Z Írska cez Škótsko na rodnú hrudu 3/4

Deň 6.

Dnešný deň bude iný ako predošlé. Vyžaduje si starostlivé časové naplánovanie presunu a naplánovanie tankovania, ktoré som urobil deň vopred a nad ktorým som zaspal. Pripadám si ako Sibyla, pretože musím predpovedať v ktorých mestách sa nachádzajú benzínové pumpy a v ktorých nie.

Predpokladám, že v Ullapool by mala byť určite benzínka. Odtiaľ podľa zvolenej trasy by to mohlo byť približne 180km do John O’Groats. Na to by mi mala stačiť jedna nádrž. Mal by som teda v tento deň celkovo prejsť cca 400km po kľukatých cestách, ktoré sú väčšinou „single track“, teda určené len pre jedno dvojstopé vozidlo s miestami na vyhýbanie. Aby toho nebolo málo, začínam deň prehliadkou hradu Eilean Donan. Tento je známy z mnohých filmov, medzi inými aj z pôvodného celovečerného Highlandera. Ráno vstávam skoro. Stan balím rýchlo, som jediný v celom kempe, kto nespí a midges majú jasný cieľ. Bavoráci stále spia, tak už ten pokec nestíham, čo ma veľmi mrzí.

Ranná dúha

Po ceste prechádzam okolo priehrady. Má aj vodnú elektráreň, vstup je však zakázaný, tak si ju len obzriem a čosi prehryznem, pretože atrakcie sú obyčajne otvorené od 10.00 a tak mám ešte čas do otvorenia hradu. V hrade nie je veľa ľudí, tak sa teším na prehliadku. Sklamaním je, že vo vnútri sa nesmie fotografovať. U nás sa človeka snažia za fotografovanie všade skasírovať, ale v Írsku a Škótsku sa smie fotiť temer všade a zadarmo. Prejdem nádvorie, kde je ešte dovolené fotografovať a urobím pár snímkou hradieb a hmly nad jazerom. Táto vytvára úžasnú atmosféru. Vlhkosť vzduchu a fakt, že hrad sa nachádza na malom ostrove pôsobí nezvyčajne. Keby som si včera neprečítal, že Lochnesské jazero sa nachádza inde, čakal by som, že každým momentom sa spoza hradby vystrčí zelená šupinatá hlava a zlupne nejakého Japonca aj s foťákom.

Eilean Donan Castle

Vnútri je zobrazená história hradu. Celý príbeh sa začína pustovníkom Donanom v časoch ranného kresťanstva (okolo roku 500 nášho letopočtu). Donan prebýval na ostrovčeku a ten dostal meno podľa neho. Slovo eilean je z jazyka Galic, pôvodného jazyka obyvateľov Škótska a Írska a znamená „ostrov“. Neskôr bol hrad niekoľko krát vystavaný a zrúcaný. Ako posledná ho zničila španielska flotila, keď ich kanonáde neodolali ani 4m hrubé steny. Potom hrad zostal na 200 rokov v troskách, kým ho okolo roku 1930 nezrekonštruovali. Hlavnému organizátorovi sa vraj pôvodná podoba hradu zjavila vo sne. Tento príbeh nám rozpráva stará škótska sprievodkyňa. Obyčajne tam len sedí a odpovedá na otázky, ale keď príde väčšia skupina, porozpráva celú históriu. Uvedomil som si, že keď sa nenápadne k nejakej skupine pridám, dozviem sa určite viac, ako keď pôjdem na vlastnú päsť. Vidím príležitosť a chytám sa jej, hoci som oblečený v čiernej motorkárskej výstroji a jedná sa o skupinu aziatov... Uprostred jej rozprávania vtrhnú do miestnosti nejakí postarší ľudia, ktorých identifikujem ako skupinu španielskych dôchodkýň. Rozprávajú sa medzi sebou ľubozvučnými stareckými hláskami a keďže už dobre nepočujú, hlasitosťou nešetria. Kompletne ignorujú výklad pravdepodobne aj preto, že po anglicky nevedia ani h...ello. Našej sprievodkyni sa začína chvieť hlas a je jej strašne trápne, pretože prekričať tú bandu nemá šancu. Veľmi sa ospravedlňuje a striedavo prerušuje výklad, kým za autobus dôchodkýň neopustí miestnosť.

Po výklade obdivujem vystavené kanónové gule. Majú priemer zhruba 20cm a snažím sa predstaviť, akou rýchlosťou museli letieť, aby zničili štvormetrové múry hradu. V ďalšej miestnosti je konečne prvý Škót oblečený v kilte. Vysvetľuje nám, že hrady sa vtedy stavali z kameňa, pretože tým sa minimalizovalo riziko požiaru. Nepriateľ tak isto ako prvú zbraň používal oheň. Drevo sa teda používalo až na vyšších poschodiach hradu. Potom rozpráva o histórii kiltu. Ukazuje na obraz, na ktorom tancujú muži na streche hradu v minikiltoch. Tak vyzerali pôvodné kilty, až neskôr sa predĺžili pod kolená. Na obraze je znázornený večer pred bojom s Jakobitmi. Súčasťou výkladu je aj ukážka, aký môže byť kilt praktický a názorné predvedenie, ako sa v ňom zastrašoval nepriateľ. V tom sa prirútia naše známe dôchodkyne. Škót na ne zazerá, zamračí sa a šahá pod stôl, odkiaľ vyberá malú perkusnú pištoľ a mieri s ňou na najhlučnejšiu dvojicu dôchodkýň. Aziati padajú od smiechu a ja tiež.

Pokračuje vo výklade o klanoch v Škótsku. Slovo klan taktiež pochádza z Galic a znamená deti niekoho... Napríklad „klan McLaudovcov“ vlastne znamená „McLaudove deti“. Jeho vlastný klan pochádza zo severu. Po prednáške za ním dobehne malá aziatka a pýta sa ho na tú perkusnú pištoľ. Ukáže jej, ako sa natiahne a dá jej ju do rúk. Ona sa pozrie priamo do hlavne, na čo sa jej on spýta, či si je vedomá, že práve takto sa to obyčajne nerobí... Všetci sa opäť smejeme a ona si pri stlačení kohútika klepne úderníkom po prste. Tak dobre som sa už dávno nepobavil a odchádzam preskúmať zvyšok hradu. Nachádzajú sa tu rôzne meče. Nie sú vôbec honosné, ako tie, ktoré vidieť v historických filmoch. Ich polorozpadnuté drevené rúčky a vyštrbené čepele dávajú tušiť, že boli skutočnými zbraňami použitými na zabíjanie a nie len výstavnými kusmi zamknutými vo vitríne. Nachádzam padacie dvere. Zaujímavá hračka, ale je zamknutá. Škoda. Po návrate na parkovisko zisťujem, že moja tvár je čím ďalej viac spálená. Slnko svietiace pomedzi mraky a odrážajúce sa od mokrej cesty robí svoje. Natriem sa teda opaľovacím krémom a idem navštíviť miestne toalety. Pri pohľade do zrkadla zisťujem, prečo po mne všetci tak zazerali. Opaľovací krém môjmu zhorenému ksichtu vôbec nepomohol, naopak ho ešte viac podráždil a ten sčervenal na semaforovú červenú. Zmývam ho radšej a rozhodujem sa vydržať bez neho. Ešte čosi prehryznem a vyrážam, ako inak, na sever.

Cesta do Ullapool po A896 a A832 sú striedavo „single track“ cesty a normálne okresky. Mastím si to celkom svižne nakoľko premávka vôbec nie je hustá. Ako tak stojím a fotografujem výhľad na záliv s mólom, začujem zvuk veľkoobjemového dvojvalca. Po chvíli ho už aj vidím. Je to Aprilia RSV s otvorenými ladenými výfukmi. Jazdí na nej Angličan, ktorý sa pristavuje na rovnakom mieste a výborne si pokecáme. Dá sa mu rozumieť každé slovo, na rozdiel od všemožných akcentov, ktoré som už po ceste počul. Upozorňujem ho, že keď si bude nastavovať predpätie zadného ohlinsu, má byť opatrný, pretože ja som na mojom strhol na jednej matke závit. Čuduje sa a po obhliadke jeho mašiny zisťujem, že on má obe matky hliníkové, kdežto ja mám jednu plastovú. Zaujímalo by ma, kto mal takýto úžasný zlepšovací návrh a rád by som sa s ním osobne stretol a spýtal sa ho či vie, ako sa volá lekár, ktorý vyberá plastové matky zo zadnice...

Single track cesta

Angličan má namierené tiež do Ullapool aj so svojimi kamošmi, ktorí dohrmia o chvíľu neskôr. Prehodíme zopár slov a zhodujeme sa, že nám, ľuďom prichádzajúcim z civilizácie, pripadá Škótsko nedotknuté a neskazené. Po ceste ho stretávam ešte veľa krát, pretože obaja zastavujeme a kocháme sa výhľadmi a potom sa striedavo predbiehame. Dorážam do Ullapool ako prvý a tankujem na benzínke, ktorá je našťastie ešte otvorená. Kúpim si aj nejaké sendviče, aj keď majú už len syrové. Kus klobásky im neskôr vylepší chuť. Pri odchode sa ešte naposledy stretávam s Angličanom. Na reči nie je čas a tak len mávnem a valím smer sever po A835.

Cesty sú nádherne kľukaté a poloprázdne. Každá zátačka, každá rovinka, mi robí radosť akú som mal, keď som prvý krát preháňal starého pioniera po poľných cestách za dedinou. Neuveriteľná krajina všade na okolí sa mihá navôkol. Zabúdam aj na spotrebu, ktorú by som mal držať na minime. Je mi to jedno, som rozhodnutý rozložiť stan na mieste, kde mi to chcípne a čakať, kým niekto nepôjde okolo, ale cestu si vychutnám.

Prechádzam mestečkami, na ktoré som sa pýtal hneď v prvom kempe v Škótsku. Moje obavy sa potvrdili, mestečká sú v podstate len osadami štyroch – piatich fariem. Po benzínke ani stopy. Je mi jasné, že pri zvolenom tempe budem musieť minimálne použiť záložný kanister, kým neprídem do John O’Groats. V jednej z väčších usadlostí, nachádzajúcej sa asi 40km od severného pobrežia, je benzínka. Je zatvorená, ale stojan berie kreditné karty a tak sa mi podarí natankovať. Som zachránený a môžem si pokojne vychutnať zvyšok cesty.

V Durness zastavujem pri zatvorenej benzínke, aby som poslal SMS, že žijem a mám aj palivo na zvyšok cesty. Je tu poriadna zima, tak okolo 13st. A tak obliekam na seba všetku výstroj čo mám. Teraz ma čaká presun od západného pobrežia na východné na jeden záťah po A838 a A836.

Počasie sa ustálilo na čosi, čo by som nazval bez dažďa a pod mrakom. Krajina vyzerá trochu inak ako vysočina, kopce sú tu miernejšie a pasú sa tu ovce. Je vidieť aj opustené domy, ktoré mi spomínala staršia pani pri pamätníku Commandos. Ploty sú tu len medzi farmami a na mieste, kde cez ne prechádza cesta, je urobený veľký rošt, ktorý bráni prechodu oviec na cudzí pozemok. Pri prejazde cezeň sa motorka zvláštne rozvibruje, ale nie je to nič nebezpečné. Hoci je cesta úzka, idem svižne. Monster je stavaný presne na tento druh cesty, kľukatá a úzka, výborný asfalt. Nerastú tu stromy a preto je každá zákruta prehľadná a núti ma ísť čoraz rýchlejšie. Keby som len nemal tie tašky! Naklápam to hlboko a natŕčam ucho, či niektorú neškriem o zem. Je to úžasná jazda, ktorá sa slovami ani nedá opísať, dá sa jedine zažiť.

Spojnica medzi západom a východom

Prvé auto stretávam až kdesi v polovici ostrova, kde sa už osady začínajú zhusťovať. Na cestách sú farmári na starších dodávkach a ja zase precitám do reality. Tankujem v Thurso, hoci benzínu je ešte dosť. Je už neskoro a tak len prechádzam okolo Dunnet head, kde sa nachádza najsevernejší bod UK a teda aj Škótska a mierim do John O’Groats. Víta ma ceduľa s nápisom: „End of route“ a ja si uvedomujem, že od zajtra sa v podstate začína môj návrat domov.

John O'Groats

Idem do kempu, ktorý mi spomínal chlapík zo Škótskeho BMW klubu. Ten sa nachádza na pobreží a má výhľad priamo na more. Strašne tu fúka vietor zo severu a tak staviam stan v závetrí za malou stenou. Po dnešnom dni som skutočne unavený a tak len rýchlo namastím reťaz, premyslím trasu na ďalší deň a zalomím to. Musím sa ale najskôr naobliekať. Hoci je Jún, teplota v noci klesá asi na 6-8st a vietor to robí ešte horším. Do spacáku teda leziem v kožených nohaviciach, pod ktorými mám ešte tepláky a termoprádlo. Jedinou výhodou toho všetkého je, že tu nie sú midges. Zaspávam s úsmevom, ako malé dieťa, ktoré dostalo to, po čom tak dlho túžilo.