Bosnianske šotoliny 2 2/2

Tryskacova anamnéza

Janči – Asfalt napísal ďalší hodnotný cestopis, do ktorého mu kafrať nebudem. Preto len pridám čosi o tom ako som prišiel k sadre a čo s ňou na motorke . Dúfam, že to môže pomôcť niekomu, aby nenakopil toľko predpokladov na úraz ako ja.

Pád nastal na bežnej šotolinovej ceste v klesaní a ľavotočivej zákrute. Keďže som sa obzeral po okolí, nabehol som do zákruty stredom – po hrbe medzi koľajami. Tento stred bol dosť hrboľatý s voľnými kameňmi a štrkom na povrchu. Preto som zatočil do vnútornej - ľavej koľaje, aby som sa mohol viac venovať obzeraniu a menej riadeniu. Určite som pri tom nebrzdil, no mohol som podvedome ubrať plyn. Vtedy ma začalo predbiehať zadné koleso, ktoré na strede nemalo grip. Nasledoval kontra pohyb riadítkami, kúsok jazdy plochodrážnym štýlom a šúchanie sa po ľavom boku. Taký bežný pád, ktorých každý jazdec jazdiaci v teréne zopár absolvoval. Problém bol v tom, že noha ostala na stupačke medzi motorkou a stredným hrbom a tak pri šúchaní sa po boku bola hlavným brzdným a váhu prenášajúcim elementom. Najprv to nebolo nič tragické, no potom sa noha zachytila o pár kameňov, čo boli pevne fixnuté v podklade. Vtedy som cítil, že noha sa v členku otáča do uhlov a polohy, ktoré nie sú prirodzené. Keď Janči zdvihol zo mňa motorku, noha škúlila tak o 30-40 stupňov doľava. Ako som to uvidel, tak som ju hneď za čerstva napravil do správneho smeru. Nie že by som bol taký geroj, no adrenalín je úžasný dar od pána Boha – či pre iného od prírody.

Tu je prvá rada bez záruky, ak nemáte šancu dostať sa k zdravotníkom v rozumnom čase, alebo tušíte, že samooprava nejakého vyvrtnutia až vykĺbenia by nemala spraviť viac škody, spravte to čím skôr, kým adrenalínový doping funguje.
Ak by som tú Chaplinovskú nohu nezrovnal, neudržal by som ju na stupačke a nezišiel do Foče. Takže Janči mi zaradil dvojku alebo trojku a išlo sa. Ten adrenalín mi však asi udrel aj na mozog, lebo ešte večer som špekuloval, že ak to nebude dolámané, tak by som na druhý deň skúsil ešte Durmitor a potom išiel domov. No triaška v noci a slonia noha ráno ma zresetovali.

holé prsty

Kto okrem mňa môže za to že som spadol?

No zase ja, lebo: som sa moc obzeral, to klasické: málo plynu, či neistý zadný tlmič. Jeden ochranný faktor som zanedbal už doma - možno. Pred odchodom na cestu mi Asfalt do ruky podával moje čižmy SIDI. No mne sa v nich nechcelo ísť. Motorka mi je vysoká – dočahujem iba špičkami a keď mám na zadnom sedadle rolku, sotva aj v bežnom obutí dostanem nohu cez sedlo. To možno, je moja vnútorná argumentácia voči faktu či dogme? , že v čižmách by som bol pri tomto páde na tom lepšie. Čižma je oproti topánke širšia a skôr a výraznejšie by sa zachytila o vyčnievajúce kamene – možno. Tuhosť čižmy by nohu viac ochránila, alebo by vykrútenie sústredila do menšej oblasti a tak koncentrovala sily – možno. No ďalší neodškriepiteľný fakt je, že tento rok som na 800GS nabehal v teréne veľmi málo. No k záveru dňa som začal zrýchľovať. Sem tam som už mal vyššiu rýchlosť ako turistické tempo, aké sa patrí mať, keď je človek nabalený a ďalej z domu.

Čosi zo špitála už popísal Janči. V strachu som išiel na röntgen, aby tam ešte nemali zariadenie čo používala Sklodowská a Curie, no bol som prekvapený aké pekné foto mi urobili s mašinou roku výroby 2014. Žiaľ foto hovorí, že som v členku dolámal lýtkovú kosť a okrem toho sa jej časti akosi k sebe moc nemajú.
Druhá rada: ešte pred cestou do nemocnice je treba zvážiť a obliecť si vhodné veci na ďalšiu cestu, lebo so sadrou to už nejde.

úprava 800GS kviksifter ortopedia

Nohu mi zasadrovali a chceli si ma tam nechať. Kvôli jazykovej bariére neviem, či to chceli aj operovať. No mne sa operácia zdala ako dobrý nápad, ale doma a tak som podpísal regres. Oni si skoro ťukali po čele, ja som zaťukal na sadru a išlo sa. Už v nemocnici Janči dostal úlohu zohnať špagát na radenie a cestou k tomu pribudol kartón a lepiaca páska. Z toho som spravil kryt na holé prsty trčiace zo sadry. Kedže som mal aj cestovnú poistku, skúšal som sa dovolať o radu do poisťovne, no v sobotu ráno sa v telefóne ozývalo len: všetci naši operátori sú obsadení ... Tak som sa definitívne rozhodol, že pôjdem domov po vlastných. Janči sa zberal so mnou, no ja som to odmietal. Už pred cestou sme plánovali, že ja idem na cca 6 dní a on na možno aj 12. No a už cestou do Bosny sme zistili, že aj keď idem Tenerkou požadovaných 115-120 km/h, tak ona to na tachometri cíti ako 130-140 a tam už jednovalec nie je v pohode. No a ja som vedel, že ak sa „nabudím a zatnem“ , tak budeme v tempe nekompatibilní .

kartónový kryt

V deň D som vstal už pred svitaním, tiež len s povinnosti čosi zjedol a čakal na vyššie teploty.
Tajne som dúfal, že to vystúpi na komfortných 10°C. No o 9,00h bolo iba 6°C a tie cestou v kaňonoch klesli pod 3°C. Tu som ocenil včerajšiu výrobu kartónovej výbavy vypchatej ponožkami. Jano sa nedal odbiť, ráno sa tiež zbalil a nejako sme sa zhodli, že pôjde so mnou po Sarajevo, či prvú hranicu. Nedeľné ráno bolo kľudné, až na miesto kde som vbehol do tmavého tunela a kým si oči privykli, bol predo mnou konský povoz. Možno to neboli ani 2 sekundy čo nás delili o zrážky. No aj tak mi stihlo prebehnúť hlavou : Ak toto neubrzdíš, tvoje rebrá budú nahádzané v tamtom rebriňáku a kto ho vie, či zostanú z teba aspoň nejaké použiteľné súčiastky.

Za Sarajevom sme sa na benzínke rozlúčili a ja som začal ťahať za plyn, našťastie som dvakrát skôr zbadal srbských radaristov ako oni mňa. Chorvátsko bolo v pohode a hádam som mal všetky maďarské radary zakreslené v navigácii. Určitými komplikáciami boli mýtnice, hranice a pumpy. Bolo ťažké posúvať sa iba jednou špičkou v kolóne, alebo na veľkej pumpe od vzdialeného stojanu na jednej nohe doskákať k pokladni a späť.

Keď už som bol na maďarskej diaľnici a začínal som sa tešiť, že to zvládnem za deň miesto predpokladaných dvoch, mal som sa ešte presvedčiť o pravdivosti príslovia, že na posratého ešte aj hajzel padne. Všimol som si, že napriek tomu, že idem skoro stále 140-150 mám nejak veľa benzínu. Hneď som prepol na stav km, ktorý nulujem pri tankovaní a zistil som, že keby som doteraz išiel obvyklým tempom, tak mám dojazd cca 50 km, no pri tomto tempe to nemusí byť ani polovička. A ani nebola, do 10 km som už parkoval pri krajnici aj keď palivomer ukazoval cca 1/3 nádrže. Prvý krát mám zlomenú nohu a prvý krát za cca 75 000 km mi na motorke došiel benzín, toto sa teda bude ľahko pamätať! Vyvalený na zvodidle čakám a chcem mávať na okoloidúcich motorkárov. Prvý bol superšport, no ten mal naložené min. dve kilá, takže nemal šancu ani zamávať. No druhý – maďarský transalpista vyhodil smerovku skôr ako som naňho mával. Keďže do maďarčiny perfektne preložím všetko, čo viem preložiť do mandarínčiny, vylial som pred ním z flašky zbytok vody a ukázal na nádrž. Hneď pozeral v telefóne kde je benzínka, no ja som vedel, že to je 20 km a tam a dookola s5 je to min. hodina. Preto už ťukám na jeho nádrž mysliac si, že vypojí nejakú hadičku pod nádržou. Možno to nevedel a možno sa to ani nedá a tak hovorí niečo ako „nem tube“. To som už pochopil a tak smiešne poskakujúc okolo moto zhodím rolku a sedlo a vyťahujem či vytrhávam kus hadice z odvzdušnenia mojej nádrže. Toho 1,5l stačilo na to aby sa plavák uvoľnil, prestal ukazovať „istoty pre ľudí“ a začal sa chovať normálne. Keď už som skladal motorku a batožinu, zastali pri nás maďarskí žandári. Zvláštne pozerali na poskakujúce indivíduum, ktoré na nepoužívanej nohe má roztrhané igelitové vrece z pod ktorého vykúka sadra a iné divné veci. No keď ešte zbadali môj oranžový ortopedický asistent radenia, videl som, že v jednom z nich to nejako pení. No transalpista na ich otázku položenú mne asi správne odpovedal a tak som mohol odfrčať. Takže našťastie ten „záchod“ čo na mňa padol, nebol moc veľký a ani špinavý.

balenie nohy

Ostatok cesty bola večerná rutina spestrená nervozitou, či naše jelene, jelenice a aj diviaky budú ku mne na ceste rovnako zhovievaví ako maďarskí žandári. Bohu vďaka boli, nezazrel som ani jeden pár očí.
V pondelok po röntgene spravili doktori ten istý záver čo ja v sobotu. Pri operácii prišli ešte na nejaké natrhnuté šľachy a väzivá a tak mi nohu vytunili pásovinou a piatimi skrutkami.

Preto mám teraz tiež dosť času a tak ho môžem teraz takto míňať. Asi je to nudné, no lepšie písať neviem a tá anamnéza pádu hádam inej horúcej hlave pomôže.