Ako sa zo sna stala realita!

Boli tam rôzne reakcie od tých skutočne skeptických a mierne deptajúcich až po skutočne optimistické a povzbudzujúce. Veľmi pekne chcem poďakovať za reakcie a ponuku od Romana Antonyho Cagiva a jeho ochotu požičať mi svoj stroj, ale hľadal som trošku inú mašinku ako bola tvoja Roman. Vtedy mi medzi inými odpísal aj Marek Lesák Frank, ktorý mi ponúkol za nejaký poplatok svoju krásavicu Hondu Transalp XL 700 VA. Slovo dalo slovo a my sme začali svoju komunikáciu cez túto stránku. Medzičasom teraz už môjho priateľa Mareka napadla vynikajúca myšlienka ako spropagovať svoju stránku a to dať do pléna malú anketu, čo by sa malo dokúpiť aký stroj, s možnosťou vyhrať motocykel na jeden deň. Marek mi to ponúkol ako výzvu (možnosť vyhrať) a ja som to prijal. Však nič za to nedáš, povedal som si. Skoro každý deň som chodil na jeho stránku a pozeral koľko ľudí sa zúčastňuje tejto ankety a vždy keď som tam zbadal nové číslo, prepadal som trošku beznádeji (som ja ale egoista). Niekedy začiatkom apríla mi prišiel email od Mareka a tam čo nevidím, respektíve oči mi išli vypadnúť, keď som si prečítal svoje meno ako jedného z výhercov motocykla na jeden deň. To bolo radosti a ďakovačiek hlavne Pánu Bohu, že ma takto podporil v mojom sne, ale aj takisto majiteľovi tejto firmy. A v sne sa mohlo pokračovať už len naplánovať trasu a ide sa.

Prišli krásne štyri dni strávené na Liptove v apartmánoch Riviera v Liptovských Sliačoch (odporúčam http://www.liptov.sk/simcek/) a dlho očakávaný deň 9.6.2010. Ešte deň vopred sme spolu s manželkou išli po Tačko k Marekovi do Lipt. Hrádku. Bolo to naše prvé stretnutie „face to face“ a už teraz viem, že nebolo posledné. Keď som prišiel pred bytovku zbadal som pod plachtou schované Tačko. Bolo to také tajomné, nádherne a keď sa dala plachta dole išlo mi srdce vyskočiť od radosti. Po krátkej debate a malej inštruktáži Marek po prvý krát naštartoval Tačko. Myslel som, že odpadnem, keď som počul ten krásny zvuk motora. Jemne som pootočil rukoväť plynu a ono to krásne zarevalo, pardón zaspievalo hlbokým hlasom. Mal som trošku obavy ako to bude, keď sa na to posadím, lebo jazdiť na Mztke (trénoval som dva týždne pred dovolenkou, vždy lepšie toto ako bicykel) a na Tačku je obrovský rozdiel. Ale podpora od Mareka a jeho dobré rady boli super. Chcel som ho hneď vyskúšať, tak som si sadol, dal jedničku jemne pustil spojku a čo sa stalo? Zdochol mi motor. Bál som sa veľmi pridať plyn, aby si o mne niekto nepomyslel, že to Tačko nenávidím. Len čo na druhý pokus všetko klaplo už som sa viezol pomedzi bytovky a už som pomaly naberal ten pocit motorkára. To bude ale skúška ohňom, pomyslel som si, keď nad Hrádok prišli mraky a ja som mal ísť na Tačku do Liptovských Sliačov.

Marek mi ešte nezabudol povedať, že na motorke nie je problém ísť 130 km/h na čo som mu odpovedal, že ja budem ísť tak maximálne 80 – 90 km/h. Len čo som sa dostal na diaľnicu medzi Lipt. Hrádkom a Ružomberkom moja manželka mala problém na našej Fabijke ma dostihnúť. Skutočne som bol v šoku, keď som videl na tachometri 120, 130 km/h. Večer pred spaním ešte sme spolu s manželkou Táčko prevetrali okolo Liptovskej Mary kde sme stretli jedného motorkára, ktorý keď ma zbadal otočil sa so svojou mašinou a poďho rovno za mnou. Videl som, že potrebuje trošku vybiť hormóny z hlavy, tak som ho nechal, nech sa chlapec „vybujačí“ a ja som si ležérne šesťdesiatkou vychutnával svoju prvú motorkársku jazdu aj so svoju ľadvinkou.

Ráno sme sa prebudili do krásneho slnkom zaliatého dňa. Dali sme si kávičku, jogurtík, zbalili sme si nejaký ten „provijant“ a hor sa smerom k Lipt. Hrádku. Tu sme odparkovali našu plechovku pri bytovke Mareka a vyrazili smer Vysoké Tatry. Cestou som si spomenul, že pred 10 rokmi sme sa niekde pri rieke popri ceste smerom na Podbánske fotili, keď sme išli na cyklotúru.

[obr7 Pred desiatimi rokmi na svadobnej ceste počas cyklotúry]

O chvíľku som zbadal inkriminované miesto a už aj sme stopovali prvého možného cyklistu, ktorý nám spravil spomienkovú fotku. Možno to bol ten istý, čo nás fotil pred desiatimi rokmi. Kto vie? Po krátkej pauzičke a osviežení sa sme sa pobrali pozrieť na Podbánske k hotelu Permon, kde sme s manželkou strávili svoj medový týždeň. Pred hotelom bolo plné parkovisko Škodoviek, pravdepodobne automobilka tu mala nejaké školenie. Zopár fotiek na pamiatku, aby sme deťom ukázali kde sme boli a hor sa ďalej. Ďalšia zastávka bolo Štrbské Pleso.

Tu som rozmýšľal kde by som zaparkoval „naše“ Táčko, ale na naše prekvapenie dobrý ujo, ktorý mal na starosti parkovisko mi len kývol rukou aby som šiel bez platenia. Však keď videl toľkú krásu, čo mal robiť? Tu som pochopil, aké výhody má cesta motocyklom. Dostaneš sa kam len nechceš – ale na skaly som to neskúšal. Prechádzka okolo Štrbského Plesa bola aj mojou spomienkou, keď som ako siedmak na základnej škole bol na liečení v Heliose a každý deň som musel absolvovať túto trasu okolo plesa. Zopár fotiek pri plese, kritické slovo na „modernú výstavbu“ hotela pre milionárov (viete toho, ktorý má vo vestibule obrovský obraz s kvetmi a kdesi je zapotrošená lienka), ktorý svojou prístavbou vôbec nepasuje k starobylej architektúre hotela. Na tom sme sa zhodli aj s inými turistami. Bolo už poobede a my sme mali viac ako polku dňa za sebou. Sadli sme na motorečku a poďho až na samí okraj Vysokých Tatier do Tatranskej Javoriny a k hotelu kde kedysi veľký papaláši oslavovali svoje „víťazstvá“ nad imperialistickými nepriateľmi. Neviem ako sa ten hotel volá, ale názov ma ani nezaujímal. Jediné čo som vnímal, bola krásna tatranská príroda. Po zistení, že nádrž má aj svoje dno a to som už celkom jasne videl bolo potrebné načapovať až doplna. Trošku som to riskol, lebo som to potiahol až k Novému Smokovcu kde som silou svojej viery dotlačil Táčko k prvému možnému stojanu s benzínom. Po krátkej pauzičke v miestnej cukrárni pri kofole a kávičke spolu so svojou ľadvinkou a v jednej osobe aj manželkou sme skonštatovali, že tento krásny deň prežitý na sedle motocykla bude v našom spoločnom živote mať svoje významné miesto a manželka dodala, že určite nie je to posledný krát čo sme sa viezli na motocykli. A na tomto mieste musím dodať, že moje plány osláviť naše výročie v sedle motocykla sa naplnili aj s tým skrytým úmyslom navnadiť manželku na kúpu nášho motocykla. Viem, že to nebude tento rok a určite ani ten budúci ale o dva rôčky tu možno budem opisovať zážitok zo sedla svojho tátoša. Vlastne, aby som to celé aj dokončil naša cesta viedla rovno do Liptovského Hrádku, kde sme skoro „naše“ Táčko odovzdali jeho hrdému majiteľovi a môjmu dobrému kamarátovi Marekovi.

Na záver obrovské ďakujem Marekovi a jeho firme www.pozicovnamotocyklov.sk