Splnený hrkotavý sen – Ducati 748S

Začalo to všetko niekedy okolo roku 1994, keď som (tuším v Stop-e) zachytil článok o motorkách Ducati, o ktorých som predtým ani netušil a zbadal pre mňa dodnes najkrajšiu motorku na svete – Ducati 916.

O štrnásť rokov neskôr som sa po absolvovaní vytúženého kurzu VP na „veľkú“ motorku rozhliadal po mojej prvej. Nebolo to vôbec ľahké, keďže som mal pocit, že by som mal začať na niečom menej náročnom (aj finančne, nakoľko ma ľudia z okolia strašili drahým a častým servisom), preto som na začiatku svojej motocyklovej kariéry zvolil japonskú cestu – Hondu CBR 600F, ročník 2001. Myšlienky o splnení si sna o Ducati mi ale nikdy z hlavy nevyprchali, aj keď som medzičasom vymenil japonca za ďalšieho japonca z rovnakej stajne, konkrétne CBR 600RR z roku 2006.

Ani tá sa u mňa ale dlho nezohriala a v januári 2010 po jej predaji som sa zaťal a povedal si, že tentokrát si už pôjdem za svojim snom a nevzdám sa ho. Začal som teda pozerať inzeráty. Samozrejme, 916 bola investične pre moju peňaženku príliš veľké sústo, preto som sa rozhliadal po jej menšej sestre – Ducati 748. Obidve sú opticky v podstate identické, voľným okom neznalca skoro nerozpoznateľné. Pár rozdielov sa nájde hlavne pod kapotami (menší zdvih, aj vŕtanie, vďaka čomu je 748 trochu točivejšia a iba o pár koní a newtonmetrov slabšia) a v použitých komponentoch. Za výkonom som sa na motorke nikdy nehnal, preto mi necelých 100 talianskych koní pripadalo dostačujúcich. Prvoradý bol ten neskutočný nadčasový dizajn a úžasný industriálny zvuk.

Netrvalo dlho, našiel som si dve kandidátky, ktoré som bol pozrieť pár dní po sebe, ale ani jedna ma či už svojim stavom, alebo prístupom majiteľa neoslovila natoľko, aby som nad ňou začal serióznejšie premýšľať. Už som sa pomaly začal vzdávať, nakoľko na individuálny dovoz zo zahraničia som sa necítil, keď sa náhodou v inzercii objavila ONA - moja Hrkálka. Konkrétne červená Ducati 748 S, ročník 2001, full Termignoni "audio", jedna rozmazaná fotka, ale... Bolo to toť kúsok vedľa, v Malackách, tak som si o pár dní dohodol stretko s majiteľom, aby som si ju naživo pozrel a vedel, či mám nad čím premýšľať.

No čo vám poviem, hneď ako som ju zbadal v garáži, napriek nesediacim ročníkovým detailom a chýbajúcej histórii (podľa mnohých najhoršia varianta pri kupovaní talianskej motorky) to bola láska na prvý pohľad a po naštartovaní aj na prvé počutie. Síce bolo zrejmé, že je trošku poskladaná, ale vyzerala dobre, takže som konal impulzívne (bezhlavo?) a spýtal som sa na možnosť skúšobnej jazdy s následným odvozom po vlastnej osi do Bratislavy. Počasie na skúšobnú jazdu bolo „ideálne“, na cestách vlhko, sem-tam aj sneh, ale čo by človek čakal 18.februára, že? Tomu zodpovedala aj kvalita a dĺžka skúšobnej jazdy. Po zložení plnej sumy ako zálohy som sa prešiel po ulici vo vyjazdených koľajách v snehu, vyskúšal 1-2, viac-menej len tak, aby som si neskôr nevyčítal, že som kúpil motorku bez vyskúšania. Na moje rozhodovanie to vplyv nemalo, už keď som na ňu sadol, počul tú kakofóniu zvukov a cítil tie živé vibrácie, tak som vedel, že bez nej neodídem. Spísali sme teda zmluvu a vydal som sa na strastiplnú hodinovú cestu potme, v hmle a zime na uhrkanom dvojvalci do Bratislavy.

Prvé výraznejšie otočenie plynom prišlo až v Sitine, kde sa to v rámci „celkom sucha“ dalo a Hrkálka mala možnosť trochu hlasnejšie sa prejaviť. Ďalej to už opäť bola opatrná jazda až do garáže a po jej zamknutí som si konečne mohol vydýchnuť a povedať: „Je doma!“

Zvykať sme si na seba začali až neskôr, keď sa oteplilo a cesty oschli. Čakanie to bolo síce celkom dlhé (ten, kto kupoval motorku v zime, vie) a krátil som si ho aspoň bežnou údržbou v garáži, ale o to viac sme si to potom spolu užívali. Mali sme za sebou kvôli chýbajúcej servisnej histórii pre istotu veľký servis v Györi (veľký servis u Ducati znamená hlavne výmenu rozvodových remeňov a ventilových polkrúžkov) a hltali sme spoločné kilometre na výjazdoch po okolí. Učil som sa jazdiť na „surovom“, aj keď nie prekoňovanom dvojvalci, podraďovať s medziplynom (niečo, do čoho človeka japonské šesťstovky pri bežnej jazde nenútia), vysadať v zákrutách, vžívať sa do riadenia motorky telom a ako bonus to všetko bolo poprepletané úžasnou symfóniou desmodromického dvojvalca, suchej spojky a páru kanónov od pána Termignoniho.

Čo sa týka pohodlia (ak sa o niečom takom dá pri tvrdom superbiku zo starej školy hovoriť), sedelo sa mi na nej lepšie ako na predchádzajúcej RR-ke, zvládnuť 200-300 km nebol nikdy problém a po zlepšení kondičky sa to ešte viac upravilo. Najdlhší absolvovaný výlet bolo cca 700km na Šturec a späť, aj keď som potom nemal chuť sadnúť na motorku aspoň týždeň. To je však daň, ktorú človek pri takejto motorke rád zaplatí.

Po roku a 10-tisíc odjazdených kilometroch prišiel čas na kontrolu rozvodov, kde u pána Kissa v Ivanke zistili, že „majstri“ v Györi si síce peniaze vypýtali, ale robotu nespravili, čo som si vtedy nanešťastie nevedel skontrolovať. Ešteže sa za celý ten čas nič neudialo (aj keď asi k tomu prispelo aj (ne)vedomie toho, že “predsa je všetko spravené, vymenené”…). Takže nasledoval veľký servis, tentokrát už v Ducati Bratislava, kde si Miňo svoju robotu spravil, vyriešil aj pridruženú menšiu komplikáciu s dobíjaním a ďalšie kilometre už prebiehali s kľudným srdcom.

Absolvovali sme spolu aj dva ročníky Slovenského Ruc Tuc Duc Stretnutia, podľa môjho názoru najlepšej slovenskej víkendovej akcie týkajúcej sa motoriek jednej značky, napriek nie vždy priaznivému počasiu, či už po ceste, alebo na mieste.

Po dlhšom prehováraní a jednorázovom “tréningu” na motokárovej dráhe v Dunajskej Strede som sa nechal zlákať na jazdy verejnosti na Slovakiaringu, že teda vyskúšam, pokúsim sa nespadnúť a uvidím, ako sa mi to zapáči.

Zapáčilo sa, a odvtedy sme tam boli s Hrkálkou skoro každý víkend, aspoň na pol hodinku večer trocha pojazdiť.

Sezónu som zakončil účasťou na Fun Cup-e s umiestnením na predposlednom mieste, ale s dobrým pocitom a hlavne s celou motorkou.

Poznáte to viacerí, keď je človek spokojný, tak začne vymýšľať. Nebolo to inak ani u mňa, ešte k tomu s víziou účasti na najväčšom svetovom stretnutí ducatistov - World Ducati Week 2012 v talianskom Misane, takže to chcelo niečo menej nepohodlné, predsa len skoro 1000 km za dva dni v tom teple je celkom dosť. Hrkálka išla teda do inzercie a začiatkom apríla odišla po15-tich tisícoch spoločných kilometrov ,dvoch zjazdených zadných pneu a jednom smiešnom páde na semafore z garáže mojím obľúbeným smerom - na Záhorie.

Asi prvýkrát v živote som večer po predaji prišiel domov, plakal a rozmýšľal, prečo som ju vlastne predal. Ale o pár dní neskôr som tu na Motoride objavil inzerát na skoro ročný Monster 796 ABS…

Aby som to nakoniec zhrnul, boli to krásne dva roky s mojou desmo-prvotinou, zažili sme spolu veľa pekných ciest, napriek tomu, že nebola od prvého majiteľa s kompletne zmapovanou históriou, tak ma nikdy nenechala napospas osudu. Ale hlavne, otvorila mi úžasný svet Ducati, ľudí okolo a pomohla pochopiť filozofiu, ktorú som predtým bral ako klišé, že kúpa Ducati je láska na celý život. A cítim to tak dodnes, aj keď motorku už pár rokov nemám.

Som si istý, že keď budú priaznivé podmienky aj s garážou, tak sa do nej časom “sette quarantotto” vráti.