Oregon moto trip 1/2

August sa blížil ku koncu a ja som si uvedomil že doma mám taliansky dvoj valec a jediné na čo ho používam je odviezť sa do práce ktorú mám 10 minút peši. Som v štádiu kedy si uvedomujem že peniaze nie sú všetko a život si treba užiť a kedy bude lepšia príležitosť ak nie teraz; akurát som sa zase rozišiel s frajerkou a známa z Portlandu, OR mi opäť raz pripomenula že som u nich kedykoľvek vítaný. Tak som sa zdvihol, prešiel sa k šéfovi ktorý stál obďaleč, oznámil mu nech so mnou budúci víkend v práci nepočíta a pustil sa do plánovania.

Portland, OR je od Wendoveru, UT takmer 1 200 kilometrov čo by som zvládol za deň - dva, ale načo sa plašiť? Okrem toho, len dve hodiny južne od mesta kde žijem prechádza US 50ka – najosamelejšia cesta Ameriky, ktorá sa tiahne od východného pobrežia v štáte Maryland až po Sacramento, CA na západnom pobreží. Niekde okolo Lake Tahoe, CA by som sa vydal na sever do Oregonu a cestou späť sa zastavil v Idahu u kamošky. Taký bol hrubý náčrt. Ďalšie dva dni som strávil plánovaním a na tretí deň ráno nadišiel čas vybrať sa na cestu.

Pred tým než som sa vydal na juh som nádrž načapoval DO PLNA a ďalšie dva litre schoval do ruksaku pre prípad núdze. Prvý úsek cesty mal byť najdlhší bez čerpacej stanice tak som mal miernu obavu či mi benzín tých 190 kilometrov vydrží, lebo zvyčajne sa mi kontrolka stavu paliva rozsvietila po 160tich. A hoci som sa pred šiestimi rokmi zaprisahal že už nikdy nekúpim motorku ktorá nemá ukazovateľ paliva, človek mieni, pánboh mení. Hneď ako som opustil čerpaciu stanicu som zažil mierny šok. Jeden z valcov vynechal, čo sa mi ešte nikdy nestalo. So strachom v duši som sa rozhodol že budem pokračovať a keď sa to stane znova tak to otočím. Až neskôr som zistil že tankovanie do plna môže spôsobiť že palivo sa dostane do odlučovača palivových výparov a spôsobiť že motorka zdochne. Mal som šťastie, moja len "zakašľala". Ako kilometre ubiehali bol som čoraz kľudnejší a začal si užívať jazdu. Teda, užívať je silné slovo. Nalepený na nádrži za účelom zníženia spotreby som sa vliekol po US 93ke asi stovkou. Trochu ma to mrzelo lebo je to prázdna cesta bez policajtov na ktorej sa dá celkom dobre vyšantiť, ale po tom čo som minul asi 500 kilovú kravu ktorá ležala na krajnici bez známok života ma myšlienka na „športovú jazdu“ prešla. Po dvoch hodinách jazdy som sa konečne dostal do Ely, NV a na moje veľké prekvapenie som na pumpe zistil že v nádrži mi ostala ešte dobrá tretina. Potešený faktom že so spotrebou to nie je až také zlé ako som si myslel som zahájil oficiálnu časť výletu a vydal sa na západ po US 50ke.

Počasie bolo perfektné, tiež, dokonca aj vzduch voňal ako keby jazmínom, orgovánom alebo ja neviem čo za burinu tam rástlo popri ceste a do toho mi v slúchadlách hral True Nature od Jane’s Addiction. Cesta definitívne hodná svojho mena „najosamelejšia v Amerike“ tu a tam narazila na priesmyk a ten poriadne spestril pôžitok z jazdy. Vždy mi až srdce zaplesá keď vidím značku obmedzujúcu rýchlosť na 35 míľ za hodinu, ktorá zvyčajne sľubuje klopené tiahle zákruty a sem tam nejaký vracák. S navigáciu si starosti robiť zatiaľ nemusím lebo zablúdiť nie je kde a po hodine jazdy sa ocitám v starom baníckom mestečku Eureka, NV a po krátkom obede v malej miestnej reštike pokračujem v jazde.

Scenéria sa nemení a po ďalšej stovke kilometrov sa ocitám v Austine, NV, mestečku s podobným osudom a ešte menším počtom obyvateľov. Pokračujem ďalej na západ, cesta nezáživná, v slúchadlách audio kniha, zrazu pozriem vpravo a takmer som zletel z motorky. Piesková duna. Uprostred nevadskej púšte. Duna v púšti síce nieje nič nezvyčajné, ale Nevadská púšť je skôr taká préria - vyschnutá kamenistá zem kde jedinou vegetáciou sú prízemné kriký, takže pohľad na asi milión kubíkov šaštínu ma prekvapil. Skočil som na brzdy a odbočil na asi kilometer dlhú cestu ktorá viedla priamo k nej. Ako som ju tak z diaľky obdivoval, ignoroval som značku s nápisom DIP a už vôbec som si nevšimol ešte menšiu značku pod ňou obmedzujúc rýchlosť na 5 mph. Z ničoho nič som sa na zlomok sekundy ocitol vo vzduchu, začul ako predné tlmiče treskli na doraz a hneď na to som bol vrazený späť do sedadla. Ten nenápadne vyzerajúci kanál uprostred cesty vyzeral z diaľky omnoho plochejší. Keby som sedel na GSe tak si ho možno ani nevšimnem ale môj taliansky super šport s tlmičmi stavanými na okruhy dostal poriadny šok. Zaparkoval som na malom parkovisku v bezpečnej vzdialenosti od všetkého toho piesku, povystieral sa, skontroloval motorku, dal jeden otčenáš za to že som sa nevysypal, odfotil duny a pobral sa ďalej.

Prešiel som mestečkom Fallon, NV a pokračoval po US 50ke cez Carson City až k jazeru Tahoe, ktoré pretína hranica Nevady a Kalifornie. Nocľah som mal vybavený na druhej strane jazera v Tahoe City, CA cez Couchsurfing a majiteľka ma upozornila že asi nebude doma keď prídem, ale že nechala otvorené vchodové dvere a že mám v chladničke pivo a keď chcem, pri dverách visí magnetická karta na vstup na ich súkromnú pláž a park na druhej strane cesty. Niet nad americkú pohostinnosť! Ukázalo sa, že jazero Tahoe je veľmi lukratívna oblasť s miliónovými vilami rozosiatymi všade navôkol. Cesta kopírujúca jazero položená vysoko v horách ktoré ho obklopujú poskytovala úchvatné výhľady a pôžitok z jazdy. Ten bol však obmedzený zvýšenou premávkou a úsekmi s prácou na ceste, kde premávku riadil pracovník vo výstražnej veste opierajúci sa o tabuľu s nápisom STOP. Z vlastnej skúsenosti spred šiestich rokov viem že s týmito ľuďmi nie sú žarty takže som trpezlivo čakal a nepchal sa dopredu ako som to robieval kedysi. Navyše keď sa mi pošťastilo a ocitol som sa na čele kolóny, odmenou mi bola prázdna a väčšinou úplne nová asfaltka bez otravnej premávky.

Slnko sa pomaly blížilo k obzoru keď som konečne po 500 kilometroch jazdy dorazil do Tahoe City, CA a našiel tú správnu adresu. Hostiteľka nebola doma no nechala odomknuté ako sľúbila a ja som si zhodil veci na gauč a vybral sa preskúmať okolie a nájsť niečo pod zub. Po krátkom výlete na súkromnú pláž som sa zastavil v lokálnej reštaurácii a dal si predraženú pizzu. Nebolo sa však veľmi na čo sťažovať lebo najlacnejší hotel by ma vyšiel na nejakých $150 za noc a ja som mal ubytovanie zdarma. Keď som sa vrátil a zvítal sa so svojimi hostiteľmi, pokeckali sme o živote, dal som im magnetku na pamiatku a pobral sa spať s dobrým pocitom, že na rozdiel od môjho prvého tripu spred šiestich rokov, tento zatiaľ prebiehal nad očakávania.

Nasledujúce ráno som si privstal. Čakalo ma 800 kilometrov po kalifornských cestách a dnešným cieľom cesty bol Klamath Falls, OR. Pobalil som sa a vybral sa na pláž pokochať sa východom slnka, no len čo som vyšiel z dverí zamrazilo ma. Doslova. Teplomer pribitý na drevenom tráme ukazoval 5 stupňov Celzia. Tak toto som teda od Kalifornie v auguste nečakal. Až neskôr som zistil že Tahoe City sa nachádza v nadmorskej výške 1900 m.n.m. Nevadí, našťastie som sa naučil nosiť teplú vložku do mojej motorkárskej bundy stále so sebou nech idem kamkoľvek a vedel som, že o 3-4 hodiny bude lepšie. Trochu som sa ohrial na móle a vybral sa na cestu.

Hoci som mal koženú bundu s teplou vložkou, pri rýchlosti nad 60 km/h som mrzol. A to o nej vrobca tvrdil že je vhodná pre 3 ročné obdobia. No, možno tak v Arizone, kde zima trvá od Decembra do Februára a aj to tam je vtedy cez deň 15 stupňov Celzia. Zaparkoval som pri najbližšom McDonalde, objednal si štyri McMuffiny. Keď sa konečne oteplilo, vydal som sa znova na cestu po US 89 smerom na Clio, CA. Púšť vystriedali lesy a nádherné scenérie plné zelene, fariem a rančov.

Netrvalo dlho a dorazil som do Mill Creek, CA kde som narazil na Subway pri ceste a skonštatoval že je čas na obed. Ako som zosadal z motorky vovalili sa na parkovisko dvaja páni v strednom veku ktorí zaparkovali svoje novučičké FJR1300ky vedľa mňa, tak sme vošli dnu a pustili sa do debaty. Oni išli opačným smerom ako ja tak ma varovali pred požiarmi a dymom v Kalifornii a ja som ich na oplátku upozornil na policajta zašitého za kríkmi asi 3 kilometre dolu cestou. Jeden z nich sa len pousmial, poďakoval a keď sme vyšli na parkovisko, ukázal mi svoj antiradar. Vravel že to bola jedna z najlepších investícií a že odkedy ho kúpil, už sa mu stihol splatiť trojnásobne. Zaumienil som si že po tom ako cez zimu zoservisujem svoj bike tak si také niečo budem musieť zadovážiť pretože pri mojom štýle jazdy ma jedného krásneho dňa šťastie určite opustí a budem si trieskať hlavu o stenu keď budem platiť pokutu za rýchlosť v tej istej hodnote ako ten antiradar.

Len čo som opustil Mill Creek, CA ocitol som sa vo vulkanickom národnom parku Lassen. Google mapa sľubovala kľukatú cestu a nádhernú scenériu no ako to už v národných parkoch býva, premávka bola katastrofická. Každé druhé auto malo príves a idúc 40kou kochalo sa výhľadom. Nevadí, počasie bolo nádherné a zvyšok cesty vyzeral sľubne tak som sa teda kochal prírodou tiež. Pokračoval som ďalej po US 89 na sever a po dvoch hodinách odbočil na cestu druhej triedy ktorá mala byť skratkou do Klamath Falls, OR.

Už po prvých pár kilometroch ma premkol zvláštny pocit že táto trasa asi nebol dobrý nápad ale môj itinerár bol vopred stanovený a overený do poslednej bodky. Teda, aspoň som si to vtedy myslel. Okrem toho o pár kilometrov ďalej mala byť benzínová pumpa hoci ako kilometre ubiehali prestával som tomu veriť. Cestu lemovali vysokánske stromy ktoré hádzali na asfaltku tiene striedajúce sa s lúčami slnka čo drasticky ovplyvnilo moju viditeľnosť a keď som v asi 60ke minul kráter uprostred cesty ktorý by nevykryli ani tlmiče EXCčky radšej som spomalil na 30. Premávka žiadna, až na asi 2 krikľavo zelené autá ovešané náradím, hadicami a majákmi na streche ktorým som nevenoval veľkú pozornosť. Tento rok boli v Kalifornii obrovské požiare takže lesných požiarnikov presúvajúcich sa z požiaru na požiar som stretával odkedy som vošiel do Kalifornie na každom kilometri. Akosi som ignoroval aj krikľavo ružové stužky ktoré si povievali tu a tam na stromoch najmä pri rázcestiach. Pokračoval som v ceste keď sa mi zrazu v slúchadlách ozvalo „Dorazili ste do cieľa“. Hm, navigácia so zmyslom pre humor, pomyslel som si. Zastal som a skontroloval súradnice. Nemýlila sa, podľa môjho itinerára tu mala stáť čerpacia stanica ale ako som sa tak obzeral dookola tak jediná možnosť že tu natankujem bola iba ak by sa zrazu z lesa vynoril medveď Yogi s bandaskou v ruke. Nevadí, bol čas improvizovať.

Nahodil som do GPSky nové súradnice, ešte raz neveriacky pozrel na vodorovnú dopravnú značku s nápisom STOP ktorá sa mi zdala na ceste bez križovatky uprostred lesa trochu zbytočná a vybral sa späť. Na najbližšej križovatke som odbočil doľava a dúfal že nájdem cestu von, ale nestalo sa. Zjavne som sa dostal na cestu tretej triedy lebo jám pribúdalo a miestami bola cesta dokonca zvráskavená. No a po tom čo som sa len zázrakom vyhol samovražednej veveričke ktorá sa asi len zblízka chcela pozrieť na toho debila čo sa sem trepal na motorke som si povedal že toto nemá zmysel a je načase to vzdať a vrátiť sa na cestu prvej triey pred tým než mi dôjde benzin alebo zrazím nejakú chlpatú potvoru. Keď som sa konečne vymotal z lesa, napojil som sa na US 89 a pokračoval až do McCloudu, CA kde som si konečne vydýchol a dotankoval. Prehodil som pár viet s pánom na dôchodku ktorý vyliezol z novučičkej Corvetty a po tom čo som ho ubezpečil že nemám záujem o improptu pretek dolu hlavnou ulicou som sa vybral zdolať posledný úsek dnešnej cesty.

Po tom čo zo mňa všetok ten stres opadol a už len s úsmevom som si spomínal na veveričku ktorá tam niekde pobehuje s odtlačkom vzorku mojich Continentalov na chvoste mi to došlo; krikľavo zelené autá lesných požiarnikov, ružové stužky ktoré požiarnici používajú na označenie únikových ciest, známy zápach dymu ktorý som podvedome ignoroval, to všetko naznačovalo že v tom lese bol požiar. No to je jedno, z najhoršieho som von ale ešte stále ma čaká 150 kilometrov po US 97 do Klamath Falls, OR kde mám vybavený nocľah. Vybral som sa teda na sever a snažil sa dobehnúť čo som stratil v tom zakliatom lese. Cesta bola rovná a nudná a všetok ten dym z okolitých lesných požiarov vytváral akúsi clonu a znižoval viditeľnosť. Môj postup to ale nespomalilo a nalepený na nádrži ignorujúc obmedzenia rýchlostí som za hodinu dorazil do cieľa.