VIM-7 (Varadero International Meeting) a Kalingrad

A teraz vážne. VIM-7 znamená Varadero international meeting, v poradí siedmy. Dva krát Holandsko, potom Luxembursko, Rakúsko, Grécko, Nemecko...
Ja s mojou viac-menej ešte stále zánovnou koalou sme vyrazili vo štvrtok večer o siedmej a do Ostravy sme išli vzhľadom na pokročilý čas diaľnicou cez Brno. Keď poviem, že čo to dalo, tak asi to nebude pre nikoho novinka. Samozrejme v rámci predpisov, ale podľa nemeckej normy pre diaľnice, vzťahujúcej sa na úseky s neobmedzenou rýchlosťou. Prespali sme u kamoša l’big boba v jeho byte na zemi na koberci na mäkučkých parketách. Mňam mňam, radšej by som spal v iglu, pre istotu som nakopal do seba pár obvyklých pív a pred jednou sme zaspali. Ráno som sa zobudil dolámaný ako keby som spal na rebríku a ešte k tomu už o piatej, ešte teraz mi hučí ten sprostý budík v gebuli. O siedmej bol odlet sťahovavých stíhačiek. Cestou sa nám priplietol do cesty Viktor z Opavy. Prášili sme cez Wroclav, Poznan krížom cez celé Poľsko. Ďakujeme poľským policajtom, že nemerali, a tým pádom nás ani neostrihali a zostalo viac peňazí na chlast. Cesta tam je únavná, dlhá a nezaujímavá ako cesta do práce, ale keďže bolo príjemných 8 stupňov, tak si nesťažujem. Otrasné poľské cesty sú presným opakom poľských dievčat a nejeden motorkár by radšej jazdil na nich. Dôležité ponaučenie, hlavné ťahy po Poľsku nebrať. Dva krát sme dobehli policajnú hliadku. Raz nám kývli a druhý krát zablikali pravou smerovkou, že máme ísť dopredu. Dunivý zvuk z ladených výfukov leo vinze presvedčí možno aj keby mali eminema na 600W zosíku. Náš navigátor mal GPS, takže cesta prebiehala plynule priamo cez centrá najväčších miest, cez chodníky a dlažby s mačacími hlavami a dvakrát do zákazu vjazdu. Ale macdonald bol lokalizovaný na 1 meter presne. Bingo, garmin, amerikánci.

Treba dávať pozor na vodičov, hlavne na tých skúsených čo presedlali na autá rovno z oslov a niektorí ešte ani nepresedlali.
Máme za sebou 800 kilometrov a stretli sme tri motorky. Jeden detský chopper a dva 20 ročné jogurty.
Vypočul som si 100 mpétrojok a pristávali sme. Po ceste si moja frajerka zabudla pripojiť komunikačný kábel do prilby a ten chudák sa namotal na zadné koleso. Zostali z neho len strapce a konektory. Napriek tomu, že sme v kempe celý deň šukali ľutovačku, tak sme tú letovačku nenašli.
V okolí Gdanska sa krajina zmenila z nekonečnej roviny s dedinami a jednotnými roľníckymi družstvami, niečo ako Maďarsko, na lesy s vysokými borovicami . V Poľsku sa stretlo 126 strojov rovnakej značky a ľudí rovnakej krvnej skupiny XL1000V-pozitív bez rozdielu veku a pohlavia. Účastníci boli od Portugalska po Moskvu. Ubytovanie bolo v stredisku Debrzyno, je to menší hotel situovaný hlboko v lese v krásnom prostredí, ideálny pre moto zraz alebo pre dovolenku, v ktoromkoľvek období. Dajú sa tam požičať kone, je tam aj detské ihrisko, tenisové kurty, futbalové a volejbalové ihrisko, jazierko na člnkovanie a dá sa tam vrieskať do noci ako na Počúvadle. Takže ubytovanie na úrovni aj pre turatešákov, ktorý nevlezú do stanu alebo nevykúrenej chatky. Mesto Gdansk a okolie sa nazýva Kashubia a etnikum, ktoré tu žije sú Kasubians. Je ich asi 500 000 a majú vlastný jazyk, ale samozrejme hovoria úradne po poľsky, ale je zrejmé, že na tradíciu kraja si táto enkláva riadne potrpí.
Stretli sme zvyšnú časť českej posádky a začali rozoberať pri pive. Česi prišli vo veľkom štýle, každý s tričkom s nápisom Czech bikers prefer oral sex.

Odstavujem motorku na parkovisku stráženom tromi urastenými bacharmi z radov organizátora a zamykám ju. Zamykám riadidlá, zväzujem motorky zadnými kolesami o seba, predné koleso pripevňujem lanom o padáky. Bachari majú zo mňa srandu. Dávam plachtu. Odchádzam, púšťam alarm. Rehot... Odchádzam, zapínam pager, už sa válajú po zemi.
Po večeri dávame od smädu pár pív. Majú cez 7 percent. Noo to už nebude od smúadu zisťujem po štvrtom. Zrazu prichádza znepokojujúca informácia. Pivo došlo. Sťahujeme sa o poschodie vyššie do baru, kde majú všetkého dosť. Večer sa chlastalo do štvrtej, obsluhovali nás blonďavé čašníčky s prenikavým IQ, ktoré väčšina chlapov nabaľovala celú noc, ako to dopadlo neviem. Ale viem, že Dobrák urobil fotku jednej barbie za barom a ukazuje jej foták s jej fotkou a lámanou poľštinou s polopripitým akcentom sa jej snaží tú fotku ukázať a hovorí jej sluchaj konfeto a podáva jej foťák no a kobieta nie konfeta/v originále slečna či čo/ si prikladá foťák k uchu a slúcha. A my si spievame common barbie girl...
Niektorí mali v úmysle zarobiť si a pokúšali sa čapovať zo seba niektoré pivá von. No fúúúj.
Postupne sa učíme poľsky.
V piatok sme absolvovalli božský výjazd po pobreží severného mora, kde som sa vybláznil v plážovom piesku s varanom, hodil držku a zahrabal viackrát motku až pokiaľ to išlo. Ťahali ma traja von ako dedko ťahal repku a za odmenu som im naložil pridaním plynu trocha piesku do očí. Pozdĺž pobrežia sme prešli asi sto kilometrov a bol to dosť dobrý zážitok pre všetkých.
Večer sa zase ako inak chľastalo do pol piatej rána, ja som volil pred nedeľnou cestou do Kaliningradu oddych už o jedenástej.

Ráno som vyštartoval z tábora sám. Pridal sa ku mne jeden chorvát, že ide na hrad Malbork, tak sme išli spolu. Rozbité poľské cesty plus čierňava na oblohe, výdatný dážď a 8 stupňov nás držali vo vynikajúcej nálade a riadne sme si vychutnávali pocit z jazdy za ideálnych podmienok. Rýchlosť bola 80-90km/hod, pokiaľ nás nepredbehli traja angličania a potom sme ťahali 100-120 za nimi. V Malborku sme si v krátkosti pozreli hrad. Je to jeden z najzachovalejších križiackych hradov v európe, fakt nádhera z červených tehál postavená rádom nemeckých rytierov. Bohužial prehliadka trvá až tri hodiny a na to nebol čas. Potom obed na pumpe a cesta na hraničný prechod s Ruskom, Mamonowo. V poslednej poľskej dedine pred hranicou Braniewo som tankoval. Pumpa bola pre nezvyknutých v príšernom stave a u nás by na takej netankoval nikto ani do dvojtaktnej kosačky na trávu. Nabral som plnú, koľko to malo oktánov neviem, ale ja im verím, takže určite aspoň na úrovni V-power racing.
Do Ruska treba vízum. Sú dve možnosti, buď treba pozvanie a potom si to treba vybaviť na ambasáde, alebo cez cestovku. Pozvanie je nereálne, lebo treba mať niekoho v tom konkrétnom meste a ten musí dať žiadosť na ruské ministerstvo vnútra. Keď som bol na veľvyslanectve tak tam bolo sedem ľudí. Pracovnú dobu majú o deviatej do dvanástej, pondelok, streda, piatok. O štvrť na dvanásť vyšiel chlapík von a povedal ty, ty a ostatní domov. Smola. Na otázky odpovedal veľmi ochotne, štýlom uspéjete charašó, neuspéjete plócho. Cestovka mi to vybavila do týždňa za cenu 3500Sk.
Na hranici sa pohybujú chlapci s AK-47. Ostnatý drôt, závory a strážne veže. Klasická železná opona. Napriek tomu, že som išiel pred všetky autá dopredu, som tam bol hodinu. Vyplnil som tri formuláre, v ktorých som zodpovedal na otázky typu, či veziem rádioaktívne a iné zbrane, aké peniaze a pod., kúpil som si poistenie, to je niečo ako novodobé výpalné, oskenovali si naše pasy a techničák a keď sme prefrčali štvrtú rampu boli sme dnu. Ako povedal Reagan v ríši zla. Podotýkam, že nemá zmysel čakať v rade s autami, ale treba ísť opatrne dopredu, čakať na pokyn colníka a hlavne biiig smiiiile. Autá čakajú na prechod 3 dni, a to tam nie sú žiadne kamióny. Jedno auto vybavia tak za tri štvrte hodiny. Kompletná rozborka a zborka, kontrola detektormi a niektoré autá rozoberajú fakt do šróba, na jednej fiatke dávali dole aj plechy. Ľudia v rade sú zvyknutí, popíjajú, majú tam stánky s jedlom a predávajú handry. Proste colnica si žije vlastným životom. Nám nekontrolovali na motke nič, mohol som previezť čo by mi vošlo do kufrov. Cesta do Kaliningradu je označená v ruskej mape ako diaľnica. Je to jednoprúdová cesta s novým asfaltom. Vedie cez nádherné prostredie a je super v tom, že nemá skoro žiadne zákruty, ide rovno, hore a dole, dole a hore. Každých 10 minút jedno auto. V polovičke trasy stál policajt s rukami vbok, na ktorého ma upozornili dve blikajúce autá. Nechal ma prejsť. Je vidieť rozdiel oproti Poľsku,dediny sú spustlé a obrovské polia neobrobené. A sme v Kaliningrade a akokeby symbolicky pomaly prestáva pršať. Toto mesto kedysi patrilo k východnému Prusku.
Kaliningrad je pôvodom nemecké mesto, alias Koenigsberg. Druhá svetová vojna začala práve v tejto oblasti, obsadením mesta Gdansk a celej tejto oblasti až po súčasné Rusko. Predmestie Kaliningradu je chudobné, rozbité staré domy, všade túlavé psy, mačky, kozy a málo ľudí. Mesto má cesty na naše pomery v žalostnom stave. Výmoly, výtlky, no jamy na každom kroku a hlboké niekde 20 cm, Asfalt sa mieša s dlažbou rôzneho typu a často popri ceste nie sú chodníky len zem. Centrum mesta má o niečo lepšie cesty, ale zišla by sa tabuľa permanentná rozkopávka do roku 2100. Sú tam aj moderné obchody, ale žiadne auparky a útulné kaviarničky tam nečakajte. Ľudia sú ochotní vám odpovedať na otázky, ale len v ruštine. Ruské ženy sú veľmi pekné, dlhé, štíhle, pekne oblečené, minisukne a vyzerajú na úrovni. Ale pozor, Kaliningrad je na popredných miestach v rozšírených pohlavných chorobách. Je to brána k západu, slobodná ekonomická zóna. Napriek chudobe rusi nedajú pocítiť ako sa majú. Jednoducho je to tak a nesťažujú sa. Aj keď pýtajú peniaze, nežobrú. Autopark je celkom zachovalý, lepší ako v Poľsku, predpokladám, že niektoré autá ešte donedávna parkovali možno aj vo vašej garáži. Niektoré mercedesy mali pre istotu fólie aj na prednom skle. Stretol som zopár policajných áut a všeobecne som mal pocit bezpečia. Na motorke som sa tam cítil ako mimozemšťan a upútaval som pohľady ľudí, z času na čas som zavrčal na obmedzovač a bolo. Stretol som dvoch Nemcov, čo hľadali hotel a pýtali sa ma, či o nejakom neviem. Pomýlili si slovenskú vlajku s ruskou. Boli na ceste do Leningradu. Závidel som im ten voľný čas a pohodu. Niekedy nabudúce.

Námestie v centre sa volá plóšaď a je tam neprehliadnuteľný pamiatnik léninu. Mal som chuť odparkovať a niečo si zajesť a posedieť si. Ale čas nám to nedovolil. Na pumpe som bol nútený kúpiť si mapu mesta, lebo som sa stratil. Eurami sa platiť nedá, len ruble sú tie správne déngi. Je tu niekto, kto mi zamení ojro? Moja otázka bola vyslyšaná a chlap sa rozbehol do auta priniesol 200 rubľov za 5 euro, kurz rubel a SK je asi jedna k jednej. Benzín stojí 16 rubľov, chleba 10 a ostatné potraviny tak o polovičku lacnejšie ako u nás. Mapa stojí 20 rublov. Púmp je tam fakt dosť a sú na veľmi dobrej úrovni, je vidieť, že Chodorkovskij sa obracal. Pán Murphy nespí a keď som začal fotiť, tak práve sa vybili baterky na foťáku a off. Šťastie praje pripraveným. Ešte raz to zapínam a fotíme ponorku cestou domov po leninskom prospekte, keď ideme cez most. Mám z toho zvláštny dojem. Vo vzduchu cítiť socializmus modifikovaný slobodou prejavu. Dvojprúdový most, zastavujem v pravom prúde a púšťam štyri smerovky, autá ma v kľude obchádzajú a nik netrúbi. U nás by už zopár ľudí malo kolaps. Tam manana. Všeobecne ruskí vodiči jazdia na jednotku, pomaly, nik netrúbi a to na zemi nie je žiadne značenie ani pruhy. Autobus idúci zo zastávky mi dal prednosť a to som bol za ním 50 metrov. Z premávky mám dobrý dojem. Z historických súvislostí spomeniem len to, že mesto založil Premysl otakar I a bolo kolonializované rádom nemeckých rytierov, detaily o histórii si každý nájde inde a tak skôr som sa snažil napísať súvislosti s cestovaním. Všetko nemôže byť ideálne a aj šťastie sa nám musí zasmiať trocha do očí. Na výjazde z mesta nás dobehol nejaký trulo na audine a vehementne ukazoval, že mám zastaviť, tak som mu zakýval a predbehol ho. Znova to isté, predbehol celú kolónu áut v protismere, robil myšičky, blokoval autá a predvádzal silu svojej osobnosti a s vytrčenou rukou ukazoval, že mám zastaviť. Nechal som ho tak, a keď zastal na najbližšom výjazde, rozmýšlal som mám na výber, dať bomby až na hranicu, alebo sa vykecať. Pršalo znova ako z konvy a nemal som chuť ísť rýchlo. Zastal som. Prvé čo bolo, keď vybehol z auta, vytiahol ruličku 1000-rubloviek, akože má na to, aby som sa s ním bavil. Ťahal ma niečo papíť a že má dévušky a že má vsjo. Vysvetlil som mu, že je super, ale že sa ponáhľam domov, ale že nabudúce určite prídem. Bol dosť drzý a nebol som si istý ako to dopadne a rozmýšlal som čo v prípade nutnej obrany alebo krajnej núdze. Ale nakoniec len opakoval to ne charašó a tak sme nasadli a išli ďalej, po chvíli som zastal a dali sme si nepremoky, lebo začalo liať úplne nenormálne. A ten trulo zase za nami stojí a vystupuje z auta. Bol dosť ožratý a stále niečo chcel a vyzeral najedovaný, potom zase veľmi kamarátsky a dával mi 1000-rubľovú bankovku, každopádne som som to riešil hneď, nasadol som na motorku aj bez nepremokov a dal som plný. Ťahali sme v daždi po ruskej diaľnici 160-kou až na hranice. Ako vidieť každá výprava do Ruska má minimálny stupeň dobrodružnosti 0,5 MOR. Večer o desiatej sme prišli do tábora a rozprávali zážitky. Je to rozhodne zaujímavá skúsenosť. Pilo sa a zabávalo do noci. Miestny vytiahli 5-litrovú fľašu poľskej vody a veru bolo jej dosť.

Medzitým som si vypočul príbeh ako kamarát vlasto bol gdansku a stratil klúče od topcasu. Prišiel za ním bezdomovec, že ich našiel a chce za ne 250 euro! Nakoniec ich aj tak nemal a nepomohla by ani bitka, bolo tam 10 varanistov, a tak sa vylamoval zámok. Na spiatočnej ceste v pondelok sme išli s grékmi, jeden mal výfuky akrapovič aj so zvodmi, no drahšiu značku nepoznám, keď to naštartoval tak to bolo horšie ako sériový zvuk, jeho vysvetlenie bolo, že mu to moc hučalo a dal tam vložky, pako. Mein gott. Prespal som večer v Ostrave u bigboba a v utorok domov cez prechod Bílá na Makov. Je to fakt krásny priesmyk. Príjemná zmena tie prevýšenia oproti Poľsku. Inak cez Poľsko sme išli späť viacmenej nie po hlavných ťahoch a cesty cez dedinky sú fakt super. Najazdil som skoro 3000 kilometrov, odstavujem motorku do garáže a nutkavý pocit sa ísť večer blázniť do ulíc Bratislavy sa vytráca.
Budúci rok bude VIM-8 pod talianskou čižmou, tak dovidenia na Sicílii!