DUCHONKA 31.7. – 1.8. 2004

Keďže sme si chceli ten víkend čo najviac užiť tak sme sa rozhodli že vyrazíme hneď ráno. Ja a Aisha sme sa mali stretnúť v Trnave na pumpe o 9:00 hod a v Hlohovci na kruhovom objazde nás mal čakať Rejdio aby nás bez blúdenia navigoval priamo na Duchonku.

Rané vstávanie na mňa moc nie je ale keď už som to tak navrhla tak som predsa len vstala a utekala do garáže pobaliť veci na motorku. Našťastie mi Aisha ponúkla aby som vyplnila voľné miesto v Alecovom stane, nebudú predsa len dvaja ak je stan až štvormiestny :o) takže sa moje balenie zúžilo na cigarety, whisky, toaletný papier ( ktorý mi obetavo Alec minul ) a môj novučičký spacák. A samozrejme plavky, lebo bolo pekné počasie a plánovali sme že sa trochu aj okúpeme, no k tomu sme sa nakoniec ani nedostali. Nevadí voda aj tak nevyzerala lákavo.

8:50 prichádzam na pumpu, aby som stihla ešte natankovať a ako sa blížim k pumpe počujem ako mi vyzváňa mobil...rýchlo niekde zastaviť, zložiť prilbu..“ Prosím...“ Volá Aisha, vraj jej neštartuje motorka takže na deviatu do Trnavy nedorazí, ide volať mechanikovi a uvidí kde je problém. Ja teda vyrážam do Hlohovca za Rejdiom.
Vôbec sa neponáhľam ale aj tak som tam skoro a na kruhovom objazde nikto nečaká tak ani nezastavujem a idem do najbližšieho šenku s vidinou krásne oroseného pollitráka kofoly....šenk ale otvárajú až o desiatej a ja teda stojím pri motorke, pekne na slniečku, pofajčievam a v mysli hypnotizujem Rejdia aby čo najskôr išiel okolo a zbadal ma. Moja telepatia zrejme funguje lebo asi po 15-tich minútach čakania sa tak naozaj stalo. Skúšame volať Aishe že ako je na tom jej moto a nachádzame SMS že už sú na ceste tak ich ideme čakať na miestnu pumpu kde Rejdio tankuje benzín do motorky a ja kávu do seba – veď raňajky sú dôležité :o)
Asi po pol hodinke našej predobednej siesty na pumpe prichádzajú Alec a Aisha, a každý na svojej moto. Aishina motorka len štrajkovala kvôli nedostatku pohonných hmôt, tak sa začneme babušiť a spokojne všetci vyrážame smer Duchonka. Tempo je primerané, počasie nádherné, každý si užíva jazdu...keď tu zrazu pár kilometrov všetci zastavujú. Zisťujem že Aisha je bez šťavy a tak ide na pumpu. Medzitým sa pri nás zastaví slávny Ttom a predvádza skútra a novú bundu. A ako typický chlap hneď do mňa rýpe že moja motorka sa dá naklopiť až po stupačky tak prečo ich nemám odraté od klopenia ?! To ma trochu naštvalo. Pohli sme sa ďalej a pred vstupom na Duchonku sa to stalo....naklopila som až som si odrala stupačku. Takže aby ste všetci vedeli tak ja klopím, ale prečo drať stupačky keď ich mám nové a také pekné ? :o)))

Natálka nás predbehla a bola tam už od piatku a mala pre nás vyhliadnutý pekný trávniček na stanovanie, kam nás rada doviedla hneď ako nás zbadala že sme už konečne prišli. Náš príchod k budúcemu mini stanovému mestečku sprevádzal „úžasný „ komentár zo strany Natálkinych parťákov záhorákov ktorý slintali nad našimi kovovými tátošmi. Obhliadli sme doporučený trávnik a svorne sme začali vybaľovať a stavať stany.

Na Duchonku sme dorazili v čase obeda v čom nás utvrdili aj naše škŕkajúce žalúdky tak sme sa rozhodli ísť sa najesť. Tento náš pôvodný plán ale Natálka zmenila, lebo nás presvedčila že najprv je treba si dať kofolu v dolnom výčape kde posedávala skupinka Redbaronov, ktorí nás zavolali aby sme sa išli s nimi najesť do Ranču pod Babicou, kam sme sa presunuli v krásnej veľkej kolóne.

Svojich tátošov sme svorne odparkovali pod strieškou aby boli pekne v chládku a samozrejme sme si to museli aj odfotiť.

V Ranči pod babicou je veľmi pekné a príjemné prostredie, tak sme hodili niečo teplé do žalúdka a zapili to ako ináč pivom – nealkoholickým :o)

Po posilnení našich telesných schránok sme sa vrátili na Duchonku, kde sme zaparkovali v najbližšom občerstvovacom zariadení a s rozhodnutím že dnes sme sa povozili už dosť sme si objednali každý jedno orosené. Všetkým je určite viac ako jasné že nezostalo pri tom jednom a po západe slnka sme sa presunuli do iného zariadenia kde sme si asi tak o desiatej večer objednali z miestneho raňajkového menu. V priebehu nášho posedávania, popíjania, debatovania a čo ja viem ešte čoho a pri nás v rôznych intervaloch pristavovali motorkári, ktorí nás prišli len pozrieť a niektorí nakoniec s nami zostali až do druhého dňa. Podaktorí síce večer odišli, ale ráno sa vrátili, čerstvý a oddýchnutí s pokrikom na miestnych dovolenkárov : „ Z cesty, idú ožratí motorkári!“ mali ste vidieť ako rýchlo bola cesta voľná :o) Sobotný večer moc nejdem opisovať, každý kto tam bol vie a kto nie nech závidí, ale z pôvodného počtu 5 ľudí sme nad ránom do ríše snov odchádzali 10-ti.

Nedeľné ráno bolo ešte zaujímavejšie: Podaktorí sa zobudili hneď, podaktorí vstávali na dvakrát a niektorí vstávali až okolo dvanástej. Ale v doobedných hodinách dorazili aj Drtičovci a ešte veľa iných ( sorry ale akosi sa neviem rozpamätať ) drsných motorkárov. Proste bola nás plná Duchonka. Pri rannej káve sa začalo dohadovať kadiaľ sa pôjde jazdiť aby sa večer každý dostal do tej svojej garáže. My, sme zatiaľ pobalili stany a snažili sa konečne prebrať.

Samozrejme vyraziť za ostatnými do reštiky.

Ja som sa pobrala pomaly domov a papaya ma bol odprevadiť. Leteli sme ukrutným tempom, maximálne však 80 km/hod.

Takže to sú moje dojmy z jedného vydareného víkendu ktorých by mohlo byť aj viac.