1.deň – 10.9.2015 – Žilina – Miskolc – Satu Mare – Baia Sprie

Prvý deň bol v pláne čistý tranzit niekam do Rumunska a zakempovať. V Martine pri uzavretom hlavnom ťahu na Turiec sme sa dostali do zápchy v meste. Ja tento rok rozjazdený som sa štrikoval pomerne isto pomedzi autá. Pre Košťanmi n.Turcom keď kolóna opäť zastala sa Lukáš vystrčil ku stredovej čiare, predpokladal som, že ideme pomaly stredom kolónu obiehať. To sa ale nestalo, Lukáš zastavil a ja pri snahe sa obísť, som ho zachytil kufrom. Ja som to ustál a pomaly pokračoval, netušil som, že ho to poslalo k zemi o chvíľu mi ale chýbal v späťáku, tak sa vraciam. Ukázalo sa, že jeho kufrom sa táto kolízia moc nepáčila a bolo treba spevnenie konštrukcie. Riešime na pumpe o pár metrov a so zmiešanými pocitmi už opatrnejšie pokračujeme. Teda mieru opatrnosti som musel zvýšiť hlavne ja.

Následne pokračujeme cez Kremnické Bane, kde stretávam na pumpe šéfa, tiež motorkára na ceste do Bratislavy, tak prehodíme pár slov a pokračujeme. Pri Lučenci nás zdržia ešte nejaké práce na ceste a potom už pomerne plynulo fičíme do Maďarska. Za Miskolcom nám začína pršať a celkom zákerným spôsobom sa pôvodne jemné mrholenie transformuje na plnohodnotný lejak. Nepremoky na mokré veci dávame až po zjazde z diaľnice niekde pri Mateszalke. Úsek po Rumunské hranice je v daždi nekonečný. Na hraniciach pohoda, nič sa nerieši za pár minút sme vybavení a valíme si to na Satu Mare. Máme v pláne ťahať sa severom cez Livada po ceste 19 ďalej cez Sapantu a Sighetu Marmatiei niekam ku Bogdan Voda a zakempovať.

Po odbočení na sever ale vidno, že v horách leje, tak pri Livada meníme smer na Baia Mare a za Baia Sprie sa škriabeme do sedla. Po kilometri nás ale zastaví cestár, že cesta je uzavretá a posiela nás niekam do kelu. Po porade s mapou volíme neistú cestu na Cavnic, ktorá nás vedie okolo nejakej povrchovej bane. Strážnik nás poteší, že cesta je prejazdná tak sa škriabeme už bez asfaltu do kopca. Slnka ubúda a hľadáme nocľah. Ten v zapätí nachádzame hneď pri ceste a rozbíjame stany.

Dnes sme absolvovali 562km a viac krát sme museli zmeniť plány. Hlavne ale, že sme v Rumunsku.

2.deň – 11.9.2015 – Cavnic – Bogdan Voda – Baile Borsa – Prislop – Vatra Dornei

Druhý deň vstávame s očakávaniami, čo nám prichystá počasie. Zdá sa, že by to mohlo byť fajn. Balíme a stúpame ďalej po cesta na Cavnic. Offroadík je nenáročný, sem-tam sa ukážu dokonca dlažobné kocky ale inak je cesta kamenisto blatistá.

Od Cavnic pokračujeme už po asfalte cez mne známe miesta paralelkou s hlavným ťahom cez Bogdan Voda a cez príjemné sedlo sa dostávame na hlavný ťah tesne pred Moisei. Dávame raňajky, kávu a kupujeme nejaké dobroty. Tiež nám zase začína pršať a je len okolo 10 stupňov. V Borse odbočujeme na sever s plánom ľahkého offroadu do sedla Prislop. Prechádzame cez nejaký pravdepodobne ťažobný komplex v dezolátnom stave a začíname stúpať. Ešte minieme jednu umelú fontánku spôsobenú dierou v potrubí a cesta začne serióznejšie stúpať. Stále mrholí a podklad je mokrý ale keďže je dosť kamenistý, tak sa to dá. Vyliezame do nejakého sedla, kde vidíme, že ideme do oblakov. Teplota klesla niekam ku 5 stupňom a takto sme si Rumunský offroad po úžasných horských pláňach teda nepredstavovali.

Stúpanie pokračuje jedným prudším trochu viac rozbitým úsekom, ktorý v pohode zvládame na jeho vrchu ma ale Lukáš čaká a stojí, ja mám zlú stopu a nedarí sa mi rozumne zastaviť a celkom sprosto hádžem motorku na zem kufrom do diery. Trochu sa zapotíme ale zodvihneme ju a pokračujeme ďalej. Stále stúpame ale už sme v oblakoch a viditeľnosť je nulová. V podobnom duchu dorazíme až na sedlo Prislop, kde sme tesne pod hranicou oblakov.

Klesáme dolu a stojíme vo Vatra Dornei a radíme sa čo ďalej. Konečne prestalo pršať. Po odjazde vzápätí zisťujem, že znova nemám parťáka, tak sa vraciam a už vidím zhodené sedlo a započatú operáciu. Transalp neštartuje, problém v elektrike, nespraví ani ťuk. Skúšame roztlačiť, no neúspešne. Zháňam na parkovisku štartovacie káble, nikto nemá ale poradia mi kde naďaleko sa dajú kúpiť. Za 10 minút som naspäť aj s káblami a o chvíľu už Transalp zase vrčí. Rozhodujeme sa pre ubytko v meste aby sa dal problém riešiť. To o chvíľu nachádzame ani nie 300m od parkoviska, kde sme hodinu operovali deduška Hondu. Na recepcií sa mimochodom zmienime, že máme technický problém a recepčná z vlastnej iniciatívy volá známemu motorkárovi, že sa zastaví a skúsi pomôcť. Vitajte v Rumunsku. Medzičasom sme sa ubytovali a náhodný pokus naštartovania prebehol bez zaváhania, takže mŕtvu baterku sme vylúčili a tipovali sme to na nejaký zlý kontakt. Chlapík skutočne prišiel, tak sme s ním v rámci jazykových možností na oboch stranách pokecali, odporučil nám obchod s náhradnými dielmi a servis s meste a rozlúčili sme sa.

Dnes nám skoro celý deň pršalo, z výhľadov nebolo nič, navyše sa objavili technické problémy, takže deň bol pomerne pochmúrny. Spravili sme asi len 200km.

3.deň – 12.9.2015 – Vatra Dornei – Dej – Cluj Napoca – Turda

Tento deň sa k nám má pripojiť posledný účastník zájazdu Koťo. Pre stretko sme si naplánovali okolie mesta Turda, kde si naša časť výpravy zobrala za úlohu nájsť ubytko podľa možností v prírode.

Ráno počasie visí ale neprší, to sa ale v zapätí mení na výjazde z mesta a nevyzerá to na skoré zlepšenie, tak čerstvo vysušení hop do nepremokov a valíme na západ cez Bistrita kde Transalp za jazdy zdochýňa a od tohto bodu Lukáš prestáva svietiť. Pokračujeme na Dej, kde sa točíme na juh smer Cluj Napoca. Cestou nás ešte pobaví pastier s celým stádom oviec pasúcich sa v kruhovom diaľničnom privádzači. Ako ich tam doviedol, je nám záhada.

Prichádzame do Turdy a síce nie je moc pekne ale neprší a veríme, že to tak ostane, tak volíme kempovanie. Vytipovali sme si západnú stranu Cheile Turzi, čo je tiesňava nie nepodobná Dieram vo Vrátnej.

Našli sme parádne miesto na pol-ostrovčeku naďaleko cesty a rozkladáme tábor. Posielam Koťovi súradnice kam ísť a po nejakom jedle a zabývaní prebieha ďalšia operácia Transalp s cieľom fixnúť občasný problém neštartovania. Ja sa túlam po okolí a robím nejaké foto. Objavujeme funkčný bufet a koštujeme nejaké pivko. Nakoniec pred súmrakom doráža Koťo a koštujeme už všetci traja.

Dnes skôr len presun s cieľom zistiť ako sa bude vyvíjať situácia s Transalpom – 240km

4.deň – 13.9.2015 – Turda – Sebes – Sibiu – Transfagarasan – Curta de Arges – Poiana

Víta nás zahmlené ráno, dúfame, že hmla ustúpi a bude pekne slnečno. Už by sa patrilo. Pobalíme saky-paky a valíme do Turdy, kde hľadáme soľnú baňu. Na parkovisku je len zopár áut, kupujeme lístky a hor sa. Teda dol sa, keďže vstupujeme do bane. Od tohto úkazu som nemal nejaké očakávania ale bol som príjemne prekvapený. Bolo to veľmi zaujímavé a nie drahé. Baňu opúšťame druhým východom s tým, že to snáď nebude na parkovisko ďaleko, rýchlo sa ale presviedčame, že bude tak sa snažíme vrátiť znova cez baňu. Lístky som ale úspešne zahodil do smetiaka a bez nich nás zrazu už iný dozorca nechce pustiť. Smetiak je našťastie takmer prázdny, tak s hlbokým nádychom lístky v pohode lovím a sme vpustení späť do bane. Slušná prechádzka na parkovisko, ktoré stále halí hmla.

Nasadáme a vyrážame k nášmu ďalšiemu cieľu a tým je Transfagarasan. Vzhľadom na to, že sa chceme presunúť primárne ešte na Čiernej Hory, volíme časovo najmenej náročnú trasu cez Sebes a Sibiu. Počasie sa nakoniec umúdri, v Sebes už stojíme pri supermarkete, nakupujeme potreby a vyhadzujeme nepotrebné vrstvy z oblečenia, lebo sa konečne oteplilo. Stúpanie na Fagaraš zase ukazuje, že hore to nebude jasno. Hore je celkom plno, kupujeme suveníry a skúšame nejaké dobroty. Na druhej strane hory sa obloha znova otvorí a začína byť pekne. Chytíme ale celkom slušnú kolónu áut, ktorú sa nám všetkým nepodarí predbehnúť. Regroup preto robíme až na priehradnom múre, kde je znova celkom plno.

Ďalej pokračujeme už bez zdržovania spoločne a v Curta de Arges dávame pumpu a odbočujeme na bočné cesty cez Salatrucu smerom na Poiana, kde mám taký predbežný plán niekde zakempiť. Po vyštveraní do sedla ale plán na kemp likvidujú blízke stáda oviec, ktorých strážne psy nie sú príliš lákavou večernou spoločnosťou.

Klesáme preto dolu cez dedinku Poiana smerom na Brezoi a niekde za Pripoare za skladáme pri brehu rieky pri fajn posedení. Pozháňame drevo, spravíme oheň, otvoríme pivo poopekáme a za chvíľu sme tuhí. Dnes nás to nejako zmohlo aj keď to bolo len 362km.

5.deň – 14.9.2015 – Brezoi – Ciungetu – Spre Strategica – Novaci – Bumbesti Jiu – Uricani

Ráno po zbalení vyrážame do Brezoi, kde tankujeme a pokúšame sa o raňajky. Všetci si dávame rovnakú „čórbu“ s vidinou polievky bohatej na mäso. Chybu to malo v tom, že sme si zvolili držkovú polievku a tak jediný kto si pochutnal bol Koťo. My s Lukášom sme si dali vývar s chlebom.

Jemne podráždení sadáme na motorky a vydávame sa smerom na Voineasa, tesne pred ktorým odbočujeme na Ciungetu. Tu začína trasa označovaná ako Spre Strategica, ktorá by nás mala doviesť až na Transalpinu terénnou „skratkou“. Trasa na google earthe vyzerala pomerne jednoznačne, táto predstava sa však v reále nepotvrdila. Trasa má nespočet odbočiek a križovatiek. Tak sme sa tu trochu pomotali, pretože GPS mapy, ktoré sme mali so sebou nemali vrstevnice a zle sa odhadovalo ktorá čiara je ktorá cesta. V princípe to nevadilo, akurát sa nám počasie trochu zhoršilo ale nepršalo. Na jednom rázcestí, kde sme mimochodom už išli nejaký čas zle, sme sa rozhodli vyskúšať vyjsť na blízky vrchol. Tu po niekoľkých pádoch v mäkkom rašelinisku sme sa vydali na prieskum na pešo. Lukáš to nakoniec vyšiel aj na motorke ako prvý, ja som sa odhodlal tiež a následne na vrchole s rozhľadom sme zistili, že sme išli zle. Stačilo nám ale zbehnúť z kopca dolu na opačnú stranu a boli by sme na správnej ceste.

S týmto zistením sme sa pustili na pešo za Koťom, nech sa hecne a vylezie to alebo mu to Lukáš vyvezie. Na naše prekvapenie nás Koťo ale dolu nečakal. Dovolať sa mu nedalo tak sme sa chtiac-nechtiac pustili dolu na motorkách, reku, že asi bude na križovatke, kde sme opustili zlú trasu pôvodne. Prekvapením bolo, že ani tu nás nečakal. Našťastie nebolo úplne sucho, takže bolo vidno stopy po jeho nových Mitasoch E07 smerujúcich našim pôvodným zlým smerom. Vydávame sa teda v jeho stopách a míňame viacero križovatiek, kde len krútime hlavami nad tým, že sa pustil len tak sám smerom, ktorý sa mu proste zdal správny.

Cestou po ktorej viditeľne išiel dôjdeme až ku salašu, kde už je cesta dosť zlá, navyše klesá tak prudko, že pochybujeme, že to dokážeme na motorke vyjsť naspäť. Objavuje sa miestny bača a rukami nohami sa ho pýtame, či videl nášho spolusúputníka. To nám potvrdzuje a zároveň nám naznačuje, že tam nie je cesta. To je nám viac menej jasné, zrazu začujeme vrčanie motora, kričíme čo sa dá, vrčanie utíchne a viac už nič nepočuť. Vydávame sa na záchrannú akciu napešo a krútime hlavami nad tým kam pre boha vošiel a čo všetko prešiel. Začínam mať pred ním rešpekt. Stopy naštastie vedú mimo zhoršujúceho sa koryta, pretože cestou sa to už označiť nedá a nasmerujú nás na lúku. Tu asi 100m obďaleč leží náš kamarát Koťo pod stromom v relaxačnej polohe a motorka vedľa neho na boku. Že už ju nevládal po asi 10 pádoch postaviť...

Sfukujeme gumy a ja roztláčam V-Stroma s Lukášom hore brehom aby mu ju vyviezol na cestu. Nakoniec sa ukázalo, že pri salaši ho vystrašili psy a bača nebol poblíž, tak sa bál zastaviť a preto zbehol do toho lesného koryta. No nakoniec to dobre dopadlo, bačovi sme poďakovali za pomoc a pobrali sa zase naspäť pár kilometrov na správnu cestu. Cesta bola ďalej pomerne jednoduchá, ešte raz sme zle odbočili ale prišli sme na to a podarilo sa nám v pohode otočiť aj keď to bolo vo svahu.

Ešte jedno nepríjemné miesto bolo keď sme stretli prechádzajúce stádo oviec, čo som navrhol, že ak pôjdeme spolu, tak prejdeme a psy si na nás netrúfnu. Problém bol v tom, že Lukáš sa rozbehol a Koťo sa zasekol. Kým sa mi ho podarilo obísť aby Lukáš, ktorý o tom nevedel nešiel sám, tak už bolo zle. Psy sa nebezpečne priblížili a Lukáš si začal agresívnejšie raziť cestu cez ovce, ktoré nestíhali uskakovať. Jednu zachytil a na druhú nakoniec spadol s motorkou a tá zostala zakliesnená pod ňou. Takto to znie smiešne ale s niekoľkými psami štekajúcimi s vycerenými zubmi to nie je žiadna sranda. Keď som dorazil, postavili sme motorku a všetci vrátane ovce sme ušli z miesta činu. Za obeť padlo plexi, inak všetci živí a zdraví.

Posledná časť cesty už bola brnkačka. Ja som si solidárne pri jednom nezachytení motorky ešte ulomil blaster, aby sme mali všetci z tohto úseku nejakú škodu. Tesne pred napojením na Transalpinu sme ešte natrafili na miestnych zberačov všetkého možného, ktorí mali na ceste a okolo nej postavený tábor. Celkom ochotne nám ale spravili cestu a o chvíľu už sme sa na veľkom parkovisku napájali na známy horský prechod.

Transalpina začala sľubne, polooblačno, slabá premávka, no už na prvom hrebeni prišli mraky a na druhom sme do nich naplno vbehli. Viditeľnosť horšia ako zlá, zima vlhko. No aspoň pre Transalp to bol na chvíľu návrat domov...

Rýchlo sme z toho nečasu zbehli dole a tesne pred Novaci, sme sa zastavili ešte na kávu a nejaké dobroty, lebo po Spre Strategica nám vyhladlo. Koťo dofukuje mäkkú pneu, lebo sa mu jazda nejak nepozdáva a valíme to ďalej na Bumbesti Jiu a parádnym kaňonom s cestou vo výstavbe smerom na Vulcan. Naposledy keď som tadiaľto išiel dalo sa fajn všetko poobchádzať. Tentokrát už tu postávali cestári a tak bolo treba na niektorých „semaforoch“ skutočne na červenú zastaviť. Prežili sme a vo Vulcane po nákupe rozhodujeme, či potiahneme až za civilizáciu alebo niekde pohľadáme civilizované ubytko. Nakoniec sme v Uricani našli celkom v poho ubytko za normálnu cenu. Už nám skoro došli rumunské leily, tak naháňam bankomat a nakoniec aj ja parkujem a prelaďujem na relax.

Dnes nakoniec 244km, škoda, že sme nemali jasno na offroade pri Transalpine ale na druhej strane môžeme byť radi, že to nebolo horšie.

6.deň – 15.9.2015 – Uricani – Cerna Sat – Orsova – Majdanpek – Petrovac – Svilanjac

Ráno vyrážame pomerne skoro. Niekde pred koncom civilizácie prepadávame magazin mixt a riešime raňajky. O pár kilometrov nám za Campu lui Neag už končí asfalt a začíname stúpať po mne známej ceste okolo vodnej nádrže do dedinky Cerna Sat. Koťovi trochu utekáme a v neďalekom sedle ho čakáme. Keď nechodí podozrivo dlho a už plánujeme otočku, tak sa zjaví, zaplaví ranné ticho niekoľkými nadávkami a dožaduje sa mapy. Že on tie offroady nemusí, že pôjde nejakou asfaltovou okľukou. Niekde cestou hore svojho V-Stroma znova položil a malo to aj vizuálne škody. Po konzultácií s mapou ale reálna obchádzka nehrozí, mala by totiž asi o 100km viac ako naša trasa, takže ideme spolu ďalej.

V klesaní, ktoré je prevažne kamenisté sa držíme spolu a následne okolo nádrže je cesta prekvapivo blatistá. Miestami sú aj väčšie kaluže, ale nejak to všetci zvládneme a pri múre nádrže si dávame slnečnú pauzu po ktorej pokračujeme cez Baile Herculane na hlavný ťah.

Tam na pumpe rozmýšľame kadiaľ ďalej. Presný plán nemáme, sme tesne pred hranicou so Srbskom, kde nemáme žiadne zaujímavosti a máme ho len ako tranzit do Čiernej Hory. Rozhodujeme sa pre hraničný prechod pri meste Orsova a pokračujeme popri Dunaji a neskôr cez Majdanpek až niekam ku Svilanjac. Robíme nákup, je pekne chceli by sme zakempovať. Slnečného svitu ale rýchlo ubúda a nám sa opakovane nedarí nájsť vhodný flek na noc. Nakoniec už po tme nájdeme ubytko v hoteli.

Dnes sme zvládli asi 370km a po doobednom offroade už to bol viac menej iba tranzit. Konečne sa oteplilo a je slnečno.

7.deň – 16.9.2015 – Svilanjac – Novi Pazar – Berane

Včera nám bolo ľúto, že sme nezakempovali, no ráno bola situácia opačná. Chudák Koťo ako by mu nestačili trable predchádzajúcich dní získava ako bonus nejak črevný problém a ráno po „presranej“ noci je bledý ako stena. Ráno sa teda len tak trúsime a po ubezpečení, že dnes nás nečaká žiadny offroad sa nám okolo 10 podarí nalodiť a opatrne pre predierame Srbskom. Cestu nám spríjemňujú všadeprítomné pekné baby. Veľké plus pre túto krajinu.
Niekde za Kragujevacom inak nie veľmi zaujímavá cesta mení charakter a začíname si jazdu celkom užívať. Slniečko pečie, čo si ja osobne užívam, chalani už menej. Človek im proste nevyhovie, raz zima, potom teplo.

Prejazd cez Novi Pazar je pre mňa trochu šok. Mešity, stánky a chaos na ceste. Zrazu mám pocit ako by som bol v Turecku a nie v Srbsku. Chytáme sa výjazdu po ceste 22 ktorý nás dovedie ku hraniciam Čiernej Hory. Okolitá krajina sa opäť mení, cesta vedie kaňonom a naznačuje čo nás bude za hranicou čakať.

Hraničný prechod je maličký a bezproblémový, o chvíľu už sme v Čiernej Hore. Prvé čo nás upúta ale nie je príroda ale hory odpadkov pri ceste. Celkom veľký kontrast s nádhernou prírodou. Asi ako skládka odpadu v srdci Slovenského raja. Po občerstvení niekoľko kilometrov za hranicou dohodujeme plán. Odbočujeme z hlavnej cesty a stúpame do kopcov cez neoznačené dedinky a následne klesáme zase dolu.

Chceli sme niekde na kopcoch zakempovať ale Koťo by radšej k vode kde bude chladnejšie. Keďže vzhľadom na svoj stav má rozhodujúci hlas, tak prechádzame mestom Berane a mierime do doliny popri vode, kde nakoniec nájdeme celkom pekný flek na kemp.

Dnes sme celkom prekvapivo aj napriek úvodným komplikáciám spravili 320km.

8.deň – 17.9.2015 – Berane – Lubnice – Kolašin – Veruša – Rikavačko – Podgorica – Bar

Ráno v doline je strašne vlhko, všetky veci sú premočené od rosy, neochotne ich balíme a chystáme sa vyraziť. Koťo už vtipkuje, čo je dobré znamenie. V Berane kupujeme nejaké raňajky a po ich likvidácií opúšťame mesto. Hľadáme odbočku na Lubnice kadiaľ by sa malo dať ľahkým offroadom dostať do Kolašina. Cestu v pohode triafame a za dedinou končí asfalt. Cesta je kamenistá a stúpa rozumným sklonom až do sedla. Bohužiaľ je celá v lese, takže výhľady žiadne. V sedle je križovatka a mohlo by byť zaujímavé vyskúšať cesty ktoré vedú hrebeňom. My ale také ambície aktuálne nemáme a klesáme do Kolašina.

Klesanie je pohodové kamenisté až kým nedobehneme niekoľko kráv. Tie vyplašíme a bežia dolu. Na úzkej ceste stále utekajú pred nami z jednej strany na druhú a nemôžeme ich obehnúť. Keď zastavíme, zastavia aj ony. No komédia.

Nejak sa nakoniec cez ne dostávame a zbiehame až do Kolašina, tankujeme a netriafame odbočku na Mateševo, tak sa trochu povozíme a vraciame sa. Za Mateševom po úzkej zvlnenej ceste pokračujeme do Veruše.

Tu podľa cykloznačiek identifikujeme odbočku na Rikavačko jazero, ktoré mi vrúcne doporučoval Jose. Najprv ideme po starej rozbitej asfaltke, ktorá nakoniec skončí a ideme po kamenistej ceste s jemným stúpaním s úžasnými scenériami všade naokolo. Idem posledný a každú chvíľu zastavujem a fotím. Nádhera.

Vychádzame do sedla, je krásne slnečné počasie a mňa lákajú odbočky, ktoré tu sú. Asi nevedú nikam ďaleko a práve preto ma láka ísť sa pozrieť s akým cieľom ich ľudia vybudovali. Nestretávam sa s podporou. Je celkom teplo a mojich parťákov to nejako ničí. Klesáme preto dolu ku jazeru. Cesta je po úvodných otvorených serpentínach po vbehnutí do lesa trochu prudšia, tak ideme opatrne. Po opustení lesa sa nám otvára nádherný výhľad na osadu nad jazerom, ktorá pôsobí ľudoprázdno. Chvíľu sa čakáme, ja potom idem testnúť zjazd k jazeru. Na brehu v tom najlepšom mieste sa pasú kravy, tak strategicky prichádzam okľukou, tak aby predomnou ustupovali a rozkladám sa. Stratégia funguje a o chvíľu už máme breh pre seba.

Dobehnú aj chalani a oddychujeme, sušíme stany z rána a močíme nohy v jazere. Bolo by tu parádne kempovanie ale je len tesne po obede a rozhodujeme sa ísť ďalej, čo je možno trochu škoda. V stúpaní do osady ešte raz zdvíhame V-Stroma a potom už hľadáme cestu na západ, ktorá nás má doviesť opäť do civilizácie. Cesta je trávnato kamenistá prvý kilometer jemného stúpania, potom tráva ustupuje a ide sa už len po kameňoch a čoraz prudšie hore. Máme krásnych 30 stupňov a máme prvý pád. Transalp je na zemi. Zdvíhame a pokračujeme. Až som prekvapený, že mi to ide, ale potom padám aj ja hlúpo v zákrute, nedarí sa mi samému zodvihnúť motorku.

Potom prichádza prudké stúpanie s voľnými kameňmi, kde sa mi nedarí rozbehnúť a padám asi 3x. Lukáš mi pomáha vždy zodvihnúť motorku, nakoniec sa z toho nejako vyhrabem a keď naberiem rýchlosť tak už to ide. Vyškriabeme sa na vrchol a už sme takmer bez vody. Hore nás čakajú nádherné výhľady a už podstatne jemnejšie stále kamenisté klesanie.

Výhľady si ale moc neužívame. Trochu nás to zmohlo. Klesáme a dúfame, že narazíme na vodu. Tú nájdeme v parádnom prameni asi po 4km zo sedla. Je tu aj postarší nemecký pán s 2 ženami na Land Roveri a vraví nám, že už tu je tretí krát, no vždy sa musel kvôli snehu vrátiť. Ubezpečujeme ho, že dnes bude mať skôr opačný problém, naberáme vodu a pádime ďalej.

Do prvej dediny a zároveň na začiatok asfaltu je to už len kúsok. Kým tam dôjdeme, ešte si užívame výhľady do Albánskych hôr, spravíme pár fotiek a začíname klesať do Podgorice. Tento úsek by potešil skôr cestných pirátov. Nám sa tu pri teplotách nad 30 stupňov a terénnejších gumách celkom šmýkalo, ale aj tak to bolo fajn. Po sklesaní z hôr nás naplno atakujú vysoké teploty okolo 35 stupňov. Tankujeme, zmzlinujeme a rozmýšľame kam na noc. Na pobreží sme našli mesto s menom Bar, tak je to jasné. Z Podgorice je to slabú hoďku a po vylezení z tunela, kde za prejazd platíme 1 euro si užívame už prímorskú klímu a scenérie. Slušná zmena od rána. Bar prekrížime a po optimistickom skúšaní ceny v predraženom hoteli sme našli nakoniec parádne ubytko za 10e na osobu na noc s veľmi šarmantnou slečnou domácou. Rýchlo zo seba robíme ľudí a ideme na nejaké jedlo a pivo.

Deň končíme so slabými ale pomerne zaujímavými 220km.

9.deň – 18.9.2015 – Bar – Virpazar – Rijeka Crnojevica – Cetinje – Podgorica – Bar

Na dnes je naplánovaný oddychový deň, chalani si chcú užiť more. Ja ráno čistím a mažem reťaz a okrem po slabých 2500km abnormálne zodratej zadnej Mitaske E10, zisťujem hlavne vôľu v ložiskách zadného kolesa. Po demontáži zisťujem, že povolilo ložisko od kotúča, ktoré je na tom dosť zle, vnútorný krúžok už má značnú vôľu. Môj program sa z pláže mení na zháňanie servisu.

Skúšam v autoservise, ktorý sme obchádzali naďaleko pri hľadaní ubytka. Majster mi nevie pomôcť ale posiela ma do pneuservisu vedľa za Nikolom. Nikola je motorkár, vie anglicky a rýchlo pochopí môj problém. Snaží sa zohnať kamoša, ktorý servisuje motorky v meste. Táto akcia trvá asi hodinu, nakoniec ma za ním osobne zavedie ale buď nie je doma, alebo veľmi tvrdo spí . Inštruje ma vyčkať, tak čakám asi ďalšiu hodinu, no bezúspešne. Medzi rečou mi ale Nikola spomenul, že v Podgorici je BMW, tak uvažujem skúsiť šťastie tam.

Nejdem najrýchlejšou cestou, v mape som našiel nejakú spojnicu cez kopce zo Stareho Baru až ku Skadarskému jazeru do dediny Virpazar, tak smerujem tam. Po niekoľkých kilometroch ma ale značka upozorňuje na slepú cestu, napriek tomu, že GPS tvrdí, že som správne. Neskôr si všímam zarastajúce okraje cesty, čo dáva tušiť, slabú premávku. Zo zvedavosti ale pokračujem. Cesta vystúpa pomerne vysoko nad úroveň mora s parádnymi výhľadmi a za sedlom začne klesať do tiahlej doliny. Po niekoľkých kilometroch klesania ma náhle donúti zastaviť zosuv cesty v celej jej šírke. Je tu síce objazd, na motorke prejazdný ale je dosť exponovaný s pomerne hlbokým zrázom. Chvíľu rozmýšľam, nakoniec sa púšťam a je to v pohode, skrátka len ten blbý pocit, že nemožno bezpečne zastaviť.

Som rád, že to dobre dopadlo, to ale neviem, že o asi ďalší kilometer ma zastaví ešte jeden. Ten má objazd ale v pohode široký, používaný aj autami. Po tomto prekvapení sa už ďalšie nekoná, sklesám príjemnou točitou cestou až do Virpazaru a kupujem niečo pod zub.

Pokračujem opäť bočným ťahom na Rijeka Crnojevica, ktorý mám poznačený v zaujímavostiach Čiernej Hory, no okrem točitej cesty a úvodných výhľadoch na Skadarské jazero som pomerne sklamaný. Priamo v Rijeke Crnojevici je pekný most a dosť úzka hlavná ulica a to je všetko. Optimisticky odbočujem na hlavnom ťahu na západ a v Cetinje tankujem a kontrolujem vôľu v kolese. Bohužiaľ zisťujem, že vôľa sa zvýšila, už celé utiahnuté koleso má na obvode asi 1mm axiálnu vôľu, čo je dosť. Otáčam preto do Podgorice smer BMW servis. Po ceste ešte fotím tabuľu Kokoti, tá známa veľká je ale posprejovaná ale aspoň pre spomienku a onedlho som dolu v rozpálenej Podgorici. BMW servis je na hlavnom ťahu, nachádzam ho bez problémov. Manažér servisu vie dobre anglicky, takže rýchlo vysvetlím svoj problém. Potrebné ložiská ale nemajú skladom a ani v meste sa im nepodarilo telefonicky zohnať kompatibilné. Údajne už je neskoro a obchody sú pozatvárané. Je 16:00 miestneho času. Doporučuje mi prísť ráno, že vedľajší servis by mohol mať, prípadne niekde v meste sa ich pokúsia zohnať.

So zmiešanými pocitmi odchádzam a rozmýšľam ako postupovať. Je štvrtok večer, piatok je asi posledná reálna šanca problém vyriešiť. Inak je víkend bez možnosti jazdy. Keďže motorku mám novú platí mi ešte asistencia mobility od BMW, rozhodujem sa večer pre ich kontaktovanie. Vraciam sa do Baru na ubytko a bavím sa s parťákmi aký bol deň. Potom riešim linku BMW a vysvetľujem problém, prevolám tak asi 30eur a výsledkom je, že servisný technik už nie je k dispozícií a je mi doporučený BMW servis v Podgorici a ponúknutý transport tam. Ten odmietam, toľko motorka pojazdná je.

Večer ešte skočíme na pivko, keďže ráno skoro vstávam a stejne mám úplne iné myšlienky, celkom skoro to balím a idem spať.

Dnes krízových 184km ale aspoň som niečo zaujímavé videl, aj tak by ma nebavilo váľať sa celý deň na pláži.

10.deň – 19.9.2015 – Bar – Podgorica – Šavnik – Žabljak – Plužine – Nikšic – Bar

Ráno sa presúvam do Podgorice, tak aby som tam hneď po otvorení bol. Motorku berú do servisu a po pol hodine dostávam dobrú správu, že ložiská sú a v pohode ich vymenia. Ešte sa ospravedlňujem, že som doviezol špinavú motorku, ale nechcel som ju umývať a naplaviť tak do ložiska ďalší bordel. Výmena trvá skoro do obeda, ale aspoň mám čas si premyslieť čo s načatým dňom. Moja dilema je, či sa pokúsiť o neistý offroad na Kapetansko jazero, k čomu mám ideálne podmienky lebo motorku mám bez batožiny ale som sám alebo si skočím pozrieť Durmitor, kým je dobré počko, ktoré sa má od zajtra pokaziť.

Po odovzdaní motorky, som trochu prekvapený, že musím za to platiť aj keď mám záruku a ešte aj incident v systéme mobility. Ide ale len o necelých 70eur, takže v eufórií z vyriešeného problému to neriešim. Ako bonus mi umyli motorku, čo trvalo určite dlhšie ako výmena ložísk, pretože zašpinená bola po upršanom a blatistom Rumunsku a prašnom Srbsku poriadne. Platím a idem kade ľahšie.

Prechádzam mestom a fotím zaujímavý Millenium bridge a ešte nejaké monumenty v meste. Potom už vyrážam na sever, no kúsok za mestom odbočujem ku zaujímavosti – mostu cez Malu Rijeku, ku ktorému zájdem cez úzku príjazdovú cestu. Je tu ale nejaká ostraha aj so psom, tak robím len pár fotiek a moc sa nezdržujem.

Vraciam sa na hlavný ťah na sever a prechádzam parádnym kaňonom až po miesto, ktoré mám označené ako začiatok cesty, ktorá by ma mala doviesť na Kapetansko jazero. Má to byť necelých 30km, rozhodujem sa to vyskúšať no akonáhle bude terén taký, že sa nebudem cítiť komfortne tak to chcem otočiť a neriskovať. Asfalt končí asi po 3km a začína ľahký offroad, ten ale po ani nie 2km už je miestami viac kamenistý a rozbitejší ako by sa mi páčilo a tak si túto trasu nechávam na inokedy s nejakým doprovodom a vraciam sa naspäť na hlavnú cestu.

Po ceste valím na sever a odbočujem na Šavnik. Táto cesta nie je moc používaná, po krajoch sú často zosunuté kamene a sem tam je štrk aj priamo v jazdných pruhoch. Ide sa mi dobre, sem tam niečo fotím a stále mám radosť z opraveného kolesa. Pred Šavnikom vidím odbočku na Žabljak do nejakej úzkej cestičky. Tomu moc nedôverujem a pokračujem až po Šavnik a idem do Žabljaku po hlavnej. Premávka hustne, je tu kopec motorkárov.

Po vystúpaní na náhornú plošinu sa mi otvárajú parádne výhľady na pláne napravo a hory Durmitoru naľavo. Napravo vidím parádnu cestičku, ktorá sa sem pripája a neskôr zisťujem, že to bola odbočka, ktorú som zavrhol pre Šavnikom. Škoda ale zase niečo na budúce.

Prechádzam Žabljakom a prekvapuje ma aké to je malé mestečko. Smerujem na Crno jazero, no po príchode po mne pýtajú len za vstup ku jazeru celkom absurdné vstupné. Keďže som tu len na otočku pre nejaké fotky, tak na to kašlem a idem prekrižovať Durmitor. Z hlavnej cesty odbočujem hneď ako sa dá a prechádzam dednikou Virak. Akonáhle cesta začne stúpať otvárajú pre predomnou parádne výhľady známe z mnohých fotiek. Veľa stojím a fotím aj ja.

Za sedlom smerom na Plužine stojím pri jednej z mnohých lavičiek a trochu rozjímam klasicky nad udalosťami tohto výletu, čo sa udialo a čo nás ešte čaká. Čas ma ale neúprosne tlačí, tak klesám ďalej. Klasické scenérie opisovať nebudem, to už všetci poznáte a pozriete si na fotkách. Čo ma ale zaujalo bolo kuriózne basketbalové ihrisko na ceste z ktorej by loptu zahratú do autu len ťažko niekto priniesol naspäť na ihrisko.

Sklesám to teda po parádnej ceste cez známy tunel s križovatkou až na hlavnú cestu a zisťujem, že som sa s časom dosť prerátal a mám ho ešte menej na dohodnutý čas návratu ako som si myslel. Z Plužine je to do Baru 160km, čo viem, že mi bude trvať viac ako 2 hodiny. Ťahám za plyn a valím čo to dá po kvalitnej asfaltke. Stojím už len v Podgorici a fotím západ slnka. Do Baru prichádzam už skoro za tmy, zvestujem dobré správy, zrobím zo seba človeka a ideme na nejakú večeru.

Vyzvedáme ako je možné že všade pri mori je tak prázdno aj v piatok večer a ochotný čašník nám radí, že ak sa chceme zabaviť máme skočiť do klubu Illusion, kde to v piatok večer naozaj žije. Po bojovej debate sa zhodujeme, že to si nemôžeme nechať ujsť a presúvame sa do mesta a postupne do klubu Illusion. V klube to skutočne po polnoci žilo, všade pekné baby a stretli sme aj nahodenú našu slečnu domácu, ktorá nám sprostredkovala aj odvoz na ubytko. Ešte sme posedeli s ňou a jej bráchom a pobrali sa už nad ránom spať.

Dnes som nakoniec po Čiernej Hore natočil 427km.

11.deň – 20.9.2015 – Bar – Vladimir - Skadarské jazero – Podgorica – Kolašin

Ráno je vstávanie ťažké, Lukáš pobehuje akoby večer nič nepil. S Koťom sa ťažko zbierame a balíme. Už keď sme nastrojení uvedomujeme si, že ešte nie je úplne ideálny stav vyraziť aj keď hodiny už ukazujú poobednú hodinu. Keď nakoniec vyrazíme, ideme opatrne ako sa len dá. Niekde pri Krute alebo Vladimir stojíme na pumpe a dopujeme sa chladenými nealkoholickými tekutinami. Cesta k jazeru už je lepšia ale sme všetci unavení a hľadáme miesto na odpočinok. Nič moc nenachádzame a pomaly sa krútime po ceste popri jazere. Nie je moc dobrá viditeľnosť, predpoveď počasia sa zjavne napĺňa.

Vo Virpazare dávame seriózne jedlo a dostávame sa do normálu, cez Podgoricu prefičíme a ideme parádnym kaňonom, ktorým som šiel včera sám, na sever. Pred Kolašinom sa nám kazí počasie ale neprší. Tesne pred Mojkovacom sa už šerie, mapa tam ukazuje kemp, tak ideme vyskúšať šťastie. Za poplatok si rozložíme stany na nijak lákavom mieste, ale sme radi, že máme tento problém z krku. Prípadným záujemcom by som ale poradil popozerať sa radšej niekde inde v prírode a zadarmo. Pomerne rýchlo končíme večernú debatu a zapíname aktívnu regeneráciu spánkom.

Dnes sme sa preplížili asi len 200km.

12.deň – 21.9.2015 – Mojkovac – Žabljak – Plužine – Ščepan Polje – Gacko - Nevesinje – Mostar

V noci sa púšťa intenzívny dážď a ten nás vzhľadom na našu polohu celkom vytápa. Môj stan to zvláda. Lukáš s Koťom nemajú toľko šťastia. Balíme všetko mokré a v daždi odchádzame smer Mojkovac a most cez rieku Tara. V daždi Koťovi s Lukášom trochu utekáme a na križovatke pri moste, ktorú riadi policajt odbočujeme na most aby sme tam nestáli. Pozeráme, fotíme a Koťa stále nikde. Tipujeme, že neodbočil na most, tak sa zberáme, že ho nájdeme niekde po ceste. Píšem sms, že ak šiel ďalej stretneme sa v Žabljaku.

Prichádzame do Žabljaku a stretávame sa s Koťom, stále jemne mrholí a je pod 10 stupňov. Hľadáme nejaké teplé posedenie a jedlo. Hodíme nejakú „čórbu“ navlečieme mokré veci a ideme prekrižovať Durmitor. Konečne prestáva pršať, dokonca sa trochu vyčasuje a v podstate vidíme všetky hory aj keď miestami sedia stále oblaky. Od Plužine sa dávame na sever na Bosniansku hranicu v Ščepan Polje.

Prechádzame kaňonom rieky Piva s neuveriteľne priezračnou vodou, ktorá má takú modrú farbu akú som nikdy nevidel. Robíme pár spoločných fotiek a dorazíme posledné kilometre po hranicu. Hranica v Čiernej Hore na kopci pohoda, ale pred Bosnianskou je rada asi 10 áut. Ja už naučený autá obieham a tlačím sa dopredu ku colnici, čo je až príliš dôstojné pomenovanie pre túto hraničnú búdku. Chalani sa ale poctivo postavili do radu tak som hranicu prešiel sám a čakám ich na parkovisku. Zatiaľ aspoň suším mokrý stan na slnku, ktoré sa ukázalo spomedzi oblakov.

Po pol hodine sa preplazili hranicou aj chalani a vydávame sa na celkom zaujímavú cestu po Bosne smerom na Gacko. Zopár fotení ale moc sa nezdržujeme a valíme na Nevesinje. Konečne sa otepluje a už je asi 15 stupňov. Pred Nevesinje toho máme už aj celkom dosť a hľadáme nejaké ubytko, ale nikde nič. V Nevesinje sa rozhodujeme dôjsť až do Mostaru. Za kopcami sa v klesaní do Mostaru teplota aj napriek pokročilej večernej hodine šplhá nad 20 stupňov a je to po uzimenom dni paráda.

Tesne za značkou mesta Mostar nachádzame celkom fajn ubytko ale už za európskejšiu cenu 20eur. Čert to ber, potrebujeme sa vysušiť. Končíme deň po 315km.

13.deň – 22.9.2015 – Mostar – Jablunica – Jajce – Jasenica – Velika Kladuša – Slunj

Ráno dávame bojovú poradu ako ďalej. Lukáš je rozhodnutý pre návrat domov ku manželke tesne pred pôrodom, Koťo chcel ísť ešte na pár dní k moru do Chorvátska ale predpoveď už nesľubuje teploty vhodné na vylihovanie pri mori, tak sa rozhoduje taktiež pre cestu domov. Mne sa domov ísť nechce a zvažujem ísť pozrieť ešte „jemnou“ okľukou talianske dolomity, kde som bol veľakrát autom ale nikdy na motorke.

Po rannej prehliadke Mostaru a nákupe poživne na cestu ideme spolu do Jablanice. Cesta je pekná okolie parádne ale je tu silná premávka. V Jablanici sa delíme, chalani pokračujú najrýchlejšou cestou okolo Sarajeva, ja točím na sever na Jajce.

Cesta sa krúti a na ceste sú opravy, na jednom semafore riadiaceho jednosmernú premávku dobehnem policajné auto a nákladiak. Keď vyštartujeme a policajné auto zmizne, tak obieham smradiaci nákladiak cez plnú čiaru a v vzápätí ma zastavujú policajti, ktorí myslím, že ma nemohli vidieť ale čo sa stalo bolo jasné. Vyhrážajú sa mi 50e pokutou, čo sa mi podarí okresať na 20e ale aj tak dosť. Celkom som na seba nasratý, ale čo narobím. Následne dodržujem predpisy, lebo by ma neprekvapilo, keby ma rovnakí policajti chceli ešte niekde napríklad namerať...

Postupne sa prekúsavam severnou Bosnou a cesta je čoraz menej zaujímavá. Zaujímavé to začne byť až za Bosanskou Krupou, popri rieke sú parádne miesta. Ako z rozprávky. Nasleduje príjemné prekvápko v podobe cesty cez Bužim, rozľahlá dedina ale je tu veľmi pekná cesta až po Veliku Kladušu, kde je hraničný prechod. Ešte lacno tankujem a už vo večerných hodinách prechádzam do Chorvátska.

Preštrikujem sa na Slunj, kde vyberiem prachy, niečo nakúpim a zistím kde sú v okolí v mape nejaké kempy. Vyberiem Robinson kemp pri nejakej vode a valím tam. Cesta úzka nepoužívaná, kemp už zjavne po sezóne zavretý. Slnko už skoro zapadlo, moc času niečo nájsť nemám, pomotám sa ešte pár kilometrov popri ceste ale nič a neosloví a nakoniec sa vraciam ku vode a rozkladám sa trochu v ústraní.

Dnes v princípe len tranzitných 451km.

14.deň – 23.9.2015 – Ogulin – Rijeka – Umag – Schio – Riva del Garda

Ráno sa pobalím a je celkom kosa. Motám sa bočnými chorvátskymi cestičkami až po Vrbovsko. Kúsok za ním v Ravna Gora odbočujem pre spestrenie na cesty nižších tried cez Mrkopalj. Tu som už tento rok bol, keď som hľadal offroadové úseky paralelne s pobrežím. Teraz je môj cieľ inde. Mierim na západ do Dolomitov a po ceste mám letovisko, kde som ako dieťa bol s rodinou na dovolenke. Pamätám si to len matne, bol som sotva v prvých ročníkoch základnej školy a som zvedavý, či to nájdem.

Pred Rijekou sa na mňa púšťa slušný lejak, ktorý oslabuje pri štrikovaní sa mestom. To je kupodivu celkom v pohode a pokračujem cez Buzet na Novigrad. Zháňam jedlo ale som taký vyberavý až všetko obídem a pokračujem na Umag popri pobreží. Zatiaľ som nenarazil na nič známe. Cestu opravujú tak sa motám po nejakých odbočkách až do Umagu. Tu už ma skolí hlad a objednávam si v jednom z mála otvorených podnikov niečo čomu nerozumiem. Doniesli mi chobotnicu a nejakú rybu. Kupodivu sa to celkom dalo kým to bolo teplé ale druhý krát by som si to neobjednal. Vonku fučí celkom studený vietor väčšina ľudí sedí vnútri.

Ešte chvíľu som sa pomotal po Umagu ale okrem jednej ulice, ktorá sa mi zdala byť povedomá som neidentifikoval miesto nášho kempingu. Pokračujem na hranicu, kde je celkom rada, kontrolujú kvôli migrantom. Predbieham sa a o chvíľu som už v Slovninsku. Je to ale len na chvíľu, nabieham na diaľnicu a už som v Taliansku.. Tlačím pred sebou škaredé mraky z ktorých na mňa onedlho padajú prvé kvapky. Už som sa na to ale vybavil pri poslednom tankovaní na poloprázdnej pumpe, tak len držím plyn a ukrajujem nezaujímavé kilometre.

Míňam Benátky, Vincenza a schádzam z diaľnice na Schio. Na mýtnici platím bezmála 20e, čo som teda nečakal ale niet inej možnosti. Zlatý východ. Za Schio ma cesta vedie krížom cez hory. Teplota už na úpätí znenazdajky padá ku 10 stupňom a postupne v sedle až na 5, čo v kontraste s 35 v Podgorici pred niekoľkými dňami pôsobí ako zlý sen. Ten západ ma tu asi nechce. Cesta ale stúpa početnými serpentínami a následne ešte väčším množstvom klesá. Je ale mokro a v kombinácií s nízkou teplotou a polomŕtvou zadnou pneu musím ísť veľmi opatrne. Úsek by to ale v lete na cestnej motorke bol skvelý.

Po sklesaní do údolia len prekrížim preplnený hlavný ťah a už sa teším na známe Lago di Garda. Po príchode do Rivy ma ale nepríjemne prekvapuje fakt, že prší a kemp už je zatvorený. Teda na vonok tak pôsobí. Zháňam teda ubytko niekde po meste ale sú to pálky. Nakoniec šmelím v penzióne, kde som bol minulý rok, za noc bez raňajok za bratru 35e.

Dám sušiť veci, zbehnem čosi nakúpiť a aktívneho dúfania v zlepšenie počasia idem spať po asi 610km. Vzhľadom na celkom škaredé počasie nemám z dnes skoro žiadne fotky.

15.deň – 24.9.2015 – Riva del Garda – Capovalle – Dimaro – Bolzano – Cortina d’Ampezzo – Lienz – Graz – Wien – Žilina

Ráno sa budím do škaredého rána. Neprší ale visia ťažké oblaky, slnko asi nemá veľkú šancu. Som ale optimista a vyrážam na juh po západnom brehu jazera na cestičky, ktoré sme obzerali na dovolenke pred pár rokmi. Vtedy som nahlas prehlásil, že ak si kúpim motorku, tak prídem všetky prejazdiť. Takto som si to teda nepredstavoval, za slnečného teplého dňa by to bolo iné, ale dávam tomu šancu na zlepšenie.

Krútim sa po úpätí vysokých hôr nad Limone, ale nie je to príliš zábava, je zima, mne hreje len jeden grip a je mokro. Asi v polovici jazera znova odbočujem smerom na Capovalle a dobieham partiu motorkárov. Vzájomne sa predbiehame, lebo stojíme vždy na iných miestach. Nakoniec odbočujú na inú cestu, ktorá ide južne a vyzerá dobre. Ja som si svoj južný kurz na dnes vyčerpal, je čas ísť severne. Zbehnem ku Lago d’Idro a vydávam sa po zlom brehu netušiac, že je to slepá cesta. Z jej konca sa teda vraciam a pomerne rozladený sa dávam po druhom brehu znova na sever cez Tione di Trento až do Dimaro. Tam zapadávam do podniku, ktorý má honosný nápis restaurant. Vnútri sú ale samí štamgasti z nižších pracovných tried a tomu zodpovedá aj podnik a kvalita jedla. Moc som si nepochutil ale hlad to zahnalo. To Taliansko sa ma chce fakt zbaviť.

Pokračujem ďalej ku svojim dnešným cieľom cez Fondo a pekným prechodom do Bolzano. Na horských prechodoch ma víta popri ceste sneh a je čoraz väčšia zima. Bolzano len prekrižujem a stále za nezlepšujúceho sa počasia sa krútim po bočných cestách cez Canazei a Arraba smerom na Cortinu. V passo Falzarego ma víta sneh už aj na ceste a je mi jasné, že jediný možný nocľah bude opäť v drahom hoteli, či penzióne. Po ceste ďalej sa pohrávam s myšlienkou skúsiť potiahnuť to až domov alebo skrátka kam to pôjde.

Prechádzam cez Cortinu a som rozhodnutý, idem domov. Nezdržujem sa a mierim na rakúsku hranicu a Lienz. Tu tankujem, večeriam a pri odchode sa hlási vypálená žiarovka. Pred nočným presunom ideálne. Na pumpe to nie je problém vyriešiť, cena 13eur za obyčajnú žiarovku, ktorá u nás stojí 2 je ďalší kopanec západu do zadnice s podtitulom „Choď domov“.

Za ten čas sa už úplne zotmelo a ja vyrážam. Netuším koľko kilometrov to mám domov, nemám navigáciu, iba GPS pre určenie polohy a zorientovanie sa v mape.

Tesne pre výjazdom na diaľnicu, na ktorú sa už v tej tme teším mi začína pršať. Najprv len tak zľahka, no na diaľnici sa z toho vykľuje celkom nepríjemný lejak, ktorý je v úplnej tme strašne nepríjemný. Skoro nič nevidím, idem 80, svietim, čím sa dá. Mne to moc nepomáha, ale chcem aby ma bolo vidno. Keď sa konečne objaví pumpa, tak lejak poľavuje. Kupujem diaľničnú nálepku a o chvíľu pokračujem.

Pri Klagenfurte uzavretá diaľnica a nútený zjazd do mesta. Ideálne. Tma ako v rohu, mokrá cesta, prší a neznáme mesto, navyše netuším ani na aký cieľ mám hľadať cestu. Nejak sa ale premotám, nebolo to také hrozné nakoniec a vylezem znova na diaľnicu. Postupne prestáva pršať a už je iba zima. Za Grazom sa začína oteplovať a v Bratislave už je to pohodička. Dostavuje sa únava, ktorú do teraz potláčala zima, mokro a dážď. Pred Trnavou dávam energy drink a tankujem pár posledných litrov na nutný dojazd domov. Do Žiliny nakoniec prichádzam o 04:30 ráno po 1205km

Záver

Tento trip bol trochu špecifický, boli sme stará známa partia, ale na motorkách sme spolu cestovali na dlhšie po prvý krát. Trochu sa ukázali rôzne preferencie každého z nás ale celkom sme to zvládli. Moje spestrenie v podobe riešenia technických problémov beriem ako fajn skúsenosť. Hoci toto bola relatívne banalita, ale zistil som, že všetko sa dá zvládnuť, keď sa človek poobzerá vôkol seba a osloví zopár ľudí. Sklamal BMW Assistance, ale možno som mal len smolu.

Rumunsko klasicky paráda, Srbsko také ťažko uchopiteľné, ale pekné baby, Čierna Hora bomba a Bosna rovnako. Chorvátsko a cestu do Dolomitov hodnotím ako neúspešnú, no domov som sa neponáhľal, tak som vyskúšal. Nie vždy to vyjde.

Rovnaké fiasko boli obuté Mitasky E10. Grip majú slušný ale na ceste horší ako E07 a zadná pneumatika napriek opakovanému kontrolovaniu optimálneho tlaku po 6000km takmer zmizla a to som si po 3,5 tisícoch, keď som zaregistroval abnormálny úbytok, zakázal na asfalte zadnú brzdu. Predná zostala v lepšom stave a nakoniec vydržala do 10000km ale o moc viac som z nej nevymlátil. Na ďalší zhruba 1500km plánovaný trip som už nemal odvahu na nej ísť.