Stačí že sme majiteľmi cieľa - Andalúzia, Španielsko 3/3

V prvý januárový deň

V prvý januárový deň je naším cieľom Córdoba. Sonia to má jednoduché - švihne to za hodinu po diaľnici. Ja sa vydávam najprv na sever cez Prírodný park Sierra Norte de Sevilla, ďalej si vyhliadnem jednu na mape krásne vyzerajúcu kľukatú cestičku s malebným názvom A-447. Dnes má byť až 12 stupňov, preto si nedávam termálne prádlo. Hneď po výjazde to oľutujem - je mi zima na prsiach. Obávajúc sa zápalu priedušiek zastavujem a nachádzam v tankvaku nasledovné predmety: Šál Polar Buff, látkový obal od prilby, nepremokavú prikrývku na tankvak. Všetky tieto predmety si rozmiestnim pod bundu na prsia a zazipsujem. Vec vyriešená.

Prechádzam pohorím Sierra Norte, je tu pekne. Cestu si užívam, aj keď pravdu povediac už si teraz presne nepamätám aká bola. Asi ma až tak nezaujala. Za mestečkom Alanís začína tá A-447, na ktorú som sa chystal. Jej začiatok je označený dopravnou značkou väčšou než moja motorka, na ktorej je napísané len stručne, ale zato dôrazne: "Veľmi nebezpečná cesta". Tak toto si musím vyfotiť.

Na zvýraznenie upozornenia a za účelom ilustrácie typu nebezpečenstva, ktoré tu na pocestného číha je značka na dôvažok ešte rozstrieľaná guľovnicou. Úrad ktorý sem tú značku umiestnil si však neuvedomil že existujú osoby, na ktoré majú takéto upozornenia presne opačný vplyv. Ako napríklad ja. Tak teraz tam už jednoznačne musím ísť.

Vydávam sa teda veľmi nebezpečnou cestou a hneď mrzuto zistím že je v mimoriadne zlom stave. Idem tridsiatkou - štyridsiatkou a hovorím si že sa to snáď zlepší. Figu. Po 10 kilometroch sa to naopak zhoršuje. Som ešte stále v bode z ktorého by sa mi oplatilo vrátiť sa a silne o tom uvažujem, ale rozhodnem sa pokračovať ďalej, veď sa to určite zlepší. Figu! Zhoršuje sa to, už je z toho úplný off-road. A už som v bode kde mi je jedno pokračovať alebo vrátiť sa. NENÁÁÁÁÁVIDÍÍÍÍM OFF-ROOOOAAAD NA CESTNEEEJ MOTORKEEEEE!!!, volám do neba kľačiac na kolenách, zaťaté päste vztýčené nahor v bezmocnej zúrivosti. (OK, tak to nebolo, ale keby niekto natočil hollywoodsky film o mojej ceste, takto by to tam znázornil). V každom prípade mám plné zuby debilnej off-roadovej cesty a predo mnou ešte 20 kilometrov! Toto je rumunské peklo! Radšej pôjdem štyrikrát z Devy do Oradei než toto!

Už neviem čo robiť, idem v jednotke desiatkou, aj bez motora, motorka sa mi prehrieva, vypínam ju. Aj tlačím, aj stojím, aj fotím, aj ležím, no zúfalstvo. Ani sa nemôžem tešiť z toho nádherného kraja cez ktorý prechádzam. Po celý čas nestretávam ani živého ducha, zato vtáčiky krásne spievajú. Slniečko hreje, je tu veľmi, veľmi, pekne. Keby som tu bol na horskom bicykli! Prichádzam k mostu a rozmýšľam či budem musieť dnes pod ním spať, ale pár stovák metrov za ním nastáva vykúpenie: Hororová A-447 sa mení na dokonalú, krásnu, novú cestu.

Posledných 10 kilometrov preletím za pár minút a v duchu sa ospravedlňujem motorke za príkorie, ktoré som jej dnes spôsobil. Umývam ju na pumpe a fotím v protisvetle. Rozhodujem sa že album fotiek z tohto výletu nazvem Estado del firme - "Stav vozovky". Keďže som zabil obrovské množstvo času na off-road, posledných 140 km do Córdoby už musím švihnúť po rýchlostnej N-432. A rýchlostná cesta znamená rýchlosť, dúfam že tam neboli skryté radary. Tak to bol nezabudnuteľný deň.

Parador de Córdoba (www.parador.es/es/paradores/parador-de-cordoba ) je sklamanie, betónová škatuľa čo by perfektne zapadla do Petržalky. Oddychujeme, potom ideme na večeru. Dávam si jedlo, ktoré je zlatým gastronomickým klincom tohto výletu: Salmorejo Cordobés. Je to studená polievka podobná ako gazpacho, ktorú zbožňujem. Nikde ju nerobia takú dobrú ako tu, veď preto sa volá "Cordobés". Sonia smutne pozerá na moje salmorejo, dala by si, ale je alregická na orechy a podobné výtvory a salmorejo obsahuje drvené mandle.

Pozor, zákruta!

V ďalší deň ráno vieme že dnes budeme opúšťať Andalúziu a je nám z toho smutno. Zem zmáčanú krvou býkov, krajinu ako žena, ktorá si zachovala kúzlo arabských očí. Žena snov, rebelka, krásna Cigánka odetá do kvetov. Vášnivo pobozkám jej ústa ako šťavnaté jablko, prihovára sa mi nádhernými piesňami o láske. Nemám nič iné čo by som jej daroval než kyticu ruží. Ruží jemnej vône, z ktorých vytvorí rám okolo podobizne tmavej Panny Márie.
Tak sa spieva v pesničke o Granade (goo.gl/osRqJv ). Veru, veru.

Posledným kúskom Andalúzie čo ma čaká je Prírodný park Sierra de Cardeña y Montoro. Spočiatku cesta vedie pomedzi olivovníky, ktorých je všade v Andalúzii toľko že už mám z toho mindráky. O chvíľu sa dostávam na náhornú plošinu kde ešte vládne jeseň. Zima nejako nedorazila a asi už ani nepríde. Pomaly vo štvorke si jazdím jesennou prírodou pomedzi do žlta sfarbené stromy, užívam si dlhých tiahlych zákrut. Vtom spozorujem za plotom prasatá. Zastavujem aby som si ich vyfotil, lebo to je pravá rasa Cerdo Ibérico, z ktorých sa pripravuje špeciálna šunka Jamón Ibérico de bellota. Ešte som tieto legendárne tvory naživo nevidel. Nažívajú si tu ako príslovečné prasatá v žite. Pasú sa v lese kde hlavnú zložku ich potravy tvoria žalude - to je najdôležitejšou črtou šunky Jamón Ibérico a len vtedy sa jej smie dať prívlastok de bellota - "žaluďová". Sú to skrátka svine.

Schádzam z vrchov, no a to je koniec Andalúzie. Vitajte v Autonómnom spoločenstve Kastílsko La Mancha.

Španieli niekedy používajú výraz Ancha es Castilla - "Široké je Kastílsko". Znamená to čosi ako "Rob si čo chceš, miesta je tu dosť pre všetkých". A veru je to Kastílsko široké. A rovinaté. Cesty sú tu neeeekonečne dlhééééé. A rovnééééééé! Načo je komu v Kastílsku motorka, nepochopím. Ideš si ideš rovno 10, 20, 30 kilometrov. Zrazu výstražné značky Pozor, zákruta! Upozornenia, výkričníky, rýchlosť obmedzená dobre že nie na 40. Reku že čo to bude! A tu taká, no nedá sa to ani nazvať "zákruta", taký ohyb asi 20 stupňový. Potom ďalších 30 kilometrov rovno.

Takouto rovinou okolo hlavného mesta Ciudad Real sa teda dostanovím do nášho dnešného cieľa v meste Manzanares, kde po prvýkrát za dve a pol hodiny použijem brzdu aby som zastal pred hotelom.

Miestny Parador de Manzanares (www.parador.es/es/paradores/parador-de-manzanares ) je taký úbožiačik. Svojím tvarom a umiestnením v blízkosti diaľnice pripomína skôr motel, hoci sa jedná o peknú historickú budovu. Naveky bude v tieni svojho väčšieho brata, Parador de Almagro, ktorý je vzdialený sotva 40 kilometrov, a ktorý je výnimočný. Tento chudák dostane v podstate len tú klientelu, pre ktorú už v Almagro nebolo miesto, alebo tú ktorá už v Almagro bola a chce spoznať aj ostatné Paradory. Čo je náš prípad. Ale ľudia sú tu príjemní a je tu kľud, cítime sa dobre. Večeriame a Sonia sa smeje nad niektorými položkami menu ako čudne to tu ľudia hovoria, ale potom skonštatuje že aj v jej katalánskom jazyku sa obloženým žemliam hovorí "medzichleby".

Ráno sliedim v Google Maps či by sa tu na okolí predsa len nenašla nejaká aspoň trochu zakrivená cestička, ale vyzerá to bledo. Zrezignovane nasadám na motorku a idem si pokojne deväťdesiatkou na 3000 otáčok. Už sa nečudujem tomu Donovi Quixotovi de La Mancha že sa zbláznil, keď takéto vzdialenosti musel brázdiť po tejto rovine. Na um mi neviem prečo príde pesnička Rosa na kolejích od Wabi Daňka, pospevujem si ju:

Tak do toho šlápni ať vidíš kousek světa.
Vzít do dlaně dálku zase jednou zkus.
Telegrafní dráty hrajou ti už léta
to nekonečně dlouhý, monotónní blues.

Je ráno, je ráno.
Nohama stíráš rosu na kolejích.

Našťastie sa rovina končí tesne pred hranicami s Valenciou. Na hraniciach tradične fotím tabuľu a výrazný kontrast v kvalite asfaltu medzi týmito dvoma krajmi. Pôsobí to až komicky, hneď vidno ktoré Autonómne spoločenstvo má viac peňazí na cesty (Valencia).

Vo Valencii už je fajn. Veľmi fajn. Ide sa pekným lesom najprv hore, potom do údolia, v ktorom fotím zátišie s jadrovou elektrárňou. V okolí elektrárne (Cofrentes) je zvýšený výskyt policajných áut. Idem pomaly, ale sú tam za iným účelom než chytať motorkárov. Cesta je super, široká a zátačkovitá, ale dlhé úseky sú zjavne po celý deň v tieni a je tam namrznuté. Zasrané náledí! Prechádzam krokom. Vychádzam na kopec na opačnej strane údolia a odbočujem na typ cestičky, ktorý moja stará mama zvykla nazývať "zliedka".

Ignorujúc príslovie Neopúšťaj cestu, Prechodník sa na ňu púšťam, lebo tak mi prikazuje Google. Je krásna, aj keď uzučká a mám určité výhrady voči jej stavu. Vedie hlbokým lesom, potom cez krásny kraj v kopcoch kde sa ľudia zaoberajú pestovaním viniča na južných svahoch. Po mnohých premnohých zákrutách sa odrazu ocitnem na náhornej plošine kde zjavne zúril lesný požiar. A to pomerne nedávno, tipujem možno v lete 2013. Čierne kmene stromov, zrúcaniny stavieb. Fúúú, tak tu by som nechcel byť keď to horelo. Začína sa zlatá hodina, fotím toto nádherné a zároveň určitým spôsobom zlovestné prostredie. Zrazu stretávam dvoch motorkárov na Ducati, potom ďalších a ešte ďalších. Zmätene zastavujem a WhatsAppom faxujem svoju polohu kamarátovi. "Ty vieš kde si?", pýta sa obratom. "Iba na najlepšej motorkárskej trase v celej Valencii!" Tak som sa zase ako slepá kura ku zrnu dostal na jedno emblematické miesto.

Povzbudený prítomnosťou mnohých motorkárov sa púšťam do trochu smelšej jazdy, ale samozrejme za nimi nestačím lebo oni to tu poznajú naspamäť. Prírodná scenéria je neopísateľná. Su-per! Toto je druhý najkrajší motorkársky zážitok celého výletu, po tej A-397 medzi Ronda a Marbella. Keď počujem za sebou hukot odstupujem sa aby som nezdržiaval, potom sa snažím sledovať. Z vytrženia ma vyruší len súvislý biely poprašok, ktorý sa zrazu zjaví na ceste. Sneh?! To je nemožné, na to je príliš teplo. Zastavujem aby som to preskúmal a je to soľ. Ale vyzerá úplne ako sneh.

Bohužiaľ nič dobré netrvá večne a po chvíli sa dostávam na nížinu v okolí hlavného mesta Valencia. Na pumpe dvakrát umývam motorku od soli, vediac že je to počas tejto cesty naposledy. Je tesne pred zotmením, ale je tu tak teplo že sa v termálnom prádle potím. O takých 18 stupňov viac než v Manzanares, kde bolo ráno okolo nuly. Do hotela Parador El Saler prichádzam za tmy, vidím že Sonia zaparkovala svoj Smart tak že zabrala dve miesta. To len Sonia môže dokázať. Parador El Saler (www.parador.es/es/paradores/parador-de-el-saler ) mierne prekonáva moje očakávania hneď v ten večer. Od moderného Paradora som nič zaujímavé nečakal, ale tento je krásne urobený. Hlavnými zákazníkmi dnes večer sú futbalisti nejakého holandského klubu, keby som sa zaujímal o futbal možno by som ich aj poznal. Prechádzame sa a večeriame, po prvýkrát v živote jem čerstvé morské príšery navajas, doteraz som ich jedol len z konzervy.

Byť vo Valencii a nedať si paellu by bol hriech, aj keď to nie je vhodné jedlo na večer. Neodolávam. Sonia ma potajomky fotí ako jem paellu a zapíjam ju nemeckým pivom Paulaner. Záškodnícky faxuje fotku mojim kamarátom, dostávam za to poriadny výsmech cez WhatsApp. Dnes večer som guiri - cudzinec, ktorý sa nevyzná v miestnych pomeroch. Taký typický guiri je väčšinou Angličan alebo Nemec. Prichádza na dovolenku do Španielska mysliac si že všetko je len pláž, Sangría a Flamenco. Hneď v prvý deň sa na pláži spáli od slnka a potom chodí červený ako rak. Nosí biele ponožky v kombinácii so sandálmi a na večeru je paellu s pivom. To som dnes ja.

Všetko pod slnkom

Ďalší deň je posledným dňom nášho výletu. Je tak krásne slnečno že sa nám nechce ísť domov. Všimneme si že hotel ponúka za mierny poplatok možnosť neskorého odchodu až do 20:00. V poplatku je dokonca zahrnutý aj obed pre dvoch. Hneď to využívame a tým pádom máme čas až do večera. Berieme Smart a odchádzame do dediny El Saler. Vidím to čo som v noci nevidel: Hotel sa nachádza v úchvatnom prostredí Prírodného parku l’Albufera. To je taká nížina, na ktorej sú močiare, za nimi pláže. V močiaroch sídli množstvo chráneného vtáctva a v lete zrejme gigantický počet komárov. Teraz chápem prečo som na izbe videl dva odpudzovače hmyzu. Zapisujem si do pamäte že sem nemám chodiť v lete. Ani netreba, lebo aj teraz v januári je tu 22 stupňov. Parkujeme v El Saler pri pláži a prechádzame sa cez pekné duny, potom aj po pláži. Ľudia sa čľapkajú po členky v mori, psy, deti a iné domáce zvieratká pobehujú, Holanďania hrajú futbal na ihrisku - nedeľná idylka.

Posledný obed v reštaurácii v Paradore, ako zákusok si dávam taký obrovský cremat so zmrzlinou že to musí obsahovať najmenej 4000 kalórií. Sonia zostáva pospať si na izbe, ale ja sa musím zbaliť a ísť.

Tak idem. Čaká ma 364 kilometrov diaľničného pekla, ktoré Google Maps vyčísľuje na 3 hodiny 22 minút. Viem že s tankovaním a platením mýta to bude štyri. Ale neubieha to zle, až kým sa na tom debilnom veternom úseku pred Tarragonou nestrhne zvlášť nepríjemné vetrisko. Hotový hurikán! Toto nie je normálne, po prvýkrát v živote mám na motorke strach z vetra. Idem osemdesiatkou, na najbližšej pumpe faxujem Soni aby na tomto úseku zliezla z diaľnice na N-340ku. Postupne pridávam viac a viac vrstiev oblečenia, nakoniec aj mega-zimné rukavice, ktoré som počas celého výletu takmer nepoužil.

O 21:15 prichádzam domov. Počítadlo ukazuje 2.983,5 prejdených kilometrov. Asi hodinu po mne prichádza Sonia, ktorá vyrazila až po západe slnka.

9 z 10 motorkárov odporúča Smart ako sprievodné vozidlo

Tak tento výlet sa nám obom páčil a určite naňho nezabudneme do konca života. Vynechali sme mnoho legendárnych miest, ktoré sme už predtým ponavšetvovali (Granada, Úbeda, Baeza, Almagro…). Okrem Rondy a pár ďalších sme v podstate nevideli žiadne z miest kde sme boli, len sme tam prišli, navečerali sa, prespali a odišli. Sonia videla trochu viac, keďže ona prišla rýchlo po diaľnici kým ja som sa motal cez hory a mala viac času na spoznávanie. Lenže tento výlet bol taký, už sme s tým dopredu počítali. Ľúto nám to bolo najmä v Córdobe, čo je skutočný poklad, a ktorú nepoznáme. Ale nevadí, veď sa tam ešte vrátime.

Mal som obrovské šťastie na počasie - za iných poveternostných podmienok som sa mohol na ktoromkoľvek z tých pohorí stretnúť s námrazou alebo so snehom. Pršalo mi len pol dňa, akurát na vyskúšanie nepremokanosti nového oblečenia.

Čo sa týka oblečenia, mal som novú kombinézu StreetGuard od BMW a som s ňou úplne spokojný. Zima mi v nej nebolo. Nepremokavosť som mal možnosť vyskúšať len v miernom daždi, ale fungovalo to - voda sa od toho doslova odrážala. Rozhodoval som sa medzi Rukka a BMW, lenže Rukka má príliš veľa modelov. Armas, Armaxion, Armaxis, Armi… armaggedon! Kto sa má z toho vyznať?! BMW má dva: TourShell a StreetGuard. Marketingový manažér Jozef Rukka sa už aspoň toto mohol naučiť od svojho kolegu z BMW: Ženy požadujú pri nakupovaní veľký výber, ale nás mužov to znervózňuje. Muži potrebujú na výber dva: A alebo B. Hotovo. Keep it simple, stupid.

Prilbu som mal System 6. Je vhodná na zimu. Spočiatku som jej nevedel prísť na chuť, ale nakoniec som si ju obľúbil. Teraz v máji bude mať už 5 rokov a teoreticky vyprší jej "platnosť", kúpim si znova System 6 EVO. Sonia mi vozila v aute ešte XR-1100 ako zálohu, ale nepoužil som ju.

Termálne prádlo som mal tiež od BMW a od Dainese. Obidve super. Rovnako aj teplé ponožky od týchto dvoch značiek. Pani v predajni BMW na mňa nástojila, len si pre boha nedaj bavlnené ponožky lebo zamrzneš. Jeden deň som to vyskúšal a mala pravdu - navlhli a bola mi kosa.

Rukavice dvoje, ProSummer a ProWinter od BMW. 95% času som používal ProSummer, a to vďaka vyhrievaným rukovätiam. Vyhrievané rukoväte v zime najlepšia vec. Dal som si tie originál od Hondy, drahé ako čert (360 EUR šialená cena - za to mám ojazdenú motorku!) ale aj hriali ako čert - raz som na to siahol bez rukavice a popálil som sa.

Hrubá zimná kukla WindStopper čo zasahuje poriadne až na prsia a aj zozadu pod krk - osvedčila sa. No a nakoniec niekoľko šálov Buff. Bez tých sa už nikam ani nepohnem. Mám ich plno a používam ich na všetko - na horskú turistiku, na cyklistiku, na ochranu pred slnkom, na motorku… Dajú sa vyformovať do tvaru čiapky, čelenky, kukly, šálu… Jedna vrstva, dve vrstvy… Geniálny výrobok. Navyše sú lacné, dlho vydržia, existujú v najrozličnejších farebných kombináciách a nezaberajú v batožine takmer žiadne miesto.

S touto výbavou by som sa pustil na cesty tak do mínus 3 - mínus 4. Snáď len od nuly nižšie by som si dal ešte na prsia jeden Polar Buff preložený na polovicu.

Okrem čižiem, tam som urobil chybu. Ulakomil som sa na Dainese Latitour v akcii za 180 EUR, a neosvedčili sa mi. Nie sú vhodné na zimu. Nebolo mi v nich nevydržateľne zima, ale teplo ináč vyzerá, ako sa hovorí. Tak na hrane. Pod mínus jeden už by som ich neodporúčal.

Jediné čo by som tak do výbavy ešte potreboval je držiak na Google Maps. S Google Mapsom som raz prešiel z Vlachova do Barcelony cez všetky Alpy sveta a odvtedy viem že inú navigáciu nepotrebujem, len nejaký držiak. Lebo pod priesvitným krytom tankvaku sa mi v lete prehrieva, v zime zahmlieva, a v každom ročnom období zosúva dolu kam naňho nevidím.

To je tak asi všetko.

Ďalšie ciele? Teraz keď som sa už naučil cestovať na motorke a zabezpečil som si dobrú výbavu, mám veľké ambície. Šéf ma už roky zvoláva do Nórska na ostrovy Lofoten. Plus, zostávajú mi dve krásne časti Španielska kde som ešte nikdy nebol: Extremadura a Asturias. Uvidíme.