Viem čo sme robili minulé leto

Z Porúbky sme vyrazili okolo štvrtej hodiny ráno. Na cestu sa vydali tri Yamahy. Yamaha Supertenere (s uškrtenou spotrebou a baterkou, ktorá nedobíja) osedlaná majstrom O a Pyrom.
Musím pripomenúť, že majster O sa pred ďalekou cestou ako zodpovedný motorkár postaral o dokonalý technický stav svojho stroja. Veď načo je výkon a rýchlosť, keď môže mať malú spotrebu? A tak uskutočnil svoj takmer dokonalý nápad a do trysky s priemerom 1,5 mm vložil 0,75 mm široký drôt. Túto úpravu ocenil aj neskôr pri jeho občasnej snahe obiehať kamióny.
Ďalšia bola Yamaha XT, ktorá viezla Mareka s Maťou. A Yamaha Virago, ktorú riadil KillerX a za ním som sa z jazdy vytešovala ja – Tillit.

Keďže Sondrideri jazdia skôr srdcom ako výstrojom, prvé problémy nastali už cestou zo Žiliny na Zamarovce. Leto nás zákerne prekvapilo večerným ochladením a nastal čas upraviť si nedostaky vo výstroji (samozrejme v rámci možností). Musím vyzdvihnúť Pyrovu pohnútku vziať so sebou na dovolenku do Chorvátska aj bielu izolačnú pásku (naozaj zachránila životy). Vynaliezavosť Sondriderov nepozná hraníc (v nepriaznivých podmienkach) tak bola páska využitá naozaj všestranne. Poslúžila ako utesnenie nohavíc, aby počas jazdy nepodfukovalo. Tiež upgradla motokrosovú prilbu na uzavretú (jazdecké okuliare sa stali vďaka páske neoddeliteľnou súčasťou prilby s priezorom cca 2 x 10 cm) a samozrejme (teraz poteším všetkých vyznávačov švédskych utierok) na prichytenie provizórnej kolenačky vyrobenej z už spomínanej švédskej utierky. Na druhú nohu KillerX použil môj ľadvinový pás, tak sme (múdro) ušetrili pásku na horšie časy. Výstroj bola vylepšená, Pyro (opäť) roztlačil (ľahkú, mierne naloženú) Supertenere a cesta pokračovala.

Po nekonečnej jazde cez Maďarsko (ľadviny každého z nás zažili zaťažkávaciu skúšku) sme (predsa) dorazili na slovinské hranice. Tu nám začalo priať aj počasie. Vyprázdnili sme čo sa dalo (myslím ohľadom tých ľadvín), dotankovali šťavu strojom a hor sa na Chorvátsko.

Rozhodli sme sa, že nebudeme podporovať výstavbu chorvátskych diaľníc a zišli sme na vedľajšiu cestu. Napriek tomu, že táto ľahká endurovložka bola (?) príjemným spestrením jednotvárnej cesty, (po 2 hodinách jazdy a prejdených 50-tich km) sme sa dohodli že nebudeme viac pokúšať mikrospánok a vrátili sme sa na diaľnicu. Nakoniec sme šťastlivo prešli cez vnútrozemie (cestou sme si síce museli ujasniť niektoré pojmy ako napríklad jazda v skupine, tiež sme prežili jedno „kontrolované položenie motorky“) a dorazili sme k moru. V prvom prímorskom mestečku nám jeden „zdejší“ ponúkol ubytovanie. Rýchlo sme naskákali na motorky (teda ako kto, majster O musel roztláčať, čo spôsobilo jeho menšie meškanie, ktoré ho asi vyviedlo z miery, pretože pri nasadaní na motorku sa mu zadarilo, teda vlastne nezadarilo a roztrhol si lyžiarské kaťatá v ktorých cestoval) a so západom slnka sme sa vydali za ubytovaním. Nakoniec za nami dorazil aj majster O (ktorého roztrhnuté kaťatá vyčarili úsmev na tvári nášho domáceho) a prvý deň bol šťastlivo (či skôr našťastie?) za nami.

Na druhý deň ráno nám Karlovačko upravilo pitný režim. Pozreli sme mesto a po príjemnej rozlúčke s domácimi (nadala nám aj fúzatá upratovačka, z čoho sme si, vďaka jazykovej bariére veľkú hlavu nerobili) sme opäť vyrazili na cestu. Nebola to však cesta ďaleká (ešte šťastie že to bolo z kopca), pretože sa Superteneré rozhodlo, že nikam nejde. Tak sme sa na potešenie okoloidúcich a hlavne nášho bývalého domáceho rozložili na neďalekom parkovisku. Po niekoľkých hodinách (zúfalého roztláčania a spravenej generálke motora, pri ktorej nás opäť zachránila biela izolačná páska – Pyro vďaka ti) sme usúdili, že parkovisko je miesto pre piknik ako stvorené. Rozložili sme svoje saky-paky a sediac pod návesom (bola to jediná vec široko, ďaleko, ktorá vrhala tieň) sme začali hodovať. (Predpokladám, že to už v rodine bývalého domáceho strieľali šampanské a miestna televízia o nás točila reportáž). Tak prešlo pol dňa, po ktorom sa naša skupinka spokojná a opálená (do červena) vydala na ďalšiu cestu.

Ubytovanie sme nakoniec našli v Stinici. O tom, že je to miesto, ktoré sme (tak dlho) hľadali sa nepochybovalo (a nápis „diskont piča“ na obchode s liehovinami nás v tom iba utvrdil). Šťastie, že to nebolo ďalej, pretože sa majster O musel vrátiť po doklady, ktoré nechal u bývalého domáceho (kto by povedal, že Slovák v Chorvátsku bude potrebovať doklady?). Tu už dovolenka prebehla (v celku) normálne. Kúpanie (zúfale pokusy o udržanie sa v nafukovacom kresle), vylovenie vesla (ktoré časom poslúžilo ako odpaľovacia rampa pre adrenalínové športy morských ježkov), výlet na motorkách a veľa tekutín – hlavne Ožujska, (Karlovačko sa ukázalo ako biologická zbraň chorvátskych pivovarov na neskúsených turistov).

Po pár dňoch sme pokračovali na ostrov Rab. Na Rabe sme stretli Pštrosa (týmto zdravím všetkých Krakenov). Vzal nás k sebe, pohostil nás tretinkovým pivom, ktoré sme ako „drsní“ motorkári otvorili nožom skôr ako stihol povedať, že má šrobovací uzáver. Ukázal ako žije a poradil miesta vhodné na kúpanie (čo sme po kúpaní na „rajskej pláži“ naozaj radi uvítali).

Na cestu domov sme kvôli dažďu (pršalo vkuse zhora, zboku...) našu výstroj upravili. Naozaj som netušila, aké rôzne možnosti využitia majú obyčajné vrecia na odpadky (aj keď sa museli domáci čudovať, kam všetky zmizli). Zabalili sme do nich batožinu aj samých seba. Musím povedať, že za zelené igelitové chrániče (od kolien až po členky), pripevnené bielou izolačnou páskou. Tiež páskou omotané topánky aby do nich nenapršalo by sa nemusel hanbiť žiadny avantgardný umelec. Takto vystrojení (v plnej poľnej) sme sa vydali na cestu domov. Naša nová výstroj naplno vynikla až stretnutím s neznámym motorkárom na neďalekej pumpe. Jeho Harley a celková výstroj pôsobili dojmom, že je vystrihnutý z motorkárskeho časopisu. Postávajúc opodiaľ, navlečení do vriec na odpadky sme mu ticho závideli nepremokavé oblečenie. Tunely (hlavne tie teplovzdušné) sa stali našimi najlepšími priateľmi (len škoda že ich nebolo viac). Kedže cesta v Považskej Bystrici je taká aká je, najhorší úsek bolo posledných 30 km. Tma (čo by človek čakal v noci?), hustý dážď a vyjazdené koľaje nám dali zabrať. Celkovo to bola cesta nekonečná (odchod 8.30, príchod 01.30), ktorú sme našťastie (doteraz sa tomu čudujem) v zdraví prežili.

Je to už rok (musela som sa trošku spamätať), tak sa mohlo stať, že niektoré údaje nie sú úplne presné. Nič to nemení na tom, že sme sa ako správni Sondrideri (ne)poučili a (ne)poľavili sme z našich plánov. A kam to bude nabudúce? Žeby Bulharsko?