Korzika a Sardínia - skanzeny Stredomoria

Nevedel som presne do čoho idem, pretože to mala byť moja druhá väčšia cesta na motorke a skúseností som veľa nemal. Našťastie motorka v podobe Suzuki Vstrom alebo tiež DL650 sa ukazovala ako veľmi spoľahlivý stroj veď prvú veľkú cestu do Albánska v minulom roku som na nej zvládol bez poruchy. Takže, po štúdii a zbieraní informácií o týchto zaujímavých ostrovných krajinách som bol už nedočkavý kedy konečne vyrazíme. Píšem vyrazíme pretože nás bolo viac, konkrétne moja maličkosť (Miro), servisák Peťo, kuchtík Zolo a Rudinko so svojím bratom Peťom, ktorý dostal neskôr na odlíšenie výstižnú francúzsko - korzickú prezývku Pier. Plánovanie cesty a vstupenky do skanzenu v podobe lístkov na trajekt zabezpečoval servisák Peťo, pretože tentokrát podľa jedného nepísaného pravidla to prischlo jemu, čo mi v podstate vyhovovalo, takže som nemal iné starosti len nezabudnúť zobrať a pobaliť všetko dôležité a nevyhnutné na cestu. Mal som k dispozícii pomerne veľa miesta keďže mám dva bočné kufre jeden veľký topcase a plus jedna cestovná taška na zadnom sedadle, ktorú som napchal ako pravý Slovák keď odchádza na dovolenku, stravou v podobe konzerv, instantných polievok, trvácnej klobásky a ďalších dobrôt, veď človek nikdy nevie. Veľmi vhodná vec, čo sa mi osvedčilo a odporúčam každému cestovateľovi na dlhšiu cestu je energetický nápoj, prípadne kvôli ušetreniu miesta to môže byť aj hroznový cukor.

Pár týždňov pred odchodom sa nám začalo dosť kaziť počasie, dosť je možno aj slabé slovo, pretože vonku neustále pršalo už niekoľko týždňov a z Rakúska, Čiech a Nemeckého Bavorska hlásili veľké povodne, ktoré si vyžiadali aj ľudské obete. My sme len dúfali, že v deň D, kedy budeme musieť vyraziť či sa nám to páči alebo nie, kvôli rezervovaným lístkom na trajekt, nebude pršať. Predsa len 1200km ktoré sme mali v pláne prejsť za jeden deň do talianskeho Livorna nie je málo a dážď by nás mohol natoľko spomaliť, že by sa mohlo stať, že zmeškáme nalodenie na trajekt, alebo v lepšom prípade budeme musieť cestovať aj cez noc čo sa tiež nikomu nechcelo. Odchod smer Livorno bol naplánovaný na piatok 26 júna v čase o 2:00 ráno z Nitrianskej benzínovej pumpy, kde sme sa mali všetci stretnúť vrátane Piera, ktorý pricestoval na svojej motorke už niekoľko dní vopred z Mníchova keďže tam pracuje.

Prvý deň (26.6.09)

Vyrážam do Nitry o niečo skôr, ešte za tmy cca o 1:00 SEČ. Samozrejme opäť začalo u nás pršať a do Nitry to mám dobrých 40km. Obliekol som si nepremok a poď ho v ústrety nového dobrodružstva. Cestou do Nitry, kedy dosť intenzívne pršalo som si predstavoval aké „zaujímavé“ to môže byť na diaľnici keď prší a vy sa musíte hnať po mokrej vozovke tak aby sa stihlo nalodenie. Našťastie už tesne pred Nitrou dážď ustal a v celej Nitre nebolo po daždi ani zmienky. Na benzínku som dorazil v predstihu a po chvíľke čakania dorazili aj ostatní štyria spolubojovníci. Spomeniem ešte celkovú zostavu motocyklov: 2x Suzuki Vstrom (vrátane mojej) a 3x Honda Transalp, pričom jeden bol posledný model aj so systémom ABS. Celý tento deň mal byť iba presunový, takže cesta až na pár svetlých výnimiek nie moc zaujímavá. Samá diaľnica v SR (Nitra –BA), diaľnica v Rakúsku a do tretice zasa diaľnica v Taliansku. Tou svetlou výnimkou bola odbočka z diaľnice, kedy sme už mali preplnených a drahých Talianskych diaľnic plných smogu a kamiónov plné zuby a odbočili sme niekde pri Florencii na cestu, ktorá aj keď bola plná vozidiel, v piatok sa to dalo očakávať, tak aspoň bola zaujímavá svojimi zákrutami a nádhernými scenériami, ktoré sa nám otvárali zakaždým akonáhle sme vystúpali kopec. Blízkosť mora bolo cítiť už niekoľko kilometrov pred príchodom do prístavu. Do Livorna sme dorazili dosť neskoro v noci a po chvíľke hľadania prístavu pre nalodenie, za výdatnej pomoci navigácie GPS, sme okolo 23:00 dorazili na miesto nalodenia. Bol som trochu prekvapený, že tak veľký prístav a nevidel som nikde nijakú čakáreň tak ako to poznáme z našich autobusových alebo vlakových nádraží. Bolo tu iba parkovisko aj to bez lavičiek na ktorých by sme si odpočinuli po tak namávahej ceste, v tej chvíli sme ale mali všetkého plné zuby a tak sme zaľahli tam kde bolo voľné, to jest na betón vedľa našich strojov.

Druhý deň (27.6.09)

Nad ránom sme už boli všetci hore, predsa len studený betón nie je ideálne miesto na spanie. Na parkovisku vedľa nás pribudlo cez noc niekoľko áut, ktoré tu večer neboli keďže sme večer dorazili úplne prví. Všimol som si že aj ostatný spali tak ako my na studenom betóne, resp. niektorí spali vo svojich autách, takže asi skutočne tu žiadna čakáreň nebola. Podľa inštrukcií na lístku 90 minút pred odchodom sme mali byť už pred vstupom na trajekt, tak sme sa nezdržovali raňajkami a podobnými nezmyslami, ale radšej sme hneď išli na mólo kde sa naloďovalo. Pred 9:00 hodinou sme už boli nalodení a motocykle boli upevnené popruhmi v podpalubí tak obrovskej lode, že nebyť dobrého značenia tak by sa tu dalo aj poblúdiť. Trajekt patril spoločnosti MOBY Lines Europe a z vrchnej paluby na ktorú sme sa hneď všetci pobrali bol nádherný výhľad takmer na celé mesto. Moja celkovo prvá plavba prebehla bezproblémovo a morskú nemoc som ja a ani nikto z nás nedostal, možno aj vďaka tomu že cesta trvala len cca 4 hodiny a loď bola taká veľká, že viac bolo cítiť vibrácie z naftových agregátov ako samotné vlny.

Okolo obeda sme boli na Korzike a vylodení v prístave mesta Bastia. Bastia patrí medzi druhé najväčšie mesto Korziky, ale my sme sa zdržali v meste len minimálne a po nákupe francúzskych bagiet a koly v malej samoobsluhe sme sa vrhli objavovať krásy Korziky. Neprešli sme veľa kilometrov, pretože to terén ktorý tvoril samý kopec a zákruty nedovoľovali, ale hneď po prvých pár kilometroch som zistil, že Korzika bude o niečom inom ako jazdiť rovinky na juhozápadnom Slovensku, ale tiež iné ako naše horské prechody. Hneď poviem prečo. Jednak nádherné a perfektne upravené kľukaté cesty tiahnuce sa celým pobrežím tak, že z jednej strany cesty je skala a z druhej strany strmý zráz do mora. Nadherná stredomorská príroda so zaujímavými skalnými útvarmi, ktoré vystupovali z mora a tiahli sa celým pobrežím, nádherný výhľad na more to všetko spolu tvorilo neopakovateľnú scenériu a mali sme čo robiť aby sme nezaplnili pamäťovú kartu fotoaparátu hneď v prvý deň. Každú chvíľku prestávka na fotenie, nasadanie na motorky a opäť vysadanie a fotenie a týmto spôsobom sme sa dostali cca 30km severne od Bastii do kempingu s názvom Santa Marina. Kemping bol perfektne prispôsobený okolitej prírode s mnohými stromami, tak aby mal možnosť každý návštevník kempingu „prespať“ pod jedným stromom. Pláž nebola síce ďaleko od kempu, ale bola ešte len vo fáze stavebných úprav čo som usúdil z neďaleko odstaveného buldozéra a na miesto piesku či štrku tu bola nahrnutá zem. No nič, kúpanie v mori sme odložili na neskôr veď príležitostí bude ešte dosť. Beztak sme boli unavení a po zjedení jednej nechutnej konzervy s hovädzím a vypití „menšieho“ prípitku v podobe talianskeho Amareta sme ihneď zaľahli do stanov postavených pod svojím vlastným stromom.

Tretí deň (28.6.09)

Hneď na druhý deň pobytu na Korzike sme vyrazili pobrežím ďalej na sever čo znamenalo dostať sa na najsevernejšiu časť ostrova a potom opäť pobrežím pokračovať ďalej okolo ostrova. Doteraz boli teploty viac menej mierne, ale teraz na nás slnko doslova pieklo a my sme si mohli vychutnávať perfektnú jazdu po slnečnej Korzike.

Z pobrežia sme prešli po cca 100km jazdy do vnútrozemia ostrova, tak aby sme zistili čo „nového“ v týchto končinách. Z internetu a iných médií sme mali rôzne informácie o nezhodách medzi Korzičanmi a Francúzmi a tu sa to len potvrdzovalo, pretože bolo dosť často vídať rozstrieľané, popísané alebo inak znehodnotené francúzske značenie názvov obcí a smerových tabúľ. Vnútrozemie ostrova, konkrétne jeho severná časť, bolo oproti bujnej prírode pobrežia vyprahnuté, ale stále tu bolo čo obdivovať. Vegetácia tu nedosahovala takých rozmerov ako na pobreží a väčšinou tu bola suchá tráva a stromy menšieho vzrastu. Rástli tu veľké kaktusy - opuncie. Výhonky tohto kaktusu sú dokonca jedlé a bežne sa konzumujú, ale my sme to radšej neskúšali a podľa veľkosti a sfarbenia výhonkov neboli aj tak ešte dostatočne zrelé.

Stany sme rozložili v divokej prírode vedľa veľkej vodnej nádrži, ktorú som však na mape nenašiel, asi nebola až tak veľká. Podľa GPS sme sa nachádzali niekoľko kilometrov od mesta s názvom Nessa. Stany sme už mali poskladané keď sme zrazu započuli neďaleko od nás streľbu. Nevenovali sme tomu veľkú pozornosť, ale zrazu sa zjavil miestny farmár na pickupe a na korbe mal poľovných psov nejakej väčšej rasy s vycerenými tesákmi. Za štekotu svojich psov zastal vedľa nás, ihneď ma napadlo veď mi tu vlastne stanujeme na čierno a určite bude žiadať prinajmenšom aby sme sa ihneď pobalili a odtiahli preč. Namiesto toho vystrčil z okna svojho auta ruku a podával mi dvoch čerstvo zastrelených zajacov z ktorých ešte tiekla krv. Mrmlal niečo po francúzsky, ale keďže sa usmieval pochopili sme že tých zajacov nám chce asi darovať. Zajacov som teda zobral a vzápätí mu Zolo pohotovo nalial z domácej. Po vypití nám ešte niečo asi zaželal (dobrú noc) a s úsmevom odfrčal preč.

Zolo ihneď navrhol spracovanie mäsa za čerstva, čo znamenalo odrať zajace z kože, vyvrhnúť vnútornosti a mäso poriadne poumývať. Všetko sme teda pripravili na opekanie, hneď sme založili vatru, rozložili moju nerezovú trojnožku na ktorej sme ich potom upiekli. Zajacov sme mierne obhorených čiastočne aj skonzumovali, pretože ako povedal hneď na začiatku Peťo, darované sa nemôže odmietnuť.

Štvrtý deň (29.6.09)

Po pobalení všetkých vecí a nasadnutí na motorky sme sa pobrali opäť smerom k pobrežiu a odtiaľ späť do vnútrozemia ostrova až k mestu Corte. Píšem to, pretože fakt to vyzerá akoby sme sa ani nepohybovali na motorkách ale lietadlom, v skutočnosti treba brať do úvahy to že ostrov nemá väčšie rozmery ako Bansko-Bystrický kraj v SR. Tentokrát sme prechádzali členitým vnútrozemím s pomerne husto a bujne porastenými lesmi čo som bol prekvapený oproti včerajšej vnútrozemskej vyprahlej vegetácii.

Ubytovali sme sa v kempe v blízkosti veľkého jazera, ktoré som tentokrát našiel aj na mape. Ihneď sme si dali s Pierom za mierny poplatok dobíjať naše baterky do foťákov, pretože všade okolo bolo vždy niečo zaujímavé a bolo nutné to mať aj patrične zdokumentované. Cestou do kempu sme sa stihli aj okúpať na štrkovej pláži a v obchode nakúpiť nejaké potraviny. Medzi najlacnejšie obchody na Korzike patrila každému z Rakúska dobre známa sieť predajní potravín "Spar". Uvediem niektoré ceny potravín v obchode: pivo 3,5-eur/0,5l plechovka, chleba podľa veľkosti 1 až 2,5-eur/ks, cola alebo limo 1,5-eur/1,5 litrová fľaša, francúzska bageta 1,-eur/ks, benzín 95 natural 1,3-1,4- eur/l. Spomeniem ešte cenu za noc v kempingu, kde cena na motocykel a na osobu vyšla cca na 10,-eur. Takže z cien vidno že krajina, resp. ostrov je turisticky zameraný a ceny sú tiež také ako pre turistov. Večer sme v kempe ešte obom Petrom zagratulovali k meninám, pretože dnes podľa kalendára pripadli meniny na Petra Pavla.

Piaty deň (30.6.09)

Hneď ráno sme museli na mojej motorke dotiahnuť hlavu riadenia, pretože sme zistili že bola mierne povolená. Našťastie neďaleko kempujúci motokrosári z Rakúska mali všetko potrebné náradie na opravu tejto menšej závady. Títo chalani boli fakt ochotní a ihneď vybrali celý kufor s náradím, ktorý mali na opravu svojich ako bolo na prvý pohľad vidno už dosť opotrebovaných a terénom zničených strojov. Po pobalení sme mohli vyraziť, smer hlavné mesto Ajacio. Ihneď po prvých kilometroch jazdy som pocítil rozdiel v riadení a hlavne zákruty som začal prechádzať oveľa istejšie. No so servismanom Peťom sa to porovnávať stále nedalo, keďže on mal vzor na pneumatikách až do kraja zodratý a mne stále do konca ešte hodne chýbalo. Cesta bola opäť veľmi zaujímavá, prechádzala cez veľké horské priesmyky, kde bola miestami cesta už tak úzka, že ak išli dve osobné autá muselo jedno z nich postáť a obchádzať sa veľmi opatrne.

Do hlavného mesta Ajacio sme dorazili niekedy na obed, kedy vrcholila premávka v meste a do toho ešte pieklo slnko. Takže sme pochopiteľne radšej akonáhle sa dalo zastali, odstavili motorky do chládku a sadli sme si na pizzu do miestnej pizzerie. Po výbornom obede sme sa opäť pohli ďalej a skúsili nájsť nejaký kemp. Po dlhšom hľadaní sa nám podaril nájsť kemp, ktorý však podľa mňa bol najhorší zo všetkých aké som doteraz videl. Najväčšími nevýhodami kempu boli sociálne zariadenia, ktoré boli staršieho typu a pripomínali sociálne zariadenia z našich odpočívadiel. Po pravde však boli o niečo lepšie, predsa len si môžeme gratulovať a smelo tvrdiť že na nás Slovákov nemajú. Až do večera sme sa rozprávali o čom inom ako o motorkách a na večer sa chalani vybrali zažiť nočný život hlavného mesta. Ja som zostal pre istotu strážiť stany a to aj z dôvodu, že obďaleč sa pohybovali a mali stany dvaja podozriví mladí chlapíci, ktorí boli od nás niekoľko krát za sebou žobroniť o cigaretu.

Šiesty deň (1.7.09)

Vyrážame z mesta preč opäť do vnútrozemia ostrova , ktoré je v týchto končinách nádherné, opäť kľukaté cesty niekoľko horských priesmykov spolu s pekným počasím ponúkali perfektné vozenie. Tentokrát sme plánovali prespať na divoko, po včerajšom kempe som bol aspoň ja rád, že radšej prespíme niekde pod stromom ako v zlom kempe. V týchto končinách sa však ubytovanie na divoko nestretáva veľmi s porozumením, pretože sme videli aj značenia ktoré to vyslovene zakazovali a okrem toho prístup do nejakého odľahlejšieho miesta bol väčšinou dosť zlý, kvôli strmým zrázom a horskému terénu. Nakoniec sme sa rozhodli ak nemôžeme prespať niekde medzi kopcami prespíme teda priamo na kopci. Na prespanie sme si nemohli vybrať lepšie miesto ako na kopci v národnom parku v ktorom boli nádherné skalné útvary v podobe akýchsi vaničiek vytvorených do skál tečúcou dažďovou vodou. Každý z nás si vybral jednu takúto vaničku do ktorej si rozložil spací vak. Spať pod holým nebom na skale ešte k tomu v nádhernej prírode to je fakt zážitok. Ešte sme spolu žartovali, že nebolo by zlé nafotiť to do nejakého turistického sprievodcu ako dobre sa tu dá prespať. To sme však nevedeli čo bude nasledovať o pár minút. Onedlho sa úplne zotmelo, takže nebolo vidieť nič len vrcholky kopcov osvetlené mesiacom. V tejto úplnej tme v diaľke sa ozval taký prenikavý rev, že sme odrazu takmer všetci vyskočili na nohy a nevedeli sme čo sa deje. Po minúte bol počuť v diaľke opäť rev, ale z iného kopca a to už sme nemohli vôbec spať z obavy, že ide o fakt veľké, rýchlo sa presúvajúce zviera, najpravdepodobnejšie v podobe medveďa, ktorému sme zabrali flek. Tejto myšlienky a predstavy v podobe krvilačného medveďa sme sa dlho všetci držali a keďže nikto z nás nie je poľovník a ešte nikto nikdy v živote tak prenikavý rev nepočul zdala sa nám táto predstava neskutočne reálna. Ešte k tomu historky, ktoré sme si začali rozprávať a ktoré o krvilačných medveďoch pozná hádam každý, nám na odvahe vôbec nepridali, ale skôr naopak. Až neskôr po dlhšom mulatovaní sme si uvedomili že na Korzike žijú z väčších zvierat len muflóny, ktoré by mohli vydávať takýto rev a že tie sa na rozdiel od medveďov mäsom neživia takže nám nehrozí zožratie za živa v spánku. Jediný kto zostal po celý čas ležať bol Zolo, ktorý spal tak tvrdo, že by ho neprebudilo ani stádo muflónov.

Siedmy deň (2.7.09)

Ráno nás zobudilo ako prvé slnko a potom hneď Zolo, alebo naopak ? Ten do ružova vyspatý pobehoval po skale a balil si veci na motorku. Porozprávali sme mu čo sa v noci udialo nech je v obraze a Zolo nám na to ukázal fotku statného muflóna na neďalekej skale, ktorého odfotil včera hneď po našom príchode. Škoda len že sme to nevedeli už včera, mohli sme sa vyspať aj my.

V tento deň sme mali v pláne doraziť do prístavu v meste Bonifacio a nalodiť sa na trajekt smerom na ďalší ostrov alebo skanzen stredozemia - Sardínia. Mesto Bonifacio patrí medzi prekrásne starobylé mestá a bolo tu naozaj čo obdivovať, navyše terén na ktorom sa mesto nachádza je veľmi členitý takže po vystúpaní na kopec máte celé mesto ako na dlani. V tomto meste sú nádherné starobylé uličky a spústa obchodov so suvenírmi, kde sme si aj my nejaké suveníry na pamiatku kúpili, veď možno sme na Korzike posledný krát v živote.

V prístave bola vybudovaná nová pekná čakáreň s veľkou vstupnou halou na predaj lístkov. Nalodili sme sa na trajekt podstatne menšieho prevedenia ako bol ten ktorým sme pricestovali a ktorý ako som si všimol tu premáva medzi ostrovmi tak ako u nás vlak či autobus, čiže v pravidelných časových intervaloch. Za necelé dve hodiny plavby sme dorazili na Sardíniu, konkrétne do prístavu mesta S. Teresa di Gallura. V meste sme sa nezdržiavali a pokračovali sme smerom na juh do mesta Budoni, kde nás mala čakať Petrova dcéra Peťa, ktorá tu žije už nejaký ten rok spolu so svojím priateľom so sardínskymi koreňmi. Na Sardínii ma ihneď prekvapili oproti Korzike preplnené cesty a vlastne aj diaľničné úseky, ktorými sú prepojené jednotlivé veľké mestá po celom ostrove. Predsa len je vidieť že Sardínia je už oveľa väčší ostrov, približne na rozlohu 3 krát väčší ako Korzika. Ďalší podstatný rozdiel je že Sardínia patrí Taliansku na rozdiel od Korziky ktorá patrí Francúzsku.

Do mesta Budoni sme dorazili večer a Peťa nás už čakala s pripraveným ubytovaním, ktoré sme mali zabezpečené na prízemí veľkého rodinného domu s nádherným veľkým kamenným múrom. Kamene ako stavebný materiál tu bol odpradávna vo veľkom využívaný na stavbu domov a i v dnešnej dobe ho tu ľudia radi používajú.

Ôsmy a deviaty deň (3.7. a 4.7.09)

Potom ako sme sa včera zoznámili a privítali s Peťou a jej priateľom Giovannim (skrátene Džany), rozhodli sme sa v tento deň ísť sa kúpať. V meste Budoni bola nádherná veľká piesková pláž na ktorú sme sa všetci vybrali na motorkách. Ja som si zabudol zobrať opaľovací krém, takže hneď v prvý deň som sa dobre spálil. Teploty boli fakt dosť vysoké a tak som sa v priebehu niekoľkých minút tak spálil že na druhý deň som chodil na pláž už len zabalený v uteráku ako nejaký mohamedán.

Večer nám Peťa s priateľom pripravili skvelú hostinu, pretože nám upiekli malé prasa, ktoré piekli vo vlastnoručne navrhnutej a postavenej peci umiestnenej v kamennom múre. Pečeným bravčovým sme sa napchávali do noci tak, že sme sa už nevládali ani pohnúť. Musím povedať, že Peťa aj s priateľom boli skvelí hostitelia a tak sme sa rozhodli že im to musíme aspoň čiastočne oplatiť.

Desiaty deň (5.7.09)

V tento deň sme sa rozhodli zobrať Peťu s Giovannim na motorkách na malý výlet, čím sa im aspoň čiastočne odvďačíme za pohostenie a ubytovanie. Vybrali sme sa teda do vnútrozemia ostrova, kde nám aj Giovanny sľúbil ukázať zaujímavosti Sardínie, keďže je tu domáci a vyzná sa tu oveľa lepšie ako my. Vyrazili sme teda všetci smerom na mesto Nuoro. Najskôr sme museli prejsť približne 50km po diaľnici takže nič moc, navyše tunajšie diaľnice mali v jednom kuse stále zvodidlá, ktoré navodzujú pocit z úzkej cesty a človek nemá možnosť odbočiť hocikde ku krajnici a vyhnúť sa tak prípadnej krízovej situácii pretože aj okraje cesty sú tu veľmi úzke. Len veľmi zriedka bolo parkovacie miesto popri diaľnici. Akonáhle sme odbočili z diaľnice už sme sa vozili podobne ako to bolo na Korzike, aj keď terén nebol až tak členitý ako na Korzike, jazdilo sa perfektne, nakoľko ani tu cesty nie sú rozbité alebo pokryté nánosmi štrku a kamenia ako to poznáme z našich ciest, hlavne po zime. Dokonca aj nákladné autá tu jazdia v oveľa menšom počte. Serpentínami sme postupne stúpali čoraz vyššie až sme dorazili do úplne opusteného polorozpadnutého mesta s názvom Gairo Vecchio. Toto mesto podľa rozprávania Giovanniho, jeho obyvatelia opustili už dávnejšie kvôli zosuvom pôdy pri výdatných dažďoch, ktoré okrem zrúcania niekoľkých domov si vyžiadali aj ľudské obete a ostatní ľudia sa zo strachu radšej odsťahovali bývať inde. Celé mesto bolo totiž postavené dosť nešťastne na pozemkoch, kde hrozia pri rozmočení pôdy neustále zosuvy. Po prehliadke polorozpadnutého mesta sme sa pobrali ďalej kde v malej dedinke sme si dali všetci chutný obed v podobe cestovín s typickým placatým sardínskym chlebom. Po občerstvení sme pokračovali ďalej opäť serpentínami popri miest a dedín s krkolomnými názvami ako sú Villagrande Strisaili, Ussassai, alebo Ortueri či Ula Tirso a podobne. Naozaj tu bolo čo obdivovať, pretože samotná príroda je v týchto končinách pre nás Slovákov veľmi zaujímavá, keďže sa jedná o stredomorskú klímu s veľkým počtom zvláštnych a dokonca endemických rastlín. Veľmi zaujímavé bolo sledovať ako sa zbiera napr. taký korok, ktorý sa tu spracováva v hodnom počte. Lesy s korkovým dubom sú tu zastúpené vo veľkom počte a korok sa zo stromovej kôry odrezáva len v spodnej časti stromu do výšky približne 1 metra. Po určitom čase (cca 7rokov) kôra stromu dorastie a tak to ide dokola. Dokonca je korkový dub kvôli svojmu dužinatému jadru schopný prežiť aj požiare o ktoré v týchto končinách nie je núdza.

Poslednú veľkú prestávku sme si dali pri vodnej nádrži, ktorá sa nachádzala pri mestečku Ortueri. Tu sa väčšina z nás okúpala a pretože teploty boli vysoké, okolo 40°C na slnku, človek po okúpaní akoby ožil a kúpeľ prišiel naozaj v pravý včas, keďže sme sa museli pomaly vracať späť do mesta Budoni. Cesta späť nebola celkom po tej istej trase, ale veľký úsek sme sa vracali opäť po diaľnici a „domov“ sme prišli až neskoro v noci, čo v kolóne motoriek môže byť za úplnej tmy a v neznámom prostredí problém. Našťastie sa nikto nestratil a dorazili sme všetci.

Jedenásty deň (6.7.09)

Ráno sa ani jednému z nás nechcelo po takom dlhom výlete vstávať, ale ak sme chceli pred odchodom domov, ktorý mal už čoskoro nastať, vidieť zo Sardínie maximum museli sme vstať a vyraziť na cestu tentokrát už bez Peti a Giovanniho. S nimi sme sa rozlúčili, poďakovali za ubytovanie a skvelé pohostenie a približne na obed sme vyrazili na cestu. V pláne sme mali prejsť vnútrozemie a ešte vidieť aj ďalšie krásy Sardínie a aby sme do večera stihli nájsť aj nejaké ubytovanie, najlepšie na divoko. Podarilo sa nám prejsť hodný kus cesty do vnútrozemia, ale mali sme opäť problém podobne ako na Korzike zohnať ubytovanie na divoko lenže tentoraz nešlo o problém s nedostupným terénom, ale každé jedno políčko tu malo svojho majiteľa, keďže všetko tu bolo ohradené najčastejšie kamenným plotom, hustými kríkmi alebo pletivom. V tejto časti Sardínie, konkrétne v okolí miest Bono a Mores sa nám zdalo že hádam každý je tu farmár a niečo tu chová, teda hlavne ovce, ktoré sme tu často vídali pásť sa, takže aj pozemky boli z toho dôvodu ohradené. Nakoniec po dlhom pátraní a po tzv. sondovaní, kedy vždy jeden z nás odbočil na nejakú vedľajšiu poľnú cestičku a zisťoval možnosti ubytovania, sme našli neohradený pozemok. Bol už večer a skoro aj tma takže sme už nemali ani možnosť niekoho sa spýtať na povolenie prespať, tak sme rozložili stany. Našťastie problémy ani s farmármi ani s muflónmi nevznikli a mohli sme sa v kľude vyspať.

Dvanásty deň (7.7.09)

Ráno sme sa pre istotu zavčasu pobalili a vyrazili ďalej smerom k západnému pobrežiu. Dostali sme sa k mestu Bosa a odtiaľ zamierili k tamojšej pláži. Po obzretí miestnej pláže sme sa rozhodli radšej nájsť najskôr kemp, ubytovať sa a až potom sa kúpať. Tak aj bolo, našli sme kemp s pekným názvom S´Abbra Druch Spiagge, kde sme sa po rozložení stanov perfektne okúpali. K dispozícii tu bola piesková, ale i kamenistá pláž a v mori sa dalo perfektne potápať, pretože tu boli útesy s bohatým podmorským životom. Skrátka asi najkrajšia pláž počas celej dovolenky.

Trinásty deň (8.7.2009)

V tento deň sme mali v pláne dostať sa do prístavu mesta Olbia odkiaľ nám večer presne o 22:00 odchádzal trajekt do Talianskeho Livorna. Keďže sme ale boli na najkrajšej pláži a mali sme chuť sa kúpať využili sme ešte celé doobeda na kúpanie a až na obed sme vyrazili späť cez celý ostrov na východnú časť ostrova. Cestu sme absolvovali dosť rýchlo, tak sme sa zastavili ešte raz v Budoni u Peti, podarovali menší darček za poskytnuté ubytovanie a pokračovali smer Olbia, kde po nalodení na doteraz najväčší trajekt sme plávali do Livorna. Plavba loďou trvala celú noc a sedadlá v časti lode určené pre pasažierov bez kajuty boli voľné, tak sme sa pomerne pohodlne vyspali.

Štrnásty deň (9.7.2009)- návrat domov

Ráno sme boli v zamračenom Livorne a odtiaľ sme pokračovali domov, ale tento krát sme sa rozhodli keďže sme mali čas a nikam sa neponáhľali absolvovať celú cestu mimo dialnic. Myslím že to bol jeden z najlepších nápadov, pretože aj keď bola cesta oveľa dlhšia a prechádzali sme rôznymi dedinkami videli sme naozaj veľa aj z Talianska. Za zmienku stojí napríklad šikmá veža v Pise a nádherné Talianske Alpy – Dolomity. Cesta samozrejme neskončila v jeden deň, ale museli sme ešte prespať v nádherných kopcoch Talianskych Álp. Na spanie sme si vybrali najrovnejšiu plochu aká sa dá v týchto končinách nájsť a tou bola plocha menšieho futbalového ihriska. Prístup bol k nemu ovšem dosť krkolomný so strmým zrázom preto tu myslím ani veľa turistov neprespávalo. Našťastie sme to zvládli prejsť bez pádu a to aj vďaka našim strojom typu enduro.

Pätnásty deň (10.7.2009) – návrat domov

Horšie bolo s výstupom na cestu hneď ráno ako sme sa zobudili z futbalového sna, či vlastne ihriska. V noci trochu popršalo tak sme mali výstup na asfaltovú komunikáciu trochu sťažený klzkými kameňmi našťastie vďaka Peťovi sa to aj mne podarilo zdolať aj keď na pešo. Po ceste domov na Slovensko sme si ešte vystúpali jeden „menší“ kopček s názvom Passo Falzarego (2117 m.n.m) a potom sme už väčšinou išli opäť diaľnicami v celom Rakúsku až na Slovensko. Do Nitry sme dorazili neskoro v noci, presne bola myslím polnoc a po krátkej oslave na miestnej benzínovej pumpe sme celý náš výlet ukončili.

Celkovo náš výlet môžem hodnotiť ako veľmi úspešný, pretože nikto nemal žiadne technické problémy s motorkou, nemali sme ani jeden defekt, navyše počasie bolo celý čas perfektné, až na posledný deň v Dolomitoch, kde padali dokonca aj krúpy a počasie bolo veľmi premenlivé, ale to sa dalo v horách čakať. Čo je však najdôležitejšie všetci sme sa vrátili zdraví a bez nehody domov.

Posledné spomeniem aspoň základné údaje: celkovo sme najazdili a prešli 4100 km. Každý nemal rovnakú spotrebu, ale za seba môžem povedať že spotrebu som mal vynikajúcu, keďže mi priemer pri plne naloženom stroji vyšiel necelých 5 litrov, čo je až neuveriteľne málo. Najväčšou položkou boli náklady na palivo (takmer 50% nákladov z celej dovolenky) a za cenu všetkých trajektov (110,- eur), ale najmä kvôli neoceniteľným zážitkom vrelo odporúčam každému cestovateľovi absolvovať podobnú dovolenku na dvoch kolesách.