Motorbike route Slovakia Caspian sea 2006 2/3

Plavba

Voľný čas, ktorého sme mali ozaj nadbytok, trávime chytaním bronzu na hornej palube, pričom v priebehu dňa nezabúdame ani na pravidelné dodržiavanie „pitného režimu“ v lodnom bare. Získavame nové kontakty a prepotrebné informácie, na ktoré sme pri plánovaní cesty doposiaľ nikde nenarazili, a podľa ktorých dolaďujeme náš pôvodný plán. Stretali sme veĺa príjemných ľudí, ktorí nám dávali tipy, kde si čo máme prezrieť a čo nemôžme v žiadnom prípade vynechať v ich rodnej krajine. Od mnohých sme dostali pozvanie ku nim domov. Prezreli sme si lodnú strojovňu, kde sme mali možnosť nahliadnuť do celého motorového priestoru tohto obrovského monštra. Tichý doprovod delfínov nám mnohokrát spríjemňoval nedozerné výhľady na belasú morskú hľadinu. Po troch dňoch kľudnej plavby sme sa už nemohli dočkať momentu prebudenia našich miláčikov ako po dlhom zimnom spánku. S niekoľkohodinovým omeškaním z dôvodu obsadeného prístavu prichádza dlho očakávané vylodenie.

Prvé gruzínske dotyky

Gruzínsko nás privítalo silným dažďom a tak pokiaľ môžme zotrvávame v podpalubí. Skôr však ako opustíme loď a posunieme ručičky hodín o 3 hodiny dopredu, platíme 25 dolárov za použitie výjazdovej rampy. O tretej hodine rannej vychádzame po klzkej rampe do náručia colných orgánov a prichádza prvé gruzínske rozčarovanie. Je skoro ráno a treba kópie cestovných dokladov. Chlap, samozvaný špeditér, ihneď vie o čo sa jedná a ponúka sa, že vybaví všetko potrebné za nás. Neznalí tunajších pomerov súhlasíme a prichádzame o ďalších 50 dolárov. Po troch hodinách čakania prináša vybavené papiere a po ôsmych hodinách strávených v prístave prichádzame do mesta. Ošarpané domy, strechy z vlnitého plechu, blato vôbec nenapĺňajú naše predstavy o záhrade Kaukazu. Na ľuďmi zaplnenom trhovisku zamieňame na gruzínske lari. Po príjazde sme ihneď stredobodom pozornosti, pričom sa nestačíme brániť otázkam zvedavých gruzíncov. Prekvapujú nás znalosťami o Slovensku, poznajú Bratislavu, Tatry, Spartak Trnava. Stále však spomínajú Raču a akýsi film. Až neskôr sa dozvedáme, že aj tu existuje vinárska oblasť s rovnakým menom a taktiež o priateľstve slovenských a gruzínskych vinohradníkov bol nakrútený film (1977). Gruzínci sú hrdým kaukazským národom povestným so svojou bezhraničnou pohostinnosťou, ktorí nevynechajú ani najmenšiu príležitosť zasvätiť nás do ich života. Vymaňujeme sa z obklúčenia zvedavých ľudí a smerujeme do vnútrozemia. Schádzame z hlavnej na Khuathaisi a cesta sa zrazu mení na tankodrom. Blato, kaluže, popri ceste voľne pobehujúce prasce, vzbudzujú dojem stredoveku. Až rútiaca sa stará Volga doširoka roztrekujúca vodu v kalužiach nás prebúdza z tejto ilúzie.

Gruzínsko

Po takýchto cestách sme jazdili

Volanie divočiny

Stúpame do hôr a zlovestné sivé mraky, visiace nad našimi hlavami, signalizujú blížiaci sa dážď. Mrholí. Oplieskaný hostinec popri ceste sa nám stáva spoľahlivým úkrytom. Dopĺňame potrebné kalórie. Voľba padla na slané placky naplnené tvarohom - chačapuri. Rozložíme mapu a plánujeme kadiaľ ďalej. Miestni vravia, že ďaleko neprejdeme. Ba zaznieva i otázka o potrebe zbraní. V horách je vraj veľa medveďov. Váhame či sa nevrátiť, ale hlad po dobrodružstve a veľká strata času nám vraví pokračovať. V strmých lesoch nad mestečkom Baghdady trápime seba a motorky v mazľavom blate. V hlbokých kalužiach mnohokrát zapadávame vyše stupačiek. Absolvujeme niekoľko menších pádov. Pneumatiky Continental TKC 80 si však spoľahlivo odvádzajú svoju prácu. Bez ich podpory by sme boli v týchto podmienkach stratení. Brodíme horské potoky, obchádzame veľké spadnuté balvany a cesta sa s pribúdajúcou nadmorskou výškou mení na horský chodník. Nad hranicou lesa sa nám odkrývajú zasnežené končiare z hmly vystupujúcich hôr. Navigačný systém ukazuje nadmorskú výšku 2500 metrov. Stmieva sa. Nadišiel čas poobhliadnuť sa po nocľahu v divočine, kde medvede dávajú dobrú noc. Na protiľahlom kopci vidieť nejasné rysy salaša a traverzom po okolitých grúňoch mierime k nemu. Po celodennej jazde v daždi a v náročných podmienkach, nocujeme v kolibe vysoko v horách. Vo vnútri ohnisko, očadené trámy, kade na mlieko a niekoľko metrov holej zeme na spanie. Pastieri nás sýtia chlebom a čerstvým syrom. Popri tom nás častujú hrejivým mokom - čačou (domáca pálenka). Gruzínština je pre nás tvrdým orieškom. Avšak po niekoľkých statných pohároch čače sa dejú zázraky. Prekračujeme jazykovú barieru a posunkami nahrádzame všetko to, čomu nerozumieme. V noci niektorí z nás vybiehajú von, pričom cítia potrebu hlasno si „zarevať... „ Z toho majú zjavnú radosť štvornohí psí strážcovia, ktorí sa nemožu dočkat okamihu, kedy ktosi ďalší prinesie prídel „čerstvej stravy“. Ráno brázdime horské cesty v hustej hmle. V rozbahnených úsekoch zosadávame a jeden druhému pomáhame tlačiť v hustom bahne zapadnuté stroje. Obrat nastáva až v pásme lesa. Vychádzame na šotolinový povrch a z opačného smeru obchádzame závoru národného parku. Po niekoľkých kilometroch prichádzame do turistického mestečka Abastumani. Hotely s rozbitými oknami a polámaným zábradlím, opadaná omietka, to všetko napovedá o zašlej sláve horského strediska. Katastrofálnou cestou opúšťame mesto a vychádzame z doliny.

Brodenie

V zelenom údolí

Prechádzame malebným zeleným údolím pozdĺž rieky Mtvkari. Tá tu vytvorila divoký skalný kaňon, dlhý niekoľko desiatok kilometrov. Kľukatejúcou cestou, vytesanou do skál ponad dravú rieku, vchádzame do Vardzie. Rozsiahly komplex skalného mesta už z diaľky púta našu pozornosť. Stredoveké mesto, vyhĺbené do skalného bloku vysoko nad riekou, slúžilo ako pevnosť na obranu proti turkom. Neskôr bolo prebudované na rozsiahly kláštor, ktorý je obývaný až dodnes. Po mokrej rozbitej ceste smerujeme k arménskym hraniciam. Je podvečer, prší a v meste Achalkalaki nachádzame nocľah. Na druhý deň pokračujeme po blatistej ceste, pripomínajúcej družstevný dvor počas repnej kampane. Sem tam nám urobí radosť päťmetrovy úsek asfaltu a na okamih preraďujeme do dvojky... V polorozpadnutých dedinách vidieť stále rovnaký obraz, blato, vraky áut, kocky suchého kravského hnoja na priedomiach. Ten tu slúži ako vzácne palivo na zimu. Pri prechádzaní hlbokým bahnom máme pocit, ze tunajší ľudia aj spávajú v gumákoch... Stará búda a závora, ako z príbehu o Troch veteránoch, nám signalizujú prítomnosť štátnej hranice.

Gruzínsko

Gruzínsko

Arménske prekvapenie

Prejazd do Arménska je cestou do iného sveta. Kvalitný asfaltový povrch a krajšie domy, svedčia o evidentne vyšej životnej úrovni tejto krajiny. Arménsko má extrémne hornatý povrch s priemernou nadmorskou výškou 1800 metrov. Popod horou Aragac smerujeme do Jerevanu. Skôr však, ako tam dorazíme, odbočujeme do „Ríma“ arméncov - Ečmiadzinu. Mesto je sídlom najvyššieho predstaviteľa Arménskej cirkvi. Medzi jeho najväčšie zaujímavosti patrí katedrála z roku 303. Nad mestom sa týči biblická hora Ararat, na ktorú sa už mnoho rokov nemôže dostať žiadny Armén. Táto posvätná hora leží na území Turecka, ktoré zo sympatie s Azerbajdžanom, rovnako ako on uzavrelo svoju susediacu hranicu. V centre Jerevanu nás zastihuje obrovská prietrž mračien. Nám nezostáva nič iné, ako sa ubytovať v novom hoteli Ritz. Príjemné prostredie, ľudové ceny a predovšetkým pekné barmanky nám dlho do noci vypĺňajú vzniknutú medzeru v programe. Ďalšou zastávkou je jazero Sevan. Je najväčším v Zakaukazsku a jedným z najväčších vysokopoložených jazier na svete (1750 metrov nad morom). Na jeho brehoch sa nachádza niekoľko starobylých chrámov, z ktorých najznámejší je Sevanský kláštor z roku 874, vybudovaný na skalnatom poloostrove. Počasie je ku nám opäť nemilosrdné. Navliekame nepremokavé kombinézy a mierime k hraniciam s Gruzínskom. Prechádzame neďaleko mesta Spitak, epicentra katastrofálneho zemetrasenia v roku 1988. Cesta sa vinie nádherným kaňonovitým údolím, na ktorého dne je položené industriálne mesto s obrovskou fabrikou - Alaverdi. Odbočujeme z hlavnej cesty a serpentínami stúpame na vrchol kaňonu, ku kláštoru Haghapat. Kláštor z 10. storočia je zapustený nad údolím a patrí medzi lokality zapísané do kultúrneho dedičstva Unesca. Vychádzame z údolia a po niekoľkých kilometroch opäť prichádzame na gruzínske hranice.

Georgian military highway

Po vybavení colných formalít smerujeme do Tbilisi. Nocujeme v hoteli na predmestí hlavného mesta. Ráno nastupujeme na Georgian military highway. Táto stará vojenská cesta vedie naprieč kaukazským masívom do ruského Vladikavkazu. Vybudovala ju ruská cárska armáda v 18. storočí na mieste pôvodnej obchodnej cesty. Zastavujeme pri priehrade na rieke Aragvi. Jej tyrkysovo zafarbené vody silno kontrastujú s okolitým prostredím. Na brehu sa vyníma stredoveký hrad Ananuri s rozsiahlym kláštorom. Cesta sa hadí krásnym horským údolím, pričom kvalita jej povrchu klesá so stúpajúcou nadmorskou výškou. Šplháme do 2400 metrov vysokého horského priesmyku. Škoda, že v hustej hmle a daždi sme ukrátení o nádherné vyhliadky na čarokrásny hrebeň Veľkého Kaukazu. Po prejazde sedlom prestáva pršať a pozvoľna zostupujeme nekonečnými serpentínami do širokej ľadovcovej doliny. Dostávame sa do mestečka Kazbegi, za ktorým je ruská hranica a 50 kilometrov vzdialený Vladikavkaz. Nad mestom sa týči cieľ mnohých horolezeckých výprav hora Kazbeg (5047m). Pre nepriazeň počasia nemáme však šťastie horu vidieť. Po kamenistej horskej ceste pripomínajúcej vyschnuté riečne koryto, stúpame do hôr. Hľadáme dvojicu kostolíkov, známu zo všetkych záberov z tejto oblasti. V prevaľujúcej sa hustej hmle blúdime v lese. Nakoniec rezignujeme a vraciame sa späť. Nocľah nachádzame opäť v Tbilisi, kam prichádzame za dažďa, v neskorých nočných hodinách. V centre dominuje rieka Mtkvari, okolo ktorej sa tiahnu kľudné uličky starého mesta. Nad ním sa vypína pevnosť a obrovská socha matky Gruzínska. Ďalším cieľom je skalný kláštor David Garedža. Zlý stav cesty nás však odrádza od jeho prehliadky, a tak sa z jej polovice vraciame späť. Prehliadka kláštorného komplexu mala byť poslednou významnou zastávkou našej cesty po Gruzínsku. Prichádzame na hraničný prechod v Lagodekhi, ktorý máme vopred stanovený v sprievodných papieroch. Skôr však, ako sa dostaneme k samotnej colnej kontrole, dávame „všimné„ tunajšiemu pobehajovi. To je potrebné kvôli našej akceptácii tunajšími orgánmi... Po obligátnej kontrole pasov, pri ktorej si policajt s menšími či väčšími problémami odkreslí naše mená, sa dvíha závora.