Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá) 3/13

Deň 3. Solunska Glava, alebo „Koga komanduva makedonskiot general (keď velí macedónsky generál)“

Trasa: Jurumleri – Drachevo – Dolno Kolichani – Solunska Glava – Gorno Jabolchiste – Veles

Rok a pol som nebol chorý a mňa musí chytiť nádcha práve na výlete. Je to ráno čo ráno horšie. Murphy, už zase? Dnes je na pláne prezúvanie zadných gúm na oboch Afrikách, keďže na diaľnici sme „dorážali ešte tie minulosezónne. Samozrejme mi nedá nevyjadriť sa k večnej a nekonečne vďačnej téme „gumy“. Dávame čierne a okrúhle, pretože tie sú najlepšie v celej galaxii a priľahlých obciach. Krútia sa až kým nezastavíš, držia až kým nepovolia a dezén vydrží až kým ho nezoderieš! Kto si myslí niečo iné, je sr.č! Howgh. Rozhodli sme sa, že raňajky dáme až po, ako odmenu. Okoloidúci pán nám núka pivo, ale vysvetľujeme, že „vozit motoor, noo alkohool“. Dal nám teda aspoň čokoládu, ktorú sme, mimochodom, nakoniec dopratali až domov. Servis sa samozrejme dosť natiahol a tak z raňajok bol nakoniec raňajkoobed.

Najedení a napití konečne vyrážame smer Solunska Glava, čo je s výškou 2580 m. n. m. druhý najvyšší bod celej našej výpravy. Na vrchol je to slušná štreka a je 13:00, takže už teraz je jasné, že do tmy to nestíhame. Ale čo by to bol za výlet bez nočného off-roadu, však? Navyše z neba kde-tu padne nejaká tá kvapka. Ale veď nejak bolo, nejak bude. Cestou sa stalo niečo veľmi zvláštne. Filip, ako prvý pokladá. Zvyčajne som v tejto disciplíne nedostižný a tak cítim neopísateľnú hrdosť! Ale z 2-ky do neutrálu miesto do 1-ky a ešte dolu kopcom Ťa dokáže celkom slušne rozhádzať.

Stúpame stále vyššie a užívame si prvé výhľady

Cesta je čím ďalej ťažšia a s prihliadnutím na pokročilý čas a na fakt, že na noc sa musíme vrátiť späť ku Skopje, pretože inak cesta nevedie, začínam uvažovať, že to otočíme.

Po schodoch, po schodoch, poznávam poschodia...

Moje úvahy sa po jednej ostrej ľavotočivke sk.mapy.cz/s/balenozehe takmer stali skutočnosťou. Vidím pred sebou strmý výjazd, veľké šutre, výmole... toto asi nedám. A ak áno, čo bude ďalej? Cieľ je ešte pomerne ďaleko. Na vrchole výjazdu však má rozložený tábor partia macedónskych vojakov. Volajú na nás zvrchu „Dojdi, dojdi!!“. Tak teda ideme. Prvý ide Filip. Pokladá. Druhý idem ja. Pokladám. Výjazdík sme nakoniec dali za výdatnej pomoci príslušníkov macedónskej armády, za čo by som chcel macedónskej vláde aj touto cestou vyjadriť neskonalú vďaku. Vojakov je cca 8, majú veľký vojenský stan a kopu jedla a pitia. Po chvíli oťukávania a poučení že „Kamera OFF! (fotky z tohto milého stretnutia teda nie sú žiadne)“ sedíme pri stole a tu voda, tam domáca klobása, slanina, divina, chlieb, syr, rakija. Spustíme už vyskúšané „vozit motoor, noo alkohool“, ale bez úspechu. Jeden z vojakov nám vysvetľuje, že je generál a že tu velí on. A že práve nám velí rakiju, lebo inak nás nikam ďalej nepustí. Kdo způsobil, že sám náčelník dával tak zvrácené rozkazy?? (úryvok z DJC) Nuž, rozkaz ale zněl jasně. Nesmí projet za žádnou cenu! A tak obraciam do seba tučné poldeci. Deje sa to vôbec prvýkrát v živote, že sadnem na moto potom, ako som niečo požil. Našťastie sa nám darí ďalším tekutým rozkazom odolávať a generál sa časom ukľudnil. Vyťahujem teda aj ja 51% marhuľovicu, ktorú so sebou presne pre takéto prípady vozím. Príslušníci si veeelice pochvaľujú. Pssst, nikomu nepovieme, že chlastali v pracovnej dobe... Týmto pozdravujem Duškana alias Panáčika do Cífera "ej kej ej" stvoriteľa tejto dobrôtky. Sedíme a debatujeme už vyše hodiny a ja sa začínam sám seba pýtať, čo tu vlastne robím, keďže už pred touto neplánovanou zastávkou sme mali časový sklz. Ahá.. nočný off-road. Už viem. Ale vraj, keby bolo najhoršie, môžeme prespať tu s nimi v stane. Táto myšlienka sa nám s Filipom až tak nepáči a tak, obohatení o informáciu, že toto bol najťažší úsek a ďalej je to už relatívne pohodička, sa posúvame ďalej. Navyše, vojáčkovia nám poradili jednu neznačenú cestu, ktorá nám výrazne skráti presun do civilizácie, dokonca smerom, ktorým sa chceme zajtra uberať. Nemusíme sa teda vracať späť ku Skopje. O tejto ceste sme nevedeli, pretože vôbec nie je na mape (Aktualizácia: V dobe keď píšem, táto cesta na topo mapách už je). Paráda. To už je lepšie. Lúčime sa teda a pálime hore.

Onedlho sa nám "otvorila" nádherná náhorná plošina, nad ktorou sa týči aj náš dnešný cieľ. Moje telo pozvoľne, ale isto začína produkovať hormón "Endurofín" a prvý krát na výlete mám motýliky v brušku...

Cesta je zvládnuteľná, ale nie najľahšia. Pokladám ešte asi dvakrát. Konečne vrchol. Oplotený areál, vo vnútri pár budov, vysielačov a rádiolokátorov. Na plote nápis „Military zone“ a „No photo!“. Nikde nikoho a tak točíme a fotíme. Dron ale nechávam radšej spinkať v kufri. Nechcem dráždiť bossa haďou nohou.... či... hada bosou nohou. Či tak nejak to bolo...

Času nie je veľa a tak sa otáčame. Na druhýkrát nachádzame spomínanú cestu. Odbočka je tu: sk.mapy.cz/s/nubalotato Je to dosť brutal. Strašná strmina. Dole ideme na 1-ke s vypnutým zapaľovaním a aj tak musíme brzdiť. Filip dokonca uvaril zadnú brzdu! Zmäkla ako dvojtýždňové hrušky. Ale nie je to taká tragédia ako sa na prvý pohľad zdá. Ak by sa Ti niečo podobné stalo, zachovaj paniku, počkaj 10 minút a je po probléme. Ihneď, ako brzda vychladne, všetko sa vráti do pôvodného stavu a Ty môžeš pokračovať v ceste. V žiadnom prípade sa nesnaž brzdy schladiť studenou vodou!!! Tu sa ukazuje, na čo je dobré používať brzdovku s vyšším bodom varu, aj keď nejazdíš zrovna okruhy.

Z lesa sme vyšli v dedine Gorno Jabolchiste. Tu som doslova onemel. Rozostavané, neomietnuté domy, často bez okien, alebo aspoň vstupných dverí. Napriek tomu obývané. Všade sa vznáša smrad spáleniny. Proste „back to wild“... Zastavil som pri potravinách a len tak z motorky sa pýtam predavača, ktorý stojí vonku, ako ďaleko je to k nejakému mestu s ubytkom. Vraj musíme ešte 45 km do mesta Veles. Ale to už je asfaltka. Popritom sa pýta, či si dáme kolu. Neodmietneme a o chvíľu dostávame aj obrovský sendvič. Ani ho nevládzem zjesť. Peniaze nechce a tak tasím domácu. Nepochodil som. Pán je moslim a nepožíva. Sakra... Rozdávam teda aspoň deťom, ktorých sa okolo zhŕklo ako maku, cukríky, čo som vzal z domu. Bolo ich pomerne dosť a mali vydržať celý výlet. Ale padli všetky. Nevadí. Za tú radosť to stálo.

Keď sme opúšťali dedinu, míňali sme niekoľko sudov na olej, v ktorých horeli odpadky. Odpadové hospodárstvo tu majú naozaj rozvinuté. Ostáva už len zakázať plastové slamky. Aj ten všadeprítomný smrad mi už dáva zmysel. Najedení a plní pozitívnych emócií sme sa teda presunuli do Velesu. Pumpa, tankovanie, wifi, pokec s miestnym pripitým týpkom na bmw. Poradil 2 hotely. Vyberáme ten lacnejší. 5* naozaj nepotrebujeme. Platíme 20 na hlavu bez jedla. Je to jedno z tých drahších ubytovaní. Sprcha, pivo, dobrú noc...

Video – výjazd na Solunsku Glavu (360°):
www.youtube.com/watch?v=_NFwtWlfCJ0
www.youtube.com/watch?v=HfCZYonEjq0&t=105s
youtube.com/shorts/6PHu_vFae0o
www.youtube.com/watch?v=zRA6wmvLN0s&t=11s
youtube.com/shorts/jNcboMqBeoA?feature=share
www.youtube.com/watch?v=DZWLggWIBm8

Video – pohostenie - Gorno Jabolchiste (360°)
www.youtube.com/watch?v=Jzyxefv92yc&t=622s