Z Írska cez Škótsko na rodnú hrudu 2/4

Ďen 4.

Ráno neviem nikoho zohnať na recepcii. Keď sa mi to konečne podarí, majiteľ sa mi veľmi ospravedlňuje a dáva mi zľavu. Najlepší kemp, v ktorom som za celú cestu nocoval, ma teda stojí len 5 libier. Na odporúčanie pokračujem do Belfastu po pobreží po A2. Napravo sú pasienky plné oviec a vľavo modrý oceán. Cesta sa kľukatí ako kopíruje pobrežie. Premávka je riedka, poväčšine turisti a niekoľko karavanov. Nemám vôbec chuť ich predbiehať a radšej si vychutnávam scenériu.

Mestečká severného Írska mi prídu také „civilizované“. Západné pobrežie boli skôr malé farmárske usadlosti, preto sa teraz cítim ako v inej krajine. Mrkám na rýchlomer a sem tam zazerám na šedý mrak, z ktorého mrholí. Keďže dnešným primárnym cieľom je dostať sa do Škótska, mierim v Belfaste rovno do prístavu. Trajekt premáva 7x denne, tak som vynechal rezerváciu a plánujem si kúpiť lístok až po príchode. Keď dorazím do prístavu, nemám kde zaparkovať, tak zamierim na parkovisko s rampou. Automat, ktorý ovláda vstupnú rampu, odo mňa pýta kreditnú kartu, čo sa mi vôbec nepáči a preto na drzovku parkujem rovno pred budovou Stenalines na chodníku.

Na informáciách sedí pán v stredných rokoch, oblečený v obleku. Má šedivé vlasy a na nose okuliare. Zbadá ma, motorkára v zablatených čižmách a špinavej bunde a hoci sa snaží chovať profesionálne, ľavé obočie sa mu nadvihne o kus vyššie, ako to pravé. Asi mu tu takýchto ľudí nechodí veľa. Oznamuje mi, že ak chcem stihnúť trajekt, ktorý práve zakotvil, mám rýchlo priviezť motorku na mólo.

Keďže som hladný, bookujem si ďalší trajekt, ktorý má ísť o 3 hodiny a idem sa previezť po Belfaste. Civilizácia... po chvíli som znechutený z posúvania sa v mestskej premávke a banujem, že som nešiel skorším trajektom. Som už fakt hladný a preto porušujem všetky svoje zásady, ktoré som si dal ešte v New Yorku a zastavujem v Mc Donalde. Nakoniec to čo som si objednal nechutí až tak zle, ale porcia ako pre mačku. Trochu pozriem do mapy, aby som vedel po vylodení aspoň nabrať smer a vyrazím pohľadať nejaké nákupné stredisko. Po chvíli sa mi darí nájsť Tesco, kde nakúpim salámu a bagety na večeru.

V prístave ma posielajú do pruhu číslo 10. Som tam jediný, tak zastavujem úplne vpredu. Vľavo odo mňa stojí vysoký zájazdový autobus, ktorý má otvorený priestor na batožinu a v ňom sedí chlapík s bielymi vlasmi a tetovaniami na oboch predlaktiach. Po chvíli sa s ním dávam do reči. Vysvitlo, že je Škótsky autobusár a kedysi bol námorníkom. Ukazuje mi, kde stáli doky, v ktorých bol postavený Titanic. Pýta sa aj na 5l bandasku, ktorú mám zavesenú pod ľavou taškou. Vysvetľujem mu, že to je železná rezerva, nakoľko mám iba 13,5l nádrž a nerád by som motorku tlačil. Vraj to mám blbé, pretože kamiónisti vyhlásili štrajk a tak nemá kto voziť benzín a môže sa mi stať, že niekde uviaznem. O štrajku som pred cestou nič nepočul, tak dúfam, že to nebude také vážne. Ďalej ma varuje, že v Škótsku je teraz veľa midges. Keď to počujem, začnú ma svrbieť všetky štípance. Dúfam, že len kecá a radšej sa spolu smejeme na šoférovi mikrobusu, ktorý parkuje po mojej pravej strane. Bol zaviezť golfistov z hotela na letisko. Autobusár ho podpichuje, či mu tam nanosili trávu, keď teraz zametá podlahu.

V tom prichádzajú dvaja Španieli na bavorákoch ovešaných kuframi. Obaja sú nahodený v BMW textilných kombinézach a vyzerajú ako Ewan a Charlie v Long way round, hoci sa podľa ich slov idú len opiť do Edinburgu. Roberto nerozpráva po anglicky vôbec a Eduard len trochu. Zvláštne je, že všetko vybavuje ten prvý. Nalodíme sa a priviažeme motorky. Ja si beriem so sebou len tankvak, v ktorom mám cennosti a ostatné veci vrátane prilby nechávam na motorke. Španieli sa strašne divia, oni toho berú podstatne viac. Vraj keby som bol v Španielsku, zmizlo by mi všetko.

Už som si na takéto pomery odvykol. V Írsku sa temer nekradne, výnimkou sú samozrejme veľké mestá. Bežne po natankovaní nechávam prilbu na riaditkách pokým platím, vo fitnescentre pod lavičkou pokým cvičím a nikdy nebol žiaden problém. V práci som raz dokonca zabudol kľúčiky celý deň v zapaľovaní a motorka tam stále bola. Len dúfam, že ich tam nezabudnem na Slovensku.

Cesta trajektom ubehne rýchlo, celú ju prekecáme v palubnom bare. Studená kola s ľadom pomáha, keďže slnko začalo neuveriteľne páliť. Vylodenie v Škótskom Stranraer prebieha hladko. Rozlúčim sa so Španielmi a poprajem šťastnú cestu. Fúka tu silný bočný vietor a na každom kroku je speed camera. Musím sa krotiť, pretože prázdna až nezvykle hladká cesta A77 zvádza k svižnej jazde. Predstavujem si, ako sa budem musieť plaziť celý zvyšok výletu a miesto scenérie striehnuť na rýchlostné limity, čo ma vôbec neteší.

Značka kempu ma ale odvádza ďalej od hlavnej cesty a rýchlo mením svoj názor. Cesta je kľukatá ako Šturec, žiadne kamery, nulová premávka a ja si to parádne užívam. V kempe blízko Barrhillu dostávam mapu, na ktorej sú vyznačené kempy v celej krajine a tak Írske dobrodružstvá s hľadaním kempov na poslednú chvíľu sa konať nebudú. Majiteľka je veľmi milá pani. Vysvetľujem jej svoj plán a ona je celá unesená a vraví, že aj ona by taký výlet strašne rada urobila. Snažím sa u nej vyzistiť ako je to na severe s benzínovými pumpami. Vraví mi, že najďalej vo svojom živote bola vo Fort William, čo je v podstate uprostred Škótska.

Rozbalím stan a vymením spojkové lamely. Obloženie by ešte vydržalo 5000km, ale vonkajšie zuby lamiel sú už príliš otlčené a ničia spojkový kôš. Výmena je jednoduchou záležitosťou, nebyť otravných midges. Škótsky ujo autobusár sa bohužiaľ nemýlil. Dúfam len, že s tým benzínom mu to nevyjde.

Deň 5.

Ráno sa mi darí zbaliť stan s minimálnym množstvom štípancov a vyraziť po pobreží na sever. Na prvej benzínovej pumpe zastavujem napojiť koníky. Na stojanoch visia ceduľky, petrol max 20 libier. Tak ujo autobusár mal pravdu. Kvôli štrajku sú rôzne obmedzenia na maximálne množstvo paliva. Nie že by to bol problém, mne sa do nádrže aj tak toľko nevojde, len dúfam, že sa to v najbližších dňoch nezhorší.

Natankujem a potiahnem Ducatku kúsok nabok a píšem SMS. V tom sa prirúti banda motorkárov s Írskymi EČ. Pozdravím a jeden z nich prichádza bližšie prehodiť pár slov. Sú to všetko kamoši z Kerry. Kerry je okres na juhozápade Írska a dalo by sa povedať, že je to čosi ako naše Záhorie. Polovica vtipov v Írsku začína: Kerry man walks in the bar... alebo obľúbený: Koľko je vtipov o ľuďoch z Kerry? Žiaden, všetko je pravda... Nechcem vyvolať incident, tak sa radšej pýtam kam majú namierené. Vravia, že chcú ísť na jeden z ostrovov, ktoré sa nachádzajú severne od Škótska. Ľutujem, že nemám viac času a nemôžem sa pripojiť. Rozoberáme štrajk a oni ma podpichujú kvôli môjmu malému dojazdu. Rozmýšľam, či im predsa len neporozprávam zopár vtipov, ale čas ma tlačí a oni sú v presile. Rozlúčim sa teda a vymýšľam nanovo SMS, ktorej znenie som medzičasom zabudol.

Opäť speed camery, navyše musím prejsť cez husto zastavanú oblasť v okolí Glasgowu a nakoľko som zavrhol presun po diaľniciach, plazím sa od semafora k semaforu malými mestečkami. Neverili by ste, ako dokáže byť teplo v čiernej koži, keď začne piecť slnko a na nádrži máte tankvak (odborne zvaný aj nádržbágel), ktorý bráni prúdeniu vzduchu.

Keď v jednom mestečku poblúdim, rupnú mi nervy a zapínam zariadenie GPS(Gde v Prd*li Som). Nastavím cieľ Fort William a zatínam zuby, lebo GPSko ma posiela cez niekoľko menších mestečiek, kým prejdem okolo Glasgowu. V jednom z nich je zrovna nejaká slávnosť a majú tam sprievod. Musím sa vynájsť a prekľučkovať bočnými uličkami. Na druhý pokus som úspešný a fujazdím preč.

Postupne sa vzďaľujem mestečkám a konečne mierim na Škótsku vysočinu. Chvíľu sa teším, ale premávka začína hustnúť. Čochvíľa je to horšie ako v tých mestách. Idem v jednej dlhej kolóne áut na A82, ktorú vedie nejaký karavan rýchlosťou 70-80km/h. Je tak dlhá, že predbiehanie nemá cenu. Navyše na každom druhom odpočívadle stoja policajné motorky. Takto som si veru výlet nepredstavoval. Snažím sa utešiť tým, že je sobota a tak Angláni vyrazili na výlet.

Motoriek je tu viac ako áut. Keby som nemusel radiť, tak môžem ísť stále so zdvihnutou rukou. Mení sa aj ich zloženie. Už to nie sú len BMW alebo japonské superšporty. Vidieť aj exotickejšie značky. Dokonca stretávam skupinku 3 Ducatiek. 996tka, ST2 a Classic. Sem tam prefičí RSVčko s ladenými výfukmi, alebo 999S. Keď ich začujem, mám hneď chuť odštupľovať Termignoni a ísť sa ponaháňať. Tieto myšlienky mi odháňa všadeprítomná polícia. Poväčšine sa jedná o pár motocyklov značky Honda. Takáto naháňačka by bola tiež zaujímavá, ale asi príliš drahá a je dosť možné, že aj posledná.

Citeľne sa ochladzuje a tak zastavujem a teplejšie sa obliekam. Škótske hory sú zvláštne. Ich údolia sú väčšinou nižšie ako morská hladina a preto ich more zaplavilo. Na takýchto slaných jazerách existuje príliv a odliv ako na mori. Zastavujem sa vo Fort William, aby som natankoval. Kúsok za mestom sa nachádza vrch Ben Nevis, ktorý je najvyšším vrchom v UK. Svojou výškou 1344m žiadneho Stredoeurópana neohúri, no napriek tomu je na jeho vrchole ešte stále sneh. Predsa len sa nachádza trochu severnejšie, ako naše Slovenské hory.

Prechádzam údolím a začínam stúpať do kopcov. Pod úpätím fotím pár gýčoviek s voľne pasúcimi sa sobmi. Je to nezvyk, pretože v Írsku nie je žiadna vysoká zver, nakoľko tam nie sú žiadne lesy. Tie im kedysi dávno vyrúbali Angláni, aby si z nich postavili loďstvo. Kecám, majú tam také menšie fliačiky, z ktorých urobili národné parky a vyberajú v nich vstupné...

Na vrchole kopca nad údolím je pamätník na legendárne jednotky Commandos, ktoré operovali počas druhej svetovej vojny. Neďaleko odtiaľto, v dedinke Achnacarry, mali základňu a táto krajina bola ich výcvikovým poľom. Okolo pamätníku sa prechádza starší pán so svojou manželkou. Ja ho pozdravím a on odkývne. Obaja čítame dosku na podstavci pamätníku. Keď skončíme, poznamená, že to boli tvrdí chlapi. Pýtam sa ho, či niektorého z nich poznal. Súhlasne prikývne a začne rozprávať, ako to bolo počas vojny, ako títo muži trénovali v okolí, ako ich v zime vyhnali do lesa a nechali ich, aby sa starali sami o seba, ako len vedia. Len tí, ktorí prešli kompletným výcvikom, mohli nosiť zelený baret, ktorý sa stal symbolom tých najlepších. Commandos bojovali, aby získali späť pobrežie Európy a neskôr na blízkom aj ďalekom východe. Starý pán má v zuboch všetkých ľudí, ktorí prispeli k tomu, že druhá svetová vojna trvala tak dlho. Špeciálne sa hnevá na Winstona Churchilla. Vraví: „Tento pán nikdy nebol tam, kde sa bojovalo, nikdy nevystrelil, vždy len poslal vojakov, ktorí boli zmasakrovaní. Objavil sa však na Kube, alebo v Austrálií, všade tam, kde mali dobrý alkohol a dobré cigary.“ Prehodíme ešte pár slov o našich výletných plánoch a pridáva sa k nám aj jeho pani. Spomínam, že chcem navštíviť samotný sever Škótska a ona nemôže prestať ospevovať túto časť krajiny. Jej tvár však zosmutnie, keď rozpráva o prázdnych zrúcaných domoch, ktorých vraj uvidím veľa. Podľa jej slov pred mnohými rokmi zlí a chamtiví ľudia vyhnali celé rodiny zo svojich domov, aby získali viac pôdy pre pasenie oviec a takto sa uistili, že sa nevrátia. Rozlúčime sa a poprajeme si „safe journey“. Čaká ich ešte dlhá cesta do Manchesteru a mňa rozloženie tábora.

Premávka sa postupne zmierňuje a zase môžem ísť svojím tempom. Je tu vidieť veľa peších turistov a cyklistov, pre ktorých sú tieto hory ako stvorené. Po ceste často zastavujem a fotím. Pohybujem sa rýchlosťou okolo 80km/h a kochám sa krajinou. Holé kopce pokryté iba trávou a kameňmi kam len oko dovidí. Na hrebeňoch je vidieť malé postavičky turistov a kde tu pod kopcom parkovisko plné ich áut. Počasie je premenlivé, väčšinou odrazu svieti slnko a prší. Na fotenie sú to veľmi nepríjemné podmienky, pretože scéna je príliš kontrastná. Zatiaľ som si ešte nekúpil polarizačný filter a tak sa zmierujem so silnými prepalmi v mrakoch.

Kempujem neďaleko Fort Augustus. Hneď po príchode vzbudzujem pozornosť motorkárov, ktorých je tu neúrekom. Uprostred kempu majú tábor motoguzzisti a vo východnom kúte BMW klub Škótsko. Hneď po príchode sa ku mne prihovorí jeden z jeho členov. Pokecáme kam mám namierené a keď sa dozvedá, že chcem ísť do John O’Groats, odporúča mi kemp, ktorý je priamo v meste a pozýva ma na dlhšiu debatu k nim do ich stanu.

Sotva stihne odísť, vrhnú sa na mňa midges. Už viem, prečo so sebou vláčia ten stan. Je to fakt zlé, mám už celú hlavu a ruky doštípané a začínam seriózne uvažovať, že môj stan dostávam s prilbou na hlave a zavretým plexi. Keď som hotoví, vyberám sa pozbierať nejaké brožúry na recepciu a najesť sa. Som hrozne vyčerpaný po rannej jazde mestami v horúčave a poobednej jazde v premenlivom počasí a preto sa pred polnocou budím s brožúrou o Lochneskom jazere na čele. Je to škoda, lebo som vážne chcel ísť na pokec k BMWákom a spýtať sa, kde majú Ewana McGregora a Charlieho Booremana.

Je tu kosa, tak sa pre istotu obliekam čo najteplejšie, zaleziem do spacáku a poriadne ho stiahnem tak, aby mi z neho trčal len nos. Zajtra ma čaká ten úsek Škótska, kvôli ktorému som vlastne celý výlet podnikal, teda najsevernejšia časť vysočiny.