Rusko 2005

Otvorená zostávala iba otázka, ako sa dostať z Gruzínska do Ruska. Cesta pobrežím cez Abcházsko bola uzavretá, druhá možnosť cez Kaukaz bola otázna a veľmi nebezpečná. Zostávala možnosť tretia a to loďou z Batumi, alebo z Turecka. Aj táto alternatíva bola pre svoju finančnú náročnosť zamietnutá (1/3 celkových nákladov). Nakoniec sme týždeň pred odchodom zmenili náš pôvodný plán a zamerali sa na Rusko. Plán cesty padol na Volgograd (Stalingrad), Kaspické more, Kaukaz a čiernomorské strediská. Nadišiel čas nášho odchodu a naša šesťčlenná výprava zložená z dvoch V-Stromov, dvoch Afrík, Varadera a Fazera sa vydáva na cestu.

Prvá polovica výpravy (Peter, Jano, Erich) vyrazila už v nedeľu (10. 7. 2005) na chatu vo Vysokých Tatrách, kde na poslednú chvíľu dolaďujú plán cesty. Ráno sa v Poprade stretávame s ostatnými (Dagmar, Milan, Marek) a smerujeme k ukrajinským hraniciam. Cestou sa zastavujeme vo firme Combi, ktorá nám poskytla pneumatiky AVON. Sotva ubehneme pár desiatok kilometrov začínajú prvé ťažkosti. Marek sa sťažuje na neznesiteľnú bolesť pod rebrami. Absolvuje lekárske vyšetrenie vo Vranovskej nemocnici s diagnózou žlčníkových kameňov a lekár mu neodporúča pokračovať v ceste. Prijímame rozhodnutie, že pokiaľ do rána bolesť neutíchne ďalej nepokračuje. Prenocovávame na chate kúsok za Sninou.

2. deň

Ráno bolesť neutícha a lúčime sa s Marekom. Pokračujeme krajinou pod Vihorlatom na hraničný prechod Ubľa. Po 40 minútach strávených v kolóne nás colníci púšťajú dopredu a po vybavení potrebných náležitostí prepúšťajú ku svojim ukrajinským kolegom. Aj tu sme milo prekvapení hladkým priebehom odbavovania aký sme v minulom roku, keď sme tiahli týmto smerom nezažili. Všetci svorne konštatujeme: Ukrajina je zase o krok bližšie k Európe. Po prekročení hraníc zamieňame peniaze a na prvej čerpacej stanici s veľkým potešením napájame našich tátošov lacným oktánovým nápojom. Pre zaujímavosť 20 Sk za liter. Vo Veľkom Bereznom sa na nás opäť lepí smola a naša „kuchárka“ Daška si vyberá tú najkrajšiu jamu... Na šťastie si to odnáša iba motorka. Fazer má prerazený karter, utrhnutý Akrapovič-ďalej „Atrapovič“ a polámané kapoty. Namáhame naše mozgové závity, aktivujeme technické zručnosti a operácia začína. Dieru v kártri o priemere 50mm zacelí kombinácia konzervového plechu s tekutým kovom a Atrapovič dostáva novú objímku z drôtu, odstrihnutého z plota. Po troch hodinách náročnej operácie nalievame olej, prebúdzame pacienta a pokračujeme v ceste. Prechádzame krásnymi úsekmi Karpát a v snahe dohnať zameškané hľadáme skratky, pričom na konci jednej z takýchto skratiek „zdravíme“ lesných robotníkov... No čo? Zlyhalo GPS...Konečne sme na červenej a do neskorého večera naháňame stratené kilometre. Nocľah nachádzame po tme v poli za mestom Ternopol.

3. deň

Ráno o 7.hodine sme už ne ceste. Uháňame po širokých cestách rovinatou Ukrajinou, pričom si dávame pozor, aby sme nedostali zbytočnú pokutu. Ale zrazu kde nič - tu nič terč v lufte, stojíme a vôbec nevieme prečo. Uniformovaný muž s výkričníkom v tvári nás vidinou lacného zisku presviedča, že sme sa veľmi previnili. Ale my si istí a neoblomní, sa po skúsenostiach z vlaňajška tvárime, že ruština je nám taká blízka ako hebrejčina. Pod zámienkou vyvolania strachu a hrozbou väzenia Milan s Janom s úsmevom sadajú do auta príslušníka. Ostatní nelenia a dávajú najavo, že tu budú stanovať.. Po chvíli chlapci ešte viac vysmiati vysadajú z auta a chlap značne v rozpakoch sťahuje tisíce na desiatky. Dávame mu 40 hrivien a rušíme rečové embargo. Vzájomne si prajeme pekný deň , šťastnú cestu a už sme znovu na ceste. Je čas obeda a tak zastavujeme v starej známej reštaurácii kúsok pred Vinicou. Po doplnení energetických zásob sa s chuťou vrháme do ďalších kilometrov. Pred Umanom tankujeme a hneď ako sme vysadli zo sediel sa nás ujali podozrivé značne herecky nadané individuá. Predstavenie začína. Mužík č.1 -najväčší inteligent očividne stratí z vrecka peniaze. Mužík č.2 idúci za nim ich pohotovo dvíha, schováva a upozorňuje nás, že sme nič nevideli. Po chvíli sa mužík č.1 so slzami v očiach vracia a udretím na našu citovú strunu sa nás vypytuje a zároveň šacuje či sme ich náhodou nenašli. Medzitým mužík č.2 spolu s ostatným hereckým osadenstvom hrajú veľkú rolu a prejavujú veľký záujem o technické parametre našich strojov. Odpútavajú našu pozornosť a sľubujú rozdelenie úlovku fifty-fifty niekde v zákulisí. Značne rozhorčení a znechutení vyskakujeme do sediel a čo najskôr opúšťame javisko. Pokračujeme smerom na Kirovograd, kde podvečer v jednej z dedín nachádzame štandardné ubytovanie v miestnom hoteli (130 Sk/deň). Dedina navonok pôsobila nenápadne, ale v skutočnosti tu žije 8000 obyvateľov. Pomaly si začíname zvykať, že na východe je odjakživa všetko veľké. Po už nevyhnutnej očiste nášho mužstva a ženstva sa sťahujeme do hotelového baru, kde sa s našimi priateľmi dlho do noci rozprávame o ich bežných radostiach a starostiach.

4. deň

Ráno navštevujeme tunajší trh, pripravujeme výdatné raňajky a o ôsmej sme už znovu na ceste. Rozlúčiť sa prišli aj miestni motorkári, ktorí nás sprevádzali až za mesto. Fazer začína strečkovať a odmieta poslušnosť. Nastal problém s palivovým čerpadlom. Pri plánovaní sme rátali aj s týmto problémom a vzali sme náhradné, ale háčik bol v tom, že ho viezol Marek... Tento problém nás potom sprevádzal už po celý zvyšok cesty. V letnej horúčave a v špičke prechádzame Krivým Rogom. V jeho uliciach sa trápime dve hodiny. Je to veľké priemyselné mesto od nevidím do nevidím a konečne je za nami. V príjemnej tôni topoľov popri ceste hltáme kilometre, ktoré prerušujeme až pri Dnepri.

Dneper je známa strategická rieka a na jeho toku je vybudovaných niekoľko gigantických vodných diel. Robíme prestávku a popri tomto veľtoku smerujeme do Záporožia. Prechádzame mestom, robíme pár záberov obrovitého vodného diela a pokračujeme diaľničným úsekom smerom na Doneck. Schádzame z diaľnice a prechádzame stredom obrovských lánov polí trojuholníka: jačmeň - žito - slnečnica. Je podvečer a obrovské elektrické stožiare rozprestierajúce sa všade v nedohľadnej rovine nám dávajú vedieť, že vchádzame do priemyselnej oblasti. Obrovské haldy hlušiny týčiace sa z roviny sťa pyramídy zapĺňajú v posledných lúčoch zaliaty horizont. Táto oblasť je veľmi postihnutá ťažkým priemyslom a je patrične zdevastovaná. Potme prechádzame Doneckom a snažíme sa výjsť z mesta. Chceme nájsť nejaké slušné ubytovanie niekde na jeho periférii. Pýtame sa miestnych ľudí a však bezúspešne. Narážame na ochotného taxikára, ktorý nám za malú úplatu nachádza ubytovňu. Nocľah vyhovuje, ale zádrhel bol v tom, že nemá strážené parkovisko. Taxikár nám ponúka svoju vlastnú garáž, ktorá je však vzdialená 3km od ubytovne. To sa mi však veľmi nepáči a začínam upodozrievať. Nechať napospas motorky tak ďaleko od nás, u celkom neznámeho človeka, tri tisíc kilometrov od domova? To snáď nie? Po krátkej porade a zvážení situácie ticho súhlasíme a vyslovujeme konečné DA. To zase bude noc, snáď ani nezažmúrim oko.

5. deň

Po prebdenej noci ako na ihlách sa nemôžem dočkať rána. Ráno všetci znervóznieme, keď taxikár neprichádza v dohovorený čas. Erich volá na jeho číslo a všetci s napätím sledujeme jeho reakcie. Hurá zodvihol. Za 10 minút prišiel po nás. Po otvorení drevenej brány a vzhliadnutí našich bikov nám odpadá zo srdca celý kameňolom. Pripravuje nám kávu, predstavuje ženu, synka a peknú švagrinú. V dobrej nálade si robíme vzájomné fotografie. Nakladáme ženu a šikovnú švagrinú a vyrážame na spanilú jazdu mestom. Lúčime sa s celou rodinkou a pokračujeme územím vyťažených baní smerom na ruské hranice. Míňame mesto Antracit, robíme obednú prestávku a už sa ocitáme v kolóne na hraniciach krajiny snov. Po hodine čakania dávame úplatok za prednostné vybavenie. Dostávame lístočky s číslami motoriek a dúfame, že už bude koniec. To však netušíme, že procedúra ešte len začína. Dostávame sa druhú stranu modernej colnice. Prechádzame od okienka ku okienku, zbierame bumášky a pekné razítka. Kde tu za niečo platíme, veď úrad je úrad. Absolvujeme prehliadku batožiny a spríjemňujeme si čakanie váľaním po zemi. Vtipkujeme s colníkmi a vďaka ruštine sme si akýsi blizší. Ešteže som dával v škole pozor... Po troch hodinách strávených v príjemnom tieni colnice nám želájú sčastlivoj putí. Smerujeme na mesto Šachty, pred ktorým si robíme povinnú fotku so smerovou tabuľou Moskva 1001. Vychádzame na diaľnicu spájajúcu Moskvu s Čiernym morom a cítime sa ako v Amerike. Štvorprúdová cesta s kvalitným povrchom je preplnená autami svetových značiek. Truckeri KAMAZov a ťahačov amerických značiek nás z diaľky zdravia svetlami a hlasnými tónmi lodných klaxónov. Schádzame z diaľnice smerom na Volgograd a musíme tankovať. Tankujeme a získavame daľšiu skúsennosť. Platí sa vopred a treba mať odhad koľko chýba v nádrži. Sergej volá: Máša, pjatnácať. Milá Máša za nepriestrelným sklom dávkuje 15. Benzín tečie, pričom počítadlo stojí. To, že milá Máša ráta vždy nadol zisťujeme až keď nám kontrolky svietia akosi zavčasu. Na serióznych čerpadlách sa tankuje ako inde vo svete, alebo sa platí vopred záloha, z ktorej vám po natankovaní vydajú. Je neskorý večer a my značne unavení hľadáme nocľah. Uháňame do najbližšieho mesta pričom potme na rovnom úseku obiehame kolónu, ktorej šéfuje Moskvič. Po pár kilometroch ďalej, na nás už pískajú naši priatelia zo stanice GAJ Zvyknutí na neustále policajné kontroly, očakávame bežné otázky typu : kam idete? načo idete? a kontrolu všetkých papierov, ktoré sme obdržali na hraniciach. Na naše veľké prekvapenie sa dozvedáme, že sme porušili zákon. Zase vyhlasujeme rečové embargo a policajt nakladá Ericha do auta s rozsvieteným majákom s cieľom ukázať, kde a čo sme porušili. Celý špás bol v tom, že sme všetci v tej tme predbiehali cez plnú nezmyselnu čiaru na rovnom úseku. A v tom moskviči sedel žandár- provokatér, ktorý brzdil premávku a všetko hlásil najbližšej kontrole. Dostali sme na výber z troch možností: zaplatiť strašne mastnú pokutu, počkať do rána na súd, alebo prispieť na vylepšenie rodinného rozpočtu. S prvými dvoma možnosťami očividne nesúhlasila ani jedna zo zúčastnených strán. Prikláňame sa k možnosti č.3 a dohadujeme sumu vyhovujúcu obidvom stranám. Prajú nam sčastlivoj dorógi i spokojnoj nóči a radia motel. Po prejdení dvadsiatich kilometrov, vypíname stroje, dávame sprchu ( nešla spustiť studená) a tešíme sa na posteľ.

6. deň

Ráno prekračujeme Don a zahajujeme útok na Stalingrand. Toto mesto rozprestierajúce sa na brehu rieky Volgy je dobre známe najkrvavejšími bojmi z čias druhej svetovej vojny, v ktorom nastal jej rozhodujúci obrat. Mesto je nazývané mestom hrdinov a každý centimeter pôdy je poznačený krvou z urputných bojov. V jeho ruinách našlo smrť 250 000 obetí. Práve tu chceme navštíviť obrovský monument postavený na ich počesť. Obrovská socha už z ďaleka pútala našu pozornosť. Vlasť matka, ako je pomenovaná stojí na pahorku nad mestom, ktorý je zároveň cintorínom padlých. Je priam obrovských rozmerov, ktoré treba spomenúť. Celková výška sochy s mečom: 85 m, výška sochy 52 m, dĺžka meča 33 m - jeho hmotnosť 14 ton, kompletná váha sochy s podstavcom 8000 ton. Celý areál pamätníka je rozsiahly park s množstvom sôch a výjavov bitky o Stalingrad, ktorý ponúka nádherný výhľad na mesto a obrovskú rieku Volgu. So vstupom k pamätníku sme mali malý problém, pretože sme na takéto miesta nemali prislúchajúce oblečenie, ale po presvedčení kontroly, že sme prišli na motocykloch zo Slovenska, nás púšťajú. Po prezretí pamätníka pokračujeme s prehliadkou mesta. Navštevujeme nábrežie, kde v príjemnom prostredí ruských karaoke spevákov zotrvávame až do večera. Noc trávime v štandardnom hoteli socialistického typu.

7. deň

Ráno absolvujeme ešte krátku prehliadku mesta a gigantickej vodnej elektrárne, ktorá je zároveň aj jediným mostom cez rieku Volgu. Smerujeme nedohľadnou stepou ku Kaspickému moru. Vchádzame do búrky, my však pokračujeme ďalej. Prestáva pršať a zastavujeme uprostred nedohľadnej neobývanej roviny. Pri pohľade na odchádzajúcu čierňavu ktosi poznamenáva: hmm ťažko je tu žiť aj bleskom, keď nemajú do čoho udrieť... Pobavení na tomto výroku vyskakujeme do sediel a pokračujeme pozdĺž hranice s Kazachstanom, ktorá je vzdialená sotva 40 kilometrov. Osídlenie je tu naozaj riedke a kde-tu popri ceste vidieť chudobné dediny s prašnými cestami a rozpadajúcimi sa domami . Na okrajoch dedín vidieť stále rovnaký obraz. Rozpadajúce sa vraky traktorov, kombajnov a inej techniky ešte z čias rozkvitajúceho socializmu. Prichádza nám chuť na šašlík, zastavujeme v jednom z bufetov pri ceste. Dve hodiny sa zdržíme v príjemnej atmosfére, pričom porovnávame rozdiely života pred a po rozpade ZSSR. Lúčime sa s našimi novými priateľmi pôvodom z Arménska a pokračujeme opäť ďalej. Na najbližšej GAJ-ke sa Milan necháva obmäkčiť, berie si Fazera a predvádza kompletnú zostavu jazdy na zadnom kolese. Šikmookí policajti sú z toho vo vytržení . Zakrátko zase pokračujeme a niekoľko kilometrov pred Astrachanom sa v diaľke mihotajú plamene fakiel obrovskej rafinérie. Kaspická oblasť a predovšetkým dno Kaspického mora je bohatou zásobárňou ropy a jeho náleziská by mohli pokryť 3-6 percent svetovej spotreby ropy. Potme dorážame do mesta Astrachan. V uliciach rušného mesta hľadáme nocľah. Nábrežie a jeho priľahlé nočné podniky sú preplnené zabávajúcimi ľuďmi. Astrachan je bohaté prístavné a priemyselné mesto ležiace v delte Volgy do Kaspického mora. Skúšame hotel, pýtajú však 100 EUR za noc, pekne poďakujeme a ideme o dom ďalej. Máme však šťastie. Stretávame ochotného mladíka, ktorý nám telefonicky zháňa ubytovanie ponúkané v novinách. Znalý mesta nás odprevádza až na miesto. Dostávame kompletný dvojizbový byt aj s garážou (170 Sk/osoba).

8. deň

Po rozhovore s domácou Kaspik škrtáme z plánu. V poslednej dobe tam vládne nepokoj a neodporúča tam cestovať. Robíme krátku prehliadku mesta a dvomi obrovskými mostmi cez rieku Volgu opúšťame Astrachan. Pre našu bezpečnosť volíme vrchnú vetvu ciest a stepou Prikaspickej nížiny smerujeme do 320 km vzdialeného mesta Elysta. Janové GPS-ko ukazuje nadmorskú výšku -28 m pod hladinou mora. Práve prechádzame oblasťou, kde kedysi vládla voda. Kaspické more je obrovské bezodtokové jazero, ktorého rozloha sa však neustále zmenšuje. Cestu lemujú vysychajúce snehobiele soľné jazerá. Zastavujeme pri jednom z nich a schádzame na jeho slanú hladinu. Je to pre nás zvláštnosťou, lebo po takom niečom sme ešte nejazdili. Step je každým kilometrom iná a každú chvíľu nám odkrýva niečo zo svojich tajomstiev. Po niekoľkých kilometroch narážame na obrovské piesočné duny. Opäť schádzame z vozovky a zamierime si to priamo k ním. Hodnú chvíľu si skúšame priechodnosť našich nabalených strojov v hlbokom piesku. Uháňame si to krajinou a v diaľke vidieť obrys policajného auta. V hlavách všetkých preblisne myšlienka: to už ani tu nedajú pokoj... Zbystríme pozornosť a náhle znížime rýchlosť jazdy. Aké je naše prekvapenie, keď podídeme bližšie. Pred nami stojí poprerezávaný starý žigulík dostrieľaný ako rešeto. Celkom dobrý nápad využiť starý vrak ako výchovný prostriedok. Asi už zaskočil mnohých a tí si pre zmenu na ňom ukľudňujú nervy a skúšajú mušku.

V Elyste dávame na radu domácich a odbočujeme na novovybudovanú cestu, ktorá ešte nie je zakreslená na mape. Policajné kontroly na každej križovatke, doplnené o statného Sergeja s kalašnikovom na krku nám dávajú tušiť, že divoký kaukazský región je už na blízku. Na jednej z kontrol sa nechávam obmäkčiť i ja a požičiavam motorku. Všetci krútia hlavou, ale na šťastie všetko dobre dopadlo. Je podvečer a zastavujeme v príjemnej reštaurácií. Príprava jedla sa o niečo natiahla, tak tu hneď aj prenocovávame na krytej terase vo dvore.

9. deň

Okolitá krajina sa konečne začína dvíhať a pribúdajú kopce. Prekračujeme hranice Kabardínsko-Balkárskej republiky. V jednej zo zákrut nado mnou stojí strážny anjel. V poslednej chvíli sa vyhýbam utrhnutému skákajúcemu kolesu z oproti idúceho auta. Policajné kontroly sú čoraz častejšie a okrem povinného samopalu a nepriestrelnej vesty stanoviská lemujú bunkre a valy z vriec s pieskom. Pred Naľčikom odbočujeme a predhorím Kaukazu smerujeme do 100 km vzdialeného vysokohorského strediska Elbrus. Príroda je ozaj nádherná a každú chvíľu zastavujeme buď kvôli nej, alebo kravám, ktoré nám neustále križujú cestu. Vchádzame do dažďa a máme smolu. “Darí„sa nám predchádzať cez plnú čiaru, priamo pred policajnou stanicou. Policajti vyhlasujú poplach. S píšťalkami v ústach vybiehajú z budovy a ihneď nás odstavujú. Zabavujú pasy, vodičáky i „rodné listy“... Zase vyhlasujeme osvedčené jazykové embargo. Metódou náhodného výberu som pozvaný na kus reči. Počemú vy narušájete, neustále znie z jeho úst, pričom máva zápisnicou a hrozí koncom nášho výletu. Navzájom si testujeme nervy a psychickú odolnosť. Konečne sa dostávame k jadru veci a s tvárou kajúcnika sa snažím škrtať nuly zo sumy našej obety. Nakoniec navrhuje akciovú cenu a prepúšťa nás na slobodu. Dážď ustúpil a spolu s ním aj policajt. Okolitý svet odkrýva svoju nádheru a hýri kryštálovo čistými farbami. Vchádzame do národného parku Elbrus. Stroje odstavujeme v penzióne Saklija. Podľa slov ubytovaných je jediný, ktorý zatiaľ ešte nebol prepadnutý. Vraj tu býva zvykom vtrhnúť do stanu nožom prerezaným „bočným“ vchodom s pozdravom: “Daváj déngy“ a všeobecne platí pravidlo: za tmy radšej nevychádzať. Takéto niečo sa tu ozaj môže prihodiť a cudzinec si musí zvyknúť na to , že je ľahká korisť na zbohatnutie. Treba však k tomu pristupovať bez zbytočnej hystérie, ale so značnou dávkou obozretnosti. Na druhej strane Kaukaz patrí medzi najkrajšie kúty, ktoré Rusko ponúka a stretnete tu milých a pohostinných ľudí ochotných pomôcť v každej situácii.

10. deň

Prebúdzame sa do nádherného rána a bolo by hriechom neísť sa pozrieť o niečo vyššie. Vystojíme rad a lanovkou sa dostávame do výšky 3000 m, to nám však nestačí a ratrakom sa vyvážame ešte o 1100 m vyššie pod vrchol Elbrusu (5642 m). Elbrus (strecha Európy) sa už dávno stal komerčným vrcholom, na ktorý sa dá vyliezť bez väčších problémov. Nutná je však aklimatizácia a dobré počasie. Erich si v požičovni požičiava lyže a užíva si letnú lyžovačku. My si s nemým úžasom vychutnávame neopísateľnú krásu do slnka zaliatych kaukazských štítov a pomaly schádzame dolu. Vraciame sa do penziónu, balíme veci a lúčime sa s Osmanom - majiteľom, ktorý robí s nami niekoľko fotografií pre svoj buletin. Ešte dnes a po svetle chceme opustiť dolinu. Kilometre ubiehajú a onedlho míňame Piatigorsk, Mineráľnye vody a prenocovávame niekde pred mestom Nevinnomysk. Nocľah volíme netradičný. Hlávky skláňame na tvrdom asfalte benzínovej pumpy niekoľko metrov od policajnej kontroly.

11. - 12. deň

Dnešným plánom je vymeniť včerajší sneh za teplé vody Čierneho mora. Schádzame z diaľnice na široké ruské cesty a krajina sa opäť začína dvíhať. Pribúdajú lesy, cesta sa kľukatí a horským priesmykom schádzame k moru. Základňu budujeme za mestom Tuapse niekoľko desiatok metrov od mora. Zohnať ubytovanie tu nie je problém. Všade popri ceste vyčkávajú majitelia s tabuľkami v rukách, stačí si len vybrať. Konečne si užívame prímorskú atmosféru a máčame si naše uparené i ubolené časti .
Na druhý deň sa vyberáme pobrežím do 100 km vzdialeného dobre známeho strediska ruskej riviéry Soči. Cesta s kvalitným asfaltom sa vinie ponad more a zákruty sa vymieňajú jedna za druhou. Je však jediná a veľmi preplnená, takže žiadna slasť. Soči je veľmi krásne a spleť hotelov, bohatých letných rezidencií s kulisou palmových alejí mu právom dávajú punc černomorskej perly. Prístav s prepychovými jachtami, ulice plné luxusných limuzín, svedčia o tom, že ich nevlastní robotnícka trieda. Do neskorého večera si užívame atmosféru tohto prímorského strediska.

13. - 14. deň

Ráno vstávame o niečo skôr. Čaká nás dlhá cesta pobrežím k prielivu Azovského mora do Čierneho. Prechádzame pobrežím a prestávky obmedzujeme len na občerstvenie a tankovanie. Na poslednej ruskej GAJ-ke máme znovu problém. Ziskuchtiví policajti tvrdia, že naše sprievodné dokumenty, ktoré stále vláčime so sebou, nie sú v poriadku. Je paradoxné, že po absolvovaní takého množstva kontrol na to prišli až teraz...To ma vážne naštvalo, vchádzam dnu a takto rozparádený kričím, búcham, nadávam a hrozím ambasádou. Zvyšok výpravy vonku myslel, že o chvíľu sa bude strieľať. Hurá, zabralo to, takto treba na nich. Onedlho už čakáme v rade na najbližší trajekt. Absolvujeme množstvo administratívnych úkonov tak ako na vstupe a po troch hodinách plávame Kerčským prieplavom na Krym. Poloostrov Krym je hlavná turistická atrakcia Ukrajiny, kde cítiť ruský vplyv i nádych orientu. Počas plavby vypĺňame tlačivá potrebné ku vstupu. Všetkých sa nás zmocňuje hrejivý pocit ako keby sme šli domov, ale od domova nás delí skoro 3000km. Je neskorá noc, stojíme v rade na hraniciach a dávame úplatok za prednostné odbavenie. Ešte dnes si chceme užívať nočný život v starej známej Fedosii. Na druhý deň doobeda sa vyvaľujeme na pláži a poobede opäť sedíme v sedlách. Putujeme pobrežím a podchvíľou zastavujeme. Sudak, Jalta, Alupka a mnoho iných miest, sú lákadlami, ktoré sa oplatí vidieť. Je podvečer, slnko ešte svieti a láka nás pláž. Po príjemnom osviežení na nej i zostávame. Dnešná noc bude romantická... Na piesku a s motorkou...

15. - 17. deň

Ráno tlačíme naše tlsté stroje z hlbokého piesku a vyrážame do Jalty. Jalta je obľúbeným cieľom dovolenkárov. Pôvab tohto zeleného mesta dotvára výborná prímorská poloha s bujnou exotickou vegetáciou. Jej hlavná ulica je situovaná priamo na pobrežnej promenáde, kde stretnete množstvo oddychujúcich ľudí a hlavne veľa pekných dievčat. Známa je predovšetkým konferenciou na sklonku druhej svetovej vojny, kedy si bossovia vtedajších mocností (Stalin, Churchill, Roosevelt) rozdelili sféry vplyvu v Európe. Okrem množstva historických pamiatok sa tu stretnete aj s najdlhšou trolejbusovou linkou na svete, ktorá spája Jaltu s hlavným mestom Simferopoľom. Ďalší našim cieľom je niekdajšie sídlo Čiernomorskej flotily, ktoré bolo dlhé roky uzavreté a prísne strážené, mesto Sevastopoľ. Dnes sa snaží ukázať aj prívetivú tvár, ponúka príjemné nábrežné bulváre, múzeá podmorské akvárium a najväčšie antické ruiny v krajine. Túlame sa nábrežím, najímame vyhliadkovú loďku , z ktorej si v tesnej blízkosti prezeráme bitevné lode a ponorky niekdajšej Čiernomorskej flotily. Opúšťame Sevastopoľ a po Simferopole aj Krym. Smerujeme nezáživne nudnou cestou do Odesy, nocľah nachádzame pri ohníčku v poli.

18. - 20. deň

Miliónové mesto Odesa je dôležitým prístavom, významným priemyselným mestom a sídlom početných kultúrnych a vedeckých zariadení. Po známych Potjemkinovych schodoch vystupujeme z moderného osobného prístavu do centra mesta, kde robíme krátku prehliadku zaujímavostí mesta. Ďalším našim cieľom je Moldavsko a jeho autonómna časť Podnestersko.
Onedlho stojíme na hraniciach Podnesterskej moldavskej republiky (PMR). Odbavovanie na ukrajinskej strane prebieha hladko. Problémy prichádzajú až pri vstupe do Podnesterska. Musíme si kúpiť rôzne vstupné tlačivá a talóny, bez ktorých nás nechcú vpustiť ďalej a doslova nás ošklbú ako starú hus. Po absolvovaní nechutných procedúr a dávania úplatkov dostávame posledný talón a do troch hodín musíme opustiť územie . Podnestersko je separatistický štát, ktorý v 1991 roku vyhlásil nezávislosť od Moldavska, no do dnešného dňa ho žiadna krajina na svete neuznala. Vstup do Moldavska už prebiehal bez problémov a onedlho vchádzame do hlavného mesta Kišineva. V Kišineve stretávame členov tunajšieho motorkárskeho klubu BROTHERS, ktorí sa nás ihneď ujali. Vybavujú nám ubytovanie, pripravujú bohatý večerný program s odvozom i dovozom. Moldavsko je chudobná krajina s nízkou životnou úrovňou a vysokou nezamestnanosťou, kde priemerná mesačná mzda horko-ťažko prekročí 50 dolárov. Okolité pahorky sú pokryté rozsiahlymi vinicami, ktoré sa spolu s výrobou kvalitných vín stali jediným zdrojom príjmov krajiny. Na druhý deň si prezeráme pôvodnú moldavskú dedinu Orhei v meandroch rieky Raut, akýsi žijúci skanzen, kde sa zastavil čas. Na prehliadku najväčších vinných pivníc na svete v Cricove, nám bohužiaľ kvôli krátkej platnosti víz nezostal čas a ponáhľame sa ku rumunským hraniciam. Rumunsko nás ako vždy príjemne prekvapí niečím novým. Jeho východná časť Karpát je obzvlášť krásna a malebná. Hory, rieky, hlboké lesy a množstvo drevených kostolíkov popri ceste dodávajú okolitej krajine neopakovateľnú atmosféru. Stretávame sa tu opäť s Marekom, ktorý sa tu túla už niekoľko dní a naša výprava je zase kompletná. Prenocovávame pri jazere a dlho do noci pri ohni sa s ním delíme o naše zážitky.

21. - 22. deň

Marek, Dada, Milan zostávajú v Rumunsku, my traja smerujeme ku hraničnému prechodu v Satu Mare a rovinatým Maďarskom uháňame domov. To však netušíme čo nás ešte len čaká. Večer po prekročení hranice, kúsok pred Rimavskou Sobotou, pokladám môj stroj na matičku zem. V miernej pravotočivej zákrute na nás číhala nijako neoznačená, štrkom súvisle posypaná vozovka (v obidvoch smeroch v 100-metrovom úseku). Okamžite letím ako Jánošík, keď mu cigánka usypala, pod “kopačky“ hrach. Na šťastie si to odnáša iba moja a Janova motorka a ja som z toho vyšiel s odreninami a celý poudieraný. Pre nezodpovednosť pracovníkov Okresnej správy ciest v Rimavskej Sobote sme pre túto ich benevolentnosť mohli zaplatiť životmi nielen my(to vôbec nepreháňam), ale i vodič Volkswagenu, ktorý tu havaroval bezprostredne po nás. Celú udalosť sme ihneď nahlásili na nehodovku dopravného inšpektorátu a s napätím očakávame ako sa bude prípad vyvíjať ďalej. Nocujeme v moteli v Rimavskej sobote. Ráno ponaťahujeme čo sa dá a tešíme sa na návrat domov.

Čo dodať na záver?

Rusko a ostatné krajiny, ktorými sme počas našej 8500 kilometrov dlhej púte prechádzali rozhodne treba vidieť a zažiť na vlastnej koži. Sú to krajiny s množstvom prírodných krás, historických pamiatok, kde stretnete ľudí milých a usmievavých, ochotných pomôcť v každej situácii bez nároku na akúkoľvek odmenu. Touto cestou chceme poďakovať firmám STYX, MOTO-BENC, COMBI SLOVAKIA a EBD, ktoré nám poskytli časť prostriedkov na zrealizovanie našej výpravy.

Prejdené krajiny:

Ukrajina, Rusko, Krym, Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko