Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2921 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28565
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (17009)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11556)
Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (30)  [Verzia pre tlač] Tlač

Soči, či Jalta ?

 Zdieľať

Pridané: 20.12.2010 Autor: Archie
Čitatelia: 8540 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Ako som (si) sľúbil, tak aj píšem - cestopis, ktorý bude možno niekomu užitočný.

"Tak a ide sa !“ – povedal som si po úmornom dni v piatok 16-teho VII.2010 okolo 18-tej a vyrazil som na svoje doteraz najväčšie moto-dobrodružstvo. Posledný deň pred odjazdom nebol úmorný ani tak kvôli povinnostiam, či pracovnému nasadeniu, ako skôr kvôli teplu, a najmä cestovnej horúčke. Jej hlavným príznakom je náhle spomalenie sa času. Ten sa, v posledný deň pred odchodom, neuveriteľne vlečie, čím skúša trpezlivosť a priepustnosť ciev zásobujúcich mozog a srdce postihnutého – veď to, hádam, poznáte...

Iste, po 18-tej už kto vyráža na cesty...?! Ale pokoj, šlo len o prológ – z okolia BA do okolia RV, odkiaľ je už predsa len nezanedbateľne bližšie na SK-UA-hranice na ďalší deň ráno.

Keďže bola sobota ráno, vo Vyšnom Nemeckom stálo nemálo prevažne SK-cestovateľov (asi najmä nákupu-chtivých) s úmyslom spustiť sa čo najskôr dolu briežkom do Užhorodu podobne, ako my 2 – Archie (ja) a ras3034 (on). Spoznali sme sa pred rokom v Levoči na sabbath-e endurákov, padli sme si do oka ľudsky i jazdecky a párkrát sme si vyrazili po SK na našich tátošoch - BMW R 1150 GS(A) a 1200 GS(A). Keďže sme už minulý rok mali zorganizovaný inak, nemohli sme vtedy vyraziť spolu za hranice všedných dní (rozumej „SR“) a tak sme sa dohodli na rok jubilejný, alias tento. Výber cieľovej destinácie – Krym - bol daný mojimi nenaplnenými minuloročnými plánmi s týmto poloostrovom, ktoré sa, žiaľ, neuskutočnili z dôvodov pre mňa psychologicky veľmi zaujímavých, ale sem nepatriacich. Môj prvonávrh sa ras3034 rozhodol akceptovať, ba rozšíriť aj o návštevu Soči, ktoré na mape vyzerá neveľmi vzdialené od Krymu. Svojou povesťou známeho letoviska a budúceho dejiska ZOH ho asi k tomuto nápadu priviedlo. No hej, ale už to nie je UA, ale RU, no hej, ale 100 km pred mestom sú to samé serpentíny a zápchy + 38 °C stupňové horúčavy, no hej, ale tam už treba víza, no hej, ale to už je Kaukaz... Ale pekne poporiadku...

Strih - ako vo filme s nadpisom „týždeň pred tým“ - to som začal vybavovať víza do RU. V pondelok pred odjazdom som tam (konzulárne oddelenie ruského veľvyslanectva v BA) zaniesol všetko potrebné a v ten hektický piatok o 15-tej som si ich vyzdvihol. Tamtiež. Za 5 dní a 35;- EUR/ks. Palec hore, nie ?

Vybavení, vystrojení, vízovo a finančne primerane zabezpečení sme teda v sobotu ráno celkom rýchlo prešli SK-UA hranicou. Problémy neboli, úplatky neboli, nervy neboli. Ešte doma sme sa dohodli, že sa nebudeme hrať na drsňákov a keď sa bude dať, nocovať budeme na posteliach, ergo v nejakých privátoch, hoteloch, moteloch a tak. Ale „na vsjakij pažarnyj“ sme si predsa len so sebou zobrali aj 1 stan (= ústup od pôvodnej idei zobrať 2). Doma ponechaný nedrsňácky imidž umožnil i plán cestovať po cestách prevažne asfaltových s príp. šotolinovými vložkami – ale nie bezúčelne vkladanými do itinerára „len aby bolo“. Bola to spoznávacia výprava, prieskum, po ktorom bude (možno) v budúcnosti nasledovať hlbšie bádanie na miestach, ktoré sa nám zapáčia. Financie sme poriešili neveľkými obnosmi EUR a USD v peňaženkách, kreditnou a debetnou kartou + debetnou kartou istej banky pôsobiacej aj na SK, ktorej obrovskou výhodou je, že nespoplatňuje výbery z bankomatov kdekoľvek na svete. Na tento účet sme vložili po 500;- EUR a myslím si, že to bol veľmi dobrý nápad, ktorý sa (o5) skvelo osvedčil a rátam(-e) s ním preto aj do budúcnosti. + odporúčame aj ďalším cestovateľom.

Čo sa prípravy motoriek týka – no čo Vám poviem – vzhľadom na značku, modely a ich charakteristiky a naše technické (ne-)schopnosti – sme akurát tak obuli Katoo T-čka a šlo sa. Teda len ras3034 dal fungláče, moje už mali 4 tis. km za sebou, ale chcel som ich na tomto výlete doraziť. Nahodili sme po 3 kufre a ja som veľmo chcel aj svoj tank-vak – najmä preto, že som ho mal zatiaľ len raz (keď som si ho viezol po kúpe domov). Ale čo ako som sa snažil, nebolo čo doň dať a tak rozum prevládol nad citom a ostal doma. Jeho miesto zaujala len taká mizerná taštička na mapu – ale dobrá vec. Čo treba určite spomenúť je, že po tom, čo ja úspešne - a k svojej veľkej spokojnosti - už vyše roka používam Scala Rider Q2, sa k jeho kúpe – práve kvôli tejto ceste – odhodlal i ras3034, takže sme mali obaja na prilbách opuchliny. Zato sme si počas celého výletu pokecaliii... Keď to funguje, tak je to skvelé ! Ale nebolo to tak úplne bez problémov. Občas si tie strojčeky robili čo chceli (hádajte 67x, či sme mali návod so sebou...), niekedy sa pohnevali a nebavili sa spolu, niekedy sa zas milovali a 2 dni po sebe boli 7 hod. vkuse (!) spojené, takže sme počuli aj sŕkanie keď sme si zo zubov vyťahovali zvyšky šašlykov. Ale po X dňoch sme ako-tak prišli na ich modus operandi. Ďalší sťažka riešený problém bolo správne umiestnenie slúchadiel do prilieb. Sú v nich na to akože pripravené priehlbiny a človek si myslí, že „ako fajn som to tam dal“, ale po 2 hod. ho to odrazu začne šialene omínať a náhle zistí, že počas jazdy zrazu rieši 2 základné problémy – bolesť zadku a bolesť uší. Chcelo to posúvať a trpezlivo štelovať. Mne sa to aj celkom podarilo, takže mi zostal už len ten zadok...

No dobre, v I. deň pobytu na UA sme mali tú česť s najväčším počtom policajtov, ktorí nás chceli trošku „podojiť“, presnejšie s 2. I.x v Mukačeve - vraj sme nezastavili na stop-ke – zastavili ! A potom asi o 50 km ďalej, kde mi na úseku s 50-kou nameral 53... Nič nedostali. Aj sme I.x zmokli – v kopcoch smerom na Strij. Nič mimoriadne. Prešli sme skoro 600 km a navečer sme sa ubytovali v Ternopyle za 200;- UAH/izba v hoteli. Tu sme sa zoznámili s ruským motorkárom Sašom z Jekaterinburgu, ktorý s asi o 20 r. mladšou frajerkou šiel na Kawasaki (tuším ZZR 1.400) do Portugalska (na 2 mesiace). Vozí do Ruska motorky a keď nám rozprával, aké sú tam ceny (prehnane vysoké), gúľali sme očami ako Kuko a Dancúľ. Samozrejme, zaujímala nás najmä cena na 1200 GSA a po čísle 40 tis. (USD) sme si radšej poriadne odpili z piva... Detto s výstrojom. Zaujímavé a veselé boli jeho zážitky s milíciou, pokutami a tiež info jeho drahej, že nezriedka za ním za jazdy aj spí, ba dokonca, že sa jej aj sny snívajú... Uff, tomu sa vraví „pohodlie na motorke“... Dali sme si UA-pivo a SK/HU-klobásu, vymenili kontaktné info a šlo sa spať.

Pomerne štandardne to šlo až po SV-cíp Krymu. Cesty rovinami, nie veľmi zaujímavé s výnimkou veľmi peknej krajiny od Kirovogradu do Krivého Rohu – pahorkatina, šíro-šíre polia plné slnečníc, mávajúci kombajnisti, idylka. Pred mestom Zaporožie sme zažili aj najvyššiu teplotu počas výletu, niečo málo cez 40 °C. Napriek tomu, že sme, z obáv pred pokutami, šli zväčša predpisovo (do tých 100 km/hod.), zo 2x okolo nás prefrčali (tak 120-130 km/hod.), na naložených superšportoch, ruskí „kamikadze“ (ako vraví ras3034). Zlietali sa na to sevastopoľské mecheche a buď majú dosť peňazí na pokuty, alebo nejaké tajné zbrane na (osobitne im) nie práve naklonených UA-cestných pandúrov. Za zmienku stojí možno ešte to, že sme stále tankovali na Shell-kách a rozmaznávali tak naše mustangy (ja dokonca V-powerom, no pfuj-pfuj...!:-)).

V meste Geničesk sme sa ubytovali v „Hosťovskom dvore“, z ktorého sme na II. deň ráno, plní očakávaní, vyrazili na Arabatskú strelku – úzky prúžok zeme v Azovskom mori, ktorý nás priviedol na samotný Krym, jeho V-časť. Ale kým sa tak stalo, museli sme absolvovať našu naj-off-road-ovú vložku (ak nerátam neskorší výlet – ale na UAZoch - do kaukazských hôr), ktorá merala asi 70-80 km a trvala asi 3-3,5 hod. Ide o úzku pieskovú cestu – čo by nebolo nič mimoriadne, keby do nej vietor nevymodeloval priečne vlny, ktoré – pre lepšiu predstavu – vyzerali, akoby tadiaľ pred chvíľou prešiel tank, resp. i. pásové vozidlo. Čiže sme sa ½ dňa drgľovali na jednej permanentnej 80 km dlhej rolete, ktorá bola navyše dosť nestabilná, keďže ten povrch bol sypký i napriek tomu, že zo sedadla vyzeral pevne. Spôsoboval neustále otrasy, akoby šlo o udupané hlinené vlny. Dostali zabrať levery i naše kĺby, párkrát to bolo LTT (len tak-tak). Podarilo sa nám (najmä mne, ako predskokanovi) dokonca motorky aj trochu zašpiniť prejazdmi niekoľkými veľkými a pomerne hlbokými, mlákami. Výlet bol spestrený krátkymi upírskymi vložkami – to keď sme na chvíľu zastali (cikať/fotiť/piť/odpľuť si), zložili si prilby na nechali sa okamžite zasypať húfmi vyhladovaných komárích slečien a paní. Na konci nášho „off-roadu“ nás, za odmenu, čakala prudká búrka s lejakom. Prečkali sme ju na mini vidieckej pumpe, kde nás dokonca k sebe do búdky pozvala na čaj pumpárka. 2 špinaví cudzí motorkári – pozoruhodné... Náš celkový dojem z prejazdu Arabatskou strelkou – už by sme tadiaľ viac nešli.

Popoludní, okolo 17-tej, sa nám podarilo doraziť do mesta Kerč, za ktorým je prístav (tzv. „Kerčský“). Z neho sa, cez Kerčský prieliv, dá dostať trajektom do RU (do tzv. „Kaukazského prístavu“). Neznalí pomerov – zisťovali sme, aká je administratívno-technická procedúra prepravy a zároveň prechodu hranice týchto 2 (o5) spriatelených krajín. Po 2 hod. zisťovania a uvoľnenej, no neefektívnej, komunikácie s miestnymi zodpovednými sa nám podarilo zistiť nasledovný nevyhnutný modus operandi :

I. krok - získať „žetón“ od „dispečera“ lodnej spoločnosti. Šlo o predmet s číslom asi ako je žetón v šatni, ktorý odráža poradie jednotlivých dopravných prostriedkov stojacich v rade (v danom prípade asi 100-150 m) na prepravu. Na 1 trajekt brali 25 osobných vozidiel mínus príp. autobusy, ktoré (ktovie prečo) uprednostňovali. Rovnako uprednostňovali aj motorky a drahé vozidlá, ktoré tiež prichádzali mimo poradia a „záhadným“ spôsobom predbiehali ostatných smrteľníkov. To sa stretávalo s ich (smrteľníkov) značnou nevôľou. Ba boli sme svedkami skoro až povstania (Mercedesu S 600 zablokoval cestu na trajekt akýsi Chevrolet... Ccc...!)

II. krok – po zisku žetónu si šťastlivec smel kúpiť v pokladni lístky na trajekt (bez neho nám ich odmietli predať). Na motorku i s jazdcom stál lístok, ak si dobre pamätám, 70;- UAH (cca 7;- EUR). Kto získal lístok, mal tak 80 %-nú záruku, že sa dostane aj na ďalší trajekt. A hoci samotná plavba trvá len asi 20 min., vzhľadom na kapacitu trajektov a ohromnú (ne-)efektivitu práce oboch colníc, tam za deň prešlo 1 smerom asi 5 lodí... Nečudo, že poniektorí (najmä na RU-strane) čakali na prepravu aj 14 hod... Pre tých, čo by tadiaľto šli do RU a nemali zelenú kartu platnú aj pre RU (môj prípad), odporúčam kúpiť si ju ešte tu, na UA-strane, pretože je o ½ lacnejšia ako na strane ruskej. Ja som tak nespravil, tak sa poučte na mojej chybe (v 1 diskusii som čítal, že to na RU-strane stojí 10;- USD, tak – reku – kúpim tam; ale časy sa zmenili, takže ma to potom vyšlo na 29;- EUR...). Najlepšie je mať poistku v takej našej poisťovni, ktorá pokrýva aj RU – žiadne problémy, žiadne náklady.

III. krok – s lístkom v hrsti ste sa mohli uchádzať o vpustenie do pohraničného priestoru na colné a pasové vybavenie. Naivne sme sa nazdávali, že súc tam už nikoho odvoz na II. stranu ďalším trajektom neminie. Niektorí vodiči áut však zistili, že ešte ani to nie je zárukou odchodu a stále tam ešte môžu stráviť ďalšie 2-3 hod. čakaním na ďalšiu loď v prípade, že ich predbehne tajuplný šťastlivec v drahšom aute. Nerobilo to tam práve dobrú krv a „nakladači“ áut z toho mali ťažkú hlavu.

Kým sme toto všetko zistili, bolo asi 19 hod. keď mi dispečer otrčil ruku s 2 žetónmi na loď o 21:30 hod. Zvažovali sme teda, čo budeme okolo polnoci (vtedy naivný odhad) robiť v ruskej stepi a rozhodli sme sa odložiť prepravu na ráno. Vrátili sme sa do Kerču (cca 3 km) a našli si ubytko v úplne novom „bike-friendly“ penzióne hneď pri ceste (za 400;- UAH/izba/noc). Ráno sme vstali o 5-tej a so získaným know-how sme boli „už“ asi o 11:30 v RU... Jeden by sa mohol spýtať, že čo tak dlho...?! Odpovedám – ešte procedúry na RU-strane...! Aby som to skrátil, papierovačky, poistka, dočasný dovoz motorového vozidla, (ne-)efektivita práce. Proste je to tak. Ešte 1 milý zážitok z naloďovania sa : Keď priplával trajekt z RU a otvorili jeho „bránu“, zrazu sa na nás vyvalilo asi 50 ľudí, ktorí s batožinami v rukách utekalííí smerom k nám. Celkom údiv... A to oni utekali na pasové a colné odbavenie... (Následne na RU-strane to bolo detto s cestujúcimi z UA.)

I. deň a I. km v RU boli fajn. Dali sme si konečne pri ceste melón, nezáväzne pokecali s predavačmi a až do Novororosijska bola cesta super, Boeingy by na nej mohli pristávať. Tu sme v miestnom „Metre“ doplnili tekutiny a vrhli sa do mestských zápch v smere na Soči. Ešte v meste nás však chytila zúrivá búrka. Odstavili sme sa na benzínke v snahe predísť nepremokom v teplotách nad 35 °C. Po hodine sme to ale vzdali a navliekli si tie prenosné sauny na seba. Samozrejme, dážď už bol na ústupe a my sme si užili zvedavé pohľady a fotografovanie ľuďmi nás a nami pekných scenérií mora a prístavu. V miernom mrholení sme to, vcelku v pohode, doklepali až do mesta Džugba, cca 100 km pred Soči. Tu sme pri ceste oslovili zaparkovaného mladíka ponúkajúceho ubytovacie služby a za 350;- RUR/izba/noc sme tak získali malú a skromnú, ale čistú, izbu v rusko-tatárskom rodinnom penzióne. K tomu ešte večeru s (kyslým) vínom a raňajky zadarmo + pokec s pánom domu Gajazom, ktorý nás hneď aj pozýval na ďalšiu cestu - do 2 tis. km vzdialeného Tatarstanu. Tam nás uuurčite príjme aj prezident (G. má predsa kontakty, vybaví to), ubytuje vo vládnej chate a budeme aj v miestnej TV. No, lákavé, zvážime... :-)

Posledný deň – a posledných 100 km - pred príjazdom do Soči bol, hádam, najhorší. 100 km horúčavy, zápch a množstva serpentín. Horúčavy okolo 37 °C, 4-5 zápch s dĺžkami hádam aj do 10 km a serpentíny asi 15-20x dvojitý Vernár. Na I. pohľad sa to zdá ako výhra (serpentíny), ale nebola. Tam sa nám stala aj I. drobná nehoda, keď moldavský Nissan Patrol nežne pobozkal EČ na ras3034-motorke. Nič sa nezlomilo, nič neskrivilo, ale predsa len nepríjemné. Teda vlastne II. nehoda to bola ! Ja som si poškrabal na našej hranici pravý kufor keď som sa predieral pomedzi betónové bariéry k UA-vojačke. Somár...!

Musím hneď skraja povedať, že Soči nás veľmi nenadchlo. Vravím to aj napriek tomu, že sme tam (na 1 mieste) ostali najdlhšie spomedzi všetkých miest navštívených počas cesty. Ubytko sme našli už pri príjazde/vjazde do mesta. Bola už tma a tak sme sa zastavili v I. svietiacom kiosku s ponukou na ubytovanie. Tetuška nám vybavila za 500;- RUR/osoba/noc (čo bolo na Soči málo) ubytko neďaleko, na Volžskej ulici 7A. Bol to rodinný dom Arménca Eduarda a jeho ženy Nariny. Dostali sme skromnú izbičku bez klímy, ku ktorej ale patrila aj veranda s posedením, chladničkou a kuchynským kútom. Hygiena bola v búdke zloženej z WC-časti a sprchovej časti. Celé to stálo asi 2 m (5 schodov) od našej verandy. WC síce nebolo turecké, ale doska tam tiež nebola. Našťastie to bolo relatívne čisté a tak sa obkladalo. Sprcha prostá, ale bola teplá voda a najmä – čo mimoriadne, po celú cestu s5, oceňoval ras3034 – silný prúd vody. Mňa to až tak veľmi neupútalo, ale hlavne, že sme boli spokojní. Na II. deň po príchode sme sa obaja nechali Edom odviezť novou Ladou do mesta a ja som poprosil Narinu, aby mi zatiaľ vyprala (za 50;- RUR) bielizeň (čo sa ukázalo ako veľmi dobrý krok a efektívne vynaložené peniaze). Celý deň sme sa motali po meste, ktoré (resp. centrum) sa nám zdalo byť akési čudné, stratené, nevýrazné. Mestská pláž a promenáda bola akási stále akoby provizórna, určite sme ňou neboli nadšení. Ceny vysoké, prostredie (ako vravia bývalí bratia) „nic-moc“. ras3034 však zaujala miestna atrakcia – píling dolných končatín akýmisi rybkami v akváriu. Za, tuším, 250;- RUR si nechal obhrýzať čongále v akváriu húfmi rybičiek a – verte-neverte - páčilo sa mu to. V 1 z parkov sme sa zastavili v 1 z kioskov ponúkajúcich fakultatívne výlety/aktivity. Zaujal nás tzv. „džíping“ = 8 hod. výlet do kaukazských hôr na UAZoch. Nebolo to síce najlacnejšie, ale – reku – sme na dovolenke, nech niečo zažijeme. Žiaľ, v ten deň sme už ale odjazd poslednej výpravy nestihli a tak sme si to objednali na ráno. Čím sme si zároveň pobyt v Soči neplánovane predĺžili o 1 deň (tomu sa náramne tešili najmä naše otlačené rite a uchále).

Džíping na ďalší deň ráno začal malým nedorozumením, keď sme my 2 čakali na UAZ niekde inde ako on na nás, ale nič hrozné sa nestalo. UAZik bol bez strechy a tí, čo v ňom jazdili vedia, že v ňom je to divoké i so strechou. Najmä ras3034, ktorý sedel vzadu a držal sa výstuh, to mal nasledujúcich 70 km ťažké. Viezli nás do dejiska budúcich ZOH – Červenej poľany – a odtiaľ ešte vyššie do hôr cestami naozaj riadne off-roadovými. Bol to zážitok, bezpochyby. A UAZiky to zvládali aj so stojacimi a vreštiacimi turistami, s hudbou „na plné gule“ a s ťažiskom „proklatě“ vysoko. Samotnému výjazdu do výšky 2,3 tis. m. n. m. (aj keď neviem-neviem, boli tam listnaté stromy) predchádzala ochutnávka vín a medov spojená, pochopiteľne, s ich predajom/nákupom. Mne spravili výnimku – že som na motorke s minimom úložného priestoru – a predali mi za 100;- RUR ½ l v plastovej fľaši od Bon Aqui také silnejšie sladšie víno. V údajnej výške 2,3 tis. m. n. m. sme sa pustili ešte o 200 m vyššie peši a na vrchole sa dívali na vzdialené vodopády, kopce, rokliny. Celkom pekné, ale zablatil som si nové tenisky... :-) A chalanisko tam hore predával pohľad cez ďalekohľad za 50;- RUR... Ja som svoj nechal v motorke (no veď ako všetko, čo vláčim a inak nepotrebujem a keď áno, tak to zabudnem v kufri...) – škoda, mohol som ho zničiť dampingovou cenou 30;- RUR... :-) Po tejto vyhliadke nás zas vodič zviezol dole do dediny, dali sme vopred objednaný (chutný) obed a s 2 zastávkami sme prášili do Soči. Tie zastávky veľmi nestoja za reč, 1 z nich bola pôvodná cesta do Soči, pri ktorej padá vodopád. Nevideli sme ho, lebo sa k nemu platilo 100;- RUR vstupné, čo sa nám zdalo zvrátené, keďže donedávna popri ňom voľne jazdili autá. Navyše, vraj, nebolo za čím banovať, neboli to žiadne Niagary, len voda tečúca z asi 20 m výšky. Na ďalší deň ráno sme sa so Soči rozlúčili.

Počas cesty do Soči sme dostali veľa ponúk na jej predĺženie až do neďalekého Abcházska. Lákali nás na nízke ceny a krásnu subtropickú prímorskú prírodu. Aj sme to chvíľku zvažovali, ale nakoniec z toho nič nebolo, keďže sme - v I. rade – mali len 1-rázové RU-víza. Navyše, pre cestu do Abcházska je, údajne, potrebné špeciálne RU-vízum, pre ktoré je už pri žiadosti oň na RU-konzulárnom úrade potrebné uviesť tento zámer. Tiež nás trochu odrádzali i niektoré protichodné historky i. cestovateľov, ktorí do Abcházska zablúdili. Počuli sme správy o chudobe a okrádaní, lúpežiach a vydieraní. Najkurióznejšia bola príhoda RU-motorkárov o svojom „kolegovi“, ktorému vraj abcházski dopravní policajti, po dlhom neúspešnom snažení sa, nakoniec dali pokutu za „príliš veľa usmrtených abcházskych múch“ na plexi... :-) Iný nám zas vravel, že tam bol osobne, odstavil motorku v hoteli a skromne oblečený si bez problémov užíval dovolenku. No, vyberme si...

Cesta zo Soči bola už v duchu vracania sa domov. Celkom sme sa tešili na UA i keď sme tušili, že Kerčský prieliv o5 nebude med lízať. Napadla nás dobrá myšlienka, ako sa odvďačiť za pohostinnosť nášmu tatárskemu kamošovi Gajazovi v podmienkach RU niečím slovenským – podarilo sa nám nájsť a kúpiť mu tam Zlatého bažanta. Nebol ale doma, tak sme mu to nechali u syna. Aj nám to prišlo celkom vhod, lebo by sme sa tam isto dlho zdržali. Cesta bola zas o serpentínach a zápchach (asi 15 km-ová bola, našťastie, v opačnom smere) + 1 lejak prečkaný v zastávke autobusu. V Novorosijsku sme zas dokúpili zásoby a už po dobrých cestách sme bez problémov pelášili do Kaukazského prístavu. Celý čas mi bolo čudné, že nás v RU ani raz nezastavili policajti. Stalo sa to až tesne pred prístavom, kde majú kontrolný post. Priblížil som sa k nemu rýchlosťou asi 10 km/hod. dívajúc sa, či so mnou budú chcieť pokecať. Nijaké znamenie a tak som pokračoval. Ale tu už znamenie bolo. A vraj som nezastal na stopke. To bola síce pravda, ale (odhliadnuc od spomenutých okolností) oni tam nie sú na kontrolu dodržiavania dopravných predpisov... No nič, vykrútil som sa.

V prístave to bolo podobné ako na UA-strane. No boli aj zmeny - motorkári nepotrebovali žetóny, brali ich prednostne (vlastne neviem prečo majú takéto výsady). Ale bolo treba vybojovať si lístok v pokladni (352;- RUR, vrátane motorky). Našťastie – v bojujúcom dave – už pôsobil kamoš-motorkár z Kamčatky, s ktorým sme sa zdravili na pumpe. Zbadal ma on a ponúkol sa, že nám kúpi lístky. Stalo sa. Minuli sme posledné RUR, pokecali o cestách-necestách za našou východnou hranicou, preštrikovali sa o5 spleťou formulárov a pasovo-colných papierovačiek a úspešne sme sa nakoniec preplavili na UA. Tam zas to celé dokola a bolo. Sotva 3 hodinky... Na II. strane sme Kamčatkára počkali a navrhli mu nocľah (už bola tma) v osvedčenom penzióne v Kerči. Ale on odmietol, že do Feodosie, kde má stretko, je to už „len“ 200 km a že teda ide aj na noc. My sme sa ale radi ubytovali u známych tvárí a v rovnakej izbe – a už so zľavou 50;- UAH ! :-) Vo dvore sa našim mustangom museli podať 2 ruské čopre (tuším nejaké Intrudery), ktoré šli zo zrazu v Sevastopole a tak sme zo spŕch vytiahli polonahých ruských motorkárov s ich obličkami (žiadne „ľadvinky“ !!!). Tie, žiaľ, polonahé neboli (hoci 1, veru, mohla byť...) ;-) Mali tak okolo 50-ky (rokov) a ich obličky asi o 20 menej. Boli veľmi priateľskí a pohostinní, odmietli moje kaukazské víno a namiesto toho nás počastovali veľmi chutnou cédrovicou. Fakt bola dobrá. Prišli z Kyslovodska, čo je – podľa nich – ten pravý Kaukaz (a nie dajaké Soči...). Na ďalší deň ich čakala hranica/prieliv + 800 km domov - na tých strojoch a po tých cestách... Ale tvárili sa, že to je pohodička. Zas reči o motorkách a motorkovaní sa v RU, vtipy, dobrá nálada, žiadni odroni ani ožrani. Po polnoci sa odporúčali a ráno sme „za stieračmi“ našli kontakty.

II. časť našej púte po UA pokračovala ráno smerom na Feodosiu a Sudak. Najprv step a potom krásne kopčeky s velikánskymi a upravenými vinohradmi a malebnými šotolinovými cestičkami po pahorkoch mimo hlavnú trasu. Mali sme na výber medzi lepšou cestou ďalej od pobrežia, alebo cestou plnou serpentín okolo pobrežia, resp. po kopcoch nad ním. Napriek útrpnej odeskej serpentínovej odysei sme si zvolili II. možnosť a bola to dobrá voľba. Odporúčame všetkým motorkárom. Tých zákrut bolo naozaj neúrekom a priznám sa, že sme ich už až mali plné zuby. Ale tie výhľady na more a zátoky boli krásne. Najviac sa nám asi páčilo v Novom svete, 7 km od Sudaku. Čo sa mňa týka, najviac z celej expedície ! Sudak zas, okrem prímorskej atmošky, ponúkol aj známy motorkársky bar/reštauráciu, kde boli naše ťavy hlavným lákadlom pozornosti turistov. Najmä moja, hoci zašpinená a o generáciu staršia motorka bola, vo všeobecnosti, počas celého výjazdu pre Ukrajincov, Rusov i Moldavčanov viditeľne atraktívnejšia, ako ras3034-ova. Ten bol z toho, hádam, aj trošku rozladený (ale viac bol rozladený z tej svojej vyššej spotreby :-)). Dostal som aj 1 ponuku na kúpu :-). Tí, čo ste boli na východe už iste poznáte sadu otázok, ktoré sa tam všade všetkými dávajú na adresu Vašich strojov. Tak aj my sme si ich užili a už nám to šlo aj na nervy : koľko stojí, objem, koľko ide, koľko som na nej šiel ja. Na konci sa nám už nezdalo také arogantné riešenie ruských čoprákov, ktorí keď niekde odparkujú, vytiahnu z kapsy ceduľu s týmito informáciami a chcú/majú pokoj.

Jazdiac po pobreží sme sa akosi pozabudli a začali sme neskoro zháňať ubytko v okolí Jalty. Šli sme teda ďalej po veľmi dobrých cestách skoro až do Sevastopoľa, a stále bez úspechu. Nakoniec sme zišli z hlavnej a cestami-necestami natrafili na multinárodnostnú partiu už mierne veselých motorkárov, ktorí nám ponúkli nocľah pod stromami a veselú zábavu do rána. Miestna bufetárka však kontrovala ponukou spania v „skromnej chatke“ za 80;- UAH/osoba/noc (+ 15;- UAH za motorku, čo sme sa však dozvedeli až ráno) „tu neďaleko“. Pristali sme a to „tu neďaleko“ sme potme a v off-roade chatkovej osady hľadali na 2x asi 2 hod. Výsledok ? No, našťastie už bola tma... Izba ako „vybývaná“ manzardka na Luníku IX, sprcha za rohom v niečom ako chliev krížený s mučiarňou (I.x som sa sprchoval v studenej vode, čo sa ale nakoniec ukázalo byť ako výhra), na záchod som sa radšej ani nešiel pozrieť a vydržal som. Hold, som fajnovka. Tak som na svojej vyležanej železnej posteli s matracom ešte od T. BUĽBu po I.x využil aj svoju 7 cm hrubú samonafukovaciu karimatku. Tá sa ukázala byť skutočne veľmi pohodlná, hoci sa nafukuje aj vtedy, kedy by sa nemala. Nabudúce ju stiahnem remeňom a nie gumami od výrobcu. No prežili sme to. Na ďalší deň sme si našli ubytko v Jalte a to bola i. káva. Skonštatovali sme, že Jalta sa nám páči oveľa viac ako Soči. Videli sme ju síce prakticky len v noci, ale promenáda na pláži bola o niečom úplne inom ako betonáreň v Soči. Nabudúce si 3 dni radšej dožičíme tu a v Novom svete.

V Sevastopole sme si u ochotného a zhovorčivého strážcu parkoviska odstavili tátoše, zhodili brnenia, nahodili kraťasy, tričká a papuče a pozreli príjemné centrum mesta. Veľmi nás osviežila ½-hodinová plavba výletnou loďou po zálive, videli sme RU-vojenské lode, x-rokov nefunkčnú UA-ponorku a sprievodkyňa mala pekné nohy :-). Toť naše zážitky z materského prístavu RU-čiernomorskej flotily so skutočne slávnou a hrdinskou bojovou históriou. Žiaľ, ísť do delfinária, oceanária, či na plávanie s delfínmi sme už nemali čas. Pokračovali sme na Bachčisaraj - sídlo chánov krymských Tatárov. Je tam ich palác, kde je veľmi príjemne, chládok, studené nápoje, reštiky, suveníry, fontány. V paláci už toho veľa nezostalo, vraj sa veľa rozkradlo za socíku, a – verím tomu – že aj teraz, za kapíku. Ale svetoznámu fontánu sme videli. Práve tak ako aj nejakých českých skautov a - nášho starého známeho z Kamčatky. Pomedzi rozľahlé sady s broskyňami, popri predajcoch medu, orechov, ovocia a zeleniny, cez ďalšie hory s desiatkami serpentín (s podkovami) sme sa preštrikovali o5 do Jalty a užili si už spomínaný posledný večer. Mimochodom, v Bachčisaraji sa nepýtajte ako sa dostanete ku fontáne (je ich tam niekoľko), ale do paláca.

No a to už to šlo s našou cestou kole kopcom. Popri 80-km dlhej trolejbusovej trati sme sa z Jalty dostali až do Simferapoľa. Tam, vraj, nie je toho veľa na pozeranie a tak sme – po dotankovaní na Shell-ke (tu už mal ras3034 konečne spotrebu nižšiu) - pokračovali na Cherson a Odesu. Cesty dobré, polia šíre, všade predaj ovocia a zeleniny. Aj sme dali – melón za 1;- EUR na 2 polovice a hybaj do neho lyžicami. Lacnejší bol potom už len v MD – za 1;- USD :-) Párkrát sa nám stalo, že som sa ras3034-ovi na ceste stratil, niekoho som predbehol a on sa vzadu šuchtal za Kamazmi tak dlho, že už nás ani komunikátory nespájali. A to sa stalo i zhruba 30 km pred Odesou, kde som pri ceste objavil supiš motel, kde dokonca brali aj karty. A tak som zosadol a čakal na odtrhlíka. O chvíľu aj prišiel, no – hoci som naňho mával jak pionier na súdruhov, nezbadal ma. A to som sa chcel ubytovať za svetla na dobrom mieste a predísť tak riziku ďalšieho pobytu v nejakom Luníku X. No nič, došli sme teda v podvečer šťastne do Odesy a smerovali, podľa tabulí, na Kišinev. Našťastie sme, pri výjazde z mesta, naďabili na ďalší motorest a bolo vymaľované.

Ráno sme pokračovali smerom na MD. Úspešne sme sa dostali na UA-hranicu a aj sme ju úspešne prešli. Ešte vravím colníkovi, že by som bol rád, keby sme sa dostali na ten prechod, ktorý vedie priamo do MD a nie do Moldavskej pridnestrovskej republiky (ďalej MPR) a ono drb – a už sme tam boli... Európsky postrach motorkárov, studnica hororových zážitkov a príbehov – MPR. No nič, nezačalo sa to zle, pasováci nás vybavili 1-2, ale colníci nás poslali do budovy vypĺňať lajstrá. Spolu s nami aj 4 poľské motorky s asi 6 ks pasažiérov. Naše prekvapkanie bolo veľké – mali sme vyplniť papiere – povolenie na dočasný dovoz motorového vozidla do krajiny (ešte mám doma kópiu) – samozrejme zmätok, ani divá sýkorka nevie, čo a ako treba vypísať, hoci textu rozumiem. Ale, čuduj sa svete, personál ochotne a trpezlivo vysvetľuje, opravuje a usmerňuje najprv mňa (následne ja ras3034) a potom aj bandu Poliakov, ktorí tam – podobne ako my – prišli vlastne omylom. No, tomu sa hovorí „čaro nechceného“. Všetko trvalo tak 1,5 hod., zaplatili sme po 8;- USD za motorku a šli sme ďalej. Žiadne šikanovanie, žiadne náznaky vyžadovania úplatkov, žiadne hrozby, hrubosť. Prosto šok ! Z hranice sme zas len pokračovali podľa tabulí na Kišinev, čo sa v týchto končinách ukazuje byť chybou... Dostať sa podľa nich do Kišineva bolo možné do r. 1990, no v súčasných politických reáliách regiónu sme v praxi skončili na kontrolnom poste RU-mierotvorcov s BVPčkom. Tí by nás aj pustili ďalej, no keď zistili, že nie sme ani miestni, ba ani Rusi, tak povedali, že radšej nie, že by sme mali problémy a otočili nás s radou, že do Kišineva musíme ísť cez Tiraspoľ a Bendery. Cesty boli fajn, počasie pekné a tak sme sa pár km vrátili a všetko našli. Raz nás zastavil mladý milicionárik na kruháči, ale nakoniec nám len ukázal cestu. Veľa problémov nebolo ani pri výjazde z MPR, trvalo to asi ½ hod. No a príjazd do MD – asi 1 min. A vôbec, s MD mám doposiaľ, našťastie, s orgánmi len tú najlepšiu skúsenosť - s pocestnými pandúrmi žiadnu a s pohraničnými veľmi fajn. Menej formalít ako s Ukrajincami a podstatne rýchlejšie, ako so Slovákmi. (Rusov do „súťaže“ ani vôbec nezaraďujem...)

V Kišineve sme sa dlho nezdržali, dostali sme chutný obed (máme tam „své lidi“) a po ňom sme sa pobrali na sever s cieľom v meste Riscani. Cestou sme ale urobili zachádzku ku kláštoru v Starom Orchei – aby to videl aj ras3034 (ja už som tam bol 3x). Ako vždy – krásny západ slnka, úžasné hry svetla, zaujímavé umiestnenie kláštora, veľmi pekné prostredie. Do Riscani sme dorazili za tmy a odstavili sme to tam na 1 deň. ras3034 ešte nakúpil nejaké vínčisko a koňačisko a s vidinou blížiaceho sa domova sme sa pustili - zas cez UA – domov. Tentokrát som po I.x zvolil i. MD-UA hraničný prechod (pri mestečku Briceni) a bola to dobrá voľba. Do Černovcov sme sa dostali rýchlejšie a po lepšej ceste. Odtiaľ vrchom cez Ivano-Fankovsk do Mukačeva, posledné lacné tankovanie na Shell-ke a fujázdy na hranicu. UA-strana – 10 min., SK-strana – vyzeralo to tak na 3 hod., ale preštrikovali sme sa dopredu, takže asi 1 hod. Za hranicou posledný oddych, ras3034 dolial do boxera olej (už mu svietila kontrolka; ja som dolieval asi 2x za 14 dní) a pekne sme sa 1 od II. odobrali. On šlapal na PO a ja na RV.

V RV pár dní bez motorky a definitívne domov, kde mi tachometer ukázal dĺžku nášho výletu – 5.060;- km. Ako bolo ? Dobre. Už viem, prečo tam poniektorí jazdievajú pravidelne, tiež to zvažujem – múdrejší o vlastné skúsenosti, dojmy a znalosti. Ale Soči – ďakujem, raz stačilo. Nič zlého sa nám tam síce nestalo, ale nestálo to za to. Arabatská strela – detto.

Niekoľko heslovitých postrehov na záver :

  • Zo 6 kontrolných empirických meraní sa zistilo, že 3x mala moja Hildegarda nižšiu spotrebu ako ras3034-ova 1.200-ka... A to je moja o 30 kg ťažšia (o sebe ani nehovorím...). ras3034 to ťažko rozdýchaval, podozrievam ho, že mi potom v noci odcucával z nádrže :-)
  • Vtáky – moja nočná mora na výlete. Už sa mi o nich aj snívalo. Mali samovražedné sklony vrhať sa mi pod kolesá. Začal to krásny biely bocian, ktorý priam momentkovo vyštartoval 50 m vľavo odo mňa a pekne naberal výšku v smere „ponad mňa“, keď tu zrazu – zlom – a prudké klesanie mne pod predné koleso. No, poviem Vám, LTT, týždeň som mal medzi zubami pierka z jeho chvosta...:-) No a ďalej ešte 1 vrana a asi 6 vrabcov, A. HITCHCOCK...!
  • Totálne mi premokal najlacnejší „nepremokavý“ lodný vak z Louisu... Myslel som si, že na tomto môžem ušetriť... :-/ Čo ja s ním budem teraz robiť...?!
  • Spacák a teplé veci na Krym v lete nosiť netreba.
  • Zato si treba zobrať niečo naše alkoholové. Nie pre seba (netreba nosiť drevo do hory), ale keď dôjde na priateľský rozhovor a výmenu národných kultúrnych hodnôt s domorodcami, príp. s i. inozemcami, vodkou tam nikoho neosvietiš ani neočaríš... Drobné suveníry tiež nie sú zlé (my sme dostali nálepky „RUS“ s podnadpisom „ruské paradesantné a pohraničné vojská“ a dali sme cukríky „Slávia“ a „Eliášovskú klobásu“).
  • Musím si zaobstarať 100 %-ne letné oblečenie – sieťovina s chráničmi ! Lebo bolo to tam na skapanie v tej mojej (inak kvalitnej a nepremokavej) fínskej (samo-)vražde... To nové môže premokať, len nech riadne luftuje. Ale čižmy sa osvedčili, rovnako ako aj rukavice !
  • Nabudúce si nezabudnem čistiacu penu na polstrovanie prilby. Ten smrad bol hrozný...
  • Nabudúce si vezmem svoj foťák (a keď vydá, tak aj kameru), lebo ras3034 fotí jak keby to malo (muselo) byť pre National Geographic :-)
  • Tzv. „camel-bag“ je (pre mňa určite) geniálny vynález !
  • Termo-cyklistické tričká z minuločného jesenného výpredaja v Tescu boli veľmi dobrá voľba i investícia ! Mám ich asi 12.
  • Špekulujem nad auto-ventilátorikom, ktorý by sa dal, najlepšie nejakým štipcovitým úchytom, nainštalovať na plexi – v zápche by to bola v lete veľká výhra ! (aktualizácia : predvčerom som kúpil 1 v Hypernove vo výpredaji; je síce na prísavku, ale je ľahký a mohol by teda neodpadnúť, otestujeme; a stál 0,5;- EUR – „... no nekup to za ty prachy“... :-))
  • Tentokrát sme mali lepšie skúsenosti s ostatnými vodičmi, nezriedka nás púšťali, posúvali sa ku krajnici. Ešte rok-2 a na UA to bude ako v AT a kam budeme potom jazdievať ?! :-(:-)
  • Ponaučenie : „Čo sa mi v kufri rozliať/rozsypať/rozpučiť môže, to sa mi aj rozleje/rozsype/rozpučí + aj niečo neočakávané sa stane...!“
  • Krym – to nie je UA. Je to tam i. ako na ostatnej UA. Krajina, podnebie, ľudia, atmoška. Treba vidieť, precítiť. Ukrajincov málo, všetci miestni hovoria po rusky, no za Rusov sa nepovažujú (môj subjektívny dojem)
  • Dokedy nás (motorkárov) ešte budú na hraniciach púšťať dopredu ? Pravdupovediac, nemá to opodstatnenie o nároku ani nehovoriac. A na RU-UA hranici už boli aj frflačky...
  • Ja neviem ako to robia i., ale my sme na UA (ani v RU) nejak extra lacno nežili. S výnimkou benzínu bolo všetko cenovo porovnateľné s nami. Ale celkovo to nebol (relatívne) drahý výlet. V hotovosti okolo 500;- EUR + karty (benzín, potraviny v niektorých modernejších obchodoch, cca 300 EUR). Ušetrili by sme, keby sme spali v stane a jedli len nakúpené/dovezené potraviny (nechodili do reštaurácií) – takže tu sú ešte príp. rezervy.
  • Slovo „cancáre“ (komáre) sa stalo heslom tohto nášho výletu. Niežeby ich bolo nejako extra veľa, skôr naopak, ale ras3034 ho odniekiaľ dovliekol a zapáčilo sa nám :-)
  • Moje neformálne hodiny slovenčiny v komunikátore museli byť niekedy aj otravné, ale ras3034 na nich, hádam, aj kadečo nové zistil :-)
  • Tak ma napadá, že nemáme ani 1 typicky cestovateľskú fotku - s kravami, či ovcami... :-) Ale prisahám, že sme ich aj my stretli...! :-)

Pridané: 20.12.2010 Autor: Archie Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (25 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (30)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria