Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá) 7/13

Deň 7. Nestačí už?

Trasa: Korçë – Drenovë – Guri i Cjapit – Drenovë– Ujë Bardhë – Boshanj – Çlirim – Orgockë – Frashër – Ogren-Kostrec

Na raňajky kebab v miestnom fastfoode. Vzali sme aj niečo do zásoby. Celý účet za 3 kebaby, pol kuraťa s hranolkami a 2 kávy bol 10 €. To chceš... Z Korçë sa vydávame do národného parku Bredhi i Drenovës, kde chceme navštíviť zlepencový skalný monument Guri i Cjarpit. sk.mapy.cz/s/nacatekaso Vo vnútri tohto skalného útvaru sa nachádzajú rozsiahle dutiny a chodby, ktoré boli do roku 1995 využívané na vojenské účely. Verejnosti bolo toto miesto neprístupné. Na mieste stretávame prvých dvoch (a nadlho aj posledných) motorkárov v Albánsku. Pre väčšinu cestovateľov totižto Albánsko končí v Thethe. Ani len netušíte, o čo prichádzate! Bol to miestny Albánec s tureckým priateľom a boli „naľahko“, takže vlastne ani toto neboli originál cestovatelia. Albánec vedel celkom dobre anglicky a tak sme družne pokecali. Po odchode samozrejme vyťahujem dron. Tu by bol hriech nelietať. Jedna z vecí, ktorú mám na Albánsku strašne rád, je rozmanitosť krajiny. Nikde inde som sa s tým doteraz nestretol. Konkrétny príklad z dnešného dňa. Vychádzaš z mesta Korçë, čo je čistá rovina a doslova behom minúty sa okolie zmení a Ty si uprostred vysokých skalistých hôr, pripomínajúcich Turecko. (Nikdy somv Turecku síce nebol, ale porovnávam s fotografiami a videami, čo som zatiaľ videl). Nasleduje les a na vrchole sa týči spomínaný masív Guri i Cjarpit, ktorý akoby sem ani nepatril. A toto nie je záležitosť len tohto jedného pohoria. Toto je proste Albánsko...

Video – cesta na Guri i Cjapit (360°):
youtu.be/W3hgZZ8vXrU

Video – vo vnútri Guri i Cjapit:
youtu.be/36DveTvUdQ8
youtu.be/xWYb67gpJR0

Video – Guri i Cjapit (dron):
youtu.be/J3u5u-EwOVU
youtu.be/6ZkIZqaFAPQ
youtu.be/KWY1ytHqwTg

Oproti pôvodnému plánu pokračovať ďalej do Bradvicë sa po radách miestneho motorkára vraciame späť smerom na Korçë, lebo že cesta nič moc, čo by nebol až taký problém, ale že tam nie je nič zaujímavé k videniu.

Blízko Korçë dávame kávu a pokračujeme podľa knižky do dediny Orgockë, Frashër a Çlirim smerom do Permëtu. Cesta je veľmi náročná. Zatvrdnuté blato a v ňom vyjazdené hlboké koľaje. Nemá to konca. Rozmýšľam, načo mi je vlastne prevodovka. 2-ku niekedy nezaradím aj kilometer. Ruky mám doslova v ohni.

Prichádzame až k rieke Osum, cez ktorú vedie, teda vlastne nevedie, už asi dosť dávno zrútený most. sk.mapy.cz/s/megukunevu Využívame neďaleký brod. Ešte pred tým Filip vybaľuje a utiera šampón, ktorý sa mu vylial do všetkých vecí v lodnom vaku. Au.. to nechceš (Spomínal som, že mám radšej kufre?).

Video – zrútený most:
youtu.be/67sdqd1o0ns

Video – brod (360°):
youtu.be/1NHi97tC7vo

Za riekou sa cesta zmenila zo sucho-blatitej na skalistú. Je to iné a o málinko lepšie, ale dvojku stále moc nepoužívam. Jediná vec, ktorá ma mrzí je, že sa začína stmievať. Nieže by som pohŕdal nočným off-roadom, ale výhľady sú tu doslova dych berúce, zrázy nekonečné, krajina sa opäť výrazne zmenila a ja si to nebudem môcť užiť. Túto cestu si, napriek jej náročnosti, budem musieť ešte zopakovať.

Tma je už za rohom a my stretáme dvoch peších turistov. Smerujú do Frashëru. Radia nám, že v dedine Ogren je ubytovanie pod názvom Guesthouse 3 Brezat. sk.mapy.cz/s/furebevade Pozerám do mapy, je to síce dosť odbočka z trasy do Përmetu, ale máme to len 13 km. Do Përmetu je to 40. Volíme teda Ogren. Aká veľká bola moja neskoršia radosť, keď som zistil, že navigáciu som mal nastavenú nesprávne do mesta Këlcyrë a že skutočná cesta do Përmetu vedie práve cez Ogren. Na to som prišiel až ráno. Do Ogrenu dorážame potme a vôbec nám nie je do reči. Okrem iného máme za sebou celkom slušnú zdrhačku pred svorkou psov. V ťažkom teréne, v úplnej tme. Nedali nám pokoj dobrý kilometer. Razom sa mi moja Africa zdala tak o 100 kíl ľahšia. Doslova som sa vznášal nad cestou. “Teď kdybychom spadli, zabijeme dvojnásobný počet lidí... než minule!” (zase Cimrman). Našťastie sme to dali. Toto je naozaj jedna z mála vecí, ktoré sú na Balkáne nebezpečné. Väčšina psov si Ťa ani nevšimne, prípadne ak aj vyštartujú, po pár metroch ich to prejde. Ale toto boli ostrí a vytrvalí chlapci. A možno si len mysleli, že sme Srbi... Kto vie... Takže. Podľa mapy sme na mieste a guesthouse má byť napravo, kúsok nad cestou. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sa tu niečo nachádzalo, žiadna tabuľa, žiadna príjazdová cesta, nič... Už som sa videl ako sa potme borím ďalších 20 km ponad strmé zrázy. To nechceš. Našli sme len prázdny drevený stojan, na ktorom kedysi tabuľa visela. Toto nás ešte viac utvrdilo v tom, že ak tu aj niekedy niečo bolo, už to tu určite nie je. Pomaly sme sa začínali zberať na odchod, keď som hore nad cestou zahliadol svetlo. Niečo ako osvetlenie terasy, gánku, alebo priestoru pred domom. Bolo to ťažko viditeľné, len pomedzi stromy. Vypínam teda motor a rád-nerád kričím „Haló! Haló!“ Filip sa zatiaľ vydal na peší prieskum. Po chvíli sa spomedzi kríkov vynorí asi 50-ročný pán a my sa pýtame: „Gesthaus??“ Pánko najprv chvíľu mlčí, premeriava si nás pohľadom a potom krúti hlavou. Pocit zúfalstva sa stupňuje. Až po chvíli mi docvaklo. Spomínaš si, čo som písal v predslove? Krútenie hlavou znamená "áno". V návale únavy som na to nachvíľu pozabudol... Hurá, sme zachránení! Parkujeme motorky na lúke kúsok nad cestou a ďalej ideme ešte asi 150 m pešo. Úplne k domu sa proste inak nedá. To je jeden z dôvodov, prečo sme to nevedeli nájsť. Z ubytovania sme absolútne užasnutí. Malá chalúpka s kamennou strechou, pred ňou teraska so sedením. Vo vnútri kuchyňa a miestnosť na spanie. Všetko zariadené v tradičnom štýle, starým nábytkom, na stenách visia rodinné fotografie. Napriek tomu je tu veľmi čisto a útulne. Priam sa až snažím zachytiť ten typický pach stariny a plesne, ktorý by sa k tomuto miestu hodil, ale márne. Je to dokonalé. Na privítanie dostávame rakiju a tradičnú albánsku pochúťku – orechy namočené v mede. Jedná sa o úplne mladé plody, ktoré sa zberajú začiatkom leta a do medu sa nakladajú aj s tou zelenou šupkou. Chuť dokážem ťažko opísať. Pani domáca podáva večeru. Zvláštny, polohustý vývar s kuracím mäsom s príchuťou citróna. Chlieb, maslo syr, zelenina, figový a dulový džem. Všetko domáceho pôvodu. Vraj „no market“. Okrem piva a toho citróna. Domáci majú nulovú znalosť angličtiny, ale za pomoci prekladača, mimiky a všetkých končatín družne debatíme. Aj tá rakija sa nejak nápadne rýchlo míňa. Neskôr sa pridal ešte mladší sused. Vychutnávame si tieto vzácne chvíle dlho do noci. Zajtra sa bude ťažšie vstávať... Trrrška smm sa zdrrržal...

Video – cesta do Frashëru:
youtu.be/3S0tLxTjwWA
youtu.be/EuXR9mF5ydI
youtu.be/j0C82Ri9O1w
youtu.be/wHCJBJv39KM
youtu.be/rXmsojReOv0
youtu.be/Zk0TFqMBTxY