Anketa:
Turecko a Irak - osamelá a bezstarostná jazda 1/2
ZdieľaťPridané: 17.01.2023 Autor: Macro
Čitatelia: 9031 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]
Ak cestovať, tak výhradne v nepárnom počte, pričom traja je už veľa. Takto začala jazda, ktorá sa posunula až do Iraku. Som rád, že sa mi podarilo splniť sľub z prvého cestopisu a našiel som si čas na obnovenie spomienok a napísanie tohto tu...
Je začiatok roku 2023 a ja si sadám za počítač a skúšam vytvoriť niečo, čo sa bude dať čítať a v malej miere povzbudí ďalších cestovateľov vydať sa na trip, o ktorom každá slobodná duša prahne.
Uvaril som si vynikajúci punč s takýmto receptom:... ále, nič takého, to je len vtip. Každopádne začínam s obavami, či som si dosť zapamätal na to, aby som nenudil. No čo, maximálne ma skritizujete v komentoch, keby sa horšie veci nediali... však.
Bol rok 2021 krátko na jeseň, keď padlo rozhodnutie, ide sa na sólo výlet do Turecka. September bol krásny a mašina netrpezlivo pofrrrkavala v garáži, kam to bude vedúci? Vymenil som čo bolo treba, olej, filtre a zadnú pneu s 8000 km nájazdom som nechal na výmenu v TR, rozmýšľal som aj nad kvapalinou do chladiča, ale napokon som ponechal starú od výroby. Takže motorka ok, ako je to s majiteľom? Na Slovensku zúria traja démoni:- covid 19,
- opatrenia,
- strata rozumu.
Ak sa jedná skutočne o pandémiu, tak je to len otázka kilometrov kedy ho dostanem. Našťastie odborníci a elity sa pomýlili, a tak som v zdraví precestoval cca 8000 km, pričom som nepretržite stretal množstvo ľudí a s hygienou to tiež nebolo najlepšie. Asi šťastie.
Deň „D“ nastal 6. 9. o 5:30, kedy sa za mnou zavrela brána domu www.youtube.com/shorts/dh6xzw8q-ew a všetkých milých som ponechal po rozlúčení ich osudom so želaním nech sa im choroba vyhýba a v zdraví prežijú mesiac či dva bezo mňa, aby sme sa mohli opäť zvítať. Itinerár vravel 550km do Srbska, Báčska Palanka, Florida camp.
Zvolil som cestu po lokálkach a nebanoval som, slnečné počasie, polia, lúky, háje a agátové lesíky spravili vodopád endorfínu v hlave a veselú náladu na cestu. Zastavil som sa v nákupnom stredisku HU a pokračoval do Srbska. Kemping Florida som uvidel na vlastné oči o 15:00 hod. a hneď sa mi zapáčil.
Omývaný širokým korytom Dunaja akoby sa plavil proti prúdu, neváhal som a išiel som za bossom kempingu s otázkou či a kde môžem postaviť stan. Chlapisko ako hora, pričom nebol Boss ale Gazda mi povedal, kde chceš, tam postav. Tak som si vybral miesto pri altánku hneď na brehu.
Po zložení stanu sa ozval žalúdok, tak poďme do reštiky. Tam som si objednal ryby čo vyzerali ako malé jesetere, so šalátom a hranolkami a pivom. Neskôr už len pivo a nie jedno. Nadšenie z miesta a cesty ma tak zaplavilo, že len dvojciferné množstvo piva to vyvážilo. Nepil som sám! Gazda sa ukázal ako super hostiteľ. Rundy sme točili jedna radosť. Napadlo ma či nedáme loďku po Dunaji. Slovo dalo slovo a hajde na Dunaj proti prúdu tesne k hraniciam s Chorvátskom. Tu je už hraničná čiara vedená stredom koryta Dunaja. Priviezol ma do zátoky s rekreačnými domami a celé to bolo upravené pre dovolenkovanie rodín s deťmi. Zastavili sme sa u jeho kamaráta čo má reštiku a tam raud pokračoval. No čo vám napísať? Cestu domov si nepamätám, ale určite bola krásna lebo som sa zobudil skoro ráno ako dávali v rozhlase reláciu „Pozor zákruta“. Išiel som si dať pivo na poprávku a Gazda už súperil v barack pálinke s iným hosťom. Neskôr mi povedal, že sa jednalo o dákeho miestneho potentáša vysoko umiestneného v kriminálke. V tomto niet rozdielu medzi SK a HU. U nás je to kšeftár s grilovanými kurencami a robí potentáša... Po peknom a pokojnom dni som zaľahol, aby som o 4:30 ráno mohol vyraziť. Ešte za tmy som neďaleko natankoval a pokračoval po prázdnych cestách na Nový Sad a odtiaľ po diaľnici na Niš. Predná pneumatika sa porúčala rýchlejšie ako som očakával, tak som pri tankovaní rozprával o tomto probléme s neznámym, ktorý mi dal kontakt na policajta v Niš, ktorý je motorkár a určite mi pomôže.
Napokon sme sa s Milanom, tak sa volal, stretli a strávili sme nezabudnuteľné chvíle, kedy mi spolu s manželkou poukazovali pamiatky Nišu a na druhý deň mi pomohol vymeniť prednú pneumatiku, dokonca mi ju tam aj vyvážili, tak som mal dobrý pocit. Možno by vás zaujímali ceny, ale to bohužiaľ v mojej pamäti nezostalo. Po dvoch prespaniach v gast house a exelentných raňajkách v pekárni na „burke“ , lístkové cesto + kefír, údajne najlepšie na Balkáne, som pokračoval smer Bulgaristan a Sofiu. Keďže do Sofie som prišiel skoro, tak som sa rozhodol pokračovať okolo vrchu Vitoša po lokálnych cestách až do mestečka Samokov, kde ma už čakali cez Booking v Family Hotel Elena.
Večeru som si dal v stánku a bola výborná za 3€. Večerná prechádzka bola fajn zakončená pivom. Nasledujúci deň 10.9. pred prechodom hranice som odbočil na polia , kde polievali a zbierali úrodu miestni hospodári. Pri jednom som sa zastavil a po predstavení sme sa pobavili o živote, predstavil mi rodinu , ukázal role a zabalil igelitku 4 druhov paprík, všetky štípali.
Odtiaľ na hranice Kapitán Andreevo to bolo na skok, ale takmer som to šibol do Grécka, je to tesne vedľa seba. Na hranici kontrola a keďže som nenašiel zelenú kartu, tak poďme ho kúpiť poistku v TR. Znie to jednoducho, ale 1,5 hodiny bolo v ťahu. Poistku som mal ako malú knihu, toľko strán za 14 €, ale ešte mi pomohla neskôr. Konečne TR! Nebol som tu prvýkrát, ale tentoraz na motorke bez časového ohraničenia, čo viac si môže motorkár priať?
Turecko
Od hraníc to bola pohoda smerom na Dardanely a Gelibolu trajekt. Náhodne som sa zastavil na čorbu, ktorá ma už viac rokov sprevádza na cestách. V TR ponúkali štyri druhy tejto výživnej polievky, všetky mám rád. Neskôr tam prifrčal Turek na Honde, tak sme sa dali do reči. Pracuje v Rakúsku a doma je na prázdninách s deťmi. Nakoľko pochádza s tejto oblasti, tak si tu zajazdí a potom mukluje zbytok roku v AT. Super chlapík, dobre naladený a s plnou priehršťou rád ako sa správať v TR na motorke. Vysvetlil mi, že obmedzenie na 70km/h v odbočovacích partiách vozoviek je symbolické a keď nechcem mať kolíziu, tak je lepšie neznižovať rýchlosť. To sa mi aj potvrdilo a po tejto korekcii sa cesta zmenila na plynulejšiu.
Samozrejme bol som jeho hosťom a uhradil celé občerstvenie. Niežeby som to potreboval, ale tento prístup a správanie je charakteristické a viackrát sa to zopakovalo. Ale platí to len pri sólo jazde! Ten rozdiel vnímania krajiny a prístup ľudí k vám je diametrálne rozdielny a oveľa srdečnejší, akoby sa videli na vašom mieste a pomáhajú celkom prirodzene.
Cestou som uvidel dole medzi kopčekmi, malú vodnú nádrž a rozhodol som sa preskúmať či sa tam nedá hlavu skloniť. Po akýchsi kľukatých cestičkách som sa k nej dopracoval.
Pekná a pozývala ma k odpočinku. Skočil som za rybármi opýtať sa na stanovanie. Povedali, že bez problémov, len niekedy sa tadiaľ presúvajú hordy utečencov zo Sýrie , tak sa treba mať na pozore. No ďakujem pekne! Ale páčilo sa mi tam, tak postaviť stan a pripraviť ležovisko netrvalo dlho. Sýrčanov som vytesnil z hlavy a spal som. Pred polnocou červeno modro blikajúci kabaret, prišli policajti skontrolovať či je všetko OK, asi tí rybári im to povedali , že homelessák z Sk stanuje. Ani ma nebudili ani nekontrolovali. Tých príhod s políciou som mal zo desať. Všetky boli dobré, ale všade sa nájde výnimka, jeden v Amasyi pri vybavovačkách si po pol hodine spomenul, že zúri covid tak trval na rúšku, inak nič! Ráno ako z Tuzexu. Slniečko, teplo a pohoda. Pobalil , nasadol a poďme do Pamukkale pozrieť čo sa tam zmenilo po dvadsiatich rokoch. Pred tým však ešte čakali Dardanely.
V 2021 bol visutý most pri Canakale len vo výstavbe. Dnes je už prevádzkovaný. Trajekt bol expresný, prišiel som ku okienku, policajt zobral odo mňa peniaze, kúpil mi lístok a povedal, aby som ponáhľal, lebo loďka odpláva. Nasadol som, zaparkoval moto a užíval si plavbu. Po vylodení smer Pamukkale.
Práve som si uvedomil, že som zabudol predstaviť môj plán cesty do Turecka. Najvyššou prioritou bola „sólo jazda“ a následne splnenie ďalšej „mečty“ túžby , návšteva Cappadokie, Nemrut Dagi a jazera Van, prípadne ad hoc atrakcie na ceste Tureckom. O Iraku som ani nesníval v tejto etape cestovania.
Počasie je významným faktorom, ktorý vaše cestovanie povýši na nepretržitú nirvánu alebo vám pripomenie, že príroda je stále mocná a netreba ju podceňovať. Našťastie TR je klimaticky veľmi príjemná krajina a je tu teplo. Preto mi padlo vždy vhod kúpiť cestou melón a buď priamo pri nákupe alebo v odľahlých horách si tento úžasný plod vychutnať. Tak som sa zastavil pri ceste a predajca v strednom veku vedel dobre anglicky. Ako neskôr vysvitlo, bol to bývalý učiteľ angličtiny a v súčasnosti samohospodáriaci poľnohospodár, ktorý ma pozval na raňajky. Jedli sme na zemi výborné domáce produkty od medu cez džem, vajíčka, placky a mlieko, ktoré nachystala jeho mama. Viete v čom bol zaujímavý? Sedel tri roky za podvratnú činnosť proti Erdoganovi, údajne. Politická mašinéria likvidujúca vzdelaných ľudí len preto, že rozmýšľajú a nechcú robiť pandrlákom vo vláde idiotov. Smutné, ale dnes je to aj u nás, bližšie ako to bolo 2021.
Pred Pamukkale ma odmerali, ale po pohľade na značku , zaželali šťastnú cestu a nech nezdržujem. Totižto jazdiť nad limit je jednoduché, moto majú povolenú len 90 km/h. Spôsob ako vykonávajú kontrolu je zaujímavý. Pri krajnici je na zemi vztýčený trojuholník s Radar Kontrol. Po 10-15 km odchytávajú hriešnikov a to tak, že majú notepady a tam vidia kto čo spravil. Ostatné už viete. Ešte taký detail, sú ustrojení ako na prehliadku, asi majú aj holičov na staniciach.
12. 9. poobede som už dorazil na miesto a pred jedným hotelom s bazénom na mňa mávali, tak čo som mal robiť vošiel som do areálu a na trávičke si postavím stan. Začal som hľadať miesto , prišiel manager a hovorí, že do 23:00 bude svadba tak nech s tým počítam. Dobre. Len s tým miestom to akosi nefungovalo, po asi piatich psačích hovienkách a bezpočtu kuracincov som si povedal , že nejak to dám. No to som ešte nevidel sprchy a WC. Katastrofa, ale stan už stál a mng. si pýtal 10€ . Spravil som posledný pokus , daj to za 5€ a zostávam aj so všetkými benefitmi. Nechcel, tak som zbalil stan , ešte som mu povedal , že na internet dám referencie ako oj.babráva ľudí a pobral som sa. Nepáčilo sa mu , ale bol som jednoducho nasrdený a nepáčil sa mi vydriduch. Následne som prišiel do hotela a tam cena 25€, povedal som , že si kúpim ich šťavu z granátových jabĺk ak dá za 15€ nocľah. Dohodli sme sa na 20 € a 1 € za 1 l šťavy. Nevyhral som, ale ani neprehral.
Raňajky boli v cene a boli dobré. Hneď poobede som vybehol bosý, ako inak, nariadenie, k jazierkam. Je to komercia na 100%. Jazierka umelé a v nich všetci Rusi a Ukrajinci na svete včítane krásnych báb , ktoré si tam fotili svadobné albumy. Boli tam aj iní turisti, pre objektívnosť. Pred 20 rokmi som dovolenkoval s chalanmi v Antalii a boli sme na fakultatívnom zájazde práve tu, no a zmeny sú prevratné a nenapraviteľné. Ale to je všade, tak všetko chránime až to stratí charizmu a drive, škoda. Hlavne , že je tam McDonald a KFC....toto neplatí o Pamukkale, tam som tieto firmy nevidel.
Musel som vyriešiť plánovanú výmenu zadnej pneumatiky. Preto som sa zastavil v servise na motocykle a s majiteľom dohodol, pripravenie požadovanej pneumatiky na motorku v stanovený čas v meste Trabzon, kde mal kontakt a uistil ma, že všetko bude OK. S dôverou som mu na drevo položil 115 € a veril som, že ma pneu bude čakať za 7 dní. Cesta do Cappadokie cez mestá Konya, Aksaray bola príjemná až na tie ranné teploty či lepšie povedané mrazíky, teda mne to tak pripadalo. V dolinách do cca 10:00 bolo 6-7°C. Po dvoch hodinách jazdy kosa ako v Rusku. Niekoľkokrát som sa priobliekal, aby som to dal. Práve bolo obdobie dozrievania jahôd, tak pri jednom doobliekaní som sa riadne napásol na poli, ktoré bolo posiate jahodami s tým, že ich zaplatím. Keďže sa nik neukázal, tak som to poňal ako darček a v duchu som sa poďakoval prozreteľnosti za studený ale sladký dar.
Dňa 14. 9. niekde pred Nevsehirom som tankoval a pomimo prefrčala dvojica bikerov, ktorých som sa nevedno prečo, rozhodol nasledovať. Keď som ich dobehol tak som rozoznal NL značku/ Africa Twin a TR značku/Varadero.
NL rider mi zamával nech pokračujem s nimi, tak som šiel a ponechal všetko na náhodu. Zaujímavé bolo, že miesto do Goreme išli strmo na juh. Nevadí, času mám dosť. Pri prvej zastávke sme sa vzájomne predstavili a konfigurácia bola nasledovná, holanďan/fizioterapeutik, turek/biker pracujúci 10 rokov v NL a moja maličkosť v závese. Chalani boli super a vysvetlili mi, že idú tiež do Goreme, ale inakiaľ. Prečo nie? Poukazoval nám miesta, kde sa natáčali Lucasove Hviezdne vojny a niektoré zaujímavé údolia či hrad. Pekný trip s miestnym sprievodcom. Po rozlúčení sme sa dohodli s NL, že ideme do centra Cappadokie. Mal naplánovaný pobyt v campe, ale oba boli v zlom stave, tak sme napokon prijali ubytovanie v HomeStay Cave Hosteli za 6€/noc. Hostel fajn s oddelenými izbami pre mužov a ženy so spoločnými zariadeniami a kuchyňou v jaskyni.
Okrem oprania odevov som sa tešil aj na let balónom a zakúpil som si lístok na ráno 60€. Skoro o 5:00 ma vyzdvihli pred hostelom a povláčili po celom Goreme počas zberu klientov na samovražednú misiu. Keď nás skompletovali prišiel oznam, že lety sa s ohľadom na počasie rušia. No čo , pozrel som si brožúrky s fakultatívnymi zájazdami po okolí a jeden , taký dlhší som si vybral a prešiel na motorke. Na druhý deň sa story s balónom zopakovala , tak nám vrátili peniaze a ja som zjazdil kopčeky turfových skál po okolí. Keďže popŕchalo tak jazda bola ozaj adrenalínová a riešil som to tak, že najprv kopček pešo a následne na moto a bolo to krásne. Večer sme posedeli pri stole a tam som vďaka argentínskemu chlápkovi začal koketovať s myšlienkou „IRÁQ“! Ako tradične , predstavím aj tohto típka. Argentínec žijúci v Španielsku a od 50tich rokov veku jazdenie po svete na Yamaha Tenere 700. Predal všetko čo nepotrebuje a jazdí..no niekedy aj sedí za katrom, tak ako v TR, kde ho zatkli.
Dôvodom bol požiar lesa a preto, že ho videli blízko, tak ho zatkli. Našťastie našli vinníka, tak sme sa mohli stretnúť v Hosteli. Mal na konte úžasné zážitky a ako obvykle aj jarmo, ktoré sa nikomu nevyhýba. Jarmom bol synovec v AR vo veku 20 rokov a závislý na drogách. NL rider mal okamžite naporúdzi radu – do armády! Bol som skutočne zarazený ako rýchlo vedel poradiť riešenie, asi s tým majú v NL neblahé skúsenosti. Nakoniec AR povedal, že sa vráti do vlasti pre neho a skúsi ho zobrať na moto a cestovať. Ja mu len želám, aby to dokázali. No ale k veci, nadšene nám rozprával o Iraku a jedinečnej možnosti návštevy kurdskej enklávy v samospráve kurdov na území Iraku. Nebol to môj plán, ale duša zapišťala a rozhodol som sa spraviť všetko preto, aby som sa vykúpal v Eufrate a videl krajinu, kde sa zrodila beštia DAESH, ktorá ukázala svetu kam až speje snaha rozhodovať o krajinách bez ohľadu na ich špecifiká a tradície...
17. 9. po rozlúčke s kámošmi sadám na moto a upaľujem na východ a následne juhovýchod cez mestá Kayseri, Kahramanmaras do Gaziantepu. Náhodne som sa rozhodol pozrieť trochu vzdialenú priehradu. Proti mne dodávka plná policajtov, tak som zastavil a nasledovali typické otázky, kde idem , odkiaľ som a daj pas. Odpovedal som, pas som ukázal a všetko v poriadku. Po prehliadke priehrady som sa vracal a znovu tí istí policajti. Hovorím si, čo do čerta ešte chcú? Prvý mi ponúkol hrušky a druhý jabĺčka. Potom nasledovalo fotenie.
Podobne som odbočil na endurko a postupne som sa vzďaľoval od cesty až som prišiel do dediny učupenej pod skalami. Na konci som robil pár fotiek, čo neušlo pozornosti domácich.
Pozvali ma obed či občerstvenie. Super jedlo, pur natural a prizvali aj otca, ktorý sa hneď dostavil.
Boli skrátka zvedaví kto sa u nich zamotal. Bývali v poschodovom dome a na prízemí boli maštale pre dobytok. Asi po hodinke som sa rozlúčil. Ešte mi povedali , že sa musím vrátiť lebo cesta tam končí. Ani som sa nečudoval. Deň nato pokračujem cez Rumkale a Adiyaman smer Nemrut Dagi. Rumkale bola presne tá náhoda ktoré milujem pri cestách. Náhle rozhodnutie o návšteve miesta o ktorom ste ani nechyrovali. Cesta vedie po vyschnutej krajine s chovom oviec a nič nesignalizuje skutočne zmenu, ktorá poteší a osvieži.
Rumkale je pôvodne rímska pevnosť na Eufrate a spodná časť vrchu je pod vodou umelo vybudovanej priehrady Birecik. Celá táto stredná oblasť TR je popretkávaná priehradami na Eufrate. Je to veľmi obľúbené miesto návštev rodín a trávenie weekendov resp. dovoleniek miestnych. K vode vedie pomerne strmá cesta nad ktorou čnie stavba, ktorú práve dokončovali a nechceli ma tam pustiť. Stavba bude slúžiť na podporu turizmu v oblasti. Ako som zostupoval spozornel som , oproti sa štverala moto BMW R1200 RT. Samozrejme sme sa nemohli obísť len tak a stretnutie s maďarským cestovateľom a podnikateľom bolo veľmi srdečné, Obaja sme cestovali solo a Slovensko poznal veľmi dobre. Na škodu oboch ja som nevedel po maďarsky a teda len translatorom sme si o sebe vzájomne povedali čo to. Po rozlúčení som teda zišiel nadol a v loďke som si dal vynikajúceho pstruha. Na cestu loďkou k pevnosti som už nemal čas. Výborne odpočinutý som vyrazil na Nemrut. Krásna cesta nahor s tým, že samotné miesto ma akoby učarovalo. Prišiel som z juhu a na východe sa rozprestierala Ataturkova priehrada dokončená sypanou hrádzou v r. 1990 . Je to rozlohou tretia najväčšia na svete. Na parkovisku boli odstavené tri moto tak som vedel, že sa stretneme. Vystúpal som na vrchol a tesne pod vrcholom som stretol 3 Turkov a hodili sme reč. Im vlastne ďakujem, že som do itinerára zaradil mesto Mardin. Mali aj iné doporučenia, ale Mardin bol No.1. Boli na výlete si pojazdiť a moja prítomnosť ich vcelku pobavila a padli slová o tom, že raz aj oni dajú EU. Nakoniec mašiny na to mali. Na vrchu ma čakala úchvatná panoráma. www.youtube.com/watch?v=cgTuhdv53Hc
Taktiež historický esprit vo mne vyvolal takú vlnu emócií, že i dnes ma spomienka ovplyvňuje. Musel som si sadnúť a precítiť splnenie ďalšieho z mojích životných cestovateľských cieľov. Skrátka keď naozaj chcete, a moc, tak to dokážete. Zdržal som sa do západu slnka a spustil sa na Siverek. Cestou som našiel ubytovanie za 10 €, tak som sa tam uložil. Do Mardinu som prišiel na druhý deň a hľadal som ten zázrak ktorý mi popisovali motorkári. Keď som sa už dosť dlho motal ako maďar v kukurici a historické mesto nie a nie nájsť, tak som zamával na okoloidúceho Turka a ten ma bez problémov priviedol do pamiatky UNESCO. Po pravde nešiel som ani ja zle, ale rozkopaná a neprejazdná cesta ma natoľko zmiatla, že som bol rád za pomoc. Mardin je niečo čarovné a okúzľujúce.
Úzke uličky , kopa hotelíkov a obchodíkov, cesta uzučká medzi domami a celé mesto vo svahu s pevnosťou na vrchole. Začínalo byť skutočne teplo, tak som motorku odstavil na chodníku a išiel sa poprechádzať po pamiatkách. Chlapík z náprotivného obchodíka ma uistil, že bez obáv, dá pozor na motorku. Situovanie a duch mesta som sa snažil zachytiť na fotografiách. Už neskôr poobede som ešte navštívil kresťanský kláštor a pokračoval na Cizre pozdĺž hraníc so Sýriou. Teplota bola už extrémna 42°C. Takže niekoľko zastávok a pozvania od miestnych na čaj a v pizerii mi zabalili aj také špeciálne placky.
Napriek tomu tu bolo cítiť napätie z blízkosti hraníc. Neraz som prechádzal takmer na dotyk od hraničného plotu a prekážok, pričom každý kopček bol vojenským perimetrom s náležitým ježkom hlavní smerujúcich na Súriu, ako ju volajú. Chvíľu mi trvalo kým som si dosadil Sýriu. K neskorému poobediu som smeroval na prechod Ibrahim Khalila do Iraqu.
Pridané: 17.01.2023 Autor: Macro Zdieľať