Alpská blanka pretrhnutá - Kurvenorgie 2005 1/9

Alebo v dátach:
2719 km
21 passov
Grossglockner – Edelweisspitze 2577 m. n. m., A
Plockenpass – A-I – 1362 m. n. m.
Passo di Mauria – 1295 m. n. m., I
Passo di Falzarego – 2105 m. n. m., I
Passo Pordoi – 2239 m. n. m., I
Passo Sella – 2244 m. n. m., I
Passo di Gardena – 2121 m. n. m., I
Passo di Campolongo – 1875 m. n. m., I
Passo di Croce Domini – 1895 m. n. m., I
Passo del Apricia – 1176 m. n. m., I
Berninapass – 2328 m. n. m., CH
Malojapass – 1815 m. n. m., CH
Splugelpass – 2113 m. n. m. I-CH
Gotthardpass – 2108 m. n. m., CH
Furkapass – 2431 m. n. m., CH
Grimselpass – 2165 m. n. m., CH
Sustenpass – 2224 m. n. m., CH
Oberalppass – 2044 m. n. m., CH
Silvretta – Bielerhohe – 2036 m. n. m., A
Timmelsjoch – 2509 m. n. m., A - I
Passo Giovo – 2094 m. n. m., I

Sobota, 1. deň – Blava né - Zell am zé 455 km

Ešte v piatok sme aj s Tvrďasom nevedeli, či sa v sobotu niekam vyberieme. Pršalo, bolo škaredo a všetky „fakin wezr“ servery hlásili na 10 dní dopredu v celom alpskom regióne totál „fakin wezr“. No čo, skúsime to. V sobotu sme nakopli naše dva 650 V-Stromy a tradične vyrazili o 12 (tradične sme chceli o 9) a poďho rakúskom k nášmu prvému, k našej alpskej blanke jemnému Grossglockneru. Vďaka super nepremokom z Louisa (tým oranžovým) sa nám ten hnusný dážď po ceste ani taký hnusný nezdal. Bolo v nich aj teplúčko, až sme si ich ani dole nedávali keď nepršalo.

Cesta ubehla relatívne fajn, za ciel sme si dali mestečko Zell am See, vzdialené od GRG pár km. Ubytko sme našli veľmi použiteľné, za 25 ojro na člováka, aj s raňajkami. Na recepcii penziónu bola nezvyčajne použiteľná Rakúšanka, až sme sa divili. Keď sme však lepšie počúvali jej prízvuk, došlo nám to – nebola to Rakúšanka.

Inak k tej cene – všade sme našli v pohode penzióny za cca 20-28 ojro na človeka a noc s raňajkami, v tej najvyššej sezóne. A bolo to super pohodlné, že sme takí ujazdení nemuseli stavať stan, holt v 30 je už pohodlie výrazne dominantné.

Nedeľa, 2.deň - Zell am See – Grossglockner – Plockenpass – Passo di Mauria - Pieve di cadore, jazero - 250 km

S malou dušičkou sme sa zobudili a pozreli von oknom či je ešte stále tak nechutne ako večer, keď sme zaspávali. Nebolo. Trošku sa vyjasnilo, podstatné však bolo, že z oblakov už bola len taká slnečná „clona“ a nie dažďové. Ešte pri raňajkách sa hecujeme lokálnou televíziou a ich „živou panorámou“ z Grossglockneru. O 9.00 ráno tam vidíme motorkárov, rýchlo hltáme raňajky a hurá na kopec. Malé dotankovanie a smerrr Grossglocknerrrr! Úplne som hotový už z tých prvých rýchlych zákrut ešte pred severnou mýtnicou. Ideme skupinka asi 6 moto, asi 110 km/h a len tak prekladáme… No dobre, trochu sa nám schladilo, domčeky ogýčovateli, muškátov až po zem. Dávame tepelné vložky do bundy a už sa nenechávame odradiť ani tým čo zaplatíme na mýtnici – 17 ojro, fuj iné vstupné… Hneď za rampou sa pred nás zaradili traja „kamoši na Bentley“ (rozumiete, my sa vyblbneme na troch škodovkách, troch golfoch, oni na troch Bentleyoch) a pred nich jeden dravec na žltom porsche a išlo sa. Bentleyovci to po chvíli vzdali a ofúkli sme ich, ale to sme sa už vznášali v siedmom nebi miestnych serpentín a naša alpská blanka za nami viala dotrhaná na cimpr-campr. V tom nadšení sme si ani nevšímali tú krásu okolo, ani sme nezastavovali, rezali sme to jak maslo nožom, endorfínov, že by sa nimi polievať dalo. Až hore som si uvedomil, aký kvalitný povrch mala cesta, ani raz ma nenapadlo pozerať po hrboloch či výmoloch, nebodaj špine na ceste. Nebolo to tam.
A tak sme zastali až na vrchu, v poslednej zákrute na výhľade na vrch Grosglockner. Okukli sme okolie, zistili, že ešte nie sme úplne na vrchu a poďho kúsok naspať a hore na Edelweisspitze – 2587 m. n. m, po „vykachličkovanej“ úzkej ceste. Aj neskôr sa nám párkrát stalo, že by nám ani zastrúhaný vlas do kloaky nestrčili, ale toto bolo prvýkrát. Na vrchu bola, podľa očakávania kopa motorkárov, a ja som s foťákom pobehoval sem a tam a od nadšenia skoro skákal ako malý. No čo, prvýkrát je prvýkrát. Pofotili sme, kúpili prvú nálepku na kufor a šup ďalej.

Neďaleký tunel Hochtor - 2576 m. n. m nás previedol na južnú stranu masívu a trochu ďalej, nižšie za ním odbočka na Kaiser-Franz-Josephs hohe, parkovisko s krásnym výhľadom na ľadovec a štvoricou Harley ženušiek, po ktorých tam všetci pokukovali. Samozrejme každá sólo, žiadne ladvinky. Pojedli sme pri tom úžasnom pohľade na gigantický ľadovec zvyšky slovenských sendvičov, nakochali sa a otočka dole, dnes už chceme spať v Taliansku. V lokálnej reštike, poniže, sme pojedli úžasnú polievku a kľudným tempom nasadili pekne smer Taliansko.

Lienz-Gailbergsattel a ani sme nezbadali a zmákli sme druhý pasíček – Plockenpass 1362 m. n. m., ako prechod medzi A a I. Tam sme dali dlhšiu, obedovú pauzičku a v tichu pozorujúc hory a miestneho pastiera, čo zaháňal svoje ovce na 45 stupňovom svahu nejakou ľahkou krosou, ako keby sa s ňou už narodil. Toš, pokrok nezastavíš. Zišli sme do nížiny a v meste Tolmezzo to šupli doprava, smerom na cestu 52, prešli sme ešte jedno „neviditeľné“ Passo di Mauria 1295 m. n. m. a rozhodli sa o chvíľu začať hľadať ubytovanie. Večer o 8.00 sme v dedinke Pieve di Cadore, pri jazere Lago di Pieve di Cadore našli miestny hotel (spešl prájs onli for jú máj frend !) 26 ojro na motorkára aj s raňajkami a zamierili po osprchovaní na miestne drahé pivo.

Pondelok - 3. deň – Pieve di Cadore – Passo di Falzarego – Passo Pordoi – Passo Sella – Passo di Gardena – Passo di Campolongo + Passo Pordoi 2x – Lago di Garda - Riva del garda – 310 km

Doružova vychrápaní, neuveriteľne presladení raňajkami sme sa nalepili do sedla, ešte v miestnych potravinách nakúpili čo-to slanšie do úst a poďho na dnešnú šestku. Cestou č. 51 smer Cortina d’Ampezzo. Už keď sme vošli do Cortiny, úplne nás uchvátili vysoké strmé kopce, takpovediac „za domami“ a začínali sme tušiť čo nás čaká. Vykľučkovali sme z Cortiny a pustili sa do prvej, veľmi jazdne príjemnej lahôdky – Passo di Falzarego 2105 m. n. m.

Cestou sa nám aj stalo, že nás ofúkla banda na Burgmanoch a T-maxoch, ale veď nech, nejako sme tento úder prežili. Vystúpali sme príjemný, krásnou zeleňou obklopený pass, a vykukli na nás ozajstné Dolomitti. Na vrchu sme zakúpili fetišistické nálepky na kufor, kochli si, a poďho ďalej.

Passo Pordoi 2239 m. n. m. som z knižky poznal ako „zér šén“, a vraj najvyšší pass v Dolomitoch. V tento deň sme vybrali trasu tak, že sme Pordoi dali 2x.

Oplatilo sa. Veľmi príjemná cesta, bez vysokých stromov, s dobre čitateľnou cestou a veľmi zaujímavými zákrutkami, nie len dookola rovnaké drsné vracáky. Vytešení sme na vrchu sadli pred 3 trojkolky nemeckých tučných dôchodcov, a pojedli drsnú motorkársku malinovú tortičku, toust a kapučínko.