Transylvania Rally 6. – 8. 8. 2004

Je utorok večer a ja tradične, ako každý večer, sedím za kompom a študujem čo dnes motorajd dal. Hltám každú Drtiplastovú vetu o Balkatour, nakoľko je to môj tohtoročný nesplnený sen. V tom sa ohlási mobil, že vraj mám novú sms: „ čau dodo, dnes mi šiblo v makovici a zvažujem cez tento víkend Rumunsko, viac info zajtra v maile, Awia “ no ja som už bol rozhodnutý. Ide sa!!!

Ešte malá štvrtková bojová porada a v piatok sa o 16:00 stretávame na hraničnom prechode Milhosť v zložení: Tomáš Hajduch - Awia a Dadi Honda CBR 1000 F, Faster Suzuki RF 900 a moja maličkosť dodoKE Honda Dominator 650.

Niregyháza, Debrecen a Rumunské hranice sú tu po 200 km. Hodinku stojíme, papkáme a s pôžitkom tankujeme tekutinu zvanú Fara Plumb 95 za 270 000 lei / L (cca 27 SKK), ale to už je tma a pred nami sa blýska, takže nastupujú regenky. Hltáme kilometer za kilometrom smer Oradea. Asfalt je viacmenej bez dier, ale pomerne hrboľatý, čo mierne unavuje. Preletíme nočnou Oradeou a pokračujeme smer Deva. Na jednom horskom stúpaní na nás vybehne asi 8 psov, ale Fasterov Micron, stiahnutá spojka a plný kotol to rieši – tak na psov liek máme. Po 200 km zastavujeme na jednej prastarej pumpe. Faster zoberie do ruky tankovaciu pištoľ, pokúša sa natankovať, ale po pár litroch sa prúd benzínu zastaví a stojan začne vydávať podivuhodné zvuky. V tom príde ujo pumpár a gestikuluje, aby sme počkali. O malú chvíľu stojan škrípe celkom ináč a ujo naznačuje, že čakal na tento signál. Faster tankuje ďalších pár litrov a tak to ide dokola. Teraz sa tento proces opakuje pri mojej moto. Platíme státisíce a ja len dúfam, že to bude aj horieť. Opäť kilometre a kilometre, sem tam policajti, zásadne zastavujúci vozidlá Dacia. Awia naviguje akoby zjedol GPS. Za Devou ťaháme na Simeriu a ani neviem ako a sme na mieste. Potvrdzuje to aj tabuľka na dome „Bikers Welcome“. Je 2:00, na rumunských hodinách je 3:00, ale riadime sa heslom: slnko neoklameš a teda ponechávame si ten náš „lepší“ čas. Privíta nás hostinská s veľkým úsmevom a pohodovou angličtinou sa nám prihovára. Dohadujeme izbu (12.50 Euro na osobu + raňajky ). Pri pohľade na ceny alkoholu zrádzam svoje zásady a už držím v ruke decák s citrónovou vodkou. Moje počínanie nasleduje zvyšok výpravy. Výsledok je jasný, aj my sme jasný, aj hostinskej je to jasné a nalieva ďalej. Buď sme veľmi opití, alebo skôr hrozne unavení, no každopádne horko ťažko zbierame batožinu po reštaurácii a vlečieme sa do našich čistučkých postieľok.

Ráno papkáme zo švédskych stolov, striekame reťaze, kontrolujeme olej a fotíme sa , balíme a sme opäť v kolóne kamiónov, traktorov, kombajnov, kráv, konských povozov a iných neidentifikovateľných telies. Postupne sa prekusávame k Transylvánii, ktorá sa nám čiastočne skrýva v mrakoch.

Cesta sa dvíha, stúpame a stúpame po nekonečných serpentínach - Prechod cez Fagaraš - Transfăgărăşan 7C. Jeden výhľad krajší ako druhý. Človek nevie či radšej fotiť alebo jazdiť. Sme na vrchole. Chvíľka oddychu a pokračujeme cez tunel plný Rumunov a dymu z miestnych dízlakov. Vchádzame do hmly a dažďa, takže regenky sú opäť v akcii. Nasleduje krásny zostup z hôr a k nám sa pripájajú traja enduristi. Cesta postupne hrboľatie a z času na čas je v zákrutách blato. Awia sa tvári že má enduro a chvíľami mám problém udržať s ním krok. Po tejto naháňačke sme celkom vyhladli a tak si dávame nejaké papaníčko. Opekaný kaškaval je veľmi chutný. Pokračujeme a prichádzame k priehrade, ktorá nám svojou ozrutnosťou vyráža dych.

Nasleduje tunel a nekonečné zákruty na ceste položenej priamo v skale.

Jednoducho nádhera. Míňame vojakov zo samopalmi strážiacich akési potrubie a po pár metroch vysoko nad nami zbadáme domov Vlada Tepeša. Awia konštatuje, že si nevie pre Draculove sídlo predstaviť vhodnejšiu krajinu. Samé špicaté hory s chladným výrazom. Pokračujeme cez nekonečné dediny smer Brasov, kde by sme radi prenocovali, ale zo smerovej tabule zisťujeme, že je o 100 km ďalej, ako nám to zrátal auto-route a teda zrýchľujeme tempo. Slniečko pomaly zapadá a my sa po milióne okresných zákrut dostávame na hlavný ťah, kde dobiehame troch enduristov z Transylvánie a spolu v šesťčlennej kolóne pokračujeme na Brasov. Nastupujú opäť pohoria a nasledujúce kilometre sú asi najťažšie z celej trasy. Samé stúpanie a klesanie, zákruty, mokrý asfalt, tma, hmla, kamióny s drevom v kopcoch a akoby nestačilo, tak pre istotu sú v asfalte vyfrézované jamy. Jazda po tejto ceste si vyžaduje aj nejakú tú zastávku, ale miesto kde stojíme je pomerne rušné a po chvíľke zastaví pri nás Dacia z chalanmi, ktorí melú niečo o ubytovaní. Dadi ich veľmi rýchlo „rieši“ a odchádzajú. Faster navrhuje aby sme vypadli čím skôr, predsa je tma a ani poriadne nevieme kde sme. Do Brasova prichádzame o 21:00. Hľadáme ubytko, no veľmi sa nám nedarí, nie je kde bezpečne parkovať. Pokračujeme v ceste a po 20 km sa objaví sympatický motorest. Moto parkujeme v úplnej tme za budovu k rotvajlerovi a susediacej hydine.

„Hádam to bude o.k.“, spoločne sa ubezpečujeme, veď parkujeme za motorestom skoro v poli, kde nikto nie je a po 450 km sme radi, že vôbec sme. Ešte si dávame po pivku a ide sa spať, veď zajtra na nás čaká 700 km a o povrchu nasledujúcej cesty nič nevieme.

Ráno vstávame o 8:00 a ideme po motorečky. No a my parkujeme takmer na brehu jazera, kde si veselo kempujú Rumuni. Balíme a vyrážame okolo 9:30. Smer Sighisoara (nádherné mesto, aj keď sme si ho vychutnali iba so sedla motorky) a pokračujeme na Cluj Napolca, Zaläu, Satu Mare, Niregyháza, Košice. Celá táto trasa je jeden dlhý, vynikajúci asfalt, sem tam štvorprúdovka, kopce, trojprúdovka jednoducho celých 500 km po hranice len jazdíme a tankujeme. Len Awia akosi v kopcoch nestíha. Bez prednej brzdy sa mu asi ťažko jazdí. Nové doštičky sú síce v tankvaku, ale na benzínke sa nám ich vymeniť nepodarilo.

Striedajú sa hory a roviny, mestečká, dediny, sem tam nejaké kravy, povozy a podobne. Stále vynikajúci povrch a ešte lepšie dopravné značenie. Prichádzame na hranice kde míňame posledné státisíce a letíme domov. Na hraničnom priechode Milhosť sme o 21:30 a o pár kilometrov sa lúčim zo svojimi spolubojovníkmi, ktorí pokračujú do Košíc.

Rumunsko?

Za dva a štvrť dňa sme najazdili 1600 km. Či som videl skutočnú tvár tejto krajiny neviem. Každopádne je tam zo všetkého trošku od upravených dedín po aké také osady, od nových nemeckých áut po „akožešte“ autá, od moderne oblečenej mládeže po otrhané decká. Chudoba a bohatstvo sa striedajú na každom rohu. Jednoducho pre mňa je to krajina kontrastov. Ale jedno je isté, niečo ma ťahá späť. Tak Romania o rok dovidenia!

Awiov Záver

Keďže verím, že Vás už nebaví čítať moje nudné cestopisecké reči požiadal som Doda, aby túto cestu popísal v svojej premiére tu na motoride.sk Táto cesta vznikla extrémne rýchlo s minimálnym časom na plánovanie ako aj na jazdenie. Aj keď som bol v minulosti proti rýchlovkám realita pracovného života mi tentoraz nedala na výber. Som rád, že sa našli aspoň dvaja šialenci, ktorých neodradil ani počet kilometrov ani krátky čas na prípravu. Bol to víkend doslova a do písmena na motorke. Denne sme sedeli na mašínach aj 10 hodín. Jazdili sme v daždi aj v noci a po cestách vychýrených svojou zlou kvalitou (realita bola však trochu iná). No ale určite to stálo zato. Mali sme možnosť ochutnať aspoň trošku z toho čo táto krajina ponúka a o rok možno naplánujeme väčšiu turistiku.

Čo dodať? Ak máte nápad, chuť a trochu času, tak vyrazte aj vy možno aj na takúto víkendovku. Nás s Dadi vyšiel tento víkend kompletne na 125Eur. Pritom sme ale spali po hoteloch a jedli v reštikách. Varič, stan a spacáky ostali po celý víkend nevybalené. Ceny v Rumunsku su naozaj prijateľné, sotva by sme si toto dovolili v alpách...

Awia

Foto: Tomáš Hajduch - Awia, DodoKE