Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 428 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Fotosúťaž | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

www.rossi.sk

Anketa:

Tvoja prvá motorka bola:

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (24 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (35)  [Verzia pre tlač] Tlač

KIRGIZSKO 2015

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 07.02.2016 Autor: Veronika Merková - Veverica88
Čitatelia: 4180 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Pokračovanie dobrodružstva "Priestupná stanica Kyrgyzstan 2013". Tento raz len ja sama, moja Yamaha a krásne cesty Kirgizska.

Oneskorené pokračovanie cestopisu Prestupná stanica Kyrgyzstan

Pre všetkých čo ma nepoznáte. Som 27 ročná dievčina, ktorú baví mototuristika. Moje "Kirgizsko 2015" je pokračovanie skvelého dobrodružstva, výpravy na motorke zo Slovenska do Kirgizska v roku 2013. S výnimočným chlapom, Michalom D., sme zdolali na motorkách viac ako 8 000 km za 23 dní, naprieč 8 krajinami. Videli sme posledné zvyšky Aralského jazera, krásne mestá Hodvábnej cesty ako Samarkand či Dushanbe, a na čo som najviac hrdá, zvládli sme prejsť Pamir Highway. To aj napriek drobným technickým haváriám. ( viac nájdete v cestopise Prestupná stanica Kyrgyzstan)

z článku Priestupná stanica Kirgizsko 2013
z článku Priestupná stanica Kirgizsko 2013


Vzťah s Michalom stroskotal, a tak si s pokračovaním musím poradiť sama.

Chalani, ktorým Michal pred rokom radil, na čo si cestou do Kirgizska majú dávať pozor, sa tento rok v máji vracajú späť. Partia vo Fiate Panda a jeden, ktorý vezme Miškovi motorku na Slovensko. Snažila som sa s nimi dohodnúť, že by sme šli naraz aby som aspoň nejakú časť výletu nebola sama, pretože domov som s motorkou nechcela ísť. Avšak jediné na čom sme sa zhodli, bolo, že sa nezhodneme :-)

Tak, prvé mesiace plánovania cesty boli venované zháňaniu niekoho, kto by sa k mojej malej výprave pripojil. Pýtala som sa známych, písala Patrikovi, na FB, no bezvýsledne. Kašľať na to. Idem aj sama. Pozitívne mysliacim ľuďom sa zlé veci nedejú... :-) či?

Itinerár cesty mením, vždy po vygooglení niečoho nového alebo zaujímavého. Víza - bez problémov. Do Kirgizska ako občania EU nepotrebujeme víza a do Kazachstanu je to za pár dní vybavené. Mapy objednané z netu, appky navigácií stiahnuté. Mohli by fungovať aj v týchto krásnych krajoch. Potom už len skompletizovať veci čo by som mohla potrebovať, ako štartovacie káble (po minulom výlete a prepálených prstoch), binderky, pásky a iné mocné, náhradné diely na Yamahu TDM 850.

Jediné čo ma však naozaj trápilo, bola moja rozhasená motorka, ktorá na mňa už 1,5 roka čakala u Patrika na dvore... z tlmičov ronila krokodílie slzy a tíško zapadala prachom.. Škriabala som sa na hlave a dumala, ako zo seba rýchlo spravím machra mechanika. V tom mi zazvonil telefón. Na druhom konci drátu sa ozval hlas... „ahoj, nepoznáš ma, ja som Janko, kamoš Joža, on berie domov motorku tvojho frajera. Chcel som sa spýtať či si môžem požičať alebo prenajať tvoju motorku na pár týždňov? Rád by som šiel s Jožom a trošku pojazdil ...“ ja na to, že jasné! Miesto toho aby mi Janko platil za prenájom motorky, spravil TDMke malú generálku. Zaplatil tiež polovicu jej ubytovania u Patrika. Celú dobu ich drandenia Kirgizskom sme boli v kontakte. Veľmi ma bavili drobné útrapy, ktoré ich počas opravy motorky i cestou postretli. Stratená batožina na letisku, pripálenie ruky o výfuk a iné ...

Po návrate sme dali pivko a prebehli asi 12. verziu môjho cestovateľského harmonogramu, nové nariadenia v Kirgizsku, stav motorky plus vecí čo sme tam pred dvoma rokmi nechali.

Letenku – mám, pas – mám, víza – mám, zabalené – mám, chľast (samozrejme len na liečebné účely) - mám ... opakovala som si v hlave cestou na letisko. Vezie ma otec. On totiž celý tento môj nápad zvláda lepšie ako mamina. Tá je celá v strese, že ma tam unesú, znásilnia, naporcujú a pohádžu do rieky... :-) ja sa však už neviem dočkať. Ja, motorka, asi milión myšlienok, rôznych pocitov, ktoré treba utriediť a zaškatuľkovať.

Niekedy pred svitaním som pristála v Osh, druhom najväčšom meste Kirgizska. Na letisku bolo ticho, zopár cestujúcich a predavači SIM kariet. Za bránami letiska však bol iný hukot. Zobrala som si SIM kartu, nabrala odvahu a šla von hľadať v dave cestujúcich, ich rodín, obchodníkov a tlupy taxikárov nejakého slušne vyzerajúceho, čo ma naozaj aj dopraví do hotela. V jednom kuse, samozrejme. Z masy ľudí som si vybrala mladého taxikára. vedel po anglicky toľko, čo ja v tej chvíli po rusky. Nevadí, vzal prekladač do ruky a už sme si rozumeli. Osudová chyba dámy, nikdy nedávajte mladým taxikárom telefónne číslo na vás. Darmo mu hovoríte, že ste zadaná. Ste v jeho krajine sama, priateľ dovolil aby ste šli sama, on sa do vás zamiloval. Bolo mi veľmi ľúto zlomiť mu srdce. No na druhej strane dostala som audio správu, kde mi spieva zamilovanú pieseň. To pre mňa ešte nikto neurobil. :)

oprava moto u Patrika
oprava moto u Patrika

V hoteli, asi po hodine a pol operovania SIMky manikúrovými nožnicami a pilníčkom, som ju natlačila do i-phonu. Potom som spokojne zaspala. 10:30 už Patrik čakal pred hotelom. Konečne sa stretnem so svojou Yamahou. Teším sa, akoby to bola stará známa, ktorú som dlho nevidela. Cestou sme sa stavili v obchode, kde som kirgizskú simku nabila kreditom 1GB dát. Vraj mi to bude stačiť, ani to nestihnem minúť. Až neskôr pochopím, prečo. Pred bránou domu vyčkávala partička, ktorá prišla vrátiť Patrikovi motorky, čo mali požičané. Mali čas, takže sa poniektorí zapojili do oživovania TDMy. Asi usúdili, že ja Patrikovi moc nepomôžem. Nevedeli, že ja som s tou potvorou už zopárkrát bojovala. Kým sa oni hrali, ja som triedila veci z kufrov a debatila so zvyškom osadenstva o pláne cesty. Po dialógu s Robinom, som svoj harmonogram opäť upravila. Hlavne, že som rodičom doma nechala presný rozpis dní, miest, vzdialeností medzi nimi, aby ma mohli kontrolovať a v prípade potreby vedeli udať približnú polohu. Bez Viberu by ma po všetkých tých zmenách asi dlho hľadali :-)

Kazachstan som úplne vypustila – Cheryn Canyons sú vraj super na fotkách, ale naživo, celkom nuda. Min. pre moju motorku. Ak však by som aj tak chcela prekročiť hranice, musela by som sa vyzbrojiť dobrými argumentmi pre pohraničnú kontrolu, prečo nemám potvrdenie o dočasnom importe motorky. Alebo si tento doklad zaobstarať za cca 150 EUR. Čo samozrejme aj tak nezaručuje hladký prechod hranicami. :-) Miesto jedného dňa v Osh tu strávim +-4. Vyplním ich cvičnou jazdou k Tádžickým hraniciam, kde odprevadím Robina a oslavami nezávislosti krajiny, ktoré sú 31. augusta 2015.

S Patrikom sme sa dohodli, že keby niečo, tak volám, teda ak bude signál :-). S Robinom, že zajtra niekde, niekedy na ceste smerom Sary Tash sa stretneme.

Pri večernej prechádzke opäť stretám Robina a Beryho. Po pol hodine rozprávania sa pred divadlom usudzujeme, že pokračovať v rozhovore pri pive, bude lepšie. Prvú noc v hotelovej izbe spím dlho, no nekľudne. Miešajú sa mi posledné myšlienky na prácu, na čo všetko som ešte zabudla, s myšlienkami a strachom z cesty. Vstávať sa mi samozrejme nechce. Asi o desiatej sa driapem z izby na raňajky. Pomyslela si, Robin už bude asi niekde v pol ceste. Neviem či osud, alebo večerné pivo, no ani Robinovi sa evidentne nechcelo vstávať. Stretli sme sa hneď na druhých semafóroch. Robin je charizmatický, ukecaný a srandovný, 62 ročný borec z Austrálie. S manželkou sa pred 11 rokmi odsťahovali do Japonska, kde vyučujú angličtinu. Aktuálne sa baví jazdením po centrálnej Ázii a teraz si vyhradil na Tadžikistan 5 dní. Cesta je skvelá. Po dlhej dobe sedím na motorke. Stojí to za to, testujem snáď všetko: hustú premávku v Osh, teplo a slnko, dážď, krúpy, zimu horských pasáží, kone a ovce všade na ceste, serpentíny okolo 3 615 mnm, ako aj rozmlátenú cestu, najlepšie za zákrutou alebo horizontom, odkiaľ má človek náležitý rozhľad...

cesta k Tádžickým hraniciam
cesta k Tádžickým hraniciam

V miestnom pohostinstve v Sari Tash sme pokecali pri obede, vymenili kontakty a rozlúčili sa. Cestou späť som ešte chvíľu jazdila mestom. Kvôli oslavám bolo plné policajtov. Bežne policajt turistu nezastaví, no tu hľa, voľajaký feši v bielej košeli s výložkami na ramenách na mňa máva. Ešte si pomyslím, macherka, asi sa mu páči mašina, chce len pokukať... on, že vodičák a papiere od motorky. V minúte boli okolo nás ďalší desiati čo sa prišli len pozrieť na motorku a na babu na nej. Policajt je milý, s úsmevom na tvári mi oznámi, že môj vodičák je tu neplatný, čo s tým hodlám robiť? :-) Zabudla som, tu potrebujem mať celosvetový, tento náš je fajn, medzinárodný, pokiaľ ste v hraniciach šengenu. Nuž čo, na ruštinu som to neuhrala, feši vedel pekne anglicky. Tak už len posledný variant, ženský úsmev a odpoveď: „No na ambasáde v BA mi to nepovedali“. Na to policajt „Bratislava, Slovakia? Do you like Hamšík? Ja na to „Hamšík?? Yes, of course, I love football!“ Náá, a boli sme kámoši. Jazdním ďalej. :-) Keby niečo, mám povedať, že on ma pustil. :-)

Nákupy v meste nie sú problémom. Všade varia do noci. Vždy nájdete nejaký otvorený obchodík, ba dokonca aj otvorené kvetinárstvo. Keby bolo treba kyticu frajerke. Evidentne vzbudzujem pozornosť. Ako sa tak prechádzam a hľadám posledný obchod, kde si kúpim vodu na večer, zastavil ma starší chlap v modrých maskáčoch. Stál na ulici a koordinoval dopravu a parkovanie. Najala ho reštaurácia, v ktorej sa práve konala svadba. Hneď sa vypytoval ako sa volám, odkiaľ som, prečo som tu sama, ako to, že ma priateľ pustil a milión iných otázok. Rozumela som mu, len sem tam mu to vysvetliť s mojou ruštinou bol problém. O chvíľku sa k nám postavil ešte jeden mladý chalan. vedel ako tak po anglicky, tak dovysvetľovával čo sme my predtým nepochopili. Stáli a rozprávali sme sa asi hodinu a pol. Pánko ma pozýval k nemu, vraj by pre mňa zabil jedného zo svojich chovných baranov a navaril by mi všetky kirgizské dobroty. Á, aj by sme si vypili, ale len tak "čut - čut" (trošku). Pozvanie som slušne odmietla, ale budúci rok, keď prídem zase, toho barana upečieme. Podali sme si ruky a pokračovali vo svojich činnostiach. :-)

s kamarátom v záhradnej reštaurácii
Osh
Osh
Osh

Ďalší deň blúdim po meste, hľadám všetky zákutia osláv, rozprávam sa s domácimi i ďalšími turistami. Pred dvoma rokmi som nemala čas hľadať suveníry, aby som mamine doniesla magnetku. Od domácich sa dozvedám, že v Osh ani nič také nie je. Super, magnetka ani tento rok nebude. Donesiem seba, hádam bude stačiť. Poobedie trávim s Dilbou a jej dcérou Gulsadou v záhradnej reštaurácii. Dilba je učiteľka anglického jazyka na strednej škole. Je veľmi zvedavá, preberáme všetko. Prezrádza mi, že by chcela odcestovať z krajiny do USA alebo do Francúzka. Chce tam nájsť lásku, pretože byť vdovou v moslimskej krajine je veľmi ťažké. Nájsť druhého manžela je nemysliteľné a ak máte muža ako kamaráta, ste ostatnej verejnosti na smiech. Pre mňa je to nemysliteľné, Dilba mi sama nevedela vysvetliť prečo je tomu tak, no rules are rules. Večer už na hotelovom parkovisku nestála len moja TDMa, ale ďalších 5 strojov. Patrikových klientov rozoznáte ľahko, na motorkách sú nálepky MUZTOO – Central Asia Motorbike Travel. Mototurizmus je tu veľmi populárny, hlavne plne dostupný, vďaka Patrikovej základni. Utešovala som sa, že takéto unikátne nápady nemám sama :-) a potláčala tak celodennú nervozitu z nadchádzajúceho dňa.

Ráno, 01.09.2015, môžem vyraziť. Dnes plánujem trasu Osh – Uzgen – Jalal Abad, cca 110 km. Len tak na rozjazdenie. Počasie je nádherné. Cestu poznám z minulého výletu. Samozrejme zostať v Jalal Abade sa mi nechce, tak len nakúpim vodu, nejaké jedlo a pádim ďalej, smer Kazarman, ďalších 150 km.

Za Jalal Abadom končí krásny asfalt novej cesty, nastupuje štrk, prach a kamene cesty starej. Do Kazarmanu je cesta už zaujímavejšia. Zdolávam horský priesmyk vo výške cez 3000 mnm, nádherné serpentíny a križovatky bez akéhokoľvek označenia. Niektoré neboli zaznačené ani na mojich starých mapách, tak som musela siahnuť po technike. No viac menej, stále dopredu. :-) Práve si uvedomujem, že do teraz som vlastne nebola skutočne sama. Stále niekoho stretávam, rozprávam sa, pretože tu som pre ľudí atrakciou ja. Dievča, sama na motorke, s výškou 185 cm. Až dnes to prišlo. Celý deň jazdím sama na motorke prírodou. Svedomie sa vraj ozýva len v tichu, preto sa ľudia radi obklopujú hlukom. Evidentne zvuk motorky svedomiu neprekáža. :-) Vynárali sa mi rôzne situácie z posledného obdobia. Všetky moje rozhodnutia som si 100x prešla, všetky dôležité rozhovory a bilancovala dobré a zlé voľby. Zatiaľ sa neviem k ničomu dopátrať, ale všetko čo som doteraz ignorovala, ma krásne dobehlo.

Jalal Abad - Kazarman
Jalal Abad - Kazarman

Kazarman vyzerá na mape ako veľké mesto. V skutočnosti je to kvantum domčekov rozťahaných po oboch stranách rieky Naryn. Všetko je ukryté v bežnom dome. Obchod, reštaurácia aj ubytovanie. Takže ak sa vám nechce blúdiť, čo by aj tak nepomohlo, treba sa hneď niekoho spýtať. To som aj urobila. Zbadala som SUV stojace na križovatke, zastavila pri okne vodiča a zaťukala. Lámanou ruštinou som sa osadenstva v aute spýtala na ubytovanie. Dali mi na výber hotel ( vyzeral ako dom ) alebo hostel, v ktorom boli ubytovaní oni ( vyzerá rovnako ako hotel predtým, len lacnejší ). Jasné, že budem s vami, aspoň sa večer zabavíme. Keďže pani domáca nebola doma, vybrali sme sa na večeru do „mesta“.

Táto partia pozostávala z manželského páru a jedného „starého mládenca“ (boli sme rovnako starí, no tu je z neho už starý mládenec, keďže je slobodný a bez detí ). Sú to geológovia z Bishkeku, ktorí sem prišli skúmať horniny, kvôli výstavbe novej priamej diaľnice z Jalal Abadu do Bishkeku. Výborne sa bavíme. V debate o zvykoch, politike, záľubách, vzťahoch a láske pokračujeme u domácej v kuchyni, mixom anglického, ruského a kirgizského jazyka. Aj domáca bola zvedavá tak vydržala s nami asi do pol druhej. Inak prezradili mi, že ak chcem nájsť suveníry, tak v Bishkeku je Bazár menom Osh, kde je jedno špeci miesto venované len suvenírom. Paradox.

Ráno sa lúčime a ideme si každý svojou cestou. Tá moja viedla smer Ak – Tal, jazero Song – Kul a Naryn, cca 315 km. Na túto časť sa veľmi teším Janko si ju neužil, pretože v máji boli horské priesmyky ešte zasypané snehom a nezjazdné. Výzvou dnešného dňa je priesmyk Moldo Ashuu vo výške 3346 mnm.

Prvá tretina cesty bola hrozná. Poznáte také tie tvrdé vlnovky na ceste? Ako milión úzkych retardérov naukladaných v rade za sebou. Myslela som, že okrem duše mi to vytrasie aj posledné šróby z motorky. Jazdila som opatrne. Po dvoch hodinách som stratila nervy a pálila aspoň 60 – 70 km/h. Je to lepšie pre mňa, aj motorku. Tlmiče síce zaplakali, ale vydržali. :) V tomto čase je jazero Song Kul už poloprázdne. Aj poslední pastieri to už balia domov, do dolín. Pri jazere je celkom chladno, asi oželiem východ slnka nad jazerom. Oddýchnem si na jeho okraji a frčím ďalej.

Song Kul Lake - Naryn
Song Kul Lake - Naryn

Samozrejme čo ide serpentínami hore, pôjde aj serpentínami dole, logické nie? Hneď na druhej zákrute, sa mi na šotoline začala motorka šmýkať a meter pred zrázom som ju šuchla nabok, na kufor. Srdce mi búšilo a nervačila som tak, ako to len ja viem. Doma som Yamahu sama nedala späť na stojan. Teraz by to znamenalo niekoľko hodinovú túru, hľadanie pastiera, pomocníka a snáď by som ju potom ešte nakopla. Patrikovi som volať nemohla, pretože signál nie sa žiaden. Tu, v návale stresu, strachu a adrenalínu sa ozvalo dolinou hlasné . . . . . . . a bola na stojane. Človek je naozaj schopný neuveriteľných vecí, pokiaľ je v „bezvýchodiskovej“ situácii. Som na seba naozaj hrdá. Nepotrebovala som nikoho, žiadneho chlapa, čo by ukázal svoju formu. Jednoduché ako život sám, trochu kriku a hotovo. Ďalšie kilometre idem opatrnejšie. Premýšľam nad tým čo by bolo keby tá motorka rachne dole, keby rachne dole aj so mnou, ... hodnotila som opäť svoj pobyt tu. Som tu sama a preto si musím dávať omnoho väčší pozor, viac predvídať.

Naryn
Naryn

Do Narynu som dorazila za tmy, takže hľadanie hotela bolo opäť jasné. Nájsť SUV, zavesiť sa zaň, ubytovať, nakúpiť, napchať sa, (cez deň jazdím, na jedlo vôbec nemyslím, no večer by som najradšej požrala rybičky, cibuľu, jogurt a melón dohromady), dať sprchu a upadnúť do ríše snov. :-) Naryn je krásne mesto uväznené medzi vysokými horami a riekou. Je tu mnoho hotelov, ktoré teraz zívali prázdnotou. Bolo a asi aj je to turistami vyhľadávané miesto, no nie na dlhšiu dovolenku. Tú radšej všetci trávia v destinácii, kam smerujem zajtra. Jazero Issyk Kul. Issyk Kulské jazero sa nachádza v nadmorskej výške 1 600 metrov, je dlhé 182 km, a tak zaberá plochu 6 236 mestrov štvorcových. Hlboké je priemerne 270 metrov. Je to také malé more vo vnútrozemí krajiny.

Naryn – Balykchy – Cholpon Ata – Balykchy, cca 350 km:

Väčšina cesty k Issyk Kul bola nudná, teda aspoň pre mňa. Kľukatila sa pomedzi hory, popri rieke, ale žiaden výhľad. Už som bola rozmaznaná. Zábava začala až pri vodnom rezervoári Orto Tokoy. Prechádzala som územím uzavretým medzi 4000m horami a jazerom. Začal fučať neskutočný vietor. Spoza hôr čierňava ako prasa, tak som na to dupla. Dnes som asi už dojazdila, vravím si. Teda otestovať TDM-ku som stihla. Tých 150km/h ešte vytiahla :-) Začala som hľadať ubytko. Spustnutým bývalým mestom Balykchy som len preletela pretože som si nevšimla žiaden hotel, len malú reštauráciu. Niekde na pol ceste do Cholpon-Aty som to otočila a vrátila sa späť do reštiky, ktorú som zbadala cestou tam. Po krátkej debate s majiteľom reštaurácie o cene hotelov v okolí ma ubytoval u seba doma. Až on mi vysvetlil, že sa nemusím báť búrky, že to tu len „trošku pofukuje“ a o pár dní bude zase kľud. Trošku pofukuje, u nás by už rosnička Mirka hlásila výstrahu 3. stupňa pred orkánom. Nuž, čo, aspoň si doprajem sprchu a skvelú večeru. :-) Ráno pri lúčení sľubujem, že cestou do Biškeku sa opäť zastavím na obed.

Balykchy - Bokonbayevo – Karakol, cca 230 km:

Cesta pozdĺž jazera je nekonečná. Krásne scenérie, obrovské jazero. Rozlohou, malé more a za ním 4000-ky. Taktiež je tu mnoho zachádzok k rôznym turistickým miestam, alebo do malých dedín v údoliach.

Posledné dni na motorke stále premýšľam o ľuďoch, ktorých mám okolo seba. O sebe samej. Najradšej by som cestovala ďalej a vôbec sa nevracala do reality môjho bežného života. Je mi veľmi smutno za ľuďmi, ktorí už z môjho života odišli. Popri tom, ako sa tak zaoberám sama sebou, zbadám ako dievča s mladým chlapcom vyhrabáva zapadnutú Ladošku z piesku.

Stáčam to za nimi, že im pomôžem. 10 minút a auto už spokojne parkovalo na krajnici. Podarilo sa mi urobiť dobrý skutok. Dievča pochádzajúce z Nemecka, pár rokov pracovalo v Írsku pri koňoch, potom odišlo do Bishkeku učiť anglický jazyk. Chlapec, ktorý stál vedľa bol jedným z jej žiakov. Rozprávali sme sa hádam hodinu, o tom ako sa sem dostala, prečo to dievča z Doutschlandu vôbec urobilo a pod. Poradili mi pár miest, kam by som sa mala určite pozrieť a popriali sme si šťastnú cestu.

Fairy Tale Canyons
Fairy Tale Canyons

Podľa rady som navštívila Fairy Tale Canyons. Sú to zvláštne tvarované kopce a kaňony. Každý jeden má zaujímavý tvar a špecifickú farbu. Cesta k nim viedla pieskom, takže na ťažkej Yamahe, celkom zábava. Zatiaľ som sa nikde nevytrúbila, hoci zopár nehôd som už videla a pár kolíziám o chlp unikla. Vodiči tu nemajú totiž pud sebazáchovy. Jazdia na doraz, aj voči mne. Takže vždy v chvíľke krásneho rozjímania nad životom a ľuďmi v ňom, príde rýchle prebudenie v podobe úhybného manévru. :-)

Pomaly to odsýpa. Prechodom cez mesto Karakol sa dostávam za polovicu cesty dookola jazera Issyk Kul. Čo ma celkom teší, pretože mi chýbajú hory, tie krásne serpentíny. Už aby som bola v Bishkeku, pretože cesta doň a späť do Osh je plná zákrut a prevýšení. V hlavnom meste Kirgizska by som mohla teoreticky stretnúť opäť Robina. Teda ak dôchodca zvládol Tadžikistan. :-)
Z Karakolu je to do Bishkeku cca 410 km. Na tejto ceste si urobím jednodňovú zastávku v Cholpan – Ate. Vychytenom turistickom meste Rusov. Som zvedavá ako to vyzerá v takom dovolenkovom rezorte v Kirgizku.

Cholpon Ata, je väčšie mesto, plné reštaurácií, obchodov zo suvenírmi (fakt suveníry ) a Rusov. Jazero tu vytvorilo prírodné zátoky, kde boháči vybudovali krásne, moderné hotelové komplexy s vlastnými kurtmi, ihriskami, bazénmi, záhradami, mólami a ... Rozhodla som sa, že sa ubytujem v jednom z nich. Užijem si relax. Po skvelých raňajkách a 3 hodinách relaxu na pláži som sa zdvihla, zobrala prilbu a šla jazdiť po meste. V centre som to odstavila, prechádzala sa po meste a vyjedala čo som kde našla. Mieste dobroty. Poobede sa chcem ísť tiež kúpať. Asi po členky som vliezla do vody. Pokiaľ ste ľadové medvede alebo ruskí turisti, budete spokojní. Kto je teplomilná kvetinka ako ja, tak zostaňte na brehu.

Cholpon Ata
Cholpon Ata

Večer som neodolala. Napísala som Robinovi, ako prežil Tadžikistan a kde sa bude nachádzať keď dorazí do Bishkeku. Pamir highway si užil ako aj ja pred 2 rokmi a poslal mi súradnice kde sa chce ubytovať. Mal by to byť motorkársky bar s penziónom. Bola som zvedavá. Tu mi musel však pomôcť Dávid. Pretože moja navigácia nechcela zobrať takto napísané súradnice. Nejako to prerobil a už fungovalo. Bez jeho pomoci by som ten bar hľadala asi pol dňa. Bol zašitý na okraji mesta.

Cesta okolo jazera ma začala trošku nudiť. Je to možno aj mojou vinou. Práve túto severnú časť som až tak dokonale nepreskúmala. Tak len jazdím a keď sa mi niečo zapáči, pristavím sa. Posledná skoro pri-jazerná zastávka, Balykchy. Obedík v reštike, ako som pred pár dňami sľúbila. Dávam si obľúbenú polievku „ui gur larman“ a potom už hurá do kopcov.

Po 20 kilometroch prichádzam ku krásnej asfaltovej dvojprúdovke. „No, čo čil?“ Nový asfalt, počasie ako namaľované, cesty poloprázdne, tak si jazdím ako panička. Hľa, za kopcom orgáni, aj s trojnožkou. Tu, v prdeli sveta?!? :-) A,.. už na mňa máva. Dávam dole prilbu, policajt sa krásne predstavil, ukázal mi fotku, na ktorej už brzdím čo to dá, aj tak nameraných 85km/h na 50-tke. Druhý berie lexikón dopravných značiek a vysvetľuje čo tá 50-tka znamená. Krásne. Povedala som, že to poznám, len som si „nevšimla“, že tam vôbec nejaká je. Potom vzal druhú knížku, kde boli paragrafy a sadzobník. V tom, ako som sa bála o papiere, policajt zahlásil pokuta 1000 SOM-ov. Asi 14,- EUR. Vykríkla som, „ čooo?? „ odišla pre peňaženku a v duchu ďakovala všetkým svätým. Keď som sa vrátila a zaplatila, policajti vytiahli domáce jabĺčka, že aby som vyskúšala, sú skvelé. Čo poviete, skoro ako na Slovensku.. či? :-)

Posledných 100 km pred Biškekom je otrasných. Kolóny, deravý asfalt a teplo na zdochnutie. Ale ani to ma nezastavilo. Tešila som sa na bar, studené pivo a Robina. Bar som našla bez komplikácií. Prvé čo vidím, je usmievavá tvár Australsko - Japonského turistu s pivom v ruke ako vykrikuje, „kde si? Ja tu už hodinu čakám!„ „Pivo je super, ale ubytovanie stojí za ... „. Jednu noc vydržím, za to pivo stojí. Dokonalý rozhovor prerušujú moje výbuchy smiechu. Kirgizské dievčatá tu nacvičujú vystúpenie pre súťaž MOTOGIRL 2015. To ste nevideli/nepočuli, 8 slečiniek sa snažilo zosynchronizovať a natrénovať tak pesničku, aby upútali pozornosť miestnych bajkerov. Aj napriek tejto kakofónii, bolo v bare plno. Tu som zohnala aj kupujúceho mojej motorky.

Na druhý deň sme s Robinom navštívili Alana, duchovného z USA, ktorý žije v Bishkeku aj s rodinou už niekoľko rokov. Pomáha mladým mamičkám a opusteným deťom. V meste sa nachádza skvelý Burger house, tak zapadneme a kecáme. Vyrozprávali nám príbeh, ktorému som nechcela veriť. Sranda, ženy sa tu vydávajú už ako 22 ročné. Sranda, pije sa tu veľa alkoholu, veď sme kúsok od Ruska. Ale tieto paradoxy spolu, zapríčiňujú vysoké percento drogovo a na alkohole závislých mladých. Mnoho rozpadnutých manželstiev. Mnoho nechcených detí a zúfalých žien, ktoré hľadajú akékoľvek východisko z nechceného tehotenstva. Ste v moslimskej krajine, žiadne potraty. Vynosia, porodia a nechajú na ulici alebo v nemocnici. Samozrejme Alan s manželkou sú „amíci“ v moslimskej krajine, takže neustále bojujú s predsudkami, že týmto deťom pomáhajú len preto, aby ich mohli predať na orgány alebo inak využiť. Deťom, ktoré vychovávajú a dávajú svoju lásku to tvrdia často aj učitelia v školách. Inteligencia národa.

Burger House Bishkek
Burger House Bishkek

Alan nám pomohol nájsť náhradné ubytko, „Nomad house“. Ďalší deň sa s Robinom flákame. Preliezame mesto a bazár krížom krážom. Hľadáme peknú čiapku pre starého pána a magnetky pre dievča zo Slovenska. Ochutnávame miestne „dobroty“. Nabehali sme niečo cez 30 km, pešo! Cestou späť som si všimla zaujímavý nápis na dverách. „Škola angličtiny, každé vyslovené ruské alebo kirgizské slovo sa trestá pokutou.„ Samozrejme vošli sme, nedalo sa odolať. Decká boli skvelé, zvedavé a priateľské.

Večer pivo s ostatnými nomádmi v našej ubytovni a samozrejme opäť lúčenie. Viem, že to tak musí byť. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, ale s Robinom sme si naozaj padli do oka. Robin smeruje do Kazachstanu, Azerbajdžanu, tam pauza u známych a potom by chcel pokračovať smer EU

Mňa zajtra čaká túra, 550 km po M41, Bishkek, Kara Balta, Toktogul, Karakol a Jalal Abad.

Samozrejme sme kvákali do noci, takže ráno som sa horko ťažko vypechorila z jurty a pobalila. Vyrážam zase okolo desiatej. Mesto je upchaté, teplota stúpa. Už hodinu sa predieram jednosmerkami Bishkeku, semafórmi a kolónami. Kde sa dá, pchám sa dopredu. Po 65 km sa pripájam k Silk road, M41. Cesta sa začína kľukatiť, teplota klesá, blížim sa k vysnívaným horám a platenému úseku TOO ASHUU. Horskému prechodu, kde platíte vlastne za prechod cez štyri tunely. Je to jediný možný prechod touto stranou späť do Osh, ktorý onedlho pokryje ľad a sneh. Podľa predpokladov mladých geológov, by už o pár rokov mala pribudnúť ešte jedna schodná cesta.

Užívam si jazdu, na každej pumpe sa zdržím. Všetci sa ma pýtajú stále to isté „Ty adna??“ „ Da, adna“ „Kakoj Kyrgyzstan??“ Nádherný, samozrejme nádherný. Pomaly sa blížim k jazeru Toktogul. Hladina jazera je ako zrkadlo, úplne bez pohybu. Zaparkujem motorku, usadím sa na kopci nad jazerom, čučím na tú krásu a som rada, že som tu. Na nič nemyslím. Konečne. Hladná nie som, ani odpočívať sa mi nechce, chcem len jazdiť.

Toktogul Lake
Toktogul Lake

Karakolom prechádzam okrajovo. Cesta je totiž na jednej strane rieky a mesto na druhej. Vôbec ma neláka prejsť mostom. Radšej idem ďalej. Celý výlet sa vyhýbam jazdeniu v noci, no i tak ma to nakoniec dostihlo. 70 km pred Jalal Abadom padla tma. Človek tu musí silno využívať intuíciu. Cesta sa zmenila na tankodrom, Kirgizi nielen, že svietia celou výbavou ich áut ale navyše majú v tých kraksniach asi žiarovky z vianočných stromov. Jedno auto svieti na žlto, druhé fialovo, tretí má halogény. Jediná schodná cesta bola schovať sa za kamión a vliecť sa za ním, pretože mi robil tieň. Keď sa dá a niečo vidím, obieham.

Pred vstupom do Jalal Abadu na nete hľadám nejaký fajn hotel. Hotel mám no neviem nájsť vchod. Ako tak behám okolo, zo záhrady vychádzajú ľudia. Pýtam sa, je toto hotel? Dá sa tu ubytovať?? Mladý chlapec ma čapil a šiel so mnou až na recepciu. Vysvitlo, že je to manažér hotela. Ukázal mi izbu, parkovisko pre motorku, no hlavne sa so mnou prešiel na nákup. Už som nemala vodu a bola som hladná. Mladý vedel fajn anglicky, ale i uzbecky, kirgizsky, iránsky a rusky. Rodičia boli každý z inej krajiny. Zlatý, celú cestu sa nám ústa nezastavili. Skúšal ma z ruštiny a smial sa...

Ráno sa mi nič nechce. Dnes mi zostáva posledných 150 kilometrov do Osh. Horko – ťažko chystám motorku. Vôbec neverím, že sa to končí. V duchu závidím Robinovi. Avšak, aj moje plány budú mať svoje pokračovanie. Jeden z nádejných spolucestovateľov bol Stefan. (Švajčiar, ktorého som spoznala pred dvoma rokmi, keď sme s Miškom dorazili do Osh.) Nešli sme spolu, pretože sa nám teraz križovali termíny akcií. No budúci rok vyrážame z Osh do Mongolska. Stefan má u Patrika KTM Adventure, ja vymením Yamahu za niečo ľahšie a môžeme vyraziť. Neskutočne sa teším.

Počasie je nádherné. Ako stvorené na rozlúčku s Kirgizskom. Cestu do Osh si užívam, nikam sa neponáhľam, len tak sa vozím. Ubytovávam sa tento raz v TES guesthouse. Je tam celkom plnka. TES je vychytená ubytovňa nielen motorkárov, ale i cyklistov a turistov.

Pozhadzujem prebytočné oblečenie, veci z motorky a šup kontrolovať straty. Pár šróbikov chýba, kufre sú úplne v kýbli, držia len na gurtniach a aj to len silou vôle a špiny. Keď som ich povolila, padli až na výfuk. Čo sa dá podoťahujem. Po úpravách si u Patrika vyzdvihnem posledné veci, pár náhradných dielov a dohodneme sa čo ako s motorkou. Potom doprajem TDM-ke kúpeľ. Pár obyvateľov z TES som si stihla obľúbiť. Len tak sme sedeli, oddychovali a debatovali o živote na cestách. Mnohí boli cyklisti, ktorý dali na jeden rok zbohom práci a bežnému životu a vybrali sa na bicykli z ich krajiny napríklad do Japonska. Opisovali mi ich zážitky, pocity nechute, absolútneho vyčerpania, ale i zároveň eufóriu z tej nekonečnej voľnosti. Mala som naozajstnú dilemu, či sa vôbec vrátiť späť domov, do reality bežného života alebo ostať tulákom na cestách aspoň na rok. Tu som pochopila aké dôležité je mať pri sebe niekoho, kto vám naozaj rozumie a dá vám voľnosť, ktorú tak potrebujete.

Večer sa už len poflakujem po meste, užívam si trhy, nakupujem na čo mám chuť a čo si chcem priniesť domov. Hlavná misia, magnetky, je úspešne splnená, takže už len drobnosti.

Zajtra ešte predať Yamahu a samoletom domov. Kirgizsko bolo skvelé, práve preto, že som bola sama som spoznala mnoho nových ľudí a priateľov. Ďakujem a už teraz sa teším na Mongolsko 2016. :-)

Pamätajte, cesta je cieľ.

Veronika

cesta je cieľ
cesta je cieľ


Pridané: 07.02.2016 Autor: Veronika Merková - Veverica88 pošli na vybrali.sme.sk

Hodnotenie: (24 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (35)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: