Chorvátsko a Dolomity (20. 9. - 25. 9. 2005) 2/3

4. deň, piatok 23. september (Karlobag – Rijeka – Trieste – Manfalcone – Udine – Tolmezzo) 330 km

Predchádzajúci deň sme rýchlo pospali, a preto sme sa aj ráno za pomoci neprestávajúceho fujaku rýchlo zobudili. Medzičasom nám prišli od našich známych sms-ky o počasí v oblasti našich vysnívaných Dolomitoch a o počasí v oblasti Splitu, ktorý sme mali v zálohe navštíviť. Správy o počasí v Dolomitoch nás dosť prekvapili a viac nám už nebolo treba. Neváhali sme ani chvíľu a hor sa hore popri mori vo veľmi (až na vietor) príjemnom počasí na sever. Totižto v Dolomitoch hlásili o ešte 1 stupeň teplejšie ako v Splite a to rovných 25 stupňov. Po raňajkách a dotankovaní benzínu za v prepočte cca 47 Sk/l sa vydávame po tej istej ceste ako sme prišli dole, smerom do Talianska. Z Rijeky sa po krátkom prechode cez slovinské územie napájame na talianske mesto Trieste, odkiaľ smerujeme na Udine a čiastočne prechádzame aj po spoplatňovanej talianskej diaľnici, aby sme sa čo najrýchlejšie priblížili k vysnívaním horám. Čas neúprosne rýchlo ubieha, stmieva sa, a tak v obci v blízkosti Tolmezza hľadáme v dedinke Aparezzo po druhý a posledný krát počas tejto cesty ubytovanie v práve reštaurovanom staršom penzióne s príjemnou obsluhou a rodinnou atmosférou za 20 eur/osoba s raňajkami tak typickými pre Talianov. Pred večerou si ešte zaháňame smäd v krčmičke patriacej k penziónu 3-eurovými tretinkovými čapovanými pivečkami a onedlho zalíhame do postelí.

5. deň, sobota 24. september (Tolmezzo – Cortina di Ampezzo – Vipiteno – Pass monte Giovo – Brunico – Dobbiaco – Lienz – Spittal) 490 km

Ráno nás okolo pol 8-mej prebúdzajú chlapi so zbíjačkami, ktorí pobehujú po lešení pri našich oknách a plnia si svoju búraciu povinnosť. Po nesmierne sladkých a teda aspoň pre mňa nie moc po chuti talianskych raňajkách sa balíme a vyrážame ďalej na sever. Keďže máme kvôli počasiu a väčšej zachádzke do Chorvátska dosť veľký časový sklz, už onedlho na kľukatých cestách zisťujeme, že passov moc nezvládneme, pretože v nedeľu večer treba byť doma a prichystať sa v pondelok po náročnej túre do roboty.

Po horských cestičkách nám km neubiehajú moc rýchlo, zato zákruty po kvalitnom a čistom asfalte si vychutnávame v plných dúškoch, ako aj nádherné panoramatické, vyjasnené vyhliadky na skalnaté masívy. Za dnešný a definitívny cieľ si teda vyberáme Jaufenpass - pass Motne di Giovo (2059 m n. m.). Po cestách nás prekvapuje neuveriteľné množstvo zahraničných a domácich motorkárov, a tak sa nám mávanie každému z nich začína aj tak trošku znepríjemňovať a ako vidíme, ani nám sa od každého nedostáva motorkárskeho pozdravu, ale samozrejme, nie vždy sa dá mávať. Predpovede o počasí v Dolomitoch, ktoré nám v sms-kách zo Slovenska včera poslali, záhadne vychádzajú, a tak nám celú cestu svieti slniečko a hreje nás teplota +25 stupňov, s ktorou sme v týchto končinách o tomto čase v žiadnom prípade nerátali. Prechádzame pekne vybudovaným a nádherne horami obklopeným mestečkom Cortina di Ampezzo a cca po 120 km vchádzame do mestečka Vipiteno, odkiaľ už smerujeme na náš pass Giovo.

Po ceste na jeho vrchol stretávame také množstvo motorkárov, že sa nám až zdá, že sa snáď hore koná nejaký zraz! Po nádhernom výstupe naň sa už konečne zmáhame aj porobiť viacero fotiek, pretože doteraz sme boli dosť obmedzení a trošku nervózni, že sa včas nestihneme vrátiť domov. Už sme teda spokojní, pofotení a s údivom sledujeme tú nádheru okolo a hlavne novú asfaltovú kľukatú cestu, ktorá nám pripomína závodnú dráhu, pretože poniektorí štangasti ju dokázali prechádzať veľmi vzrušujúcim tempom a nasadením, z ktorého nám behal až mráz po chrbte. Zdržiavame sa teda asi hodinku, pokukujeme po okolí, zas a znovu skúšame hore-dole prechádzať na motorkách časť tej nádhernej, kľukatej, kvalitnej cesty a napokon sa v srdciach s týmto nie moc vysokým kopcom lúčime a a klesáme dole. Čas nás tlačí, a tak už len smerujeme naspäť smerom domov, cez rakúsky Lienz a vo večerných hodinách si hľadáme v Spittali niečo na spanie, na divoký spôsob bez stanu v blízkosti jazera v dedinke Seeboden. Darí sa nám bezpečne zaľahnúť za živý plot v kukuričnom poli v prostredí turisticky vybudovaného komplexu.