Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 638 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

motozem-07-2020-2xico

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 633
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 61% (389)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 39% (244)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač

Jarných 5000 - tretia časť - Macedónsko, Albánsko, Čierna Hora, Chorvátsko, Maďarsko, Slovensko

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 30.09.2013 Autor: fox001
Čitatelia: 5028 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Na Grécko – Macedónskej hranici žiadny problém, obe strany nás vyriešili veľmi rýchlo. Po niekoľkých kilometroch prichádzame na prvú pumpu, cestou skúšame asfalt. Áno, toto je ono. Tu sa už dá aj jazdiť.

Seriál článkov - Jarných 5000:

| Seriál článkov: Jarných 5000

Na pumpe osvieženie, tankovanie, dokonca aj s pumpárom sa dohodneme v slovanskom jazyku. Cieľ na dnešný večer by bol Ohrid. Prechádzame okolo Prespánskeho jazera, potom zaujímavou cestičkou cez lesy, vo výške od 1000 do 1600 m nadmorskej výšky k Ohridskému jazeru. Zastavujeme na kopci nad dedinou Trpejca, príroda krásna, fotíme, kocháme sa.

Cesta po východnom pobreží jazera je kvalitná, zaujímavá, len tá doprava! Dedinky pri pobreží sú plné turistov, keby človek nevedel kde je, môže si ju zmýliť s pobrežím Jadranu. Do Ohridu prichádzame okolo siedmej, Peťo tu už bol, hľadáme hotel, ktorý by mal byť podľa neho dobrý.

Bol. Ale až na druhý pokus. Najprv nám recepčný dáva síce izbu o rozlohe asi 40 m2, ale po jeho odchode zisťujeme, že sa v nej spať nedá. Klimatizácia asi celého hotela funguje nad ňou, od hukotu sa ani nepočujeme. Ideme reklamovať, pánko sa správa, ako keby o tom ani nevedel. Izbu nám mení, trocha menšia, ale žiadny problém. A hlavne ticho.

Po hygiene a prezlečení vyrážame do mesta. Na pešej zóne večera, dve pivá, ideme sa prejsť. Tak páni tu sa zišli asi zlatníci z celého sveta! Keď na sto metrovom úseku ich napočítam asi 30, prestanem rátať.

Pred návratom do hotela nás napadne, že sme zabudli na náš večerný „ceremoniál“ s írskou. Ideme teda do blízkych potravín, však hádam za tých pár dní ešte fľašu zvládneme. No smola. O deviatej večer sú vitrínky s alkoholom zamknuté, predavačka nám slušne oznamuje, že až ráno. Tak si beriem dve plechovky piva, čokoládu, sušienky. Pri pokladni ďalší šok. Pokladníčka s úsmevom moje pivá zabavuje. Nepomôže ani prosíkanie, jednoducho tu po deviatej večer alkohol nekúpite.

Deň 9. – Ohrid – Debar – Peshkopi – Burrel – Lezhe – Shkoder – Podgorica - Budva, 385 km

Ako vždy, vstávame do slnečného dňa. Plán je prejsť Albánsko krížom, keď sa dá a budeme stíhať, tak aj dvakrát. Na večer sme dohodnutý s Borisom, naším priateľom z Budvy. Ak všetko vyjde, večer si dávame írsku opäť v Harley pube.

Z Ohridu pokračujeme na sever, na ľavej strane rieky Crn Drim. Cesta a príroda je krásna, jazdí sa nad riekou ktorej zákutia sú ako z rozprávky. Ku kvalite asfaltu asi toľko, že žiadne extrémy, viac ako polovica cesty je vyfrézovaná. Kvôli mojim fotopauzám mi Peťo oznamuje, že týmto tempom sa nikam nedostaneme. Nedočkavý to je chlapec. Ale on už jasne sníva o Čiernej Hore, kvalitnom asfalte a jazdení, ako sa patrí.

Posledná pauza v Macedónsku je pri jazere Debar, o 3 km vchádzame späť do Albánska, na hraniciach žiadny problém.
A tu sa nám „demokratická krajina“ opäť ukazuje v plnej kráse. Po prejdení hraníc to namierime pre istotu po ceste SH6 do Peshkopi, teda po ceste prvej triedy. Tak tá tu na vidieku vyzerá asi tak, že na 100 metrovom úseku nájdete aj 10 metrov asfaltu. Lepšie povedané jeho pozostatky. Asi 20 kilometrový úsek jazdíme v stupačkách.

Najviac zážitkov nás čakalo v mestečku Maqellare. Asfalt žiadny, ale v meste rušno. Teda na hlavnej ulici. Toľko somárskych povozov, fúrikov a traktorov sme zatiaľ nevideli nikde. Počet „domorodcov“ na ceste, pri ceste je neskutočný. Tu sa niečo deje!
Zrazu asi 5-6 vyzdobených mercedesov, rok výroby 1980 a skôr. Svadba! Sme nútení zastaviť. Len aby nás nerozobrali! Výzdobu na autách si predstavujte tak, že vodič nemá šancu niečo vidieť, totiž najviac vyzdobené je čelné sklo. O minútu sa pozostatky cesty uvoľnia, ideme na stupačkách ďalej. Vedľa cesty sa 4 chlapi s niečím pasujú! Krava, alebo vôl, ktorý to má evidentne zrátané. Chlapi ho valia na bok, jeden z nich vyťahuje nôž dĺžky 40 cm a útočí zvieraťu na krk. Peťo aj s kamerou odvracia zrak, ja ich ešte chvíľu sledujem. Záber ako z hororu. Krv zvieraťa sa valí na cestu, totiž zabíjačka prebieha asi meter od hlavnej. Demokratická krajina.

Na konci dediny sme zistili, prečo ten ruch. Oni tu majú trhy. Traktory, ovce, somáre, kravy, voly, mercedesy. Na predaj je všetko!
Po mestečku sa cesta mení na dosť kvalitnú, do Peshkopi sa to dá aj užívať. Opäť vchádzame do mesta, kde asfalt jednoducho neexistuje. Najviac nás dojalo, keď medzi dierami hĺbky 20 cm, kde to s rýchlosťou určite nepreženiete, natrafíme na spomaľovač! A to úplne zachovalý.

Pokračujeme cez rieku Drini Zi do Burrel po SH 31 a SH 36. Tak keby ste sa u nás sťažovali na vyjazdené koľaje, tu je na niektorých miestach stred cesty asi o 50 cm vyššie, ako krajnica. Ako aj inde v tejto demokratickej krajine, občas sa asfalt stráca, občas pokračuje znenazdajky o 30 cm nižšie. Ale príroda je fantastická! Krásne nedotknuté lesy, rieka v kaňonoch pod vami. Jediná vec čo túto scenériu zohavuje sú všadeprítomné smeti. Samozrejme v blízkosti ciest. Tu sa domáci neunúvajú dopité fľaše, prípadne ďalšie odpadky nosiť domov. Tie lietajú priamo z jazdiacich plechoviek.

Pri vodnej nádrži Ulza rozmýšľame nad alternatívou, že pod Lezhe odbočíme na SH 30, a Albánsko prejdeme ešte raz krížom, smer Kukes. DL má Albánska zjavne dosť, preto nesúhlasí. Rozhodneme neskôr. Pod Lezhe prichádzame k pre mňa neznámej rieke, Peťo pristupuje na môj plán. Navigácia by nás viedla cez most, totiž sa potrebujeme dostať na druhú stranu. Aj vedie. Most vyzerá byť celkom nový, asfalt bezchybný, konštrukcia novo natretá. Problém je len ten, že je neprejazdný. Z neznámych príčin miestny cestári pred vjazdom zložili asi tonové kvádre betónu. Ako neskôr zisťujeme, na oboch stranách.

Na druhú stranu sa dostávame cez most z Milot do Pllane, a po prejdení asi 20 km na SH30 sa radšej otáčame a volíme kratšiu cestu cez Lezhe a Shkoder. SH30 sa zjavne nepoužíva, preto po zistení, že zosypané skaly z útesov, ktoré zatarasili polku cesty nikoho nezaujímajú. Asi môžeme opäť natrafiť na neprejazdný úsek, čo už neláka ani mňa.

Shkoder, hranice nad Skadarským jazerom. Zase bez problémov. Tu nás čaká Boris. Ten ako nás uvidí, navrhuje umyvárku. My sa s Peťom smejeme, na našich adventúrach, ktoré už nenesú žiadne stopy pôvodnej farby, plexisklo je nepriehľadné. Borisovi oznamujeme, že veru tie grécke mušky a albánsky prach si berieme až domov!

Podgorica, zastavujeme na neskorý obed. Plieskavica o váhe 800g, rezeň priemeru 30 cm, a asi kilovú teľacinu nezvláda ani jeden z nás.

Cetinje, Budva, na večer opäť jazda ako sa patrí. Pred príchodom do Budvy na trojprúdovke spôsobujeme infarktové stavy skupinke asi piatich Poliakov, keď ich obiehame v jednej zákrute – našim smerom dva pruhy – rýchlosťou, ktorá sa tu neuvádza. Raz darmo, my máme domáceho vodcu, tak sa jazdí ľahko. Peťo to okomentoval večer vetou: „mysleli si, že sú rýchly“.
DL-ko je spokojné, po večeri v Harley a troch írskych zaspávame zase u Borisa.

Deň 10. – Budva – Kotor – Trebinje – Dubrovnik – Ploče – Jezerce, 620 km

Ráno nás budí Boris, ktorý nám oznamuje, že nás odprevadí po Dubrovnik, možno aj ďalej. Sme radi, po raňajkách smer Kotor. Tu nás chce Boris povodiť po starej ceste, tak v Risan-e odbáčame z hlavnej, a nad Boku Kotorsku sa štveráme rozbitou, zrejme už nepoužívanou cestou. Na asfalte sa vyhrievajú hady, ktoré miznú spod kolies len v poslednej chvíli.

Za Grahovom si Peťo neodpúšťa svoju „novoobjavenú“ cestu, ktorou sme išli opačným smerom pred ôsmimi dňami. Odbáčame teda na cestičku šírky 2 m, a opäť si užívame točky medzi skalami. Pri Vilusi si dávame pauzu na benzínke, ktorú stráži neskutočne urastený vlčiak. Po našich obavách nám Boris oznamuje, že ten pes tam leží asi 10 rokov, a ešte nikdy ho nevidel, aby sa pohol.

Hraničný prechod Ilino Brdo bez problémov a zdržania, ale nakoľko sa od mora ťahajú tmavé mračná, Boris cestu vzdáva. Lúčime sa teda v Bosne, Boris to hneď na parkovisku otáča späť. Ako som sa od neho dozvedel, už neskoro. Zmokol. Teda po prejazde hranicou aj my. Do Dubrovnika nás sprevádza občasný dážď, nič nepríjemné, nepremoky ešte nevyťahujeme.

Magistrála sa pri Zatone opravuje. Kilometrovú kolónu stojacich plechoviek sa nám podarí obehnúť na šupu pri semafore. Byť tu teraz na aute by som asi nechcel.

Dážď síce prestáva, ale prichádza nepríjemný vietor a riadne sa ochladí. Treba priznať, ťahá nás to už domov. Volíme diaľnicu a skúšame sa do večera dostať čo najsevernejšie. Za tunelom Sveti Rok prichádza tma a dážď. Ale taký riadny. Opúšťame diaľnicu, cesta smer Udbina, Korenica, Plitvice. Tam hádam nájdeme ubytovanie. Túto cez deň a za sucha krásnu cestu absolvujeme v tme a lejaku za kamiónom. Príjemné cestovanie. V Jezerciach nachádzame penzión, ešte aj večeru nám navarili. Pre nedostatok írskej volíme Jägra, napriek smradu od farby na chodbe pomerne rýchlo zaspávame.

Deň 11. – Jezerce – Zagreb – Székesfehérvár – Komárno, 518 km

Vstávame opäť do slnečného dňa, v noci sa vypršalo. Dnes spíme už vo vlastných posteliach. Vraciame sa na diaľnicu, a monotónnosť nudného presunu si narušíme len pri Komíne, kde v obci Filipovici máme ďalší, niekoľkokrát otestovaný gastrozážitok. Majiteľa už poznáme, porcia jeho medajlónikov sa tiež nedá zjesť bez istej dávky premáhania sa.

Nudná diaľnica pokračuje aj v Maďarsku, tu sa však už dohodneme aj pri prípadných problémoch, volíme silno, ale veľmi silno presunové tempo. Na jednej benzínke stretávame partiu chalanov z Galanty, ktorý si tiež boli pozrieť Albánsko, ale údajne pre „nedostatok asfaltu“ to po Skadare vzdali. Ani sa nečudujem, jeden z nich na chopri.

18:00 hod. stredoeurópskeho času, prekračujeme hranice v Komárne, sme doma. Teda ja. Peťa čaká ešte 30 čísel.

Zhrnutie

Tiež som si splnil jeden sen. A možno aj DL-ko, ktorý síce nejakú lásku ku „kameňom“ neprejavuje ani naďalej, ale určite to stálo za to. Starý čašník mal pravdu, keď hrdo vyhlásil, akú minulosť má jeho krajina. Teraz som to videl na vlastné oči.

Od Komárna po Komárno najazdených 4980 km, spálených 260 litrov benzínu. Najprv som si povedal, že ani nezosadnem, kým tých 20 ešte nenajazdím. Nenajazdil som. Tých 11 dní stačilo úplne.

Motorky bez problémov, bez defektu. Okrem môjho jedného „ozajstného“ pádu v Albánsku nič mimoriadne a nečakané.

Do Grécka najbližšie len na turistiku, a aspoň vieme, s čím počítať. V Čiernej Hore máme o dobrého kamaráta viac, ktorému sa aj touto cestou chcem opäť poďakovať. Boris palec hore!

A spoznali sme super rodinku aj v Deskati, v Gréckom mestečku, na ktoré určite nikdy nezabudneme.
S DL-kom už kujeme ďalšie plány. Mali by nás čakať Pyreneje. A nepojazdené pasy vo Francúzsku. Ak sa vám to nebodaj páčilo, možno budem informovať zase.

Veľa šťastných kilometrov a bezproblémových návratov!

Pridané: 30.09.2013 Autor: fox001 pošli na vybrali.sme.sk

Seriál článkov - Jarných 5000:

| Seriál článkov: Jarných 5000

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (6 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (7)  [Verzia pre tlač] Tlač
Styx

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria