MONGOLSKO 2016 2/3

20.07.2016 Ráno sme vymenili sviečku a na chvíľku naskočila. Stefan sa celý deň vŕtal v manuále a hľadal príčinu jeho ťažkostí s KTM. Zlú kalkuláciu spotreby, špinavý filter a dvojročnú pauzu zo zoznamu možných príčin vylúčil. Každopádne manuál mu vysvetlil, že má kontaktovať mechanika KTM. Preberáme tému, či by som pokračovala aj sama.. pretože táto moto je nespoľahlivá a koniec platnosti Stefanových ruských víz sa blíži. Stefan mi ponúka preplatenie letenky domov ako aj späť v ďalšom roku.. nechce ísť sám...

21.07.2016 Ráno ma budí opäť moje hyper trávenie. V noci mi bola zima tak som spala naobliekaná, takže nemusím hľadať oblečenie, rovno zo spacáku valím na WC. Prekvapilo ma, že väčšina kempu je už hore. Práve absolvujú ranné tai-chi. Keď sa vrátim do jurty Stefan je už hore a opäť lúska manuál. Čaká na info od vedúcej kempu. Včera sa jej totiž podarilo zohnať nejakých miestnych machrov, ktorí by mohli pomôcť Stefanovi. Celá pomoc spočívala len v nakopnutí baterky káblami. Nič viac nebolo treba. Pišta sa zviezol do kempu a tam ju nechal vrzúkať nech sa mu dobije batéria... asi po 20 minútach zdochla ... zase ... tento raz došiel benzín. Vraj žerie rovnako ako moja, no ja mám stále tak 1/3 nádrže, nezdá sa mi to, no Pišta trvá na svojej kalkulácii spotreby 3 - 4,5 litra na 100 km, je to účtovník, nebudem sa s ním hádať. Jeden deň si nechávame ako odpočinkový. Prechádzam sa po okolí, fotím, sem tam moje oddychovanie preruší beh a záchodové tai-chi.

22.07.2016 Po raňajkách demontujeme KTM tank a pripevňujem ho na japonca. Ideme dotankovať haraburde šťavu. Konečne funguje. Rýchlo pobaliť a vyraziť aby si to náhodou nerozmyslela.
Pokračujeme smer KARAKOL a kazašské hranice. Pri dotankovaní sa ešte raz pýtam Stefana, koľko žerie tá KTM na 100km, no on tvrdí, max 3,5 l na 100 km. Tie tankovania mi nevychádzajú, tak si zapisujem kilometre a stavy nádrží. V meste dáme obed a krátku debatu o ceste a hraniciach. Stefan, všetko pripravil a naroutoval. Po pár kilometroch offroadu začína pršať a ja sa pýtam, prečo sme nešli na hranice po asfaltke? Stefan: Po akej? Jemu žiaden asfalt GPS neponúkla. Jednoducho, niekedy je štandardná mapa a znalosti lepšia ako GPS. Pršiplášť mám zahrabaný, nevadí veď neprší moc. Chyba! O chvíľu leje a ja som úplne premočená. Trasiem sa ako drahý pes. Ementálová cesta poskytuje mnoho možností ako nebyť suchá, obzvlášť keď trafím nádhernú jamu, ktorá má hĺbku cca 40 cm. Ono keď ju trafíte vy, to sa dá prekusnúť, ale keď ju trafí okoloidúce auto, tak vás zaleje obrovská vlna. Vtedy cítite aj ako tá posledná suchá nitka saje vodu
Každopádne to malo aj svoje výhody. Keď colník videl, že som totálne mokrá a nasratá, pustil nás bez akejkoľvek kontroly. Na Kazašskej strane to trvalo asi 30 minút, tiež bez ťažkostí. Len vysvetlenie prečo som tu s cudzím chlapom, zatiaľ čo ten môj doma buduje naše hniezdočko, sa im až tak nepozdávalo.
Pôvodný plán udomácnenia sa v mestečku Kegen a prejazdu Cheryn Canyons padá, pretože, motel v meste je otrasný ako Pištova haprujúca motorka. Začala zase vynechávať. Zhodli sme sa, že pôjdeme priamo do Almaty, a tam sa pokúsime nájsť servis. Pri tankovaní som Pištovi okrem svojich vnútorných pocitov nepokoja zdelila, že tá haraburda po asfalte žerie 7,3 l/100km, takže v tom teréne Tosoru to mohlo byť pokojne aj 10l. Pokúšal sa oponovať no moja nepriestrelná kalkulácia nepustila. Podotýkam, že on je tu ten účtovník. Pumpu opúšťame so západom slnka. Navrhujem ubytovať sa, pretože jazdenie v noci je tu čistá samovražda. Viac menej ste neviditeľní. No, na Stefana doľahol stres z motorky, končiacich víz, a tak nalieha aby sme došli do Almaty ešte dnes. Nesúhlasím, no, ak sa nemáme rozdeliť, ustupujem. Do hodiny je úplná tma, cesta je v rekonštrukcii a premávka sa s blížiacou metropolou zhusťuje čím ďalej tým viac. Vnútorne pením a premýšľam či nechať Stefana tu alebo nie. Do Almaty sme dorazili niekedy v noci. Pišta mi ďakuje a oznamuje, že má natrekovaný skvelý hotel. No ani po hodine ho nevie spolu s GPS nájsť. Nervačím! Zapla som mobil, appku, našla hotel, zaviedla ho tam a odkráčala na recepciu. Bol to jeden z najdrahších hotelov aký sme si počas cesty zaplatili. V rámci šetrenia Pišta trval na dvojlôžkovej izbe, to som odmietla zo slovami, že chcem byť sama, inak mu hodím do vane fén.

23.07.2016 hoci vstávam oddýchnutá, no na Pištu náladu nemám. Žiaľ bol na raňajkách skôr ako ja. Tak som si len bez slov prisadla. Uznal, že to bolo včera o hubu. Nerozporovala som. Oznámila som, že to bolo naposledy, čo som sa podujala na takúto sprostosť. Ak chce, môže pokračovať bezo mňa a jazdiť si svoj štýl, no ja chcem dôjsť aj domov. Tým sme túto tému uzavreli a vrátili sa k rutine výletu. A to, ku KTM. Tá po včerajšom dotankovaní ešte aj vyhrávala ako gitara. Hoci ju Stefan celú prezrel, poruchu neobjavil. Na internete našiel tri servisy. Prvý sme zvolili autorizovaný servis Ducati. Všetci chlapi boli na nejakej výstave takže slečna na recepcii nás len navigovala do moto dielne v centre. Ako som tak vonku fajčila, zbadala som dôvod včerajšej „sonáty pre Stefana“. Jeden zo špicov výpletu sa povolil a brnkal o tie ostatné. Nakoniec sa z tej muziky uvoľnili všetky. Nie len, že si nevšimol ako mu jeden zo špicov hrá gitarové sólo, ale ani vytiahnuť ten skrútený drôt kombinačkami nevedel. Po piatich minútach zábavy som sa nasrala, zobrala kliešte a vyšklbla to von. Zvyšok dňa sme trávili v dielni, kde som doliala Yamahe olej a vyčistila vzduchový filter od bordelu a prachu. Potom som už len oddychovala na motorke a pozorovala Stefana. Zháňal novú sviečku, žiarovky, potreboval dotiahnuť výplet no koleso jemnou silou samozrejme nešlo von. Najviac som sa bavila keď sa ho pýtali ako mohol jazdiť s takým zasraným vzduchovým filtrom?? Veď tá motorka nemohla mať výkon, musela žrať olej, palivo všetko.... Vtedy som sa len pripečene usmievala, pretože som videla Pištov kyslý ksicht ... V podvečer sme sa vrátili na hotel, prezliekli a vyrazili do mesta. Spoznať aj niečo iné než lokálne moto opravovne. Prešli sme si miestny bulvár, park, vyfotili zopár pamiatok a šli sa najesť. Po skvelom steaku som len odpadla do postele a zaspala.

24.07.2016 Ráno sme vyrazili skôr. Yamahe sa nechcelo štartovať, no nakoniec nabehla. Ako sme uháňali po hlavnej triede z mesta von, začala strieľať a pri vyššom plyne strácala výkon... no tento raz vyšla karta mne. Bola len studená a všimla som si, že po včerajšej Števovej kontrole môjho vzducháča tesnenie nesedí poriadne. Po usedení všetkých častí na správne miesto a 10 min vŕkania navoľno už šlapala ako japonské hodinky. Targetom dneška je malé mestečko Taldykorgan. Krásna asfaltka nám dovolila nasadiť fajn tempo. To však využívali aj všetci ostatní, ktorí sa tak ako aj my stali policajnou korisťou. Dôkaz nemali, no ak nezaplatíme pokutu nevrátia nám vodičské preukazy a pasy... dilinovia si vyberali drahé autá a turistov aby z nich rýchlo vytiahli prachy. Nuž čo, 50€ z peňaženky von a ide sa ďalej. Akonáhle skončil asfalt skončili aj policajné kontroly. Po pár kilometroch prachu a kolón sa pred nami uprostred ničoho vynorí kazašské Las Vegas. Žiadna cesta, žiaden asfalt, domy, nič, len hromada hotelov a kasín. Nie jedno alebo dve... desať alebo aj viac. Zaujímala by ma medziročná návštevnosť. Ak to tu niekto dobuduje skôr ako sa to zosype. Poobede prichádzame do mestečka Taldykorgan. Ubytovanie sme si našli v moteli pri pumpe. Sprcha, wifi, motorajzne pod oknom, čo viac si človek môže priať.

25.07.2016 Čo majú spoločné ementál, cesta do Ayagoz-u a hra klobúčik hop ?? Vyzerajú rovnako! Tá cesta je naozaj deravá a nejeden tlmič tu iste zaplakal. 200 kilometrov deravého „miestami“ asfaltu. Výhľady sú krásne, stále rovnaké nič. 200km roviny, sem tam jazierka, tráva či skaly. Ako som si tak hútala, že Števova KTMa už ide dajako dlho, zbadala som ako odbočuje ku krajnici.... Zlomil nosiče batožiny... evidentne neboli dostatočne flexibilné na to, aby prežili tieto jamy a kufre napchané servisnými manuálmi či inými výdobytkami modernej doby. Sme 60 km od Ayagozu a Štefan, chce hľadať servis niekde tu uprostred ničoho... Namietam, že je to hlúposť, boh vie ako dlho budeme hľadať a ako dlho im bude trvať dať to dokopy. Isto nechcem ísť tento tankodrom v noci. Ideme do mesta, nájdeme hotel, odstrojíme motorky a nájdeme servis alebo niekoho so zváračkou. Prikývol. Je po mojom! Onedlho vchádzame do mesta. Po pravej strane sú veľké kasárne. Hľadanie hotela je vďaka maps.me hračka. Malou nápovedou boli aj motorky Valentiny a Matea odparkované pred vchodom. Ako sa vybaľujeme, ja dohadujem izbu a zváranie rámu. Pišta zase pivo s novými kamarátmi. Každý máme svoje priority :D Ako vysvetľujem Pištovi kam ideme, miestny fešák sa už driape na miesto spolujazdca. Pišta ma ešte stíha gezovať, že snáď nechcem ísť na motorke len tak v tričku a bez rukavíc. Odpovedám, že chcem! Po celom dni potenia sa v bunde, si konečne užívam jazdu a vítr ve vlasech. Fešák nás doviedol k svojmu bratrancovi, miestnemu opravárovi čohokoľvek. Ani vo sne by ma nenapadlo, že aj tu sa môže niečo posrať. No nikdy nehovor nikdy. Rozkaz znel jasne, odpojiť baterku, poprípade stačí +. Ale Štefan odpojil – a tak, keď miestny čávo priložil elektródu, videl len ako preletela iskra. Na konci operácie pacient stále žije. Rám vyzváraný, motorka aj štartuje, no palubný počítač a budíky sú off. Toto ale opravovať nejdeme Teším sa už na sprchu a pivo. Štefan sa chcel nejako odvďačiť pomocníkom, a tak ich pozýva na pivo. Keby som vedela ako to dopadne, tak nikam nejdem. Večer sa stretáme na chodbe aj s prírastkom v podobe rakúšana Petra a vyrážame von. Náš miestny kamarát nám odporúča reštauráciu jeho známej. Sadáme si na poschodie. Teším sa ako podebatíme s ostatnými. Priznávam, že to naše švajčiarsko – slovenské duo je už pre mňa menšia ponorka. Keďže som jediná kto ako tak vie po rusky, musím s naším záchrancom debatovať ja. Po pive a poldecáku je neskutočne dotieravý. Nemôžem sa rozprávať s nikým iným, okrem neho. Nechcem a hlavne neviem byť zlá a poslať ho do... veď nám pomohol, ale Štefana bodám pohľadom. Nevadí, veď karma je zdarma

26.07.2016 Budím sa unavená. Tieto namáhavé dni v kombinácii s diétou mi nerobia dobre. Ako si tak chrúmem svoje ranné sucháre, počujem, že oranžáda opäť nechce naštartovať. Pišta vletí do izby s káblami v ruke a naháňa ma aby som pristavila motorku. Chce štartovať káblami. Upokojujem ho, že o chvíľu som dole, nech nepanikári. Pomaly znášam dolu veci. Vidím, že náš kazašský kamarát sa už motá okolo Stefana. Chytí sa motorky a tá na prvý raz naštartuje. Stefan kuká ako blázen, že ako sa mu to podarilo. Yamahe sa tiež moc nechcelo, no nabehla. Jednoducho v noci bolo chladno, pršalo a Pišta ráno pri štarte dal plný sytič a aj plyn dokorán, asi ju zachlastal. Neviem. Chvíľku postála na slniečku a nabehla normálne. Rýchlo nahadzujeme veci na motorky, lúčime sa s Kazachom a vyrážame. Za mestom však stojíme zas. Stefan, nemal raňajky, a tak dávame pauzu v malom motoreste. Chlieb s maslom a čierny čaj. Pre mňa, len ten čierny čaj. Vďaka tejto prestávke nás dobehol Peter. Máme spoločný smer, Rusko. Tak prečo nejazdiť spolu? Cesta s Pítím je fajn. Nenaháňa sa, nestresuje, jednoducho si užíva okolie ako aj ja. Doma jazdí s kamiónom. Prestalo ho to baviť, a tak odišiel za priateľkou do španielska. Láska však nevyšla a návrat do starých koľají bol natoľko neznesiteľný, že sa jednoducho zbalil a vyrazil na motorke do Kórey. Opäť za nejakou kočkou. V podvečer prichádzame do Semipalatinsku. Debatujeme o možnostiach ubytovania. Stefan našiel fajn hotel cca za 25€ na noc. Peter zase motelík za 10€. Oba majú sprchu a wifi. Prikláňam sa na stranu Petra. Ubytko je fajn. Podarilo sa mi vysaklovať Stefana k Petrovi, keďže chcú ísť spolu na raňajky. Takže ja budem mať pokoj aj ráno, aj večer. Počas „upratovania“ bagáže parkuje do dvora Toyota Tundra, prerobená na expedičné vozidielko párikom anglánov. Sú veľmi milí tak dohadujeme večeru v miestnej pizzérii. Nie sú ani zďaleka prví čo dali výpoveď a teraz sa túlajú svetom. Pre mňa je to výborný tréning angličtiny. Večer som navštívila chlapcov v ich kráľovstve aby sme si prezreli fotky. Ako obyčajne Stef je roztiahnutý ako lišajník na kmeni a Píti spí na zemi na prístelke. Ako sa dohodli, tak majú. Preberáme tiež zajtrajšok. Na hranice pôjdeme spolu. Potom sa naše cesty rozdelia. Stefan chce ísť na mongolské hranice „skratkou“. Cez pohorie Altai. Miesto krásnej, ale dlhšej asfaltky, kratšia, ale o to zábavnejšia cesta. Nevadí, že túto cestu nevie jeho Garmin naroutovať. Silou mocou sa ponáhľame na hranice vzhľadom na to, že 29.07.2016 končia Stefanove ruské víza. Mohlo by sa tak stať, že mu na hraniciach zamávam na rozlúčku.

27.07.2016 Ráno opäť balenie. S Petrom sme pobalení ako prví a tak si krátime chvíľku fotením booku pre naše plyšové zvieratká. So mnou cestuje ružová veľryba Evžen a s Petrom plyšový opičiak. Stefan je nabalený, konečne vyrážame. Ani nie po 15 minútach začína pršať. Schovávame sa pod prístreškom pumpy a tlačíme sa do nepremokov. Stále dúfam len v prehánku, no toto bude seriózne chcať celý deň. K hraniciam vedie pekná no klzká asfaltka. Stefanovi sa utrhla cestou malá cestovná taška a nevšimol si to. S Petrom sme ju zodvihli a primontovali k našej batožine. Po pár kilometroch zastavujeme Stefana na ceste späť... chvíľku ho naťahujeme a robíme si srandičky, že ako mohol stratiť batožinu, čo si to nevšimol?? My sme nič po ceste nenašli. Nakoniec si ju však všimol na Petrovej motorke. Vynadal nám, ale bol rád, že ju nemusí ísť hľadať. Výstup z Kazachstanu ako aj vstup do Ruska prebehol v poriadku. V Rubtsovsku nás vítajú Petrovi priatelia. Pomáhajú nám vybaviť simky a zmenu peňazí. Bolo to od nich veľmi milé, hlavne nám to ušetrilo hromadu času. V mojom prípade a z mojich skúseností sú všetci domáci veľmi milí a pohostinní. Vždy mi pomohli, či už som potrebovala radu, pomoc, ubytovanie, jednoducho čokoľvek. Rozlúčili sme sa pár fotkami a pokračovali smer hranice a vytúžené Mongolsko. Hoci Rubtsovsk vyzerá na googli ako dedina, niekde uprostred Stefan zle odbočil a Garmin prestal routovať zase. Zastavili sme na pumpe dotankovali a počas toho sa vadili kade máme ísť. Ja som za dlhšiu, ale asfaltovú cestu. Stefan za skratku cez hory. Všetci asi poznáte definíciu skratky ... je to síce dlhšie a viac na p...., ale je to skratka. No a teraz k tomu pripočítajte jedného účtovníka, vydarený kus z dielne KTM a máte moju predstavu zdesenia zo smrti uprostred ruských lesov. Ponorka sa násobí keď sa Stefan vystatuje tým, kto je tu navigátor a kto sa len vezie. Po krátkej rekapitulácii jeho zlyhaní v navigácii a vyslobodení vďaka maps.me a mojej ruštine som zistila, že táto debata nemá víťaza. Vyviedla som ho späť na hlavný ťah a tam už pokračoval on vo vedení podľa navigácie. Pomaly sa však ztmieva a my prichádzame do mestečka Shipunovo. Zastavujeme na pumpe a Stefan ide zistiť kde a či vôbec je tu nejaký hotel alebo ubytovňa. Slečna vôbec, ale vôbec nerozumela jeho plynulej angličtine, čomu samozrejme nechcem uveriť, a tak sa vrátil s dlhým nosom. Aby mu nebolo ľúto, oznámila som mu, že z výfuku mu valí olej. Všetko má od neho špinavé, dokonca aj ja, pretože som jazdila v tesnom závese. Kým on prezerá motorku, zisťujem kde sú tu ubytovne. Who´s the leader now !!... srandujem... Ubytovňa bola plná a tak sme prebehli cez cestu do malého rodinného penziónu. Najskôr nikto neotváral no potom vystrčil hlavu naštvaný rus s námorníckou čiapkou na hlave. Že čo otravujeme, práve majú rodinnú oslavu. Vysvetlila som kto sme, čo sme a čo chceme. O chvíľku už stáli všetci vonku aj strýko z Nemecka a lifrovali nás dnu. Pani domáca, Léňa nám ukázala izby a domáci Vladimír oznámil, že každý máme 5 minút na sprchu a čakajú nás dole. Pozývajú nás totiž na spoločnú večeru. Plné stoly, skvelí ľudia, harmonika, karaoke, vodka, brut a skvelá zábava do tretej nad ránom.

28.07.2016 Ráno je zaujímavé. Hoci som nevyspaná, usmievam sa. Neskutočne sa bavím na Števovom pokrčenom ksichte. Tož piť s rusmi nie je sranda. Teda, ako pre koho. Akurát balím motorku keď v tom ma odchytí Vladimír a oznamuje mi aby som zavolala Števa, že sa ide za nás pomodliť. Minútka ticha, modlitba, svätý obrázok v bunde a veľké lúčenie s našimi novými priateľmi. Ako sa tak stískame a rozoberáme cestu kade ísť, pristaví sa pri nás fešák na bicykli, Alexander. Vraj ide rovnakým smerom, cez hory ako chcel Pišta a či by sa k nám mohol pridať. Býva tu za rohom, len dobalí ruksak a vyrazili by sme. Toto bolo jasné znamenie a vyslyšanie mojej modlitby. Niekto kto pozná cestu – snáď pôjde s nami. Zhodli sme sa, že to bude osvieženie pre našu ponorku a vítané urýchlenie cesty. Musím uznať, bola to zábava. Perfektné cesty, prekrásne výhľady, zábava v blate a fajn debata s Alexom. Na benzínke pri Schebaline sme sa rozlúčili. On čakal na priateľov z Barnaul, s ktorými sa mal stretnúť a pokračovať Čujskym traktom. Čujský trakt patrí tiež k zaujímavým cestám Ruska. Vojensky i obchodne spájal časti Sibíri s Čínou a Mongolskom. Ako väčšina významných federálnych ciest bol vybudovaný väzňami zo sovietskych zajateckých táborov. Niekedy mám pocit, že i ja som takým zajatcom Pištovej KTM. Ak už niekto z vás dumal, že už sa dlho niečo nestalo alebo nepokazilo, tak dumal správne. Hneď ako sme sa rozlúčili s Alexom a vydali sa smer Kosh Agach, čiže smer mongolské hranice, dostal Stefan defekt na zadné koleso. Podľa mňa to bol kultúrny šok pre KTMu z toľkého nového asfaltu. No nič sa nedá robiť, odstrojiť, vybrať náradie a hurá opravovať. Musím uznať, že nebyť pomoci ruských chopristov, tak sme tam asi dodnes. KTMa už síce stojí na svojich, no tma a neustávajúci dážď nás upratal do motela popri Čujskom trakte.

29.07.2016 ráno vyzeralo podstatne lepšie. Pomedzi kopce síce stále preliezal nejaký opar, no na dážď to nevyzeralo. Zbehli sme na raňajky a vyrážame. Čujský trakt je v tejto časti skoro plne zrekonštruovaný. Jazdenie po novopoloženom asfalte je príjemné. Každú chvíľu sme niekde stáli. Buď sme fotili výhľady, časti starého traktu alebo sme len tak zastavovali pri predavačoch suvenírov a na káve. Výlet parádny, len nám akosi unikalo, že dnes Pištovi končia víza a hraničný prechod vzdialený cca 400 km zatvárajú o 18:00. Pomaly zvyšujeme tempo no na hranice prichádzame tesne pred šiestou. Zatvorené. Smola. Po chvíľke vidíme ako vychádzajú úradníci. Pišta jedného z nich zastaví, pichne mu do rúk jeho švajčiarsky pas a tvrdí, že sme tu už hodinu a nikto neotvoril. Rozhorčene sa pýta čo má teraz robiť. Úradík len mávol rukou a povedal aby prišiel zajtra, že ho pustia. „ Palec hore! Zvládli sme to!“ vykrikuje Pišta. Teraz už len nájsť ubytovanie a môžeme ísť spokojne na pivo. Blúdime bulvármi Kosh Agachu, no po chvíli nachádzame príjemné ubytovanie.. Hneď píšem Janke Thunderke. Mali by sa s Vasiľom nachádzať niekde okolo. No a nedopraj si pivko so slovenskou posádkou niekde na pohraničí Altaja a Mongolska. Síce mali byť už ďalej, no kvôli Vasiľovi si urobili technickú prestávku a my sme tiež už mali byť na opačnej strane hraníc no .. nestihli sme. Asi to tak malo byť. Bez toho piva jednoducho hranice neprejdeme. Večerná prechádzka po vyprázdnených uliciach Kosh Agachu a pivko na stojáka s Jankou a Romanom boli vítanou zmenou v našej malej rutine. S Romanom som prebrala technický stav motorky a aj ich lady, Vasiľa. K ničomu extra sme nedospeli, ale pivo bolo fajn.

30.07.2016 Ľahké raňajky a hurá na hranice. Neznášam to čakanie. Nikto nevie kedy konečne otvoria bránu. Prechod Ruskou stranou bol fajn. Ja som postupovala rýchlo. Pištu trošku zvŕtali kvôli neplatným vízam, ale podarilo sa mu to vysvetliť a pustili ho. Čo by tam s ním robili?? Pri kontrole batožiny som na otázku či veziem drogy vybrala ploskaňu s repákom. Colníci sa rehotali a ďalej sa u mňa nehrabali. K mongolskej hranici to bolo ešte pár kilometrov po ceste, po ktorej aj 5 metrov je veľa. Paráda v diaľke vidím malú búdu, to bude ono! Nuž vymotať sa tu už nebolo také jednoduché. Každý robí niečo iné. Každý má nejakú pečiatku na niečo. Neexistuje jedna osoba čo by vedela všetko. Stretli sme tu Poliakov na rodinnom výlete, tak sa bavíme a rýchlejšie nám to ubieha. Pri postupe okienkami som natrafila na rozmernú Mongolku. Tvárila sa neúprosne no po krátkej konverzácii v mojej ruštine s nádychom poľského akcentu povolila a začala sa usmievať. Poradila mi čo kde a u koho mám urobiť. Doklady mi potvrdila aj bez kontroly batožiny. Na parádu! Vzala som Pištu, prešla s ním stanoviská a vyrazili sme. Na konci nás otočili. Vraj nám chýba ešte jedna pečiatka. Museli sme sa vrátiť. Nevadí, hor sa späť za pani. Spýtala som sa jej kto je majiteľom tej magickej pečiatky čo otvára brány Mongolska. Vraj pán v prvom okienku, no ten bol na obede. Akoby to počul. O pár minút sa zjavil vo dverách. Okamžite som mu pichla naše papiere do ruky a bolo vybavené. Definitívne sme mohli vyraziť.

Hneď za hranicami nás zastavila rampa. Treba zaplatiť niečo ala PZP. Neviem na čo. Nevadí ekvivalent 20€ musí ísť do peňaženky miestnych dievčat. Kým Stefan zjednával s wechslákom výmenu peňazí, pristavili sa pri nás chalani z Ruska a jeden Rakúšan na motorkách. Pýtali sa kto sme, čo sme, kam chceme ísť a mnoho iného. Oni PZP neplatili, veď už sa vracajú a pred tým to nikto nechcel. Tak museli zaplatiť cestnú daň. Rus vybuchol smiechom, že zaplatí, ale až keď tam budú mať tie cesty. Tak či onak, platiť musel.
Som veľmi rada, že sme ich stretli. Aspoň vyhovorili Pištovi severnú cestu Mongolskom. Týždeň pred tým pršalo a na cestách stojí voda a klzké blato. Dá sa to prejsť. Samozrejme, všetko sa dá nejako prejsť. No ak nechcem 20x denne padať z motorajzne, tak toto nebude tá pravá cesta. Vybrali sme sa teda južnejšou cestou na Ulaanbaataar. Bol to neskutočne skvelý pocit. Neviem to opísať. Predstavte si, že sa na niečo tešíte, tak moc, cesta k tomu je náročná, miestami by ste to najradšej vzdali a potom, ste zrazu tam. To všetko čo bolo predtým už neexistuje, jednoducho žijem pre ten okamžik. Obdivovala som rozľahlé planiny, lúčky s riedkou vysokou trávou, ťavy, ľudí, krásne počasie, dokonca ani rolety mi nevadili.

Prvým bodom na mape je Olgi, Bayan Olgi. Malé mestečko. Z bankomatu KAAN banky som vytiahla svoje prvé peniaze a šli sme sa ubytovať. Našli sme si Travelers guest house. SIMku som mala od Thunderovcov. Vymenila som ju za svoju ruskú. Zapla som internet aby som poslala pár fotiek a našla správy od Jožka. Hneď som mu volala, že kde sa práve nachádzajú. Verte či nie, na pumpe asi 1km od nás! Svet je malý. Šup, davaj ho sem. Ubytovali sa vo vedľajšej jurte. Po večeri sme sa stretli u nich a debatili dlhšie než by si majiteľka či ostatní obyvatelia kempu priali. Večer sa k nám pridali ešte Nathy z Costa Riky a Yani. Spoznali sa na škole v Číne. Dokonca Jožovi známi sú známi Nathy... no to sú až moc veľké náhody na mňa. Na zajtra sme si naplánovali prestávku pri neďalekom jazere Tolbo. Oddýchneme si a chalani sa pozrú na Pištovu motorku. Lebo spotreba oleja 1 liter na 100 km je priveľa už aj na KTM. :D