Korzika a Francúzske alpy 2006 6/10

Kemping do ktorého sme zišli, nestojí za moc, ale aspoň máme dlhší oddych, a netralalákame sa do večera do lepšieho. Skočili sme si do prekrásne čistej vody, a hneď nato sme si zmysleli, že z vrchu priľahlého kopca bude určite úžasný západ slnka. Len tak tak sme ho stihli, a bol naozaj krásny.

Menší záliv Cala di Palu nad kempom v okolí Golfo de Porto

Tak sme to radšej ihneď išli zapiť do miestneho reštauráciobaru. Tam by som poslal na exkurziu všetkých slovenských čašníkov. Tí tamojší medzi hosťami doslova BEHALI, a s úsmevom na tvári. Dvaja postarší páni (dvojičky) v plážových kraťasoch (asi majitelia) behali s nimi. K tomu príjemná miestna živá hudbička, tááák sme si dali deci-dve. Slovom - fľašu…

8.DEŇ – 22.7. – Sobota

Ráno po ceste z kempu na hlavnú cestu sme zase stáli každých 100 metrov, a zase fotili a fotili. Cesta sa menila z holých svahov, cez kamenné zrázy až po 10-15m hlboké výseky cesty medzi špicatými skalami. Oblasť medzi mestom Piana a Porto, po ceste D81 sa volá Calanche. Červené skaly tu doslova rastú ako opačné kvaple, ostré malé i väčšie ihly, a cesta je vyrúbaná medzi nimi.

Oblasť Calanche, zapísaná v UNESCO, cesta vyrezaná do brál

Cesta „končí“ v Porte, čo je na naše pomery taká väčšia dedina. Ale ten záliv, ako z gýčového obrazu. Tu sme však na našej ceste stretli prvých slovákov na korzike. Rodinku na oktávii z blavy.

Koniec zálivu a dedinka PORTO

Z Porta sme to už otočili do vnútrozemia, aj keď pokračovať po pobreží až do Calvi by bol určite krásny zážitok. My sme však zvolili smer na najvyšší priesmyk na korzike – Col de Vergio, 1477m. Stúpanie od Porta až po Col de Vergio je veľmi pôsobivé. Cesta cez kaňon Gorges de Spelunca sa neustále kľukatí po strmom svahu veľmi kontrastných vrchov, až kým sa nedokľukatí do borovicového lesa a po chvíli vylezie na vrchu samotného priesmyku z lesa von. Povinná vrcholová fotka, príjemné ochladenie vo výške a pokračujeme ďalej po D84 smerom do vnútrozemia.

Col de Vergio a pohľad na východ do vnútrozemia

Kdesi okolo dedinky Calacuccia sa rieka Golo zarezáva zase hlboko do skál a cesta pokračuje cez ďaľší zaujímavý kaňon.

Kaňon rieky GOLO

Pár km nad Corte sa napájame na hlavnú cestu N193 a smerujeme na sever. Po asi 10 km odbáčame doľava do ďaľšieho kaňonu – Gorges de l’Asco. Hneď na jeho začiatku si robíme piknik pri rieke, kde sa aj výrazne ochladíme v krásne priehľadnej vode. Na to, že tečie z hôr, vôbec nebola studená. Po krátkom oddychu sme sa rozhodli, že to ďaľšie kafé-o-lé si dáme niekde vyššie v horách.

Zastavujeme na dolnom konci dedinky Asco a rovno na rozšírenej hlavnej ceste nám servírujú presso. Pri pohľade na reťaz mi prebehol mráz po chrbte – keďže sme dvaja, a ešte naložení, máme to k zemi dosť blízko, a centrálny stojan to ešte zhoršuje. No a pri nejakej väčšej nerovnosti sme s ním asi udreli o zem trochu moc, a on sa nielen, že zložil až moc, ale začal draž o reťaz. No našťastie to bolo asi len pár km, tak nám ju len riadne vyleštil. No čo, nie je to offroadová držka v islandských riekach (čím zdravím Kapra), ale stačí.

Keby sme išli až na koniec údolia Asco, dostali by sme sa tesne pod najvyšší vrch korziky – Monte Cinto – 2706m. Dnes však musíme spať v prístave l‘Ille Rousse, odkiaľ zajtra ráno odpláva trajekt do Nice. Alpy čakajú. Cesta je primerane rýchla, a krajina okolo je taká – mäkšia, oblejšia, ale stále veľmi zaujímavá. Zase značená zelenou. Do l'Ille Rousse dorážame okolo 8 a hľadáme spanie. Žiadnu pevnú posteľ za rozumné eurá nenachádzame, a tak volíme miestny preplnený kemping a hurá na pivo.