Stačí že sme majiteľmi cieľa - Andalúzia, Španielsko 2/3

Boli tam ženy

Ráno je nádherné slnečné, je však kosa – hotelová recepčná ma ubezpečuje že vôbec nie typická. Na dnes je smer mesto Ronda. Google Maps mi po zaškrtnutí Avoid highways vykazuje dve trasy, severnú a južnú. Vyberám si južnú okolo mesta Marbella, vyzerá byť kľukatejšia. Po pár minútach však tragicky zle odbočím a dostávam sa na severnú trasu bez toho aby som si to uvedomil (mobil v tankvaku). Po dlhšej chvíli mi už je podozrivé kde je tá Marbella a prečo už konečne dofrasa nevidím more, keď zrazu značka Ronda 30 km. Zastavujem a zisťujem že som na severnej trase, pol hodiny od cieľa. Zdala sa mi nejaká podozrivo rovná! Do hotela dorážam už o 14:00, sotva 10 minút po manželke, ktorá sa za ten čas už stihla pohádať s recepčnou lebo sa jej nepáčila izba čo nám pridelili. Pripomenie mi to starý vtip o človeku čo cestoval do Bulharska a na hraniciach sa ho colník pýta: "Drugan, maš Leva?" "Načo mi je lev keď mám manželku?"

Parador de Ronda je jeden z unikátnych hotelov siete, tým pádom je aj zodpovedajúco preplnený. Nachádza sa v historickej časti mesta, na okraji brala s výhľadom do priepasti, ktorú prekleňuje most Puente Nuevo – no ťažko si predstaviť lepšie miesto.

Manželka vybojuje od nevrlej recepčnej izbu s terasou a čiastočným výhľadom na most, ktorá aspoň ako-tak zodpovedá jej predstavám. Tento Parador zvykne byť drahý ako čert, my však neplatíme lebo mám nazberaných miliónpäť vernostných bodov, časť ktorých oferujem za tento pobyt. (Dobre tak nie miliónpäť – niečo cez dve tisíc). Môj omyl na trase má dve výhody: Nemusím umývať motorku od soli a máme čas na prehliadku mesta. Prechádzame sa po moste, čumíme dolu do priepasti kde v hlbinách tečie rieka Tajo. Potom zídeme dolu pod most. Nie je tu veľa ľudí a pohľady smerom na bralo a most sú úchvatné.

Vyfotím polovicu filmu a snažím sa pochopiť prečo tí ľudia nezostali len na jednom brale, prečo museli stavať taký ozrutánsky most na bralo protiľahlé. Túto otázku spolu s fotkou faxujem sesternici, ktorá mi hneď posiela jediné možné vysvetlenie: Asi tam oproti boli ženy. V múzeu mosta by túto teóriu určite poľahky potvrdili alebo vyvrátili, je však už zatvorené. Pri návrate do mesta prechádzame okolo cukrárne kde ponúkajú fantasticky vyzerajúce domáce polvorones a iné vianočné cukrovinky. Kúpime si jednu z každého druhu, pod zámienkou že akože jednu na každý deň cesty. Po príchode do hotela ich samozrejme všetky okamžite schrúmeme.

Parador de Ronda (www.parador.es/es/paradores/parador-de-ronda ) mal byť zlatým klincom tejto cesty, mňa však pravdu povediac sklamal. Zvnútra je zrekonštruovaný v architektonickom štýle osemdesiatych rokov. Taký nesúrodý pozliepanec poplatný dobe, podobne ako napríklad nová budova Slovenského Národného Divadla (OK, nie až taký zlý). Navyše keďže je Ronda unikátne miesto, hotel je sústavne preťažený a kvalita služieb začína pokrivkávať. Najviac sa to prejavuje v reštaurácii, ktorá je okamžite po otvorení o ôsmej plná, a kde sú len traja čašníci. Chudáci sa snažia tak že sa z nich doslova leje, ale aj tak čakáme na jedlo pol hodiny. Štátna akciovka Paradores nefunguje dobre, je v strate. Nemám to ničím podložené, ale predpokladám že v centrále v Madride bude množstvo úplne zbytočných "manažérov" s tučnými platmi, kým chudákov na prevádzkach žmýkajú ako sa len dá. Ako to už v štátnych podnikoch býva dobrým zvykom, všakže.

Pueblos Blancos

Ráno využívam čas na ďalšiu prehliadku tohto čarovného miesta kým manželka leňoší na terase. Moje srdce fotografa sa nevie odtrhnúť od žiarivo bielej budovy Plaza de Toros (štadión býčich zápasov), na ktorú okoloidúce postavy v šikmom rannom slnku vrhajú bizarné tiene. Môj vreckový fotoaparát však nie je dostatočne rýchly na zachytenie takýchto prchavých momentov, tak zo zúfalstva fotím aspoň bronzovú sochu býka – tá sa nehýbe.

Trasu na tento deň už mám rozhodnutú: Ten južný úsek, ktorý som včera omylom vynechal. Manželka mi o ňom večer básnila, vraj niečo úžasné. Mierne obavy vo mne vzbudzuje len názov pohoria cez ktoré budem prechádzať: Sierra de las Nieves – Pohorie snehov. Ukazuje sa že sa nebolo čoho obávať. Takmer celá cesta vedie po slnečnej strane a je úplne suchá. A aká cesta! Mám na to len jedno slovo: Tyvoleeee! Toto je motorkársky raj prvého stupňa! Každých zopár kilometrov stojím a obdivujem, fotím a faxujem fotky kamarátom cez WhatsApp.

Pri jednej z takýchto zastávok vedľa mňa odstavuje človek na červenej BMW F. Je v rifliach! Trasie sa od zimy a skrehnutými prstami sa snaží pripáliť si cigaretu. Prihováram sa mu za účelom zistenia stavu jeho príčetnosti, vzhľadom na to že v Ronde bola ráno teplota 1 stupeň nad nulou. Vysvitlo že je Francúz a motorku si pred dvoma hodinami požičal v Málage. Našťastie má namierené do Tarify, tam mu bude teplo. Len prečo ide touto cestou opačným smerom, to mi už naveky zostane záhadou. Neskôr stretávam viacero ďalších motorkárov - prvýkrát počas cesty čo vidím motorky. Vytešujem sa z toho a v zákrute fotím jediného čo mi neušiel.

Na kopci nad Marbellou prechádzam pomedzi milionárske "chatrčky", hvízdam si do prilby. Cesta sa zaplňuje obligátnymi Porsche Cayenne, vyskytne sa aj nejaké to Lamborghini a Rolls-Royce. Marbella je španielske Monaco a rovnako ako skutočné Monaco je to poriadne nechutné miesto. Vyhýbam sa mestu a diaľnicou sa rýchlo presúvam na začiatok ďalšej horskej cestičky cez Prírodný park Sierra de Grazalema. Na túto časť trasy som sa zvlásť tešil, keďže budem prechádzať cez legendárne Pueblos Blancos de Andalucía - Andalúzske biele mestečká. Sú to malebné mestečká kde takmer všetky domy sú žiarivo vybielené vápnom, na ochranu pred neúprosným letným slnkom. V jednom z bielych mestečiek bude dnes moja cesta aj končiť: Arcos de la Frontera. Dodatok de la Frontera - "na Hraniciach" tu má veľké množstvo miest: Jimena de la Frontera, Cortes de la Frontera, Morón de la Frontera, Jerez de la Frontera, a ďalšie. Zrejme tadiaľ kedysi viedli nejaké hranice. Zaumieňujem si že si to doma vygúglim.

Po krátkej chvíli prechádzam z provincie Málaga do provincie Cádiz, a ocitnem sa… v Rumunsku. Prisahám že keby som sa teraz prebudil, myslel by som si že som uprostred rumunských Karpát. Cesta uzučká, v mizernom stave. Namiesto toho aby ju opravili, dali len značku 30 km/h. Zvlnené kopce, hustý les. Žiaden mobilný signál. Za zákrutou vletím do stáda kôz, v poslednej chvíli ledva ubrzdím. Podráždené nervy si ukľudňujem tak že tie vražedné kozy za trest fotím.

Cesta je skutočne krásna, ale bohužiaľ jej nevyhovujúci technický stav mi neumožňuje si ju vychutnať. Samé hrboly. Idem trojkou na malé otáčky, oči na stopkách pre prípad výskytu ďalších kôz a rozmýšľam čo keby som si predsa len zadovážil cestné enduro. Najlepšie také, ktorým by som tie kozy prevalcoval.

V najvyššom bode, na križovatke dvoch ciest, tesne pod kótou kde už stromy začínajú ustupovať kosodrevine narážam na bar / reštauráciu. Okolo je zopár áut, ale je zavretá. Tu na vrchole naskočí jedna čiarka mobilného signálu, čo využívam a WhatsAppom faxujem polohu kamarátovi, ktorý mi obratom oznamuje že sa nachádzam na legendárnom mieste stretávok motorkárov. Trochu sa rozhliadam po okolí a skutočne: Nachádzam pamätník zosnulým motorkárom z provincie Cádiz. Sú na ňom ceduľky z každoročných spomienkový výjazdov na toto miesto, ktoré sa konajú v noci, a formulka Ráfagas y Vss al cielo! - ťažko preložiteľná veta, ktorou sa motorkári tradične lúčia so svojimi zosnulými kamarátmi. Opodiaľ na skale je improvizovaná kaplnka. Venujem v nej tichú spomienku bratrancovi dobrého kamaráta, ktorý v jednu júnovú noc 2013 neprežil zrážku svojej motorky s taxíkom.

Ďalej cesta vedie dolu, cez krásnu krajinu, ktorej dominuje obrovská vodná nádrž. Prechádzam niekoľkými mostami cez je ramená a už po tisícikrát ľutujem že nemám viac času. Veď už len na tomto jednom jedinom mieste mám chuť zostať tri dni! Po chvíli sa približujem k Arcos de la Frontera. Cestou sa mi naskytne pekný pohľad z diaľky na toto biele mestečko, ktoré akoby sa rozlialo ako mlieko z kopca na rovinu.

Chvíľu stojím a ešte netuším že ma čaká najkrajšie prekvapenie dňa: Miestny Parador. Z dumania ma vytrhne fax od manželky: Ponáhľaj sa sem, niečo také krásne si ešte nevidel! Tak sa patrične ponáhľam a už o niekoľko minút som pred hotelom, ktorý zaberá celú jednu stranu historického námestíčka. Miestny občan mi "pomáha" zaparkovať a počas vybaľovania ma informuje o pamätihodnostiach mesta, za čo sa mu odmením obsahom peňaženky (asi euro štyridsať) so slovami aby sa neurazil. Mám pocit že sa neurazí.

A už sa ponáhľam do hotela. Sonia nepreháňala, je to skvost (www.parador.es/es/paradores/parador-de-arcos-de-la-frontera ). Presne takéto Paradory zbožňujeme. Je to závan tých starých čias, historický Parador z obdobia pred modernizáciou, so všetkým čo k tomu patrí. Šarmantne ošúchaný (ale dokonale čistý) interiér s dobovým nábytkom, veľký kľúč od izby s medeným príveskom vážiacim štvrť kila. Najlepšia možná poloha v srdci historického centra. A ten výhľad! Z brala dolu smerom na západ slnka. Ani sa neprezliekam z motorkárskeho oblečenia lebo nechcem stratiť ani minútu - práve začína "zlatá hodina", ako ju fotografi nazývajú.

Schádzame dolu na ulicu a na vyhliadku pred hotelom, ktorú miestni nazývajú Mirador del coño - voľne preložené Vyhliadka "No do pi...", lebo to je prvé čo každý povie keď sa na ňu postaví. Keď sa nasýtime výhľadom a po tom čo vyfotím pol filmu, venujeme pozornosť sokoliarovi, ktorý tu vystavuje dravé vtáky a za dobrovoľný príspevok ich necháva ľuďom podržať na ruke. Usúdim že dobrovoľný príspevok by mohli byť asi tak 2 eurá a sokoliar Gejza (neviem prečo som ho tak nazval) hneď dáva manželke hviezdu predstavenia, obrovskú sovu. Vtáčisko má hlavu veľkú ako hlava dieťaťa, nádherný exemplár vážiaci 3 kilá. Alebo to bol výr? Neviem aký je rozdiel medzi sovou a výrom, čo je väčšie? Vyfotím druhú polovicu filmu na Soniu pózujúcu s výrom a potom s nasrdene vyzerajúcim orlom. Dávame sa do reči s Gejzom, ktorý nás informuje čo všetko tie vtáky žerú (myši, hady) a potom sa pochváli svojou zbierkou zlatých šperkov s vtáčou tematikou. Skutočný zanietenec do vtákov, je nám sympatický.

Rýchlo späť do hotela, kde objavujeme krásnu terasu, ktorá má ešte lepší výhľad na tri strany! Vyfotím celý film na scenériu kúpajúcu sa v zlatých lúčoch zapadajúceho slnka a želám si aby tento okamih nikdy neskončil.

Ale skončí, tak sa chvíľu povaľujeme v kaviarni kde sa pýtame čašníka či tu v lete naozaj býva tak horúco. Ako sa to vezme, vraví - nie každý augustový deň vystúpi teplota nad 40 stupňov, ale keď vystúpi tak na asfalte sa dá upražiť vajce. Usúdime že teplo.

Skúšame sa povaľovať aj po nádhernom vnútornom nádvorí hotela, to však bolo navrhnuté naschvál tak aby teplota v ňom bola o 5-6 stupňov nižšia než teplota na ulici. Zrejme to človek ocení v tých 40-stupňových horúčavách, ale teraz to znamená že na nádvorí neobsedíš lebo je zima.

Prichádza čas večere, dávam si andalúzsku špecialitu: chvost z býka. Je dobrý, ale nie až taký dobrý ako som naposledy jedol v úplne jednoduchej reštike neďaleko tržnice v Seville. Spoločnosť pri večeri nám robí len jedna sympatická japonská rodinka - rodičia, syn a dcéra. Syn hovorí tak dobre po Španielsky že dokáže žartovať s čašníkom, rodičia naňho s obdivom pozerajú. Tipujem že doma chodí na kurz Španielčiny a teraz ho rodičia zobrali na dovolenku sem aby sa precvičil v skutočnom prostredí.

Ráno je také nádherné že nemám slov ktorými by som ho opísal, nechám nech za mňa hovoria (nepríliš vydarené) fotky.

Nechce sa nám odtiaľ odísť a v duchu zostavujem nový rebríček mojich obľúbených Paradorov. Na prvom mieste zostáva Santiago de Compostela, neprekonaný a neprekonateľný, päťhviezdičková vlajková loď siete, Parador-Museo (to je najvyššia kategória), v bezprostrednej blízkosti katedrály kde ležia pozostatky apoštola Jakuba, a ktorá je jedným z najvýznamnejších pútnických miest kresťanskej viery. Najúžasnejší hotel v akom som kedy býval, miesto superlatívov. Na druhom mieste zostáva Hondarribia v Baskicku na hraniciach s Francúzskom, stredoveká pevnosť a zámok Karla V, ktorý z vonku vyzerá ako šedivá krabica ale vo vnútri skrýva také poklady ako zasadaciu sieň s gobelínmi od Rubensa. No a na treťom mieste, tam by som umiestnil tento malý šarmantný skvost úplne iného štýlu, Parador de Arcos de la Frontera, miesto s úžasnou atmosférou v srdci krásneho kraja. Sú aj ďalšie skvosty - Alcañiz, Lerma, San Bernardo, León, Olite… buff! A to som ich navštívil len 44 z 97! Španielske Paradores sú pre mňa najlepšie hotely na svete.

Gala a zábava

Je 31. decembra a je časť odísť. Tento deň nemám rád, preto o ňom len stručne: Po prvý a jedinýkrát ideme spolu - ja vpredu, Sonia za mnou. Úplne rovnými cestami sa presúvame do mesta Carmona neďaleko Sevilly, kde sa jedinýkrát počas tejto cesty neubytujeme v Paradore. Dôvodom je že v Paradore bola v rezervácii zahrnutá aj gala večera a silvestrovská zábava, a nedalo sa bez toho. Chceli za to 300 EUR na osobu, to prekračuje náš denný rozpočet. Na gala večeru a zábavu by som nešiel ani keby mi platili (OK, keby veľa zaplatili možno by som išiel), nieto ešte keď ja mám za to 600 EUR vysoliť. Ubytujeme sa teda v hoteli s honosným názvom Alcázar de la Reina, ktorý na internetovej stránke vyzeral fantasticky (www.alcazar-reina.es ). V skutočnosti je menej fantastický. Trpí výraznou krízou totožnosti. Izba vyzerá ako fantázia 9-ročného dievčatka - posteľ s volánikmi, ružovučká kúpeľňa, už len biely jednorožec tu chýba. S tým kontrastuje fakt že namiesto kaviarne je Irish pub a namiesto reštaurácie taverna kde sa tancuje Flamenco. Tento hotel by si mal v prvom rade ujasniť čím chce byť keď vyrastie, pretože takto pôsobí smiešne.

Prejdeme sa pešo do hotela Parador de Carmona, ktorý sa tiež nachádza v tejto obci. Dáme si olovrant, ale vládne tu chaos lebo sa už pripravuje tá "gala večera" a tá "zábava". Berieme autko a odchádzame do 30-minút vzdialenej Sevilly. Šoférujem ja a uvedomujem si aké je to pohodlné oproti motorke. Nefúka na teba! Nie je ti zima! V Seville nachádzame obchodný dom, v ktorom si zadovážime povinné rekvizity Silvestrovského večera: Moët & Chandon v akcii, dva poháre a kilo hrozna. Možno viete že v Španielsku je taký zvyk v posledných 12 sekúnd roka zjesť 12 kúskov hrozna. Symbolizuje to šťastie počas dvanástich mesiacov nového roka a Španieli to berú preukrutne vážne. Beda tomu kto by túto tradíciu porušil!

Potom sa ideme prechádzať do mesta. Veľmi som chcel manželke ukázať Sevillu kde som bol už dvakrát a ona ani raz. Lenže chyba: Vybral som si na to zlý okamih. Je 8-9 hodín večer a toto ináč krásne a živé mesto je vyslovene deprimujúce. Všetko je pozatvárané, okrem zopár pascí na turistov. Nikde nikoho, každý večeria doma s rodinou. Smútok, skepsa, depresia. Zima. Horko-ťažko navnadím manželku aspoň na prehliadku Plaza España, ktoré sa jej aspoň ako-tak páči a kde vyfotím celý film lebo také vyľudnené som ho ešte nevidel. Fotím čiernobielo lebo som lenivý používať RAW a potom upravovať teplotu bieleho bodu na odstránenie nepeknej žltkastej farby pouličných lámp.

Potom horko-ťažko nájdeme jeden fungujúci bar / reštauráciu kde si dávame prekvapujúco dobré vyprážané ryby a morské príšery. Stretávame samých Číňanov, ktorým je nejaký Silvester fuk, oni majú Nový rok inokedy. A (z nevysvetliteľného dôvodu) množstvo Talianov. O desiatej ideme domov. Príchod nového roka oslávime pred televízorom v hotelovej izbe. Nemám rád Silvestre. Keby tu nebola Sonia, išiel by som spať o desiatej. Veru.