Moja prvá jazda alebo čínska pomsta po slovensky

Je sobota 2. apríla 2011. Práve som sa zobudil a v žalúdku pociťujem zvláštne pocity. Dali by sa prirovnať pocitom pred prvým rande alebo maturitami. Skrátka som celý nesvoj a to ešte ani nenastal deň D. Moje pocity sú adekvátne. Zajtra totiž naozaj budem mať prvé rande s mojim novým čínskym “HIGHTECH” scootrom Kinroad. Tak isto cesta z Martina až za Zlaté Moravce bude pre mňa pekná maturita.

Chvalabohu nepotrebujem oblek ani podobné maškarády, stačí mi vyzbrojiť sa pevnými nervami. Ale aby som Vás uviedol do deja, celé to začalo zhruba takto: Motorky sa mi vždy páčili avšak tým to končilo. Nikdy som si neplánoval nejakú kúpiť. Vždy som tvrdil: "Nie som predsa darca orgánov."

Samozrejme hovorí sa s kým si, taký si. A naozaj odkedy som začal chodiť na výšku zmenil sa aj okruh ľudí okolo mňa a nechal som sa ovplyvniť. Za nápad kúpiť si skúter vďačím viac menej svojmu veľmi dobrému kamošovi a spolužiakovi Mišovi. Práve vďaka nemu sa v mojej šišatej makovici zrodila myšlienka zadovážiť si nejaký štrkolet.

Práve Mišo ma akosi dostal k motorkám keď priniesol do Bratislavy svoj poldecový Hyosung a dovolil mi na ňom prejsť pár metrov. Poviem Vám, dovtedy som nesedel ani na babete, takže to bol celkom chytľavý zážitok. Mišo je ale mrcha, nenakazil len mňa. Taký Maťo – prezývaný Porše, lebo robí v Porše podľahol ešte skôr ako ja. 2 minúty na Mišovom hijóóó sungu, pár minút na babete čo mali doma a ani sme sa nenazdali a už sa aj prsil pred školou s Hondou CBF 125. Ale ani to mu nestačilo. Ani poriadne nepopadali všetky listy zo stromov a v ten istý rok už túroval Yamahu FZ6 v Lamači v garáži. Odvtedy ho majú jeho susedia radšej, asi vďaka ladeným IXILom.

Dúfam, že ja až taký vážny pacient nebudem. Aby som sa ale dostal k tomu ako som sa dostal k svojmu čínskemu tragáčiku musím ešte spomenúť Martina z Martina. Ten je skôr pacient do svojej Hondy Accord ale tiež má čínsky skúter Kinroad. Práve vďaka nemu som sa ja dostal k tomu svojmu. Jeho kamoš Marek, ktorého pozdravujem sa chcel toho svojho zbaviť a preto mi ten jeho predal. A Možno to vyzerá, že píšem ako retardovaný ale vcelku ma to tak baví.

A zrazu hurá, som majiteľom a môžem povedať hrdým majiteľom scootu Kinroad. Lenže ako si ho vyzdvihnúť? Funguje? Funguje! Má kolesá? Má ! Tak ho snáď nebudem voziť na aute nie? Na poznámku čo si sa zbláznil od viacerých ľudí v mojom okolí odpovedám typickým mávnutím ruky s poznámkou: "Aspoň bude dobrodružstvo." Čo na tom, že som v živote na tom nesedel? 120km nie je veľa... alebo je? Nejako bude... snažím sa aj sám seba presvedčiť, že to bude v pohode jahode....

Večer pred dňom D ešte rekapitulujem celý plán prevozu: Z Bratislavy vlakom do Vrútok, z Vrútok osobákom do Príboviec (pri Martine) a odtiaľ skútrom smerom na Prievidzu alebo Kremnicu? Neviem sám... doriešim po ceste... Bude to zhruba 120 km plus mínus. Pri 50km/h by som to mohol zvládnuť aj s prestávkou za nejaké 3 hodiny. Dosť smelé tvrdenia od človeka čo sa stratí aj v hypermarkete. Ale uvidíme ako nám to pôjde. Ako ten slepý povedal chromému.

A nastal deň D. Cítil som sa ako pred nejakými 13 rokmi na Vianoce. V žalúdku ťažko v krku sucho, plný očakávaní. Bolo asi 4:20 ráno keď som sa celý nesvoj začal prehadzovať v posteli a nie a nie už spať. Asi tak o 6 som sa zdvihol z postele a nasmeroval prvé kroky k varnej kanvici. Klasika, bez kávy ani na krok. Obliekol som sa, dal si svoju starú kvázi motorkovú vetrovku hodil čosi do úst, do tašky šál rukavice a mikinu a hor sa smer Martin.

Vonku bolo pomerne dosť chladno, ale vedel som, že teplota pôjde hore. Aspoň tak veštil Iľko. Na zástavke MHD ma upútalo zopár krivých pohľadov jedincov čo sa vracali zo žúru. Ja čerstvý ako rybka som si to nasmeroval na vlakovú stanicu. Na moje prekvapenie som na hlavnej stanici stretol kamarátku z Košíc ktorá si to smerovala do Viedne. Priznal som sa jej so svojim motorkovým – skútrovým plánom, chvíľku sme pobľabotali o živote a odprevadil som ju na vlak. Hneď na to som začul nepríjemné hlásenie. Bla bla , kva kva bude meškať 10 minút. No fasa do furasa, nestihnem prípoj vo Vrútkach. Ešte som ani nevyrazil a už sa to... serie, superlatívmi som nešetril. Trochu nervózny som po ceste ani oka nezažmúril a rozmýšľal čo ma asi ešte čaká. V kupé vlaku sa vystriedalo viacero ľudí a každý driemal alebo spal. Nechápem, asi je to zvyk ale mne predstava, že zaspím a že sa pretrtúcham až do Košíc nedovolila ani okom mihnúť.

A sláva s takmer 20 minútovým meškaním pristávame vo Vrútkach. Celý oplašený sa obzerám všade trilión ľudí. Nikde môj vlak do Príboviec. Anciáša, čo teraz? Na to sa ozve chrapľavé bla bla bla bla do Martina stojí na nástupišti 3 koľaji 1 pripravený na odchod. Vyhodil som nohy na plecia a utekal do podchodu. 3 nástupište bude to tretie od stanice smerom preč nie? TRT baraní bol. Kto mal vedieť, že Vrútčania majú 3 nástupište to isté ako prvé, akurát posunuté pánubohu za chrbtom. Našťastie som to zbadal a oddal sa davovej psychóze a hromadne s ľuďmi utekal a nastupoval do osobáku na 3 nástupišti koľaj 1. Pre istotu som sa ešte uistil veľavravnou otázkou na jedného dôchodcu. Martin???? A dočkal sa ešte veľavravnejšej odpovede Ehe. Bol som spokojný. Stihol som to a uvedomil si, že asi tak za 20 minút vystúpim v Príbovciach a dočkám sa svojho vysnívaného skútra.

V Príbovciach už bolo krásne, slnko pálilo čistý vzduch, nie ako v BA. Z diaľky počujem stupňujúce sa trrrrrr. To už Maťo cválal po mňa aj s mojim novým skútrom. Paráda, tešil som sa ako malé decko. Konečne. Každý to asi pozná. Nemusím popisovať prvé dojmy. Skrátka človek nevie čo povedať, pociťuje len šťastie a radosť z novej veci. Bez zbytočných slov som si nechal Maťom vysvetliť ako sa na tom čude jazdí. Áá podarilo sa, neskydol som sa ani po prvých metroch, ani po stometroch a ani vôbec. Nie som až také drevo ako vyzerám.

Od Maťovho domu sme svoje riadidlá skútrov nasmerovali na benzínku, kde sme doplnili zásoby tak lacných slovenských pohonných hmôt a vrátili sa k nemu pred dom. Pôjdeš na Kremnicu odtiaľ na Žiar nad Hronom a potom na Novú baňu aaa skrátka podľa mapky čo som ti vytlačil. Pôjdeme ťa aj odprevadiť po Kremnicu len musíme počkať na Veru a Zuzku a ja si musím pridrôtovať odtrhnutý výfuk. Neverili by ste čo všetko sa dá opraviť drôtom. Podľa toho čo som videl na Maťovom skútri asi všetko.

Tým, že sme čakali na baby a dávali dokopy Maťov skúter moje dokonalé plány vyraziť z Príboviec o 12:00 definitívne zlyhali. Vlastne začali zlyhávať už pri cestovaní vlakom. Konečný čas odchodu bol nakoniec o 15:05 s vyše trojhodinovým delay sme sa teda pobrali z Príboviec smerom na Kremnicu. Prvé kilometre som si fakt užíval, slnko hrialo, pofukoval slabý vietor a my sme šli za sebou pekne ako husi. Prvý na podrôtovanom Kinroade Maťo so Zuzkou, potom ja a posledná Vera s chalanom, ktorého meno som si žiaľ nezapamätal.

Ručičky na našich tachometroch plávali okolo hodnoty 70km/h a ja som sa všetkými zmyslami sústredil na jamy a nerovnosti na ceste aby som sa nedajbože niekde nevykydol do jarku. Našťastie stáli pri mne všetci svätý a dobrovoľné darcovstvo orgánov sa nekonalo. Po zhruba trištvrte hodine cesty sme sa dostali na benzínovú pumpu kde nastala prvá komplikácia. Na Maťovom presúvadle sa odtrhlo plynové lanko. Samozrejme s kusom drôtu sa dá opraviť všetko a tak Maťo hneď vytvoril vlastný systém pridávania plynu pomocou natáčania drôtu na rukoväť. Nasledovalo ešte jemné doladenie nového plynového natáčadla a hurá ďalej. Po chvíľke cesty sme sa dostali po Kremnicu, kde sa naše cesty rozchádzali. Ja som ďalej pokračoval sám a zvyšok sa vracal naspäť.

Bol by v tom čert keby sa mi hneď po pár kilometroch a Maťových radách nech idem na plné pecky nepriplietli do cesty zelený rangery s laserovým radarom. Na moje šťastie som ich zbadal včas a rýchlosť ako tak ukočíroval na 45km/h. Vrčiaci skúter síce bolo počuť už z ďaleka ale smejúci sa policajt mi svojim hlasným výsmechom a sklopením radaru dal jasne najavo, že ma zastavovať neplánuje.

Neviem, čo mu bolo smiešne. Či môj akčný posed na skútri alebo ten zvuk motora bľačúci už z riadnej diaľky. Ja som bol rád že som prešiel bez zbytočného zastavovania a kúsok ďalej som už svoje žihadlo peckoval znovu. A po ďalšej chvíli prišla prvá skúška. Križovatka. Maťo vravel choď na Žiar nad Hronom, lenže tam bola odbočka na NR. No kto si hneď uvedomil, že to je na diaľnicu? Já veru nie a tak šup ho, zrazu sa ocitám v pripájacom pruhu. 50-tkou skútrom na diaľnicu? To asi nebude najšťastnejšie riešenie. A tak hamba nehamba, zastal som na krajnici zvrtol sa do protismeru a pomaličky odtlačil skúter naspäť do križovatky. Tam som potom odbočil do Žiaru nad Hronom. Po asi 5 minútach zmätkovania v meste som sa dostal k výjazdu na dedinku Lovča. Náramne som sa potešil lebo som vedel, že je to smer ktorým by som mal ísť.

Mierne zaváhania ma čakali aj v Žarnovici kde ma to opäť začalo ťahať na diaľnicu. Znovu nasledoval ten istý scenár. Otočiť a opatrne sa dostať z príjazdu na diaľnicu späť. Čo už. Príručku sedliak v meste som zatiaľ nečítal, ale zjavne by sa mi zišla. Posledné zaváhanie prišlo keď som sa dostal do Novej Bane. Tam ma vidina širokej cesty smerujúcej k diaľnici už odplašila. Tretí krát sa už na diaľnicu nezamotám, povedal som si a tak som dedinke Brehy zastavil staršieho pána a spýtal sa na cestu. Ten ma nasmeroval na Novú Baňu a odvtedy to bolo viac menej v pohode.

V Novej Bani som sa ešte zastavil na benzínovej pumpe, kde som bol podrobený ponižujúcemu výsmechu miestnych adolescentov. Cvrkol som do nádrže za 2 euri čo ich zjavne náramne pobavilo. Navyše im asi bolo neuveriteľne smiešne moje utlačené háro od prilby a pri prehrabnutí sa vo vlasoch jedna zatiaľ ešte nevyvinutá žaba poznamenala, že vytriasam blchy. A tak všetci pukali smiechom. No náramne smiešne však? Asi sa zamestnám v cirkuse aj s blchami. Čo už, aj takých vozí autobus, pomyslel som si a pokračoval v ceste.

Za Novou baňou ma už čakala známa cesta. Moje deža vúú mi už vravelo kade ísť. Túto cestu som už poznal pretože som kedysi po nej dávno pradávno keď nebola dokončená diaľnica cestoval autom. Vidina domova bola tak intenzívna, že som držal plyn takmer na maxime. Sústredil som sa už len na cestu a autá a chodcov v ďalších dedinách. Našťastie premávka bola lážo plážo pohoda jazz. Takmer žiadne autá, sem tam cyklisti a korčuliarky s peknými zadkami (vtedy som samozrejme svoju rýchlosť znížil, kvôli estetickému zážitku).

Po ceste som stretol aj veľa motorkárov. Od klasických Jááw po choppristov a jogurťákov a zopár skútristov. Všetci sa odzdravili. Bol to skvelý pocit, človek si vtedy uvedomí že byť motorkárom alebo v mojom prípade zblúdilým skútristom je určitý kult, určitá vášeň. Ktorú pochopí len človek sediaci na motorke.

Pri prejazde okolo Zlatých Moraviec som už cítil teplo domova aj keď vonku medzitým už dosť prituhlo. Do cieľa, domov, do Novej Vsi nad Žitavou som šťastne dorazil po vyše 3,5 hodine cesty. Bolo okolo pol siedmej večer a bol som dosť unavený. Predsa len celý deň na cestách dá človeku zabrať.

Pikoškou a čerešničkou na torte boli moji prekvapený rodičia. Netušili, že prídem a už vôbec nie ako, a že to čudo čo stojí pred domom je moje. Takáto šoková terapia im našťastie neublížila. Boli radi, že som prišiel domov a ja som sa konečne najedol domácej stravy.

Bol to naozaj zaujímavý a krásny deň. Po všetkom čo som zažil som bol doma dobre najedený so svojim skútrom. Už teraz sa teším na podobné zážitky, pretože plánujem podniknúť ďalšie zaujímavé cesty. Takže ak uvidíte niekde na cestách zblúdilého skútristu, možno som to ja.