Rival Trophy 2021 alebo ako som v štyridsiatke pretekať začal 4/7

Cheb – Júl

s dcérkou

Do Chebu som sa popravde vôbec netešil. Nechápte to zle, profil trate je pekný, ale okolo Chebu a jeho povrchu už bolo toľko všelijakých historiek a legiend medzi jazdcami, že sa mi do toho moc nechcelo. Okrem toho, že od nás je to do Chebu na českých rozrobených diaľniciach časovo pomaly ako do Chorvátska, okruh je v pásme večných zrážok a do toho celého je to trať s najhoršou priľnavosťou v sezóne. Asfalt doslova bez-porézny a vyžehlený od motokár, v najutiahlejších zátačkách povrch pripomína mramor. Za slnečného počasia sa vám tam odráža slnko od zeme rovno do očí. Nekecám.

A tento rok nebolo nič zadarmo. Piatkové tréningy začali veľmi pozvoľne. Bodaj by nie! V piatok (uprostred leta) tam bolo krásnych 13!!! stupňov a celodenný dážď. Nikomu sa do toho nechcelo. Prvý kto sa nakoniec okolo desiatej odvážil na trať bol Pavel Tesárek (Tesi), čím si vyslúžil pozornosť ako Bolek v manéži. Všetci sa pozlietali na okruh ako supy, aby si pozreli jeho krasojazdu. Zhruba po troch kolách sebou bez upozornenia treskol o zem, na čo viac-menej všetci čakali. To samozrejme okamžite rozprúdilo ovácie a búrlivé debaty medzi jazdcami na tému, či to vôbec má dnes význam ísť na trať. Veľa jazdcov sa rozhodlo v ten deň netrénovať, čo sa napokon ukázalo ako múdry a prezieravý krok. Ja som sa ale rozhodol to predsa-len skúsiť. Slovák sa vo mne nezaprel - “máš to zaplatené, trepeš sa sem diaľku, jazdiť na motorke ťa baví….tá hybaj”!

Cheb

Hlavný dôvod ale bol ten, že som vôbec nepoznal trať, a tak som si ju chcel aspoň pár krát pred sobotňajšou kvalifikáciou prejsť. No veľmi rýchlo som zistil, že po flat-tracku (k čomu najbližšie sa ten pocit na tejto trati v daždi dal prirovnať) ma v skutku desí. Ani neviem ako, ani prečo, som sebou tresol o zem práve v momente, keď som mal pocit, že už-už môžem pomaly zrýchľovať. Celé zle. Do postele som si líhal s pevným rozhodnutím, že ak bude v sobotu (závodný deň) pršať alebo ešte horšie – premenlivo, čiže chviľu-mokro, chvíľu-sucho - tak to celé vypustím. Predstava závodenia v takýchto podmienkach, na takomto povrchu medzi premotivovanými FASTmi ma vyslovene desila. Riziko mi jednoducho nestálo za to.

Kupodivu ale, na sobotu vyšla pekná a slnečná predpoveď a konečne to (aspoň na pohľad) pripomínalo leto. No aj tak to nebola žiadna sláva, pretože do deviatej ráno sa držala nad traťou hmla, kosa a najvyššia denná teplota nepresiahla počas dňa 21 stupňov - uprostred leta!!! Takže prvý ranný tréning na slickoch bol rovnako šmykľavý ako piatkový tréning na vode! Fakt super.

Cheb

Dôveru v priľnavosť som naberal veľmi, veľmi, veľmi pomaly. Na obed to už celkom držalo, no trať bola stále taká voľajaká zradná. Niektorí borci už ale do toho celkom dosť tlačili. Totižto, ten povrch bol na viacerých miestach rozdielny a prispôsoboval som sa tomu len zľahka. Chcelo to čas, veľa jazdiť, skúšať iné stopy. Nakoniec kvalifikácia pre mňa znamenala skoro predposledné miesto na štarte. Voľajako som z toho ale vôbec nebol sklamaný. Moja jazda stála za prd.

Tento závodný deň bol asi najhorší z celého šampionátu čo sa ťažkých pádov týkalo a to takmer vo všetkých kategóriách. Veľa závodov sa muselo reštartovať kvôli pádom a červeným vlajkám. Aj sanitka si celkom zajazdila po okruhu. Na radu sme prišli my, a do prvého závodu som štartoval už slušne psychicky rozložený. Hrozba pádu a škaredého zranenia bola na dosah viac ako na iných pretekoch.

Tak prišlo na náš prvý závod. A odštartované! Kopem dvojku, trojku, pripravujem sa na tlačenicu v prvej zákrute a vidím, ako sa päť jazdcov rozhodlo ísť do zákruty vedľa seba – na lakte. Neverím, že niekto z nich neskončí na zemi, tak púšťam skorej plyn a už je závodník predomnou (Jan Hanzík) na zemi. Pochvalu za svoju ostražitosť odkladám na neskôr, lebo aj tak mám čo robiť aby som mu neprešiel po jeho bielej prilbe. Chalana k tomu vyplo pri prvom kontakte so zemou a keď sa dokotúľal, zostal mŕtvolne ležať na zemi. Normálne ma zamrazilo, lebo keby som ešte prešiel po ňom, tak by som ho asi dorazil. Pohľadom na bezvládne ležiace telo jazdca na zemi som mentálne rezignoval aj ja. Závodné ambície a chuť jazdiť sa zo mňa rázom vytratili. V tomto rozpoložení som reštart závodu išiel ešte opatrnejšie ako prvý štart, čo znamenalo posledné miesto po dvoch zákrutách. Začal som sa ale viac sústrediť, získať nejakú pohodu…no, nakoniec som skončil na 20 mieste z 22. Jan sa nakoniec ukázal v celku ok, ale viete ako to chodí...blbý pocit ostal.

Cheb

Viac-menej rozhodnutý v ten deň už nezávodiť, som to nakoniec nejak rozdýchal, otriasol sa. Dodnes je pre mňa záhada, zrazu aký kľudný som vyrážal do druhého závodu. Celkom dobre som odštartoval, a v prvých dvoch zákrutách aj niekoho predbehol, no v tretej zákrute ma môj nemesis (Tesi) vytlačil do trávy a kým som sa vymotal, bol som zas na chvoste štartovacieho poľa. Ďalšie dve zákruty som do prilby hučal a preklínal Tesiho predkov do šiesteho pokolenia, ale potom som sa ukludnil a trochu si zazávodil. Ku koncu závodu som už mal celkom dobrý rytmus, zlepšil prejazd zopár zákrutami a získal nejaké pozície späť. Jazdou na 19 mieste bol po 8 kolách opäť závod pre pád odmávaný červenou vlajkou. A ja som akurát začal naberať pocit, že ak by sa závodilo aj ďalší deň, tak by som rád pokračoval. Okruh je to naozaj pekný, len keby ten povrch bol trošku viac adhéznejší...

Výsledkovo zasa o ničom, a rozmýšľam nad vážnym rozhovorom s Pierrom, že budúci rok bude lepšie ma dať do triedy OPEN, nech FASTom nezavadziam. FASTy bol asi omyl. Môj najlepší čas: 1.10.549

Report na Motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST