Jarných 5000 - druhá časť - Grécko

Naučené jedno jediné slovo: „money“ prípadne „euro“. Červené gombíky pri pravej ruke si istíme, zároveň sledujeme ich pohyb, aby niečo neodmontovali. Prichádza colník, ktorý ich pokrikom odháňa preč. Albánska strana bez problémov, ideme ku Grékom.

Peťo ako prvý podáva efendimu na pasovej kontrole svoj úplne zošúchaný pas. Ten tmavý chlapík má také fúzy, a tvári sa tak vážne a dôležito! To musí byť minimálne major! S plnou vážnosťou Peťov pas študuje asi 5 minút, následne po dvoch vážnych pohľadoch na cestovateľa dáva pečiatku. Na rade som ja. Na mojom novom pase svieti všetko, ako má. Pán major si prezerá štátny znak, následne nápis Európska únia. Pozrie sa na mňa, ešte stále s vážnym výrazom v tvári. Však je v službe. Chápem. Otáča sa za svojimi kolegami v kancelárii a niečo spustí po svojom, z čoho ja rozumiem slovám „slovakia“ a „unia“. Odpoveď nepočujem, ale major si na nástenke začína prezerať mapu Európy, kde má zjavne označené príslušnosť štátov v našom zväzku. Potom si ešte pod nástenkou prezerá zoznam štátov únie! Ja tvojich bohov! Ty nevieš, kto ťa zachraňuje? Major sa otáča ku mne a ja neverím! Úsmev od ucha k uchu pod fúziskami, ktoré by stačili tak pre 12 chlapov. Razítko a prianie šťastnej cesty.

Colná kontrola o 20 metrov ďalej. Colník po štyridsiatke sa k nám z lavičky neunúva ani postaviť. Odkiaľ ste mládenci? Zase slušná angličtina. Po oznámení našej rodnej zeme nám colník oznamuje, že on je vlastne z Košíc. Potom so smiechom sa opraví, že je vlastne z Michaloviec. Všetko po anglicky. Pozeráme sa s DL-kom nechápavo na seba, na čo colník hovorí, že on bol Slovensko len „vizitovať“. Tak mu oznamujeme, že mi ideme vizitovať jeho krajinu. Otázka o drogách, cigaretách a alkohole, všetko z lavičky. Však je siesta. Zapraje príjemný pobyt a my sa skladáme na rozpálenom asfalte za colnicou. Je neskutočných 36 stupňov, Peťov nos a moje čelo začínajú mať farbu grilovaného kuraťa.

Prvým mojím cieľom je divadlo v Dodoni, ktoré by sme chceli stihnúť ešte dnes. 10 km po hlavnej (E853), a tá nás zase prestane baviť, ideme cez hory! Skratkou! Pred dedinkou Doliana odbáčame teda do lesa a opäť začína motorkársky orgazmus! Úzka cestička medzi lesom a skalami vedie pod úpätím nejakej hory vo výške od 400 do 800 metrov. Asfalt dobrý, užívame si to. Cestou prechádzame cez dve osady, dedinou sa to asi nazvať nedá. Dva domy a kostol. Ale nikde nikoho. Po 25 km však prichádzame do doliny, kde zrazu cesta končí! A na druhej strane doliny aj pokračuje! Páni cestári asi na ten 200 metrový úsek pozabudli. Tie dva konce od seba oddeľuje nejaký kameňolom, presnejšie popadané skaly. Ja teda nie som offrouďák, ale tu by sa dalo prejsť asi tak trialom.

Otáčame sa späť, v jednej z opustených dedín pauza v tieni parku kostolíka. Peťo ešte zisťuje, že je veľa popadaného lístia, tak im vchod do kostola pozametá.

Ioannina, Dodoni. K divadlu prichádzame večer po šiestej vedľajšími. Nikde živej duše. Na informačnej tabuli zisťujeme, že turistická sezóna sa začína zajtra, teda 1. mája! Tak to hádam nie! Po zobudení strážnika nám aj ten oznamuje nápis pri vchode, teda že zajtra. My sa mu snažíme vysvetliť, že kvôli tomuto sme prešli 1500 kilometrov, a že nám by stačilo aj 15 minút. Strážnik je dobrý človek, otvára bránu a hovorí nám, aby sme boli, koľko sa nám páči. Zadarmo! Veci si skladáme v budove u neho a vchádzame do priestorov vyše dvetisíc rokov starého divadla! Ja som vytešený, Peťo troška menej. My sme totiž aj na ten neskorý obed zabudli.

Ja chystám zrkadlovku, mám pred sebou arénu bez turistov, Diova prítomnosť v útrobách arény mi dáva taký čudný pocit, kochám sa. Zrazu za mnou DL-ko vysloví vetu, na ktorú nikdy nezabudnem. „Chlapec mój ja som ochotný pozerať s tebou tie poonďaté kamene aj celý týždeň, ale musíme občas aj jesť“! Praktický to je chlapec. Ale hlavne hladný.

Bohovia miznú, rehoceme sa, fotíme. Ešte sa ho chvíľku snažím presvedčiť o význame týchto pamiatok, ale hladnému DL-ku by ani sám Zeus niečo nevysvetlil.

Rozhodneme sa večer stráviť zase na pobreží, vyberáme si Pargu. A práve na tomto asi 100 kilometrovom úseku cesty zisťujeme to, o čom písali už motorkári, čo túto krajinu navštívili. Na ceste III. triedy sú asi vždy po 500 metroch vyložené značky, že cesta sa šmýka! Páni moji, ako sme to zistili neskôr aj na vlastnej koži, ona sa šmýka naozaj! Suchý, dokonalý asfalt v 30 stupňovej horúčave!

Môj pád v Albánsku sme si z časti vysvetľovali aj tým, že ja mám obuté touransky, Peťo trail attacky, ktoré by mali byť mäkšie. Nepomôžu ani tie. Ten ich „betónový“ asfalt zo sivého kameňa je neskutočný. Radosť z jazdy nám kazí podšmyknutie zadného kolesa skoro v každej zákrute. Ako sme sa neskôr zhodli, Gréci majú dva druhy asfaltu, šmykľavý a kur...ky šmykľavý. Tempo sa mení na silno turistické, pred zotmením prichádzame do Pargy.

Ubytovanie v hoteli Paradisse, oproti kostol, kde sa modlili asi do tretej v noci. Paráda. Večera na 50 metrov vzdialenom pobreží, kde to teda žilo. Reštaurácie a kaviarne plné, hlasná debata, pozerá sa futbal. Chlapi v rukách omieľajú tie ich korálky, popíjajú litre kávy, debatujú väčšinou dosť hlasno.

Ako neskôr zisťujem, korálky sa volajú „komboloj“, chlapi ich majú údajne na odbúranie stresu. Ich premieľanie a pohadzovanie v jednej ruke patrí k ich „pohodovému“ životnému štýlu. A tiež vyjadrujú, podľa vzácnosti použitých kameňov nejaký status. Naše nové zistenie: „kto nemá skútra a komboloj, ani nie je chlap“.

Po výdatnej večeri, (aj DL spokojný) si vedľa v kaviarni dávame Johnyho a Peťo Walkera. O veľkosti ich nápojov som už písal, tak po dvoch rundách opäť spokojne zaspávame.

Deň 5. – Parga – Nikopolis – Patra - Pyrgos, 400 km

O deviatej ráno je 25 stupňov. Raňajky u „pani domácej“ v hoteli odmietame, ideme na pobrežie. „Čo by si si dal dnes chlapec?“ pýta sa DL, lebo ja doma raňajky nemusím. Ale tu treba síl nazbierať. „Nadýchaný koláč! S kakavkom!“ Nálada super, ideme k miestnemu pekárovi, kde o „nadýchané koláče“ za pár šupov nie je núdza. Raňajkujeme pri mori, ešte dobrá káva, balenie, ide sa.

V Nikopoli prichádza prvé moje sklamanie, a skoro sa „prezerania kameňov“ vzdávam aj ja. Pred vchodom do arény je vycapená tabuľa, že na obnovu projektu im dáva únia 1.500.000.-Eur! Vo vnútri burina na dva metre, nejaké pozabudnuté lešenie, vykopaná zarastená jama. Ruky – nohy vám dolámať! Peťo už kamene videl včera, teplomer ukazuje 34, ostáva v chládku na parkovisku.

Smer Arta, už aj tankovať by bolo vhodné, to občas musíme aj my. Smola. Je čas siesty a Shell-ka, na ktorú sa tešíme 20 km je samozrejme odstavená. Pán pumpár preruší hranie kariet, rozprestrie ruky, a slušne nám oznámi, že tankovať bude možné o tretej. Za hodinu a pol. Keď zistí, že sme zo Slovenska, tak nám ešte oznámi, že sa práve pred týždňom vrátil z Dudiniec! Chudáka všetko bolelo. Ani sa nečudujeme, tak tvrdo makať. Po osviežení sa lúčime, smer Arta, kde sa dá aj natankovať. Potom zase odbočíme z hlavnej smerom na Kompoti, nech je troška vzrúšo v horách.

Pri Kastraki sa kocháme v nádherných jazerách, prechádzame Agriniom, (E951), nádherným mostom na Peloponéz. Sme v Patre. Fakt veľké mesto, ktoré sa nám nepodarilo patrične obísť, preto sme sa asi hodinu motali. A práve tieto mestá sa vyznačujú už spomenutým asfaltom č. 2. Povrch je asi taký, že by ste sa v ňom mohli holiť. Na biele maľovanie na ceste radšej zabudnite, to je priamo ľad. Pri každom odpichu z križovatky vám zadok motorky zatancuje, slnko praží, chytá nás nervozita. Čím skôr preč a mestám sa vyhnúť!

Po Patre odbáčame na 111-ku, sme opäť v horách. Jazdí sa príjemnejšie, no zase len turistickým, kochacím tempom. Pri zastávke na cigu asi 30 metrov od nás prechádza krokom dôchodcu asi 200 kilový diviak. Neponáhľa sa, nebeží. Však sme v Grécku.

Ubytko v Pyrgose nachádzame na druhý krát, parkovanie v podzemnej garáži, hotel v pohode. Večera v meste, tento krát asi kilový hamburger. Prejdeme sa na námestie, kde opäť grécka klasika. Bary a kaviarne full! Títo sú za kávičkovanie asi platení! Dve rundy írskej na hoteli, zhodnotiť deň a spať.

Deň 6. Pyrgos – Olympia – Mikines – Epiduros – Korinthos - Elefsina, 435 km

Do Olympie to máme naráno okolo 25 km. Vyrážame pred desiatou, horúčava už teraz neznesiteľná. Po malom motaní v Olympii nachádzame areál, vstupné 8 evri, na tieto kamene je zvedavý aj Peťo.

Nebudem popisovať čaro tohto miesta, ruiny mesta, veštiarne, chrámov, prvý olympijský štadión. Raz určite treba vidieť. Turistov je málo, darí sa spraviť aj niekoľko pekných fotiek bez davu. Trávime tu skoro dve hodiny, slnko praží, moje čelo sa mení z grilovaného kuraťa na opečené koleno. Peťo na tom tiež nie je lepšie. Ale konečne „kamene“, ktoré sa mu ako tak pozdávajú. Dokonca je ochotný aj zapózovať! Prelieza šnúrku na ruinách stĺpov, na jeden sa postaví, a z kríkov piskot a krik! Ako sa to niekto opovážil! No hotovo. Jeho láska ku kameňom opäť mizne, moje dvojdňové presviedčanie je jedným piskotom v čudu. Ja ho už asi nikde nedostanem.

Olympiu opúšťame za Peťovho intenzívneho frflania na pískajúceho strážnika. Ďalším cieľom sú Mikény. Z cesty 111 a 66 občas odbáčame na „ešte vedlajšie“, ale šmykľavý asfalt napriek krásnej prírode a super zákrutám extrémy nedovolí.

Do Mikén prichádzame poobede o tretej, horúčava je neskutočná, Peťo volí chládok na parkovisku. Levia brána, ruiny mesta, útes, na ktorom skončilo asi veľa mladých Grékov. No neskutočné. Tiež je málo turistov, preto sa mi darí robiť pekné zábery. Po hodine a pol sa vraciam na parkovisko k podriemkajúcemu DL-ku. Peťo pohľadom z parkoviska mi oznamuje, že „toto mohlo byť len také okresné mestečko“. Nehádam sa. Rehot. Ešte ho musím nahovoriť na Epidauros, však sme blízko!

Podarilo sa. Podvečer vchádzam do divadla, kde sa zabávalo už pred 2400 rokmi 12.000 občanov! Podľa niektorých informácií až 17.000. Je to jedno. Divadlo fascinuje svojou veľkosťou, stavbou, a hlavne akustikou. Turistický sprievodca z Poľska svojim zverencom robí predstavenie. Keď všetci utíchnu, najprv na stredový kameň na javisku hodí malé kamene. Potom ich berie do dlaní a potrasie nimi. Neverím. Všetko počuť, ako keby stál pri vás. Som od neho asi na 100 metrov! Trhá noviny. A potom kúsok predstavenia z Hamleta! Veľký potlesk asi 50-ich divákov sa tiež neskutočne ozýva. Tí Gréci asi niečo vedeli.

Po pobreží prichádzame do Korinthos, mňa zaujíma hlavne prieplav, kvôli asfaltu a premávke mesto nemusíme. Pre istotu prieplav prechádzame tri krát. Najprv na malom moste na južnej strane. Tak toto nie je ono, chcem vidieť steny! Na Peloponéz sa vraciame pre istotu najsevernejším mostom. Tak ale ani toto nie! Na tretíkrát sa vyšplháme na diaľnicu, kde už za šera robím fotky z mostu nad prieplavom. Konečne. Tak toto som chcel vidieť! Chlapec unavený z „kameňov“ až taký nadšený nie je.

Smer Atény, no nakoľko sa postupne stmieva, po blúdení v Elefsine sa nám na jednej križovatke do cesty pritrafí motorkár na litrovom Strome. Pýtame sa na ubytovanie, a že ho máme nasledovať. Vyvedie nás z mesta, ukáže cestu: „po 13 km super hotel“! Ďakujeme, našli sme ho.

Terasa hotela nad pobrežím je prázdna, okrem nás ešte traja dôchodcovia a desať mačiek. Objednávame si „mäso“ a samozrejme írsku. Sme sami, rozkladáme mapu a plánujeme ďalší deň. Prichádza čašník, hnedý dedo v bielej košeli, ktorú nosí asi rok. Uvidí mapu, nakloní sa nad nás a začne ju hladkať! Samozrejme pri Grécku! Tak toto je vlastenec! Následne nám hrdo oznamuje, že toto je jeho krajina, a tá má minulosť! Len či má aj budúcnosť? Ale túto otázku si radšej nechávam v tejto situácii pre seba.

Deň 7. Elefsina – Delfi – Trikala – Kalampaka – Deskati, 472 km

Vstávame, ako vždy do slnečného dňa. Naše opečenie už nemám k čomu prirovnať. Na čele sa mi robia jazvy, Peťov nos mení kožu asi piaty krát. Raňajky klasicky na terase v spoločnosti asi pol metrovej korytnačky. Tá v intervale 10 minút monitoruje terasu z jednej strany na druhú. Nuž čo, mi máme psov, oni korytňáka.

Vyrážame do Delf, opäť po čase z cesty 48 odbáčame do hôr, na južné pobrežie pevniny. Zase vidiecka klasika, 90 stupňové točky, skaly, priepasť, dvojmetrová cesta. Príroda je neuveriteľná. Nestretnete nikoho. V jednej, pre zmenu ľavej točke, zabúdam od kochania podradiť, ostávam opretý na ľavej nohe so zdochnutými 300 kilami v miernom náklone. Keby som tam mal aspoň jednotku! Naštartujem a pohnem sa. Ale nemám. Po 30-ich sekundách boja s váhou to vzdávam. Ale teraz pekne, slušne, pomaly dávam svoju naloženú adventúru na ľavý bok. Však nech si oddýchne. Zo mňa tečie asi liter potu, Peťo sa vracia. Že vraj videl, že stojím. Ale potom som nešiel. A potom ma už ani stáť nevidel. Všímavý to je chlapec!

Cesta na sever je v pohode, cez väčšie-menšie kopce prechádzame kvôli asfaltu zase len turistickým tempom.

Delfi. Mesto obývané pred 3000 rokmi, známa veštiareň, ruiny, divadlo. Peťo je tiež na kamene zvedavý, vchádzame spolu. Turistov tu je viac, prechádzka nie je až tak príjemná, ale stálo to za to.

Kalampaka. K Meteorám prichádzame podvečer, zjavne po daždi. Počasie je konečne znesiteľné, peknou cestou nad mestom sa štveráme ku kláštorom. No proste krása! Fotíme, natáčame, oddychujeme. Trávime tu skoro dve hodiny, však stále je na čo sa pozerať. Meteory opúšťame už za pološera, snažíme sa dostať severnejšie, aby sme to zajtra mali k sídle Zea blízko. Cesta č. 15, potom 26. V jednej dedinke zastavujeme, je tma a premávka po lese v našej rýchlosti nie je bezpečná. Majiteľka reštaurácie nám oznamuje, že o 20 km ďalej je mestečko Deskati, tam by mal byť aj hotel.

Deskati sme našli, hotel nie. Moceme sa na jednosmerkách vydlaždených kameňom, až prichádzame k námesiu. A tu šok! Okamžite vypíname motory, bezradne sedíme a čumíme pred seba. Na námestí asi 2000 ľudí, modlia sa, každý v ruke dlhá, tenká sviečka. Dostali sme sa na omšu. Peťo ma potichu opúšťa, že on ide ten hotel pohľadať. Ostávam pri strojoch, zapálim si, keď zrazu pri mne tmavý grék, a tiež si hovorí svoje. No chlapec môj ale ja ti nerozumiem ani slovo! Potom spustí po anglicky, že či sme zo Slovenska. A ja, že hej. „Maríííja“! Hlasný výkrik môjho nového priateľa do davu. Prichádza Maríja, ktorá sa už prihovára ľudským jazykom, so zjavným prízvukom z východnej časti našej krajiny.

A oni si nás veru všimli už pri príchode do mesta, a jej manžel Dimitrios ju upozornil, že tu má Slovákov. Ona je z Prešova, s manželom sa zoznámili v Nemecku a žije tu 15 rokov. Ja som úprimne rád, a hneď sa pýtam na ubytovanie. Dimitrios vyťahuje mobil, asi minútku volá, a potom mi oznamuje, že bývať budeme tu, na 10 metrov, všetko je vybavené! Asi bolo počuť kameň, čo mi padol zo srdca.

Vracia sa Peťo, a z diaľky vidieť, že nechápe, v akom jazyku to môžem debatovať s Grékmi! Asi stretol Maďarov! Po zoznámení mu oznamujeme radostnú správu, oni idú do sprievodu, potom sa za hodinu stretneme a zoberú nás na večeru. No mohli sme nesúhlasiť?

Po ubytovaní v trojizbovom apartmáne, hygiene a prezlečení vychádzame na námestie, kde po chvíli prichádza Maríja, Dimitrios, švagriná Angela (čítaj Andžéla) a asi 4 deti. Dimitrios nám vysvetľuje, že u nich je Veľký piatok a prichádza Veľká noc, preto tá omša. Prichádzame do reštaurácie, deti pribúdajú, už nesledujeme, kto je koho. Stoly sa spájajú dokopy, objednáva sa jedlo, šaláty, plody mora. A tu začínam ľutovať, že som nezobral foťák! A ani telefón som pri sebe nemal. Scéna večere z filmu „Veľká Grécka svadba“ naživo! Citrón strieka na všetky strany, ešte nedopiješ, už ti nalievajú, každý papá z každého taniera. Medzitým konverzácia o Slovensku, Grécku, peniazoch. Dozvedáme sa, že pred krízou sa v Grécku veru všetci mali dobre, ale nesťažujú sa ani teraz. Dôchodok učiteľky je u nich asi 1.500 .- evri, tak asi nemajú dôvod sa sťažovať. Maríja nám vysvetľuje, že únia im dáva peniaze na všetko. Aj na svoju kaviareň dostala podporu od štátu, ktorej výšku radšej neuvediem. Pochopili sme. Preto tá pohodička, nikto nič nerieši, nikto sa nikam neponáhľa.

Večer pokračuje v meste, všade zábava v plnom prúde. Vchádzame do nejakého baru, kde sa zoznamujeme s dvomi mužmi v oblekoch. Jeden je starosta mesta, druhý jeho zástupca, manžel Angely. Keď sa dozvedia, že sme z krajiny Maríje, objímajú a bozkávajú nás ako Brežnev Husáka. Následne nám pán starosta oznamuje, že u nich je Veľká noc, a preto ako „hostia mesta“ tu musíme ostať tri dni! Tak to asi nepôjde, ale vypiť si spolu môžeme.

Keď zisťujú, že pijeme s Peťom írsku, odsúvajú svoje drinky a pridávajú sa k nám. No to nemali robiť. Čo vám poviem, slovenský chlapci opili šiestich grékov za dve hodiny! Tréning je tréning!

Deň 8. Deskati – Olympos – Ohrid, 390 km

Raňajky trávime v kaviarni Maríje, ktorá sa o nás fakt perfektne postarala. Prichádza aj zlomený Dimitrios, ktorý bol údajne v noci taký chorý, že aj mama a teta ho prišli liečiť. Meníme tel. čísla, vizitky, ďakujeme.

Olymp. K sídle Zeusa sa dostávame zase za horúčavy, ktorá po včerajšej noci je ešte neznesiteľnejšia. Parkujeme v dedinke Karia, kde v miestnom parku funguje bufet. Park je plný, vysedávanie pri kávičke funguje aj tu. Fotíme Olymp, divý mak, seba. Sme dosť zničený. Cesta č. 3 a E65 , smer sever. Úprimne povedané asi tých 5 dní v Grécku aj stačilo. Už by bolo načase normálne si zajazdiť. Cestou do Macedónska si medzi Kozani a Kastoriou pomáhame diaľnicou. Nad horami okolo nás evidentne prší, ale nám sa to darí úspešne prejsť bez kvapky dažďa. Po príchode na hraničný prechod opäť balkánska klasika a asi 34 stupňov.

Sme v Macedónsku.