Oregon moto trip 2/2

V Klamath Falls, OR ma privítala vysmiata baba Michelle s jej partnerom a po tom čo som sa zložil ma vzali do baru. Veľmi slobodomyseľný a spirituálny pár ktorý rád cestuje a spoznáva nových ľudí. Po návrate domov sme chvíľu pokecali o živote a jeho zmysle a ako sme tak zdieľali historky z ciest všimol som si na poličke veľkú farebnú fotku asi 30 detí v štýle tabla so zväčšenou fotkou chalana uprostred. Čo ma na tej fotke upútalo najviac bolo jeho meno – Lenin. Mám čerstvo po 30ke takže pionierske časy ma minuli a síce si len matne spomínam na alegorické vozy na ktoré som mával prvého mája, o Leninovi viem dosť na to aby som po ňom svoje dieťa nepomenoval. Hoci som východniar, 2 margarity urobili svoje a ja som sa s fotkou v ruke otočil na moju hostiteľku a spýtal: „Ktorý normálny rodič by dal svojmu synovi meno Lenin? Chudák chlapec...“ Michelle sa snažila brániť rodičov chlapca a vysvetliť mi že nepoznám celý príbeh o tom ako z neho nechtiac urobili sympatizanta komunizmu a vtedy sa mi v hlave rozsvietilo a uvedomil som si že ten chalan na zväčšenej fotke je jej syn. V priebehu 2 sekúnd som vytriezvel a v nasledujúcich 20 jej vymenoval asi 5 dôvodov prečo si myslím že Lenin je unikátne meno, že sa vôbec nemá čoho báť a že jeho generácia pravdepodobne o Leninovi nikdy ani nepočula takže určite mu v škole zo života peklo robiť nebudú. Vysvetlila mi že ho pôvodne chcela pomenovať Lennon, ale zdalo sa jej že je v tom mene priveľa N tak ho na poslednú chvíľu zmenila na Lenon, čo sa príliš podobá na Lemon (citrón), tak sa rozhodli pre meno Lenin. Až po tom čo sa malý narodil si uvedomila svoju chybu a ja som samozrejme vehementne súhlasil že také niečo sa môže predsa stať každému. Na moju veľkú radosť ma z domu nevykopli ale popriali sme si dobrú noc a ja som sa po náročnom dni pobral spať.

Keď som sa ráno prebral dom bol prázdny. Pobalil som si veci a vybral sa na cestu. Dnešným cieľom bol Eugene, OR - mesto vzdialené 3 hodiny jazdy. Môj plán bol samozrejme podstatne akčnejší, hoci Michelle mi večer navrhla ísť navštíviť termálny prameň Umpqua Hot Springs. Bol to termálny prameň, ktorý sa nachádzal neďaleko a bol zjavne veľmi obľúbeným miestom. Myšlienka vyvaľovania sa pol dňa v horúcej vode sa mi celkom pozdávala, obzvlášť po tom čo som zistil že plavky nie sú povinné, no pri mojom šťastí by to tam bol salám fest a okrem toho podľa mapy požiarov to vyzeralo tak že v okolí Umpqua Hot Springs ich je asi 5 a cesta ktorou by som mal ďalej pokračovať je uzavretá. Povedal som si že druhý deň po sebe nebudem riskovať že ostanem trčať niekde uprostred horiaceho lesa a rozhodol som sa pre plán A – vybrať sa na západ po US 140 cez Grants Pass, OR a pokračovať po US 199 až k pobrežiu a slávnej US 101. Po nej pozdĺž pobrežia na sever až do Florence, OR a odtiaľ US 126 až do Eugene, OR kde býva brat mojej známej u ktorého som mal prespať. Počasie ako na objednávku a cesta k pobrežiu lemovaná stromami a kopcami ubiehala jedna radosť. Čím viac som sa približoval k pobrežiu, nadmorská výška klesala a teplota vzduchu narastala. Pár kilometrov od križovatky s US 101 som dotankoval a vyzliekol si teplé oblečenie ktoré som mal pod bundou. Celý natešený som zdolal posledných pár kilometrov no len čo som zazrel oceán drasticky sa znova ochladilo. Veľmi som tomu nevenoval pozornosť a zastavil som pri prvej pláži.

Voda bola ľadová a pochopil som že to bude mať asi niečo dočinenia s geografickou polohou. Koniec koncov toto bola severná Kalifornia a nie Long Beach, ktorá je vzdialená 1 000 kilometrov južne. To ako keby som sa hodil do vody v Amsterdame a čudoval sa že nie je taká teplá ako v Španielsku. Nevadí, kúpať som sa sem neprišiel. Navliekol som na seba znova všetko teplé oblečenie a vybral sa na sever po US 101 splniť si svoj sen. Kľukatá cesta s dych berúcim výhľadom, vôňa Tichého oceánu a Phantom Planet – California v slúchadlách mi veľmi rýchlo pomohli zabudnúť na to že vonku je sotva 15 stupňov.

Netrvalo dlho a vliekol som sa za kolónou áut kochajúcich sa výhľadom. Tak to teda nie. Netrepal som sa sem so svojim talianskym žrebcom toľkú cestu aby som sa po jednej z najkrajších ciest v Amerike vliekol 60kou. To je pre tých zarastených dedov a ich pochromovaných, kožou obtiahnutých čoprov. Vyhliadol som si dostatočne dlhú rovinku, skontroloval situáciu v späťáku a za povzbudivých tónov Papa Roacha podradil do dvojky, blikol smerovkou a vyštartoval, ale to čo nasledovalo som nečakal. Najazdil som na svojej Aprilii už pekných pár tisíc kilometrov a obehol týmto spôsobom už tucty áut, ale ešte nikdy som nezažil také zrýchlenie ako teraz. Za pár veľmi krátkych sekúnd som bol so srdcom v krku a vypleštenými očami na čele kolóny a snažil sa pochopiť čo sa práve stalo. Kamarát, ktorý má o rok novšiu Factory verziu mi povedal o brutálnej sile ktorou táto RSVčka disponuje, ale mne až taká brutálna nikdy nepripadala. Bola rýchla o tom nebolo pochýb a pri zrýchlení ma vždy zatlačila do sedačky ale tento krát som mal pocit ako keby sa ma z nej snažila skopnúť. Veľmi zreteľne som cítil ako každá explózia v komore katapultovala motorku dopredu a neprestávala zrýchľovať až kým som nepreradil. Po tom čo vypršala eufória z môjho obiehacieho manévra mi došlo čo ju rozzúrilo. Asi pred rokom som si dal zmerať výkon a mechanik mi povedal že mám nastavenú príliš hustú zmes paliva čo spôsobuje zníženie výkonu najmä vo vyšších otáčkach. Žijem v meste s nadmorskou výškou 1 300 m.n.m a toto je prvý krát čo som ju vzal na úroveň mora do prostredia na ktoré je zvyknutá a nastavená. Urobil som si mentálnu poznámku že toto musím napraviť hneď po návrate domov, ale predo mnou už bola ďalšia kolóna áut vlečúca sa 60kou. Nasledujúcich pár kilometrov som sa zabával tým že som striedavo obiehal kolóny áut a zastavoval na parkoviskách a fotil oceán a pláže až kým som nedorazil do Florence, OR.

Po krátkej prestávke som sa vybral do vnútrozemia po US 126 zdolať posledných 100 kilometrov dnešnej etapy. Samozrejme len čo som prešiel prvých 5 kilometrov, teplota opäť narástla na príjemných 30 stupňov. Cesta lesom s vysokými stromami po oboch stranách mi pripomínala domov. Teda až na tú asfaltku. Tá bola ako potiahnutá zamatom. Kamoša Setha som našiel bez problémov. Má 24 rokov, býva v dome po rodičoch ktorí žijú na Aljaške, má pohodovú IT robotu, garáž plnú motoriek a každý večer trávi s kamošmi. Proste život gombička. Je to asi tým že sa neoženil v osemnástich ako väčšina američanov. Tí v jeho veku zvyčajne plytvajú svoje úspory na svoj prvý rozvod a alimenty. Večer si s chalanmi objednali pizzu, vytiahli gitary, ušúľali jointy a popíjali a bavili sa až do rána. Ja som po vyše ôsmich hodinách na motorke mal dosť a unavený zaspal len čo som zbadal posteľ.

Ráno ma Seth vzal na kamošovú farmu kde mali urobenú enduro/motokros/extreme enduro trať naťahanú po lúke a lese za domom. Keď som sa opýtal či sa môžem previezť tak ma veľmi rýchlo zrušil, lebo vraj bolo obdobie vysokého rizika lesných požiarov a vtedy sa nesmie jazdiť na motorke. Všetci to tam berú vážne lebo nikomu sa nechce platiť niekoľko miliónové pokuty za škody na majetku a nedajbože sedieť pár rokov ak by niekto kvôli tomu požiaru prišiel o život. Poobede sme sa stretli s jeho kamošmi a rozhodli sa ísť previezť na obed do Florence, OR. Nádherná kľukatá cesta US 36 z Eugene, OR do Mapletonu, OR sa tiahla lesom smerom k pobrežiu a ja som sa nevedel nabažiť. Asi v polovici cesty ma prestalo baviť vliecť sa za kamošovou GSou tak som ho obehol a užíval si jazdu svojím tempom v rámci svojich schopností. Nebudem sa predsa po tých krásnych tiahlych zákrutách a vracákoch vliecť ako na mopede. Ktovie kedy sa tu zase vrátim a bol by hriech neužiť si jazdu. Vo Florence, OR sme si dali výdatný predražený obed, chvíľu si oddýchli a pobrali sa naspäť, no tentoraz po US 126. Po príchode som sa so všetkými rozlúčil a vybral sa na cestu do Portlandu, OR ktorý bol vzdialený diaľnicou I-5 sotva dve hodiny.

Po všetkých tých hodinách strávených na motorke za posledných pár dní som toto považoval za taký nenáročný presun. Vyšiel som na diaľnicu a tak ako všetci okolo mňa aj ja som vehementne ignoroval maximálku ktorá bola 65 mph. Naposledy keď som sa tu pred rokom pokúsil dodržiavať predpísanú rýchlosť, stretol som sa s neočakávaným negatívnym ohlasom od domácich, ktorí ma vytrubujúc obiehali zľava zprava a sem tam mi otrčili aj nejaký ten palec. Pár kilometrov od Portlandu začala premávka hustnúť a ja som naplno využil výhody motocyklu v dopravnej zápche. Portland je krásne mesto, ale navigácia môže byť náročná aj s GPSkom. Našťastie som si túto trasu ako tak pamätal a šťastne som dorazil do cieľa. Nasledujúce dva dni som strávil doma u kamošky kecaním o živote a plánoch do budúcna. Anya ma vzala na túru k vodopádu Multnomah Falls a Chris, jej brat, mi ukázal mesto. Na tretí deň som sa pobalil a vybral na spiatočnú cestu domov.

Cestou späť už nebolo čo vymýšľať. Po diaľnici sa mi ísť nechcelo a hneď ako sa dalo som odbočil na US 26 cez Fossil, OR, Mt Vernon, OR a Ironside, OR až do Boise, ID. Osem hodinová oddychovka dlhá 800 kilometrov. Asfaltka bola perfektná, premávka takmer žiadna, všade navôkol rozľahlé prérie, dlhé rovinky...Keďže som už bol na ceste domov a motorka doteraz fungovala bezchybne, rozhodol som sa že je načase nech si trochu “vystrie kolesá”. Našiel som si vhodnú rovinku uprostred prérie s viditeľnosťou na míle ďaleko a začal ju točiť. Poľahky som prekročil hranicu 200 km/h, ale ušiak čo sa znenazdajky vyrútil z nízkej trávy a troma skokmi popred predné koleso preskočil cestu ma veľmi rýchlo vrátil do reality. Keby som bol o trochu bližšie neviem ako by to dopadlo. Odohralo sa to tak rýchlo, že kým som si spomenul na brzdy, ušiak bol už dávno preč. A tí čo majú s týmto modelom Aprilie aké také skúsenosti vedia, že najmä zadná brzda je na nej aj tak len do počtu takže som sa len zas raz poďakoval Bohu že som sa tu uprostred ničoho kvôli nejakému zakrpatenému cicavcovi nezabil a pokračoval som si vychádzkovým krokom (rozumej 130kou) ďalej.

V Mt. Vernone, OR som sa zastavil na jednej starej pumpe a ako som tankoval, pustil som sa do reči s miestnym chlapíkom ktorý sa bol trochu prevetrať na jeho GS 800ke. Kecali sme dobrých 5 minút a keď som sa už už chystal na cestu, vybehla z dverí pumpy pumpárka a tak trochu zaskočene skonštatovala že jeden z nás nezaplatil za benzín. Netušil som ako sa to mohlo stať ale tušil som že v tom mám prsty ja. Nejakým zázrakom som svojou kreditkou oklamal ten starý stojan a takmer natankoval zadarmo. Keby som sa nezakeckal, neviem či by som neskončil kvôli ôsmim dolárom v base. Zvyšok cesty až po diaľnicu bol senzačný. Ideálna teplota, farmy tiahnuce sa pozdĺž cesty, zasnežené štíty hôr v diaľavách (presne tam kde ich mám rád) a ani som sa nenazdal, bol som naspäť na diaľnici I-84 a o hodinku neskôr dorazil do Boise, ID.

Keď som zaparkoval u kamošky, trochu zarazil fenomén s ktorým som sa ešte nestretol. Po tom čo som odstavil motorku, začul som ako mi uniká vzduch z nádrže. Otvoril som ju a zistil, že mi v nej vrie benzín. Neviem či sa také čosi stáva bežne, ale mierne ma to vystrašilo. V Boise som sa flákal pár dní počas ktorých som navštívil lokálny motorkársky obchod, kde som v oranžovej zástave KTMiek našiel aj jednu odetú do národných farieb biela, modrá, červená s nápisom SIX DAYS SLOVAKIA. Vyzerala nádherne, ale nemal som zvyšných 11 tisíc aby som si ju vzal domov. Keď nadišiel čas na môj posledný, takmer 500 kilometrový úsek trasy ktorý som dôverne poznal, rozlúčil som sa a vybral sa na cestu.

Napriek tomu že sa moje dobrodružstvo chýlilo ku koncu, bol som rád. Zas som raz posunul hranice svojich schopností o kúsok ďalej a najazdil pár tisíc dôležitých kilometrov, ktoré budem môcť zúročiť na svojich budúcich cestách. Keď som doma konečne staval motorku na stojan a spomínal na posledných pár dni, pripadalo mi to akoby ten výlet trval aspoň mesiac. A hoci som sa vrátil do krutej reality platenia účtov a chodenia do práce, uvedomil som si, že už dlho som nebol tak duševne oddýchnutý, ako po týchto vyše 4 000 kilometroch na cestách.

PS: Link k môjmu tripu z pred šiestich rokov