Chorvátsko a Dolomity (20. 9. - 25. 9. 2005) 1/3

Zostava „6-dňovej“: Brat (byček) - Honda CBR 600F, r. v. 1998, Daška a ja (Dominatorovci) Honda Dominator NX 650, r. v. 1998. Po naplánovaní našej trasy (za pomoci autoroutu) dlhej asi 2500 km sme sa nakoniec dohodli, kadiaľ sa naše tátoše a my v ich sedlách budeme premávať. Po dôkladnom pobalení sa do nie veľmi priestranných batožinových priestorov v nočných hodinách a s cestovnou horúčkou zalíhame do našich postelí.

1. deň, utorok 20. september ( Žilina – Bratislava – Viedeň – Graz) 460 km

Keďže sme sa nie celkom dobre vyspali, odchádzame ráno trošku neskôr (okolo 8.00, týmto štýlom pokračujeme aj v nasledujúce dni) do nášho prvého utorkového cieľa Tarvisia. Voda v oblakoch ale dlho na seba nenechala čakať a už od Trnavy nám začína dosť slušne znepríjemňovať cestu po diaľnici pomerne hustý dážď. V Bratislave už to nemôžeme akosi vydržať, pretože ani teplota vzduchu na tom nie je najlepšie (okolo 10 stupňov) a v Hypernove absolvujeme malý nákup z dôvodu aplikovania hypernovasáčkov na naše dolné končatiny, čo sa nám celkom dobre osvedčilo, pretože nikto z nás nemal zakúpený nepremokavý plášť.

Trošku neskôr, na rakúskej diaľnici už navliekame aj omv-sáčky (tie rukavičky), ktoré nám tiež dosť pomohli a to som si vždy myslel, že s navliekaním tesco a podobných sáčkov na dolné či horné končatiny sa len žartuje.. Trt makový, je to vážna vec a pre istotu sme si každý nabalili po dva páry! V Rakúsku nás dosť nepríjemne prekvapuje nemožnosť zakúpenia 10-dňových diaľničných známok, ktoré nemajú dostať ani na hranici, a dokonca ani na najbližších 2-3 pumpách (všetci sme ale mali pocit, že to bola len neochota a škodoradosť Rakúšanov), a tak so strachom z mastnej pokuty pokračujeme načierno ďalej a až neskôr na mojej obľúbenej pumpe OMV riešime tento nepríjemný problém zakúpením 10-dňových známok za 4,5 euro. No, ale ani teplota a dážď v Rakúsku nie je príjemná a tak sa každú chvíľku pristavujeme v motorestoch zahriať sa aspoň trošku horúcim čajom a to dosť často, až naraz zisťujeme, že sa chýli ku koncu dňa a začína sa stmievať. Náš plán dôjsť v tento deň za Rakúsku hranicu do Talianska sa nám teda nedarí splniť, a tak hľadáme narýchlo ubytovanie v malom penzióne (za 30 eur na osobu s raňajkami) v dedinke v blízkosti Grazu. Na izbe okamžite sledujeme predpovede počasia na ďalšie dni a s hrôzou zisťujeme, že vidina zhliadnuť a pojazdiť Dolomity sa nám akosi rozpadá, a tak meníme predčasne plány a dohadujeme sa, že nám to tento rok nevydá a postačí aj Chorvátsko...

2. deň, streda 21. september (Graz – Maribor – Ljubljana – Rijeka) 370 km

Ráno okamžite vystrkujeme hlavy z okien a zisťujeme, že asi fakt bude najlepšie to Chorvátsko, pretože v daždi po kľukatých horských dolomitských cestách by to asi nebolo bohviečo. Sme aj radi, že síce konečne neprší, ale tie husté mraky tam hore sa nám vôbec nepáčia. Po dosť výdatných raňajkách sa teda balíme a vyrážame na juh do Slovinska, smer Maribor. Cestu absolvujeme po diaľnici až po hlavné mesto Slovinska Ljubljanu, kde trošku v centre blúdime a po narazení na tú správnu cestu smerujeme po „červenej 106-ke“, až na Slovinsko-Chorvátsky horský hraničný prechod Brod na Kupi, kde nám v horách znepríjemňuje cestu zaplátaná asfaltka, hustá hmla a mrholenie, ktoré prestáva až po klesaní k prímorskému mestu Rijeka. Pri tomto klesaní, akoby sme sa ocitli v inej krajine, naraz pociťujeme značné oteplenie a dosť prudký, ale teplý vietor, ktorý nám aspoň za jazdy vysušuje motorkárske oblečenie, mimochodom tento fujak s nami máva a sprevádza nás takmer počas celého pobytu pri pobreží Jadranského mora. Po sklesaní do nadmorskej výšky takmer 0, sprevádzanom krásnym západom slnka, ktoré nám veselo praží rovno do očí a oslepuje nás, sa nám na tvárach objavujú prvé pozitívne úsmevy a teplota ovzdušia (okolo 18 stupňov) v Rijeke nás hreje nielen na tele, ale aj na duši.

Stmieva sa a opäť narýchlo hľadáme ubytovanie, tento krát už nie sme skrehnutí, a tak sa rozhodujeme hľadať nejaký ten kemp čo najbližšie pri mori a zakrátko ho aj máme. Za 6 eur na osobu s jedným stanom sa rozkladáme v malom kempe, popíjame whisky a mudrujeme, kam sa na ďalší deň vyberieme.

3. deň, štvrtok 22. september (Rijeka – Senj – Karlobag) 130 km

Ráno sa prebúdzame, počasie nám praje, obloha je vyjasnená, kde tu veľký mrak, teplota okolo 10 - 12 stupňov, a tak sa definitívne rozhodujeme, že pôjdeme čo najviac na juh s domnienkou, že tam bude väčšie teplo. Začíname vypisovať sms domov, že čo a ako s počasím na juhu Chorvátska a hlavne ako v Dolomitoch, pretože ešte sme ich úplne nezatratili a pomaličky sa presúvame nižšie na juh, kde v okolí Senju narážame na upršaný mráčik, a tak to odstavujeme v najbližšej kaviarni a ešte pomerne suchí čakáme pri malom občerstvení cca pol hodinky, kým sa dážď pominie. Putujeme teda ďalej, na moje prekvapenie v tomto už posezónnom období pomerne dosť preplnenou cestou zahraničnými vozidlami, popri mori a spomíname na zážitky, ktoré sme na tejto ceste ja s Daškou na motorke, ešte na začiatku tejto sezóny, absolvovali. Je to celkom fasa pocit prechádzať znova miestami, ktoré sme už raz navštívili. Počas dlhších zastávok pokračujeme ďalej, až do malého mestečka Karlobag a tesne pred ním zisťujeme, že nám treba prepnúť benzín na rezervu, a tak sa pristavujeme pri najbližšej a jedinej miestnej pumpe, ktorá je už na naše podivenie tesne po záverečnej (mohlo byť tak okolo 17-hodín), a tak už radšej nechceme riskovať dojazd do ďalšej najbližšej stanice a vedľa pumpy v ešte otvorených potravinách kupujeme niečo na spríjemnenie zvyšku dňa a už tradične si vyberáme osvedčené a chutné červené chorvátske vínko značky Velijože (veru zdraželo im od poslednej nedávnej návštevy týchto potravín na rovných 17 kún – cca 90 Sk). Najprv však testujeme kvalitu a zaháňame smäd chorvátskym pivkom Ožujsko.

V dobrej nálade sa rozkladáme na už vopred vyhliadnutom mieste na skalách stan, varíme tradične vifona na plynovej kartuši a po nádhernom západe slnka si líhame do provizórnych postieľok. Tento deň nebol náročný, no v ten nasledujúci nastane prevrat a obráti nás o 180 stupňov.