Irán - legendy a skutočnosť 1/2

Vychádzam z poznatkov zozbieraných prierezovo takmer z celého Iránu, pričom už samotné priblíženie sa k hraniciam tejto starovekej krajiny je spojené s množstvom zážitkov a emócií. Skúsme si prečítať ako to vlastne bolo a potom si môžu čitatelia motorkári naplánovať cestu do krajiny, ktorá je v mnohých ohľadoch výnimočná.

Úvod

Rok 2022 mal byť definitívne vybavený čo sa týka zájazdov , tripov, adventures či ako sa to zvykne označovať. Bol som pripravený a mentálne spôsobilý užívať si druhý polrok v známom prostredí dopovanom krásnym letným počasím. Pre vysvetlenie, vo februári som bol spolu s kamarátom Ferom na 31 dňovom tripe v južnej Indii, štáte Kérala, ktorý sme šťastne absolvovali na Royal Enfieldoch Bullet 350 ccm ,motorkách-legendách, ktoré sme si požičali v Koči. O výlete snáď dám dáke krátke info neskôr.

Následne, s cieľom udobriť si manželku sme boli v júni na leteckom výlete v Turecku a v požičanom aute sme precestovali cca 2 500km, samozrejme bez Fera aj keď chýbal :-). Každoročný rituál pri odchode na trip má svoje zákonitosti v súvislosti s mojou drahou polovičkou. Prvý impuls sa s ohľadom na ťažkú realizáciu cieľa viac-menej akceptuje. Proces vybavovania dokladov je už iná káva a adekvátne tomu sa vyjadrenia manželky radikalizujú. No a samotné balenie a príprava moto je už červené súkno a narážky v zmysle „mala som si radšej zobrať Pištu Hufnágela“ , sú na dennom poriadku. V závere a s ohľadom na nezvrátiteľnosť môjho rozhodnutia sa reálny stav príjme s upozornením , nech dávam pozor a zdravý sa vrátim, čo aj robím.

Takže doma pohoda a na konci júla spokojnosť, ktorá už nemala byť rušená žiadnymi vonkajšími podnetmi. To ale nepoznáte Fera! V jeden augustový deň sa ozval, že počíta so mnou na cestu do Iránu, a že nech nie som sraľo a hotujem sa ! Čo som mal ja nešťastník robiť? Prisľúbil som mu , že ak postupne vyriešime víza, carnet de passage pre motorky a dám dokopy málo peňazí tak, som pripravený a hlavne odhodlaný na ďalší výlet z kategórie životných cieľov. Ako ubiehali dni Fero ma čoraz nástojčivejšie presviedčal až som sa stal „presvedčený“! Následne začalo koliečko administratívnych úkonov, ktoré veľmi dobre poznáte , ale pre nových čitateľov a bikerov v skratke uvediem:

• Konzulát Viedeň návšteva 2x , prvýkrát nám chýbalo potvrdenie rezervácie hotela na prvú noc v Iráne.
• Víza sme dostali len elektronické ale papierovo potvrdené, chiméra o neplatnosti e-víz pri pozemnom crosse hraníc bola nesprávna a taktiež celková doba bola na 40 dní, nie ako sa všeobecne uvádzalo len 30 dní.
• Pri hľadaní riešenie na carnet sa nám podarilo nájsť web stránku irantourismcenter.com a plne sme sa spoľahli aj keď tam boli isté riziká spojené so zálohovou platbou a vôbec s istotou získania carnetu.
• Kontaktnou osobou bola pracovníčka Ghazal, ktorá nám ponúkla aj vybavenie víz , čo sme z pochopiteľných dôvodov zamietli.
• Uvedené riziko sme niesli so sebou až do Dogubejazitu, posledného tureckého mesta pred prechodom Gurbullak border crossing – Bazargan.

29. 8. 2022 nastal deň „D“ a my sme vyrazili spolu so zdravotnými diagnózami, ktoré sme chtiac nechtiac museli pribaliť. Osobne som si niekoľkokrát položil otázku, či si príliš netrúfam, ale po minuloročnom sólo výlete do Iraqu som tieto pochybnosti vytlačil do okrajových oblastí hemisfér.

Prvý deň sme dosiahli plánovaný cieľ a do Bačka Palanka sme dorazili v čas tak, aby naše stany na brehu Dunaja boli pripravené pred 19:00 hod. Po výdatnej večeri a niekoľkých pivách sme zaľahli a zobudili sa až nadránom.

Turecko

Vyrazili sme na cestu so želaním dosiahnuť Bulharsko a presnejšie Sofiu. Tu sme sa ubytovali v takom podivnom apartmáne bez toaletného papiera, uterákov a v areáli akejsi špedičnej firmy. Deň nato sme už nocovali v Turecku , čiernomorskom mestečku Kiykoy, kde sme si dopriali morské plody a samozrejme v očakávaní iránskeho prohibičného prostredia aj niekoľko pív. V tejto súvislosti a týmto tlakom sme denne zmenšovali zásoby alkoholu. Vďaka Karolovi z Dubodielu som mal vynikajúcu hruškovicu a Fero zase slivovičku z kopaníc.

Tu sa dostavili pochybnosti a vzájomné povzbudzovanie pred nastávajúcimi komplikáciami pri prechode hraníc. Zvažovali sme mieru rizika pri prvej platbe 2x280€ na carnet. Ono to vlastne nebolo za carnet , ale za služby pri vybavovaní carnetu a asistencie počas vstupu do Iránu. Obaja sme mali turecké SIM karty , takže komunikácia prebiehala napriamo telefónom, pričom, Fero simultánne preveroval čo sa dalo v spolupráci s jeho iránskym priateľom Hossim. S ním sa ešte v cestopise stretneme. Záver vyjednávania skončil PayPal prevodom peňazí na účet niekoho, kto pôvodne požadoval , aby sme uviedli do platby výhradne „dar“ ako účel, čo nás tiež neukľudnilo. Možno si teraz viacerí z Vás pomyslia : „ aké pochabé“ ale my sme v podstate nemali na výber, ak sme nechceli zahájiť proces od počiatku v Istanbule. A k Istanbulu sa vrátim , nakoľko si Fero prichystal pre mňa prekvapenie v predieraní sa cestami a cestičkami cez metropolu na Bospore. Ako sa dalo očakávať po niekoľkých hraničných situáciách na ceste sme boli rozdelení, ale vzhľadom na výhradné používanie pravého polpruhu pri zvodoch sme sa opätovne stretli a pokračovali ďalej až do miesta na pláži západne od mesta Sile.

Tu sme zakempovali nad plážou a po pár pivách sme šli späť a neďaleko od nás zakempoval Turek a ako inak varil si čaj. Náhodná situácia na ceste blízko nás , kde rodinka na starom Peugeote nemohla zaradiť spiatočku a každý márny pokus ich v aute posúval ku svahu nadol nám odkryla tajomstvo spolu nocľažníka na kemp placi. Náš sused neváhal a išiel pomáhať tak aj my sme šli. Spoločnými silami sme ich vrátili na vozovku a on nás pozval na čaj „tak nezvyklé“ v Turecku. Postupne sme sa dozvedeli , že žije slobodne niekoľko mesiacov lebo bručal. Či to bolo z dôvodu politického alebo násilného činu sme nezisťovali, ale od prepustenia sa potuloval krajinou a spoliehal sa na pomoc ľudí a pár drobných si niesol z basy. Zhodli sme sa , že ho podporíme a dali sme mu 600 TL cca 30€. Bol som rád, že aj Fero to tak cítil a spokojní sme zaľahli. Na oplátku nám priniesol čelovku a trval na jej prijatí.

Krajina ktorou sme sa presúvali bola úchvatná a navyše doposiaľ bolo počasie blahosklonné a obšťastňovalo nás jedným pekným dňom za druhým. Keď k tomu pripočítame nádherné kopce porastené kríkmi , ktoré túto oblasť preslávili na celom svete , totižto Turecko je najväčší pestovateľ a vývozca lieskových orechov na svete, čo vám môže ešte chýbať? Medzitým sme mali epizódku na pobreží pri Zonguldaku, kde sme si vyhliadli ležovisko na noc.

Bola tam milá rodinka , ktorá nás ponúkla čajom a sladkosťami no a bol tam aj jeden otravný chlap, ktorý pýtal stále peniaze a vyhukoval aby sme odišli. S ohľadom na rodinku ktorá tam bola do súmraku sme mu napokon tých 5€ dali s tým, že môžeme používať WC 500m od stanov, ale sprchu sme si dali. Strážila nás miestna svorka psov, ktorá celú noc bojovala s konkurenčným klanom , čo sme až moc dobre počuli....no a 100 m od nás bola trať po ktorej jazdil akýsi úchylný strojvodca , ktorý po vynorení z tunela vždy zatrúbil, no božské miesto za 5€, no neber to! Ráno sme zmenili trajektóriu zo severu na juh do „môjho“ obľúbeného mesta rozdeleného riekou Yesilirmak mesta Amasya. Takmer na deň presne a rok späť, som tu strávil 2 dni pri návrate z Iraqu. Pri odchode som počas tankovania zistil, že som stratil ŠPZku z motorky. Jeden deň som vybavoval potvrdenie o strate , aby som nemal problémy. Pri návrate cez BL, RO a HU vyriešil všetky problémy papierový falzifikát. Ak bude záujem a čas , napíšem aj o tomto dobrodružstve v Iraqu.

Mesto je nádherné! Upravené a regulované nábrežia s večernými koncertami sú popretkávané uličkami s množstvom obchodníkov a barberov, námestie so súsoším a nad tým všetkým sa týči skalný útes s historickými hrobkami pod majestátnym hradom, v noci osvetleným a cez deň s vlajúcou tureckou vlajkou na Daňkovom stožiari. Ako už tradične som sa zveril do opatery barbera , ktorý mi zastrihol vlasy, presnejšie chĺpky na hlave , upravil porast na brade a vytrhal uši. Tie uši to bol zážitok.

Používajú na to vosk ktorý po zatuhnutí strhnú pri súčasnom reve skrášľovaného... No zážitok.

Podobné to bolo aj v Isfaháne , ale tam šiel ďalej... no nie až tak dole, stačil nos a chĺpky v ňom, uvažujem či nie som trocha Sado Maso. Každopádne do poručujem, za málo peňazí nezabudnuteľný zážitok, hiii. Chválospevy o jedle v Turecku sú nosením dreva do lesa. Kto tu bol ten vie! Ešte jeden zážitok z čarovného mesta.

Našli sme si ubytovanie v Simre hoteli a požiadali o bezpečné parkovisko , teraz sa držte , majiteľ 67 ročný pán nás napoly krívajúc a napoly klusajúc pred motorkami doviedol za hotel a otvoril dvere do zadnej chodby asi 2,5-3m od izby. Čo tým chcem povedať. Viete si predstaviť niečo také v Tatrách ? Ak vás majiteľ nevyhodí zo svojho parkovacieho miesta s BMW X5, tak máte šťastie a vôbec ho môžete uvidieť len v prípade ak je problém s platením , inak vás má v paži, slušne napísané. V hoteli sme spomenuli, že by sme radi odchádzali pred svitaním 4:30 a on nám asistoval pri výjazde z chodby, troška tam bolo málo miesta na manévrovanie. Môžem vám potvrdiť , že ešte dlho som počas jazdy na to myslel a neprišiel som na to, kde súdruhovia spravili chybu...

Amasyu sme opustili za svitania a pokračovali na Kesap opäť na sever k moru. No a tu nás počasie už čakalo s dažďom. Prešvihli sme niekoľko ubytovaní na pobreží a už po tme sme našli kemp na útese neďaleko Degirmenagzi. Šéf kempu bol príjemný ako had v gacách a tak som reagoval po slovensky , seriem na jeho kemp. Tu sa však ukázala výhoda , keď máte ešte pri sebe niekoho kto si zachová chladnú hlavu. Zostali sme a vyspali sme sa vďaka Ferovi.

Nakoľko sme stále priebežne komunikovali s Ghazal v Iráne , nevedeli sme presný dátum, kedy bude všetko na čiare pripravené pre náš triumfálny príchod či prechod. Kalkulovali sme s dramatizáciou cesty po Turecku možnosťou prejsť do Uzungola a cez D915 ruská cesta do Bayrburtu. Nakoniec nám od Ghazal bolo avizované, že bude fajn ak o 7:00 8.9.2022 budeme na tureckej strane vybavení lebo potom je v Iráne piatok (weekend), následne sviatok a ktovie kedy nás odbavia. Od tohto momentu sme vedeli, že máme 3 dni do Dogubjazitu a všetko sme tomuto cieľu podriadili. Cesta nám ubiehala bez komplikácií až na jednu bezbožnosť tureckých policajtov, dali nám pokutu 24€ každý! Prechádzali sme meraný úsek ako už niekoľkokrát. Stalo sa nám, že nás zastavili, ale po kontrole ŠPZ zaželali šťastnú cestu a nič neriešili. Tentokrát , však padla kosa na kameň. Títo dvaja poliši (asi buzeranti) vyšnurovaní ako z burdy , nás pozvali pod prístrešok a oznámili, že sme išli rýchlo. Ruku na srdce, tento úsek sme práve išli opatrne. Tak pokuta bola za rýchlosť 103 km/h, pričom tam umiestnené značky povoľovali 110 km/h. Plný odhodlania s pocitom pravdy na našej strane sme sa pustili do vyjednávania. Výsledok viete , ale prečo to tak bolo? Motorky majú v Turecku iné limity. My sme teda mali povolených 90 km/h a s toleranciou 10% 99 km/h. Hovorím si to nebude problém 4 km rýchlejších a bol. Dali nám protokoly a Fero to zaklincoval s tým, že si netreba lámať hlavu, veď to nikdy nezaplatíme, pochválil som ho ako to vyriešil a spokojne sme pokračovali až do Dogubajazitu. V tomto meste hneď v susedstve s hotelom mali turecký hamam, geniálne riešenie na všetky boľačky a že ich bolo! Užili sme si to a sľúbili pre seba, že sa sem vrátime z Iránu. Mimochodom z okna hotela sme sa pozerali na Ararat a Malý Ararat. Skoro ráno s dostatočným predstihom vyrážame do krajiny ktorá je v mnohých ohľadoch atraktívna? nebezpečná? nedosiahnuteľná? historická? priateľská? lacná? drahá? fanatická? aká vlastne? Uvidíme, a možno aj nie, veľa k tomu nechýbalo, ale o tom v nasledovnej časti.

Irán

Dnes 8.9. budeme konfrontovaní s administratívnou obludou Iránskej Islamskej republiky. Sme presvedčení a pripravení vyhrať tento boj s mytologickým Cerberosom chrániacim vstup do Hádesovho podsvetia. Začíname rozpačito , prídeme na tureckú stranu a tu sa nič nedeje. Postupne ma Fero upodozrieva , že som zle zabočil, aké typické , druhý je na vine! Po chvíli nám vodič autobusu doporučuje vykonanie pasovej kontroly. Kto je znalý vie , že sa to deje v zamrežovanom tuneli bez návratu! My sme túto axiómu prelomili, lebo sme šli proti prúdu Kurdov a Iráncov. Pasy nám skontrolovali a na previerku išli moto. Keď úradník/policajt vyšiel z kukane napadla ma kacírska myšlienka, nesúvisí to s penalty? A súviselo, poslal nás zaplatiť schtraf, našťastie to okresali na 2x13€ z pôvodných 24€. Zaplatili sme a vykúkali cez mrežové vráta na Iránsku stranu. Mal som fotografiu agenta, ktorý zodpovedal za náš prechod hranicou. Zbadal som ho a on sa ku nám priznal, super, teraz to pôjde ako po masle. A nešlo! Začiatok OK , otvorili vráta a pustili nás k ľavému okraju colnice. Nasledovala požiadavka na odovzdanie pasov a malých TP od moto. Zobrali a odišli, iba raz sa vrátili pre peniaze 350€ za carnet. Svoj pas som opätovne videl po ôsmich hodinách a malý TP vôbec. Ten si nechali pre seba s tým, že sa tým istým prechodom musíme vrátiť. Nakoniec sme sa dostali do stavu, že ja môžem ísť dočasným karnetom ale len na 30 dní , ale Fero asi nie! Problém s malým TP. Prisľúbili, že sa budú snažiť vybaviť pobyt aspoň na 10 dní , z našej strany neakceptovateľné! Skúsili sme niekoľko ponúk na riešenie, zbytočne. Čakalo sa na výmenu šéfa hraničného prechodu , to sme tam už čakali viac ako 4 hodiny. Nakoniec prišiel šéf k nám , predstavili sme sa , popísali náš nesmierny záujem o krajinu Irán a o 2,5 hodiny mal aj Fero povolený vstup na 30 dní. O variantoch pokračovania tripu v tejto pohnutej perióde Vám asi písať nemusím. Počas čakania sme mali možnosť sledovať slávnosť na prechode, kde veriaci z Turecka prechádzali koridorom do Iránu s cieľom navštíviť posvätné miesto islamu, pri zvukoch modlitieb a pod dohľadom postavy plk. Sulejmaniho v životnej veľkosti, zavraždeného Američanmi na pôde Iraqu, sa vítali a so slzami vstupovali na iránsku pôdu.

Nakoniec sme vymenili žvacheľ peňazí za 200€ a boli sme upozornení, že v Iráne sa v hotovosti peniaze nevyskytujú.

No určite, nás neoblafnete. V prvom meste sme sa zastavili na neskorý obed, kebab a bol výborný a nakoniec aj ostatné špeciality iránskej kuchyne sú fajn. (viac nájdete na odkaze www.streetfoodhunters.com/iran-co-ochutnat-food-guide/. Cesta bola jasná Tabríz , Zandjan, Teherán. Prvá noc v Iráne potvrdila pohostinnosť Iráncov. Na vyhľadávanie miest vhodných na spanie sme využívali app iOverlander. S touto apkou ma zoznámil Holanďan rok predtým v Cappadokii. Super užitočná, sprevádzala nás celým tripom. No a táto apka ukázala miesto , ktoré bolo vo finále na poli 500m od cesty. Nevadí, na poli boli dvaja ľudia , otec so synom. Posunkami som sa spýtal , či tam môžeme postaviť stany , vrelo schválili. Po chvíli sme si všimli, že upratujú malý poľný domček , zametajú a vodou vytierajú, následne nám odporučili spať v domčeku. Prijali sme to, ale v strachu pred hadmi sme inštalovali dvere, ako je vidieť na obrázku. Potom sa nám spalo super.