Alpentour 2010 2/3

V San Leonardo odbočujeme na Timmelsjoch, po chvíli dobiehame záver pelotónu, ale kývli nám, aby sme ich predbehli, tak ideme. Cesta začína strmo stúpať a postupne sa zužuje, od doliny nás delí len nízky múrik. Treba dávať pozor na cyklistov, ktorých je tu ešte stále dosť a ťahajú poctivo do kopca, takže žiadna paľba sa nekoná. A tie výhľady… Priam božské. Po vystúpaní vyše 1800 výškových metrov na 29 km a množstve zákrut sa ocitáme v sedle vo výške 2509 m n.m. Užívame si to tu, fotíme a neskôr prichádza aj časomerný voz pretekov, na ktorom svieti 12 hodín jazdy a to niektorí ešte nie sú ani zďaleka v cieli. Slušný výkon. Po pohľade do múzea, kde sú vystavené fotografie z histórie a stavby priesmyku, klesáme späť do doliny a máme za sebou jeden z highlightov výjazdu.

V dedinke Saltusio nachádzame kemp pri rieke s jablkovými sadmi, kde končíme tento deň. Večer sme si chceli dať taliansku pizzu, ale v jedinom otvorenom podniku nám o deviatej tlstá čašníčka hovorí, že už nevaria, tak si dáme aspoň jedno čapované.

Ad4

Dnešek měl být bez zdržování. Osud tomu ale chtěl jinak a tak díky cyklistickým závodům opět ztrácíme čas. Všude uzavírky a objížďky.A tak děláme videa a fotky z jízdy zatáčkama. Postupem času se dostáváme pod passo Giovo, na které stoupáme s kolonou za cyklisty. Spojka trpí a my taky. Děláme tedy pauzy, aby nám kolona ujela.

Při jedné z nich sundávám kufry, vysazuju Toma a chci si dát pár zatáček nalehko. V jedné důkladně prověřuju své continentalky a hned poté elegantně vystupuju za jízdy. Padáky zafungovaly na 100% a tak motorka je bez škrábnutí. Zbytek dne jsem trochu nesvůj a nechce se mi ani na Timmelsjoch. Ještě, že jsem se nechal přemluvit, protože ten výhled byl jeden z nejhezčích co jsme viděli.

5. deň, 191 km

Saltusio – Merano – Silandro – Prato a. St. – Passo di Stelvio (2757 m n.m.) – Bormio – Passo di Gavia (2621 m n.m.) – Passo di Tonale (1883 m n.m.) - Dimaro

V noci trochu spŕchlo a aj ráno mierne prší, no po zbalení stanov dážď prestáva. Po pár kilometroch dávame najesť mašinám aj nám v Merane na pumpe, a cez toto kúpeľné mestečko pokračujeme smer Schlanders a Spondinig, kde odbočujeme vľavo na Passo dello Stelvio, najvyšší pass východných Álp.

Počasie ako z katalógu, stúpame severnou rampou cez jeho 48 serpentín pod dohľadom majestátneho a zasneženého, takmer štvortisícového Ortleru. Zákruty precházdzame na jednotke až dvojke, vracák za vracákom. Mám pocit, že som v motorkárskom nebi. V sedle je celkom zima, tipujem okolo nuly, pretože námraza na autách sa ešte nestihla roztopiť. Rozhliadame sa po okolí a absorbujeme parádne výhľady. Byť ma motorke vyššie ako je najvyšší bod Slovenska, to sa nestáva každý deň. Pred nami je zjazd do Bormia, opäť mnoho serpentín a nejaký ten tunel. Stále sa je na čo dívať, krása týchto hôr je neskutočná…

Z Bormia cez Santa Caterinu smerujeme na mnohými ospevované Passo Gavia. Avšak po pár úvodných zákrutách je na ceste zákaz vjazdu, vraj asfaltujú vozovku. Tak to hádam nie! Chalanom sa do zákazu moc nechce, no ja sa nemienim tak ľahko vzdať. Chvíľu čakáme, čo urobia ostatní, čo zatiaľ využívame na obed. Pár áut aj motoriek sa pri zákaze otočilo, niektorí to skúsili a vracajú sa. Mne to nedá, zastavujem Nemca na bavoráku, hovorí, že je to prejazdné a policajti tam nie sú, tak je rozhodnuté. Ide sa hore.

Úzkou cestou stúpame nahor a bez problémov prechádzame inkriminované miesto. Odstavený asfaltovač, pár chlapov podopierajúcich lopaty a kúsok nového povrchu. Nič, čo by sme nezvládli. Hore pri jazere stojíme, je tu naozaj krásne, tak sa zdržujeme dlhšie. Tento priesmyk je úplne iný ako všetky ostatné, ktoré sme doteraz prešli. Cítiť z neho určitú drsnosť, ešte navyše umocnenú nízkou teplotou a miernym snehovým popraškom na okolitých vrchoch. Bez slova sedím a ako vygumovaný čumím na tú krásu. Samota okolo nás ešte znásobuje priam zázračnú magickosť tohto miesta. Tu, uprostred hôr, si človek uvedomí svoju malosť.

Okolo Rifugio Bonetta klesáme južnou rampou, miestami bez akejkoľvek ochrany – vedľa cesty je len kúsok trávy a potom prázdno. Stojíme ešte na balkóne nad Lago Nero, vychutnávame výhľady a definitívne klesáme do Ponte di Legno. Keď sa na to pozriem spätne, máme za sebou “number 1” celého výletu.

Odbočujeme doľava na Passo Tonale, ktoré je oproti predošlým výrazne miernejšie, po oboch stranách máme zelenajúce sa zjazdovky. V sedle pozrieme pamätník bojov z prvej svetovej vojny a deň končíme v Dimaro v Camping Village Dolomiti, čo bol najlepší kemp celého výletu, vrele odporúčam.

Ad5

Dneska Stelvio! Hlavní cíl našeho alpského putování. Taky Tom dnes slaví 23 narozeniny. Na Stelviu mrzne a místy je i sníh. Poté nás čeká passo Gavia. Ačkoliv se mi do zákazu vjezdu moc nechce, tak se nechávám přemluvit a jsem za chvíli odměněn nejkrásnějším místem z celé dovolené. Večer konečně vyrážíme na pizzu, dáváme si víno a dlouze moudře hovoříme nejen o dnešních zážitcích.

6. deň, 257 km

Dimaro – Romallo – Fondo – Passo di Mendola (1363 m n.m.) – Caldaro – Ora – Cavalese – Passo di Lavaze (1805 m n.m.) – Ponte Nova – Passo di Costalunga (1745 m n.m.) – Canazei – Passo di Fedaia (2047 m n.m.) – Pian – Passo di Giau (2233 m n.m.) – Cortina d’Ampezzo – Borca di Cadore – Vallesella di Cadore

Cez údolie Val di Sole sa dostávame k Lago di Santa Giustina, ktoré obchádzame zo severu a vo Fondo odbočujeme na Passo della Mendola. Pomerne nevýrazným stúpaním zo západnej strany sa dostávame do sedla, kde je dosť hotelov aj ľudí, ale o to výraznejšie je klesanie na východ traverzom, vysekaným v skale a ponúkajúcim príjemné výhľady z balkónov do doliny na Bolzano a Lago di Caldaro. Ostré zákruty striedajú na seba nadväzujúce vlásenky, príjemné vozenie.

Prechádzame krajom jabloní a vína, ale netrvá dlho a opäť stúpame po ceste č. 48 do Cavalese, kde odbočujeme vľavo na Passo di Lavaze. Cesta stúpa lesom a v sedle sa pri jazierku pasú kravy. Alpská idylka. Po zjazde v Ponte Nova točíme doprava na Passo di Costalunga. Príjemným, cez lúky pozakrúcaným klesaním so skalnými masívmi v späťákoch mierime do Canazei. Na pumpe vyťahujem varič, že si ohrejem obed, ale chalani ma upozorňujú, že stojíme rovno pri nádržiach s palivom, takže by to asi nebol najlepší nápad... Dávame teda studený obed a za moment už stúpame na Passo Fedaia, ležiace priamo pod masívom ľadovcovej Marmolady. Foťáky cvakajú naplno a užívame si výhľady na jazero, zasnežené vrcholy hôr a zelené lúky.

Klesáme do údolia a za moment už úplne osamote svižne stúpame zákrutami na Passo di Giau, ktorý je vrcholom dnešného dňa. Opäť sa nám otvárajú úžasné podvečerné výhľady na Cortinu, Marmoladu, Gruppo di Sella a iné skalné masívy Dolomitov. Ako na hojdačke klesáme do Cortiny, pokračujeme na Pieve di Cadore a po porade s miestnym pumpárom končíme dnešné putovanie v kempingu Cologna vo Vallesella di Cadore.

Vyzerá to tu ako kemp duchov, nikde nikoho, až po zotmení sa rozsvecuje pár karavanov. Naši susedia v karavane asi vyučujú syna matematiku, čo malému nie je zrovna po chuti a tak stále počuť nejaké výkriky, ktoré sa postupne stupňujú a končia vo chvíli keď počujeme zvuk tupého úderu… Už chápem, prečo sa používa termín “talianska domácnosť”. Našťastie chalan po pár minútach vychádza von po svojich. Toto bol celkovo najhorší kemp po ceste, jednak atmosférou, ale aj vybavením, sprchy a toalety sú zničené a špinavé, skrátka ako v piatej cenovej. Večer je celkom chladno, tak sa po večeri zohrievame pivom (ktoré nám ale príliš tepla nedalo) a talianskym vínom.

Ad6

Dnešní den byl naprosto pohodový, jezdecky nenáročný a tak za zmínku stoji snad jen kemp, který navozuje dojem opuštěného města. Strašidelné ticho přehlušuje až italská rodinka, která se před prvním školním dnem snaží dosti nevybíravým způsobem zopakovat s malým synkem matiku, což v reálu vypadá tak, že otec zuřivě křičí "quattro meno due", dítě hystericky brečí a výuka je zakončena tupým úderem, po kterém otec i dítě utichají. Večer je hodně syrová zima. Zahříváme se tedy pivy, které neteplají ani když je zahříváme v rukavicích a zakončujem to vínem bílého charakteru.