Korzika a Francúzske alpy 2006 10/10

S plným bruchom si vychutnávame príjemné lesné serpentíny nad Madona di Campiglio, a po ceste č. 43 „stúpame“ na diétny Mendelpass, tesne nad mestom Bolzano. Cesta vedie cez malebnú krajinku plnú jablčných sadov a dlhých zákrut, úplne dokonalých na jazdenie motorkou. Míňame malebne zelené jazero pod dedinkou Revó, a zastavujeme na oddych na Passo di Mendola.

Klesanie je už menej diétne, príjemnejšie, plné serpentín, do údolia na ktorého druhom konci už nad horami zase trčia tie sprosté mraky… Preštrikujeme nudné údolie, a teplo v okolí Bolzana, a rýchlo späť do hôr - hurá sme v Dollomitoch. Prvý je na rade Karerpass (1745 m). Mraky strašia, a náladu nám úplne pokazia, keď chceme obísť masív Sella, cez Sellajoch.

Aj to decko utekalo čo mu nohy stačili, pred búrkou. Passo Sella, Dolomity

Ani sa nedostaneme na vrchol a už si musíme nechať zájsť chuť na tie prekrásne výhľady, ktoré sú v týchto miestach naozaj pôsobivé, a musím si akurát spomenúť aké to bolo minulý rok. Ani na Passo Pordoi (2239 m) sa nestihneme zastaviť, a spolu s nami pred nechutne šedivými mrakmi utekajú aj všetci nemeckí motodôchodcovia. Zase sa potíme v červených igráčikoch, a nič si nevychutnávame. Na Passo Falzarego (cca 2200 m) dážď našťastie mizne. Pohľadnice, nálepečka na kufor, a rýchlo do obchodu v Cortina d’Ampezzo, kúpiť veľkú zmrzlinu. Nielen klobásou a prosciuttom je motorkár živý.

Už dopršalo úplne, ale počasie je naprd, takže volíme rýchlejší presun, a dnes končíme až v Rakúsku, niekde za hranicami. V dedinke nachádzame penziónik, za ktorý sme bez váhania zahlasovali obaja, ale len z profesionálnej deformácie – architektúra. Prekrásny, moderný, žiaden rustikál. Na požiadanie pošlem fotky, väčšinu to asi nezaujíma.

15. DEŇ – 29. 7. – sobota

Už od rána nám je jasné, že naplánovaný Grosglockner je pasé. Zase dážď a mraky. Smola, tak veľmi som ho chcel mojej drahej ukázať. Skúsime nabudúce. Perspektíva blbá, a tak sme sa rozhodli to zakončiť. Spittal - Villach - diaľnica na Viedeň. Už sme si mysleli, že bude iba nuda, ale asi 200 km pred Viedňou sa diaľnica zapchala, a tak sme sa vybrali to obísť po bočnej, mimochodom veľmi kvalitnej a kľukatej ceste. Slniečko, kde tu mráčik a zrazu švác, asi za 2 minúty sa to zmenilo na prietrž mračien. Kým sme dorazili k najbližšej autobusovej búdke, boli sme úplne mokrí, na ceste rieka, a rehotali sme sa a nadávali naraz. Prietrž za 10 minút zmizla, ale mokrí sme boli riadne. A potom sme sa už cestou domov len sušili.

Prekrásnych 4700 km je už viac ako trištvrte roka za nami, ale sme si úplne istý, že najbližšia cesta motorkou bude na 2 týždne na Korzike, a v pomalšom tempe. Tam je kde jazdiť aj mesiac. Kto sa pridá?

Ceny si už nepamätám, ale ubytko sa zväčša dalo nájsť okolo 50 eur za dvojku s raňajkami všade, vo francúzsku miestami drahšie. Ale stačí sa spýtať v miestnom infocentre, ktoré sú veľmi časté. Kempy boli okolo 15 - 20 euro za noc komplet, pivo vo Francúzsku nekresťanských 5 euro za polliter (za 7 eur ste kúpili už veľmi slušnú sedmičku vína v obchode). Nesmierne ohľaduplní vodiči a ľudia od ubytka jakbysmet. Bez kufrov na tak dlhú cestu ani náhodou, mazanie reťaze Scottoiler je pre plnú motorku na tak dlhej ceste pecka, a centrálny stojan na naloženej motorke je úplne nahovno – škrtnete ním kdekoľvek.

A týmto pozdravujem tú hŕstku, čo to dočítala až sem. Ja to jednoducho skrátiť neviem :-))

Pár ilustračných z Korziky