Anketa:
História - Aprilia
ZdieľaťPridané: 26.05.2008 Autor: paffyair
Čitatelia: 9413 [História]
Pre raketový vzostup firmy Aprilia v 90. rokoch je príznačné, že až do začiatku 70. rokov vyrábala bicykle. V čase, keď rodinný podnik preberal Ivano Beggio, zamestnávala 18 ľudí. Lenže Ivano, na rozdiel od otca Alberta (skúseného cyklistu), mal radšej motory a nestrácal čas.
Prvé jednostopové stroje s vlastným pohonom boli mopedy. Nasledovali ľahké terénne motocykle s obsahom 125 cm3, všetko s nakupovanými motormi Minarelli, Sachs a Hiro. Nákup cudzích motorov sa stal pre firmu Aprilia tradíciou; jediný firmou navrhnutý a postavený motor bol dvojtaktný pretekársky pohonný agregát na Veľkú cenu Talianska. Čisto cestné stroje sa k rodine mopedov Aprilia pripojili až začiatkom 80. rokov, no aj s nimi mal Beggio vyššie ambície - myslel predovšetkým na preteky o Veľkú cenu.
V roku 1987 potešil celý továrenský tím model AF1 s motorom Rotax, na ktorom Loris Reggiani získal v Misane taliansku Veľkú cenu v kategórii 250 cm3. Tri druhé miesta v tej istej sezóne potvrdili, že neznáma firma má stroj schopný konkurencie. Firma preukázala dosť obratnosti, aby svoju čerstvú slávu premenila i na komerčný úspech. Na budúcu sezónu pripravila sériu replík Reggianiho stroja, nehovoriac o tom, že hodila na trh cestný motocykel 125cm3 v Reggianiho farbách (nazvaný takisto AF1).
Úspech Aprilie na domácom trhu podnietil Beggia, aby skúsil šťastie aj v iných odvetviach, a tak v rokoch 1987 – 1988 skúpila firma spoločnosti zaoberajúce sa výrobou nábytku a mnohými ďalšími druhmi spotrebného tovaru. Bola to katastrofa. Aprilia prišla o kapitál, ktorý práve vtedy najväčšmi potrebovala na rozmach v motocyklovom odbore. Bola síce úspešná, no vyrábala iba malé stroje a na to, aby udržala tempo rozvoja, potrebovala pokryť celú výrobnú škálu predovšetkým strojmi s vidlicovými dvojvalcami. Od kolapsu ju zachránil až úver skupiny bánk. Beggio bez váhania všetky nemotocyklové investície rozpredal a jeho Aprilia sa vzchopila tak rýchlo (stala sa najpredávanejšou značkou v Taliansku), že všetky dlhy splatil za dva roky. Výroba vyskočila z 55 000 jednostopových vozidiel v roku 1992 na viac ako 100 000 v roku 1994, 165 000 v ďalšom roku a 200 000 v roku 1996. V období 1989 až 1998 vzrástol obrat Aprilie desaťnásobne. Koncom 90. rokov vyrábala ročne štvrť milióna skútrov, mopedov a motocyklov. Zdalo sa, že naplní svoje smelé ambície a bude najväčším motocyklovým výrobcom v Európe. Pôvodná továreň v Noale na severe Talianska už nestačila, takže musela otvoriť nový veľký závod v Scorze.
Čo vlastne je za týmto úspechom? Základným programom Aprilie zostávali malé dvojtaktné stroje. K nim sa v polovici 90. rokov pridala módna vlna skútrov a firma navyše uviedla na trh model Leonardo so štvortaktnými motormi 125 a 150 cm3, nasledovaný verziou s motorom Yamaha 250 cm3. Ale motocykel ktorý posunul Apriliu skutočne na vrchol, bol model RS 250, cestná verzia pretekárskeho stroja Maxa Biaggiho na Veľkú cenu, s ktorým zvíťazil na Majstrovstvách sveta v roku 1994 (v tom istom roku získala Aprilia titul aj v triede 125 cm3). RS využíval možnosti dvojtaktného vidlicového dvojvalca Suzuki RGV 250, vyladeného na výkon 52 kW. V hliníkovom ráme, so špičkovými brzdami a zavesením sa približoval optimálnej predstave cestnej verzie moderného pretekárskeho motocykla, takže sa veľmi dobre predával. Dosiahnutý úspech Aprilia ihneď zužitkovala, po celej Európe ju v zápätí propagovali podobné mopedy RS 125, ba i RS 150. Dvestopäťdesiatka sa stala hitom dokonca i v Japonsku. Preto je prekvapujúce, že obchodne najúspešnejší motocykel Aprilie bol Pegaso z roku 1993. Útly a ľahko ovládateľný bol síce konštruovaný tak, aby vyhovoval požiadavkami jazdy v teréne, bol to však čisto cestný stroj – taký vydarený, že inšpiroval mnohých napodobovateľov. Päťventilový jednovalcový motor Rotax s objemom 649 cm3a zavesenie s dlhou dráhou pruženia sa zrejme navrhovali na drsné podmienky, ale v skutočnosti sa stal Pegaso civilizovaným supermotocyklom, ktorý si sotvakedy zablatí pneumatiky. Pegaso sa stal symbolom ohromného úspechu, ktorý ešte podporila zásadná dohoda s BMW. Podobnú koncepciu ako Pegaso totiž mal BMW F650, ktorý pre BMW vyrábala Aprilia v Noale. Takže keď predal BMW za rok toľko strojov F650, koľko plánoval za tri roky, zarobila na tom i Aprilia.
Lenže nie všetko, čoho sa bývalý výrobca bicyklov dotkol, sa muselo zmeniť na zlato.
Moto 6.5. pravdepodobne vojde do dejín motocyklov ako jeden z najväčších prepadákov. Navrhol ho medzinárodný dizajnér Philippe Starck. Svojím vajcovitým tvarom bolo Moto určené pre vybrané publikum, ktoré si potrpí na osobitý vzhľad. Nevšedný skutočne bol, ale na vkus potencionálnych zákazníkov až priveľmi radikálne, preto zapôsobil opačne. Podobný osud stihol aj Shiver, koncepčný vidlicový dvojvalec s výstredným vzhľadom, ktorý absolvoval sériu motocyklových výstav roku 1996. Reakcia zákazníkov Apriliu presvedčila, že tadiaľ cesta nevedie. Vidlicový dvojvalec však figuroval v plánoch Aprilie už dlhší čas, aj keď finančné problémy jeho realizáciu oddialili. Keď sa konečne v roku 1998 objavil v podobe RSV 1000, išlo o športový stroj, ktorý zvýraznil rozhodnutie Aprilie súťažiť na svetových majstrovstvách supermotocyklov. Motor, ako už bolo známe, vyvinul Rotax. Bol to vidlicový, kvapalinou chladený dvojvalec s valcami v uhle 60 stupňov a štyrmi ventilmi na každom valci. Aprilia vyhlasovala, že stroj má výkon 95,5 kW pri 9 500 ot/min a dosahuje maximálnu rýchlosť okolo 274 km/h. Spoločnosť zároveň ohlásila celú rodinu nových vidlicových dvojvalcov od 750 do 1 200 cm3, cestovných a športovo – turistických strojov i pretekárskych replík. Prioritu medzi záujmami Aprilie mali majstrovstva sveta supermotocyklov 1999, a tak sa na konci roka 1998 objavil RVS 1000SP. Tento model sa mal stať základom jej továrenských pretekárskych motocyklov s prepracovaným motorom (tvrdilo sa, že stroj má výkon 112 kW), s novými hlavami valcov, ultrakrátkym zdvihom a zmeneným vstrekovaním paliva. Stroj mal i nastaviteľnú geometriu (meniť sa dali tak uhly zavesenia, ako aj dĺžky odpruženia) a koeficient aerodynamického odporu bol menší ako 0,30Cx – na motocykle vôbec prvý raz. Tým sa Aprilia dostala veľmi ďaleko od voľakedajších mopedov s motormi Minarelli. Potvrdilo to prekvapujúci vzostup, ktorý firma Ivana Beggia zaznamenala v 90. rokoch minulého storočia.
![]() |
Aprilia 6.5 |
zdroj: Peter Henshaw, internet
Vaše najnovšie videá:
Vtip
Pridal:
Princípy moderného inžinierskeho designu
Štandardizovaný rozchod koľají na železniciach v USA činí 1435 mm (4 stopy a 8,5 palca). To je ale neobyčajne divná hodnota. Prečo je rozchod práve toľko? No pretože tak stavali železnice v Anglicku a železnice v USA stavali emigranti z Anglicka.
Prečo to Angličania stavali práve tak? Pretože prvé železnice boli postavené ľuďmi, ktorí predtým stavali električkové trate a tie mali taký rozchod.
A prečo ti použili taký rozchod? Pretože ľudia, ktorí stavali električkové vozidlá, na to použili rovnaké nástroje ako pri stavbe kočiarov, ktoré mali taký rozostup kolies.
Fajn! A prečo teda mali kočiare práve taký divný rozostup kolies? No pretože keby skúsili urobiť kočiar s iným rozostupom, tak by sa kolesá na starých cestách v Anglicku mohli ľahko zlomiť, pretože na nich boli vyjazdené koľaje práve toho rozostupu.
A kto postavil tie staré cesty s koľajami? Prvé dlhé cesty v Európe (a Anglicku) postavili v Rímskom impériu pre legionárov. Od tej doby sa používajú.
A koľaje? Pôvodné koľaje, ktoré každý rešpektuje zo strachu zo zničenia kočiarov, boli vyjazdené rímskymi vojnovými vozidlami. Od doby, keď boli vozidlá stavané pre Rímske impérium, mali všetky podobný rozostup kolies.
Tak sme sa konečne dobrali k odpovedi na pôvodnú otázku. Rozchod koľají železníc v USA je odvodený z pôvodnej špecifikácie vojnových vozidiel Rímskeho impéria.
Byrokracia a špecifikácie sú nesmrteľné. Takže až budete zase študovať nejakú špecifikáciu a čudovať sa, čo to tam je za konský zadok, môžete tým trafiť klinec na hlavičku – pretože vojnové vozidlá Rímskeho impéria boli široké tak akurát na dva zadky vojnových koní.
A ešte niečo. Keď sa pozriete na raketoplán na štartovacej rampe, uvidíte po stranách palivovej nádrže dva pomocné raketové motory. Vyrába ich spoločnosť Thiokol v továrni v Utahu. do toho tunela vošli. Tunel je o málo širší ako železnica, a železnica má rozostup koľají asi tak na dva konské zadky.
Takže taká dôležitá vlastnosť najpokročilejšieho dopravného prostriedku na svete bola určená šírkou dvoch konských zadkov!