady, keďže ja problém s gumou som už v zahraničí riešil dvakrát :D Preto pozeráme najbližšie pneuservisy vo väčších mestách. Ideme teda do Veľkej Kaniže, či tam niečo nebudú mať. Zastavili sme sa v servise, kde mali otváračku až o 20 minút, tak sme motorky nechali na chodníku pred obchodom. Mišo musel za chvíľu preparkovať, lebo majiteľ vedľajšieho bicyklového obchodu nevedel otvoriť dvere, ale bral to s úsmevom. Vzadu v dielni sme už videli mechanikov, tak sme sa šli spýtať či niečo majú. Ponúkli trochu iný rozmer, ale to kamarát odmietol, tak nám odporučili ďalší servis v meste a išli sme ďalej.

Navigácia nás brala cez rozostavanú zavretú cestu, ale dali sme to cez prázdny chodník na križovatku. Autá nás bez problémov pustili. Ďalší servis bola malá dielnička, kde to bol po zemi samý špak a celkovo to tam pôsobilo dojmom, že 13 kľúč tam hľadajú desať minút. Pani na príjme nám po našom vysvetlení ala ruky nohy že čo chceme povedala, že nevie, ale ide sa spýtať kolegu čo je tiež breem breem a naznačila jazdu na motorke. Poslala nás na ďalšiu adresu. Už začíname pochybovať, či tu niečo normálne nájdeme a len zbytočne zabíjame čas v tomto malom meste, tak ideme do Chorvátska s tým, že v Koprivnici niečo bude. Prechádzame cez hraničný prechod Berzence - Gola.

Ráno sme čítali hrozivé správy ako je na prechode Letenye kilometrová kolóna áut ale tu prichádzame s tým, že pred nami sú len tri autá. Za 15 minút sme vybavení. Skontrolovali nám Covid pass, papiere od motorky, občianske a papier Enter to Croatia, ktorý sme si vyplnili deň pred cestou. Spýtali sa kam ideme. My že Plitvické jazerá, všetko OK a ide sa ďalej. V Koprivnici Mišo zbadal chlapíka na presne takej istej čiernej TDM 900 ako má on, tak mu hneď signalizoval. Zastavili sme na krajnici a vysvetlil mu, že by sme potrebovali zadnú gumu na jeho motorku. Chlapík nám ukázal aby sme ho nasledovali. Viedol nás asi 5 minút cez mesto a zastali sme v jednom servise, ktorý vyzeral, že je fakt určený len pre motorky. Vošiel dovnútra a vysvetlil predavačovi o čo ide. Poďakovali sme sa mu a dali sme si s ním rukou pozdrav ako správny motorkári.

Predavač zistil, že gumu ktorú potrebujeme nemá, a vie tu byť najskôr v pondelok. To bolo pre nás neskoro, tak sme poďakovali a spýtali sa už s klesajúcou nádejou na ďalší servis. Poradil nám jeden vo Varaždine. Je to síce mimo našu trasu na Plitvické jazerá, ale už dlhšie sa bavíme o tom, že nakoniec bude jediná možnosť Záhreb a keďže Varaždin je po ceste, tak prečo nie.

Bohužiaľ mali tam všetko okrem našej gumy, takže nastala porada. Mňa toto večné navštevovanie servisov už prestávalo baviť a po pravde som sa trochu hneval na kamaráta, že s takou gumou ide na trip a teda sme sa dohodli, že ja vyrazím smer Plitvické a tam nájdem nejaké ubytovanie a počkám tam naňho kým si vybaví v Záhrebe gumu. Je piatok okolo obeda a najrýchlejšiu trasu do Plitvických mi dáva zo severnej strany Záhrebu. Idem teda tadiaľ. Je to vedľajšia cesta, ale aj tak plná kamiónov. Za Záhrebom volám s kamošom a on že je za pol hoďku vybavený, tak sme sa dohodli na obede v Bistre Mozart, kde naňho počkám. Kým príde, booknem najlacnejšie a najbližšie ubytovanie k Entrance 1 do Plitvických jazier.

Kemp sme zavrhli, keďže za tú istú cenu budeme pod strechou. Jedlo v reštaurácii fajné, obsluha milá, ale za nealko pivo nechávame tretinu účtu. Chorváti vo vnútrozemí asi zarábajú na pive viac ako na jedle. Najedení a konečne s novou gumou ideme poobede k ubytku. Po príjazde sme zaparkovali pred domom odkiaľ vyšla pani domáca, ktorá najprv nechápala, ale po vysvetlení že máme rezerváciu na bookingu nám ukázala na vedľajší dom, odkiaľ už vychádzala s úsmevom naša pravá pani domáca. Zaparkovali sme, pozreli sme ubytko a tu ma Mišo nasral rečami že máme len manželskú posteľ bez okna a že najbližšie ubytko vybavuje on. To ma vytočilo, lebo izba s oddelenými lôžkami bola raz tak drahá a nechápal som čo má za problém, keďže sme sa dohodli na čo najlacnejších ubytkách a v kempoch aj tak spávame v jednom stane.

Bolo ešte málo hodín, tak sme sa vybalili s tým, že pôjdeme naľahko pozrieť letisko Žeľjava ešte dnes. Pri vysadaní na motorky ma nasral druhýkrát lebo som si dovolil druhýkrát za dva dni poznámku že sa tam dá ísť hornou trasou a potom naspäť spodnou, aby sme nešli dvakrát tou istou. Jeho to z nepochopiteľných príčin dalo do stavu že robím z neho blbca alebo čo. Povedal som mu, že ma tie jeho krámy začínajú srať.
No nič, vyrazili sme a cestou som myslel že či by mi nebolo lepšie samému. A to sme chceli brať ešte dve baby! Ale pri nich by určite skrotol. Lenže dorazili sme na Željavu a na negatívne pocity som postupne zabudol.

Cesta tam vedie po zarastenej rovnej cestičke, ktorá slúžila ako pomocná dráha pre rolovacie lietadlá na hlavnú štartovaciu plochu. Dostávame sa k veľkej vybetónovanej ploche, kde stojí policajné auto s policajtom, ktorý tam hliadkuje skrz utečencov, keďže časť opusteného letiska zasahuje do Bosny. Z betónovej plochy sa rozbiehajú cesty na viaceré smery, takže zastavujeme pri príslušníkovi a pýtame sa ho kde sú hangáre a čo a ako. Ukazuje rukami že tu tu tu a tu hangár. Hangár aj tu ale tam nemáme chodiť lebo je tam Médo (policajt spraví VRUU a roztiahne ruky ako medveď) - celkom milý policajt. Tak prídeme k prvému najbližšiemu hangáru.

Željava hangár
Željava hangár


Spravíme pár fotiek a ja vojdem motorkou aj do vnútra. V podzemnom neosvetlenom veľkom priestore sa môj reflektor stráca a nedosvieti na koniec. Rev z laďáku je v uzavretom hangári ohlušujúci. Prejdeme na ďalší hangár do ktorého sa dá vojsť len pešo, lebo je pred ním násyp. Partia Čechov na motorkách tam pred násypom kvasí na rybárskych stoličkách. Vojdeme teda dovnútra pešo a ľutujem, že baterku som si nechal v kufríku na ubytku. Svetlo z mobilu jednoducho nie je schopné osvetliť ten veľký priestor. Hangár zatáča doľava a vyzerá nekonečný. V absolútnej tme Mišo hovorí, že na takýchto miestach sa necíti dobre. Ja ho chvíľku presviedčam, aby sme pozreli ďalej a zistili aké je to obrovské a kam to pokračuje. Tá majestátnosť a spustnutosť miesta má silnú atmosféru. Začína blato a voda na podlahe, ale ani náznak, že obrovský tunel končí. Do toho tmavé bočné miestnosti a niekoľkonásobná ozvena každého šuchnutia spraví svoje plus aj info od policajta, že sú tu medvede. Mišo vyhlasuje že ma nechá samého a ide von. Zvažujem či pokračovať sám, ale usudzujem že bez poriadneho svetla by som aj tak nič nevidel, tak idem s ním s malou vierou, že sa mi sem podarí zajtra ešte vrátiť, ale tentoraz už s dobrým svetlom.

Vonku sadáme na motorky a ideme ďalej skúmať letisko. Vydám sa smerom kadiaľ policajt hovoril že je hranica s Bosnou a medvede. Kamarát hovorí, že počká pri aute s policajtom a ja to rýchlo otočím. Na konci je len betónový zátaras s informáciou, že končí hrvatska granica. Fotka a otočka naspäť. Ideme po vedľajšej pristávacej dráhe a tu spravím kamarátovi video ako si to rúbe 200 po postupne zarastajúcej dráhe. Je to taký neurčitý pocit slobody, úplne sami sa tam preháňať na tých veľkých prázdnych a rovných priestoroch. Dostávame sa na hlavnú dráhu, ktorá je o niečo širšia ako tá predošlá. Tu si role vymeníme a Mišo natočí mňa. Stred dráhy je čistý a relatívne bezpečný ale pár metrov po okrajoch už sú šutre ktoré by v tej rýchlosti vedeli spraviť neplechu, to si však všímam až keď je po videách.

Željava
Željava

Ideme na okraj dráhy a zatáčame doľava s cieľom nájsť lietadlo Li-2, ktoré tu malo zostať. Cestou vidíme na trávnatých častiach letiska obrovské jamy ktoré zostali po bombách, keď si letisko Chorváti počas vojny sami ničili, aby sa nedostalo prevádzkyschopné do rúk nepriateľom. Celkovo sa na letisku neodporúča chodiť mimo cestičiek, keďže letisko ešte nie je úplne odmínované. Pocit z letiska mám stále elektrizujúci a myslím, že aj kamarát, čiže po nedorozumeniach na ubytku už ani slychu. Hľadáme kde je to lietadlo. Vydali sme sa smerom na dedinu Željava, ale zmiatlo nás, že začínajú domy a lietadlo nikde tak sa otáčame a pýtame sa znovu policajta. On opäť využije svoj fajný skill v pantomíme a ukáže smer odkiaľ sme prišli roztiahne ruky a spraví že VŽŽŽ ako lietadlo.

Nechápeme, šak tam už je dedina a nie lietadlo. Pozeráme mapy terénu, že veď také lietadlo musí byť vidieť aj cez google earth. Chvíľu tápeme ale potom ho nachádzam za domami po pravej strane. Obzrieme si ho. Je celé polepené nálepkami od motorkárov, posprejované grafitmi a improvizované schodíky doňho je odtrhnuté krídlo brány z vedľajšieho vstupu. Porobíme fotky a ja ako fanúšik letectva sa ním nadchýnam trochu viac ako kamarát ale tešíme sa obaja a porobíme pár vtipných foto. Ideme smer ubytko spodnou trasou. Je oveľa zábavnejšia ako tá vrchná lebo je bez dedín a má fajné zákruty s dobrým asfaltom a slabou premávkou. Po ceste ešte robíme nákup v obchode večer jedlo pár pív a spať.
Kamarátovu nervozitu z manželskej postele riešim tým, že spím na posteli v spacáku.

3. deň, 146 km

Ráno sa pobalíme, lebo checkout je o 12:00 a dovtedy sa z Plitvických nevrátime. Prichádzame na parkovisko k Entrance 1. Prezlečieme sa pri motorkách do krátkeho na túru. Dáme si tú dlhšiu trasu bez lode čo nám nevadí, lebo výhľady na vodopády z chodníkov sú úžasné a na dlhšej trase nie sú skoro žiadny turisti. Po 6 hodinách sa vraciame k motorkám, zjeme nejaké konzervy a vysadáme na stroje. Po pol dňovej prechádzke je sedenie na motorke oddych :D

Plitvické jazerá
Plitvické jazerá

Ideme k moru cez mesto Gospic. Tu zastavíme na obed, dáme si pizzu hrubú ako langoš (ale chutnú) a palacinky. Naprataný len tak sedíme a chalan čo nás obsluhoval sa zaujíma odkiaľ sme, kde sme boli, a kam ďalej ideme. Hovoríme, že cez národný park Velebit, kde z cesty vidieť najvyšší vrch Chorvátska. Už na mapách sme si dopredu pozreli tie krivolaké cestičky takže nie je o čom to je to čo nás baví. Varuje nás že na tejto ceste zomiera veľa motorkárov a že aby sme si dávali pozor. Ubezpečujeme ho, že máme dobrý a opatrný jazdecký skill ale mierne nás aj tak zneistil a sme boli zvedaví čo to bude. Ideme teda ďalej podľa zvolenej trasy.

Skaly vystriedajú lesy a je to v tom teple naozaj osviežujúce. Zákruty sú fajné, s dobrým asfaltom a úplne sa nadchýnam. V duchu si hovorím že je to ako o niečo užšia a o dosť kratšia Transalpina. Zastavujeme na úseku, kde vedie malá odbočka na vyhliadku zo skál odkiaľ je vidieť z jednej strany toto vápencové pohorie s najvyšším vrchom a z druhej strany sa nám rozkladá pobrežie chorvátska z jeho ostrovmi. Kocháme sa výhľadmi porobíme fotky a ideme už smerom dolu k pobrežiu. Pár vracákov sem tam karavan ale inak plynulá cesta. Postupne ako klesáme sa vzduch každú minútu oteplieva a mi začíname pociťovať klímu pravého pobrežného chorvátska. Zlezieme dolu k Jadranskej magistrále v meste Karlobag s tým, že sa vydáme na mesto Senj a cestou sa poobzeráme po kempoch. Nejaký čas nič, ale potom odbáčam smer doľava za ceduľou kemp. Zídeme pár desiatok metrov z hlavnej cesty k rodinnému domu kde nie je nikto. Rýchlo nazriem za dom a zisťujem, že celý kemp je vlastne len rodinný dom so záhradou pri mori a jednou sprchou. Hovorím Mišovi že toto je nič. On sa rozpúšťa od tepla a najradšej by sa už hodil do vody ale ja hovorím, že ak máme niekde pri mori zostať dva dni tak nech to už stojí za to.

Ideme ďalej po magistrále, ja som trochu rýchlejší bavia ma tie zákruty doľava doprava. Neustále ide veľa motorkárov oproti a už si z kývania necítim ruku keď tu nás predbiehajú aj miestni jogurťáci. Cez plnú do zákruty predbiehajú z hukotom hravo karavan a miznú ďalej. Chalan z pizzérie v Gospici mal asi na mysli hlavne týchto motorkárov. Ale nezazlievam im to, cesty sú široké a určite to tu poznajú, i keď predsa len trochu frajerina.

Ďalšia tabuľa kempu v ľavo a mi odbočíme na Rača kamp. Zosadneme a popozeráme ako to tam vyzerá. Kamenná pláž hneď v rámci kempu. Obsadené je to prevažne karavanmi ale len asi na 1/5 kapacity kempu. Pani na recepcii nám odporučí vybrať si miesto trošku ďalej od brehu, lebo v prípade silného vetra od mora je stan riziko (neskôr zisťujeme, že má pravdu). Vyberáme teda miesto ďalej od pláže a vyzerá to tu naozaj pekne. Kemp je zasadený ako keby do takého údolíčka ktorého prirodzenú hranicu tvoria skalné steny. Super zhodíme veci trošku sa rozpozeráme a dohodneme sa že behnem do najbližších potravín v Senj kúpiť raňajky a pivá na večer. Hodil som do košíka nejaké banány, blbosti a potom sa zastavím pred regálom s pivami. Z každého čo nepoznám zoberiem po dve čiže nejakých 10 pív a idem naspäť. Mišo už sedí na pive v miestom bare zastavujem vedľa neho na motorke a sa ma pýta či mi jedno objedná kým sa zložím. Ja nadšene prikývnem idem zaniesť motorku a o chvíľu už chlípem lahodný mok a potom ďalší. Mišo má za sebou aj more, tak je rad na mne celý veselý vbehnem doň, nohy na veľkých okrúhliakoch mi plačú od bolesti a more je studené, ale po celom upachtenom dni je to osviežujúce.

Kemp Rača
Kemp Rača

Už som vo vode po prsia a až vtedy sa popozerám po dne. Okolo mňa je asi 100 čiernych ježkov a je zázrak že som ani na jedného v tom chvatnom natešenom vstupe do vody nestúpil (kto to zažil vie čo je to za nepríjemnosť). Hneď obozretne vycúvam von a všímam si tabuľu, ktorú som predtým nevidel, že táto časť pláže je pre domácich zvieracích miláčikov. Tak nič, prejdem vedľa do priestoru vyhradeného pre náš druh a síce pár ježkov je aj tam, ale nie je to až také mínové pole ako 15 metrov vedľa. Zaplávam si, ideme do sprchy zmyť slanú vodu a ideme jesť. Ja si dám kalamáre a Mišo nejaký rezeň. Na účte nás prekvapilo že pivá sú skoro polovica účtu - jedno cez tri eurá. Nevadí, sme na dovolenke dávame ešte jedno.

Po zavretí baru sa presúvame na mólo a kemp pomaly tíchne už okolo desiatej večer. My tu plánujeme byť aj celý nasledujúci deň, takže sa veselo púšťame do plecháčov. Hladina alkoholu v krvi stúpa rozprávame sa o živote a cítime sa fajn. O polnoci mi Michal zablahoželá k narodeninám - už tretí rok po sebe som neni na narodky doma. Okolo jednej spustíme Na kráľovej holi. Aby sme ostatných nerušili, tak spievame tichým mužským barytónom (žiadne vresky) a zdá sa mi to magické. Z mora sa blízka a pomaly začína cupotať na nás dážď. Perfektný osviežujúci pocit. Dopijeme všetky zásoby a odporúčame sa o pol tretej do stanu.

4. deň, 100 km

Vstávame až okolo pol desiatej. Mne ide roztrhnúť mechúr a potrebujem súrne hygienu. Kemp je prekvapivo tichý. Niektorí tiež až o takomto čase vyliezajú von z karavanov, hoc do pol tretej ako mi určite nepotiahli. Až by si človek myslel, že sa sem prišli len vyspať. No nič, to je len dobre. Po obede ako tak spamätaní vysadáme na motorky len tak naľahko nakúpiť a pozrieť hrad Nehaj v Senj. Pomotkáme sa, spravíme pár fotiek pri delách otočených na more a na mapách vidíme kúsok od nás fajné zákrutičky smerom do kopca na Krasno Polje k národnému parku Velebit. Nie je o čom a z Jadranskej magistrály odbáčame na vedľajšiu cestu do kopcov.

Zozačiatku je to také pravé Chorvátsko ako som si pred cestou predstavoval pred výletom. Ostré popoludňajšie slnko, horúco, kľukaté cestičky, skaly s nízkymi nariedko rastúcimi krovinatými stromami, premávka žiadna a rev cikád ktorý počuť aj napriek laďáku. Postupne stúpame hore a ráz krajiny aj klíma sa začína meniť. Kosodrevinu vystriedali borovicové lesy a vzduch je na pocit sviežejší. Dostávame sa už do riadneho lesa kde je medzi stromami mokrá cesta ktorá nestihla vyschnúť aj napriek peknému počasiu. Tu zisťujem že mi je dosť zima pretože som z kempu vybehol naľahko len v košieľke a kraťasoch ako mládenec. Keď sme sadali na motorky tak sme nemali nejaký ucelený plán kadiaľ pôjdeme a zisťujem že som to podcenil. Tu hore je len 16 stupňov :D

Stojíme v dedine Krasno Polje, dáme svačinu a Mišo vyzvedá od miestnych turistiek kadiaľ sa ide k Velikej Kose a či je tam možné prejsť aj našimi motorkami. Hovoria, že pár kilometrov makadamu pár odbočiek ale malo by to byť v pohode. Dáva to do navigácie a vyrážame. Asfalt sa zmení na hrubý makadam a navyše do kopca. Zhodnotíme, že to radšej na našich hladkých gumách nedáme a otáčame sa. Po ceste naspäť z dediny Krasno Polje sa za Mišom, ktorý ide predo mnou, rozbehne obrovský ovčiarsky pes. Ide z neho rešpekt a nevyzerá na orecha ktorý sa chce len ponaháňať. Mišo pridá a hneď ako peso zistí že ho nedobehne, tak zastane a zbadá mňa. Vyštartuje aj po mne a ja so stiahnutou riťkou pridám tiež a míňam ho len na meter. V pohode havko, len by mu mali dávať častejšie žrať :D

Vraciame sa už dolu kopcom k moru odkiaľ sme prišli. Mišo stojí na jednej križovatke a hovorí že doľava mu ukazuje cestu k Velikej Kose a že to chce skúsiť prejsť. Mne je v košieľke fakt zima a už sa teším na závany pobrežného horúceho vzduchu. Tak si teda zaprajeme všetko dobré a rozdeľujeme sa. Ja po ceste dole uvítavam zvyšovanie teploty a vyslovene si to užívam. Dostávam sa do kempu nechávam motorku motorkou a idem sa kúpať. Po pár hodinách prichádza aj Mišo. Váľame sa na pláži občas si zaplávame a na večer ideme k stanu. Večera pár pív a ideme spať.
A vtedy to došlo.

V noci sa strhla poriadna búrka. Zo strany od mora duje silný vietor a stanom strašne lomcuje. Keď sme prišli, tak na moje odporúčanie som nedal bočné kolíky že šak načo v takom kľudnom počasí. Celú noc prší stan sa pod nápormi vetra trasie a nakláňa a občas máme pocit že spadne. Mišo z náveternej strany je celý mokrý lebo zvršok stanu sa opiera o vnútornú časť a premoká aj naňho čo mi hneď ráno prvou vetou nezabudol pripomenúť. Je mi ho trochu ľúto, ale tak kto by povedal že aj pri mori môže byť taký uragán. Ja to nepoznám, ja som chlapec z vnútrozemia :D

5. deň, 607 km

Ráno sa pomaly balíme za jemného mrholenia. Nemecký susedia-dôchodci to tiež balia. Za karavanom majú ešte pripojený malý krytý vozík pre GSku. Snažia sa ju tam po rampe vytlačiť, ale nevládzu, tak im s Mišom skočíme na pomoc a spoločnými silami ju zatlačíme. Deň predtým kúsok od nás prišlo auto s dvomi pármi a zisťujeme že sú to Slováci až po hláške chlapíka ktorá sa nesie až ku nám: pozri zajebala si celý stan od blata tými topánkami :D Zbalíme veci vyplatíme kemp a vyrážame domov. V Senj odbáčame doprava na Karlovač. Po búrke sú na pár miestach zosypané skaly na ceste ale je treba povedať, že hneď od rána sú tam cestári a riešia to. V kopcoch za Senj stretávame auto s kefami čo ten stečený bordel z cesty zmetá.

Mrholenie sa mení na silný dážď, tak zastavujeme a navliekame nepremoky. Cesta je pomalá a šmykľavá pekné zákruty dávame opatrne a smutne pomaly. Zastavujeme pri stánku kde kupujeme domáci horský med. Ten Mišov sa neskôr za jazdy otvorí a polovica mu vytečie do kufríka. Pri tejto príležitosti nezabudne pospomínať predavača medu, pričom vyzdvihuje najmä jeho vynikajúce schopnosti ako poriadne zavrieť fľašku.

Z hôr sa dostávame do mesta tak ideme tankovať. Na benzínke skladáme nepremoky a stretávame pár z BB na GSke. Tiež idú už domov. Pýtajú sa kadiaľ ideme a že možno sa ešte stretneme tak si zaželáme šťastnú cestu. Prichádzame k prechodu Gora. Nikto nikde a pohraničníci vyzerajú, že sme ich práve zobudili. Chorvát nám pozrie papiere a kým si ich overuje aj maďarský policajt tak sa nás so záujmom pýta kadiaľ sme boli pozrieť a tak. Družnú debatu prerušuje maďarský žandár s kyslým ksichtom (asi pre to že s ním sme si skrz jazykovej bariéry nepokecali) a pokračujeme ďalej. Trasu máme viac menej tú istú ako pri ceste do Chorvátska.

Ďalšie tankovanie a pri benzínke si na chvíľu ľahneme do trávy pod stromy. Trúbením a kývaním nás zdraví pár z BB ktorý prechádza okolo. Vysadáme a ideme ďalej. Keď tu to zrazu príde.

V dedine Zalakomár mi zrazu vyhodí kontrolku ABS a po pár chvíľach mi prestane ukazovať aj otáčky. Zastavím pozerám na to a motorka sama od seba zdochne. Skúšam naštartovať, ale bezúspešne. Cesta je dosť úzka a frekventovaná, tak to radšej zatlačím na príjazdovú cestičku pred dom a s Mišom preberáme čo teraz. Hovorí, že mi odišla baterka a keďže počas jazdy, tak pravdepodobne preto, že buď mi odišiel regler alebo alternátor. Moje rýchle a chabé nápady že či ma skúsi roztlačiť nohou Mišo zavrhuje. Vraj to nepomôže a dokonca tento typ motoriek sa asi roztláčať ani neodporúča.

Začínam byť pod miernym stresom že čo teraz. Situáciu nezlepšuje ani to, že sme akurát postáli pri cigánskej štvrti. Hluční miestni začínajú vypytovať cigarety a sa v maďarčine ktorú neovládame všeličo vypytovať. Hovorím si, že to musím odtiaľto odtlačiť, kým ešte je čo odtláčať :D Pozerám rýchlo do skorovybitého mobilu kde by sme mohli nájsť nejaké útočisko na kľudné riešenie problému. Cca 2 km smerom do dediny je pizzeria, tak Mišovi hovorím že to odtlačím tam.

Chvalabohu cesta je rovinka ale v tom teple je to aj tak dosť makačka a ženie ma aj to, že pred domami postávajú miestni cigáni a kadečo na mňa pokrikujú. Na ich otázky vrtím hlavou, usmievam sa a tvárim sa, že tlačenie motorky je tou najradostnejšou vecou na svete :D Dotlačím to pred miestnu pizzériu kde už čaká Mišo. Konečne sa v kľude zložíme objednáme pitie a preberáme že čo ďalej. Pozeráme mapu a sme ešte 350 km od domova. Zhodou okolností o dedinu ďalej od miesta kde sme prespali v Maďarsku prvú noc. Zvažujem aj nápad že to odtlačím až tam, prespím a vyriešim to až ráno, keďže je už po 17:00 a za pár hodín je tma. Ale to je len taký môj zúfalý nápad a fajčím jednu cigaretu od druhej.

Začnem teda riešiť alternatívy. Mišo mi nájde na nete najbližší motoservis, aby som si zavolal o baterku že by mi pre ňu skočil ak budú mať. Lámanou angličtinou zistím, že baterku nemajú a ak by aj mali, tak mi bude momentálne k ničomu lebo sa predávajú vo vybitom stave. Ak by som aj mal nabíjačku tak nabíjanie ďalšie 4 hodiny a ak je naozaj odídený alternátor (to sa neskôr v servise aj potvrdilo, že zhorel stator alternátora) tak domov 350 km na nabitej baterke neodídem.

Volám do poisťovni pre info aké mám možnosti krytia. Chlapík mi za chvíľu volá naspäť s tým že odtiahnutie domov by ma vyšlo 500 €. Poďakujem a poviem, že skúsim ešte niečo iné. Volám teda bratovi vysvetľujem mu problém že, som uviazol v Maďarsku a prosím ho či by pre mňa a motorku neprišiel valníkom. Bez váhania povie, že mám šťastie lebo akurát si chceli so ženou otvoriť šampanské ale keď je ako vravím, tak príde. Posielam teda súradnice (neskôr mi švagriná Lucia hovorí, že keď zbadali, kde až v riti v Maďarsku pre mňa majú prísť tak sa jemne zhrozili :D )

Podľa všetkého tu budú za také 4 hodiny. Máme teda čas informujeme miestnu obsluhu v pizzérií o tom čo máme za problém a že tu trochu pobudneme. Poprosíme ich či by nám neschovali do chladničky kúpené syry aby sa v tom teple neskazili. Ešte predtým hovorím Mišovi nech teda nečaká, aby stihol prísť domov ešte po svetle aby sa vyhol návalom zveriny ktorá po zotmení na cestách určite bude. Tu sa zachová ako riadny kamarát a hovorí, že by sa mi samému v tom strese dlho čakalo a že ma tu nenechá a pomôže nám naložiť motorku. Argument o tom ako prídeme až neskoro v noci odbije s tým, že si zoberie na zajtra dovolenku. Vidím, že mu je teplo, je unavený a už by bol najradšej doma, ale aj tak so mnou zostal a som mu za to veľmi vďačný.

Sedíme dávame si pizzu a robíme si srandičky. Pozerám dopredu na nete videá ako sa správne gurtňuje motorka, keďže som to nikdy predtým nerobil a bojím sa aby sa po hrbolatej ceste domov nezvalila.

Cesta domov
Cesta domov


Brat so ženou prichádzajú skoro za tmy a vítame ich radostne ako trosečníci na opustenom ostrove, ktorí po roku uvideli loď. Motorku teda nalodíme, vyplatím otvorený účet v pizzérke a vyrážame domov. Mišo ide za nami, aby sme mu cestou rozrážali zverinu. A tej je hojne. Vidíme 30 členné stáda pár metrov od cesty a aj priamo na ceste srnky a daniele. Ideme pomaly, valník je starý a ja sa stále bojím, aby na tej rozbitej ceste gurtne nepovolili. Pri Vespréme tankujeme.

Mišovi je už dosť zima na motorke a hovorí, že zo smradu z valníka je už trochu priotrávený. Všade kľud len oproti nám občas idú autá so slovenskými dovolenkármi, ktorí sa rozhodli ísť k moru v noci kým sú neni denné špičky. Nakoniec prechádzame v KN hranicu bez zastavenia a doma sme cca o pol tretej v noci.

Takže kratučké zhrnutie: na rýchlo a značne improvizovaný trip stál za to. Zážitkov za tak krátku dobu bolo veľa a hoc boli nejaké komplikácie, pocit z cesty je jednoznačne pozitívny a nabil nás energiou a ďalšími špekuláciami na cestu tentoraz do Slovinska - i keď brat ma zo srandy upozornil, že tam už pre mňa autom nepôjde :D Celá cesta nás vyšla na hlavu do cca 200 €. Čiže za málo peňazí veľa muziky :)

Na záver chcem poďakovať súputníkovi Mišovi za účasť na ceste a bratovi Ľubošovi so švagrinou Luckou za záchranu.

Zdar a hlavne kolesami dolu.

Pridané: 29.07.2021 Autor: Ivan Sádecký - Massacre Zdieľať

Súvisiace články:

Diskusia Diskusia k článku (0)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria