Rival Trophy 2021 alebo ako som v štyridsiatke pretekať začal 6/7

Vysoké Mýto – September

Posledný závod sezóny sa vrátil do Vysokého Mýta a ja som sa tešil ako to celé dopadne. Prvý krát v tejto sezóne som konečne išiel okruh, ktorý som sa nemusel nanovo učiť. Počasie vyzeralo ako inak - premenlivo - ale tentokrát mi to vôbec nevadilo. Vedel som už, že tu (oproti Chebu) na vode viem, ale úprimne som si prial suchý závod. Počasie nakoniec bolo celý čas slnečné, takže prezúvať nebolo treba...a to už mi to tak krásne šlo...

Vysoké Mýto

V piatok som trénoval ako o život, a snažil sa nájsť najrýchlejšie možné udržateľné tempo, v ktorom vydržím oba závody. Vyzeralo to, že časy okolo 57,5 až 57,7 by boli reálne, no pri pokusoch o najrýchlejšie kolo som sa nevedel dostať pod 57,3. To bol nakoniec aj môj kvalifikačný čas, čo znamenalo 14 alebo 16 miesto, už si presne nepamätám. Väčší strach som mal ale z toho, že v skupine FAST bolo prvých 10 jazdcov nasekaných v jednej sekunde, druhých 10 jazdcov v druhej.

Klasický stres pred štartom začínal byť neznesiteľný. Predsa len, cítil som že do top 10 by som mohol mať šancu dôjsť. No štartovať v strede poľa medzi viac ako 20 jazdcami ktorých časy sú tesne vyrovnané mi naháňalo strach.

štart

Štart prebehol ale bez väčších incidentov a hneď od začiatku za to začali všetci brutálne ťahať - akoby to neboli posledné závody sezóny, ale života. Ja som odštartoval perfektne, získal cenné pozície v prvých zákrutách prvého kola a tým zbesilým tempom sa samozrejme nechal strhnúť tiež. Nahodil som kruté tempo a neveril, že ho udržím celý závod. Po pár kolách sa to trochu ustálilo, ale aj za cenu straty na pozíciách. Pamätám sa vlastne už len na záver závodu, pretože zhruba dve kola pred koncom som kúsok po kúsku dobiehal jazdca pred sebou (Pavla Mareka), ale zároveň sa ma stále držal jazdec za mnou (Jan Šlechta), ktorého sa mi podarilo predbehnúť v prvej polovici závodu. Pavel vôbec nemal zlé tempo, no videl som že trochu vädne, a že pri troche šťastia by som mohol naňho zatlačiť a donútiť ho možno k chybe. Tlačil som na pílu a podarilo sa mi dostať tesne za Pavla, no pred neho už nie. Nalietavali sme do posledného kola a medzičasom sa Jan dotiahol tesne za mňa, takže sme tvorili trojčlenný vláčik. Do poslednej ľavotočivej to už bolo celé nervózne a len tak tak sme sa nepozrážali.

Napadlo mi, že posledný pokus o predbehnutie môžem ešte skúsiť na výjazde do cieľovej rovinky. Rozhodol som sa ju jemne nadbehnúť a skúsiť mať čo najlepší vnútorný výjazd, ale zrazu do mňa niečo vrazilo, letím vzduchom, hlavou trieskam o zem, kotúľ, nebo-zem-nebo a ešte rýchlo odkopávam letiacu motorku aby mi pri dopade nepribila. Hneď sa dvíham, driapem na nohy, však je to len 100m do cieľa, no všetko sa mi točí, vidím rozostrene a robia sa mi mrákoty. Pozriem ešte rýchlo na motorku, a vidím, že je v takom stave, že ju do cieľa ani len nedotlačím. Musím si sadnúť, lebo sa mi zatmieva pred očami a nejak to nedávam. Závod končí, prichádza ku mne sanitka, ale našťastie som už v tom čase mal to najhoršie za sebou. Pichalo ma v lakti a v kotníku, ale vďaka zverskej dávke adrenalínu v žilách ma to nebolelo.

Vysoké Mýto

Kamery to nevideli, traťáci tiež nie. Aj keď sme si to neskôr s Janom v paddocku vyrozprávali, mám stále za to, že ma jednoducho zoťal. Podľa neho som nechal na vjazde do zákruty voľné miesto. No, nevošiel do zákruty predo mnou, ani len na mojej úrovni, nevidel som ani časť jeho motorky, nemohol som nijak na jeho útok reagovať, prípadne sa mu vyhnúť. Chcel ma podbehnúť na vjazde do poslednej zákruty. A ja som vždy jazdil tú pravú na úplné vnútro, tak, že som vždy musel dvíhať koleno aby som nevrazil do vnútorného obrubníku. Tak som spravil aj tentokrát, no to, že som si zákrutu v poslednom kole trochu nadbehol, ešte neznamenalo, že som ju nešiel na vnútro, a že tam bol priestor na brzdy pre ďalšiu motorku.

Štvalo ma to. Hlavne preto, lebo sa jednalo o 8 miesto, nikto z nás nepotreboval cenné body pre lepšie umiestnenie v celkovom hodnotení. Ani nepotreboval vyhrať za každú cenu. Jan došiel do cieľa, ja nie. Bolo to úplne zbytočné. Čo už. Stačilo vyplakávania. Ale aj to je závodenie.

Pre mňa ale veľké ponaučenie do budúcna - zatvárať lepšie stopu v podobných situáciách. No zároveň, naučiť sa lepšie a bezpečnejšie predbiehať, lepšie si nadbiehať. Predbiehanie na brzdy je asi najnebezpečnejší predbiehací manéver, a keď to nezvládneš, ideš dole a zostrelíš aj toho, koho sa snažíš predbehnúť.

Vysoké Mýto

Takže s narazeným členkom a zápästím hodnotím škody a na prvý pohľad to vyzerá, že som dojazdil. Bolo treba vymeniť nádrž s hadičkami, ponaprávať celý predok, páčky, ale hlavne pozvárať úchyt odtrhnutej stupačky. Celý znechutený som sa to rozhodol odpískať, a do druhého závodu už neštartovať. Nie som poverčivý, ale od teraz si vždy vo Vysokom Mýte budem dávať dva-krát väčší pozor v prvých závodoch. Nejak mi nevychádzajú. Ale ako to už na závodoch chodí, chalani z MV69 mi stupačku s cigou v papuli narýchlo pozvárali, našla sa aj náhradná nádrž, doplnil som cukry a uhlohulváty, a už som to nevidel všetko celé tak čierne.

Z druhého závodu si pamätám ešte menej ako z prvého. Pôvodný plán odštartovať bezpečne a pozvoľne pridávať, sa po dvoch zákrutách zmenil na rýchlo a zbesilo 8. Nejak si iba vybavujem, že sa mi hlavou blyslo “však čo….je to posledný závod, na zem som už drbol...horšie to už nebude” a tempo, ktoré som neveril, že udržím taký unavený ledva dve kolá, som vydržal celý závod. Bol som proste tak nejak správne nahecovaný. Do cieľa som dorazil na 10 mieste. Čo ma ale potešilo viac ako splnené predsavzatie skončiť do top 10 bolo, keď som uvidel časy zo závodu. Môj top čas bol 56,8! Osobák! Svoj najrýchlejší čas na okruhu som si nakoniec zlepšil až v závode! Paráda! Najlepší čas: 00:56,876

Report na Motorkari.cz

Štart prvého závodu FAST

Štart druhého závodu FAST